Úpadok štúdia stoicizmu V 19. storocí dochádza k úpadku záujmu o témy rozpracované stoikmi. Tento úpadok bol ovplyvnený viacerými skutocnostami. V prvom rade sa nezáujem o štúdium stoicizmu obhajoval argumentom, že je velmi málo primárnych zdrojov a textov z tohto obdobia. A ak nemáme dostatok priamych zdrojov nejakého obdobia, niet co skúmat. Hoci je priamych zdrojov stoickej epochy skutocne nedostatok, zdá sa, že tento argument je trochu prehnaný. Hlavnou prícinou úpadku štúdia stoicizmu boli hlavne predsudky vytvorené v case klasicizmu v 18. storocí. Klasicizmus sa v prevažnej, ak nie výlucnej, miere zameriava na štúdium Platóna a Aristotela. Filozofi sa tvária, akoby aristotelova filozofia bola vrcholom filozofie a všetko po nom má len malú hodnotu. Najviac sa klasicizmus stavia práve proti stoikom. Kritika klasicizmu voci stoickej filozofii sa zameriava hlavne na materializmus a subjektivizmus stoikov. Ak sa aj stoicizmus študuje, je vnímaný len ako pomôcka pre pochopenie predchádzajúcej epochy. Relevantné sú viac-menej len praktické problémy stoickej filozofie. Úpadok štúdia stoikov je nožné vidiet vo viacerých oblastiach: – anachronická interpretácia stoických filozofov – chybné koncepcie zo strany historikov filozofie a.) príliš ostré delenie gréckej filozofie Predsokratici – Sokrates až Aristoteles – Grécko-rímska flozofia(pricom posledná éra je chápaná ako úpadok); stioici sa sami považovali za pokracovatelov Sokrata b.) premiešanie gréckeho a rímskeho stoicizmu c.) chápanie fyziky a logiky ako podradených etike filozofi 19. storocia ukazujú Stoicizmus ako cisto eticky orientovanú filozofiu, bez hlbšieho záujmu o fyziku a logiku, co však nie je pravda Stoická logika je v klasicizme považovaná za Aristotelovskú alebo len formálnu a bezcennú, fyzika sa pokladá za herakleitovskú a etika je chápaná iba ako praktická. Hoci aj v 19. a do prvej polovice 20. storocia boli publikované aj práce o stoickej filozofii, niesli pecat týchto hlbokých predsudkov a nedorozumení. Názor, že stoická logika (podla názoru 19. storocia) bud kopíruje aristotelovskú alebo sa vyvíja nesprávnym a formálnym spôsobom, je všeobecne prijímaný. Prvé reakcie na tento neoprávnene negatívny pohlad na Stoicizmus neprišli od historikov antickej filozofie. Boli to logici skúmajúci rozvoj antickej logiky, ktorí opät zacínajú skúmat Stoicizmus. V prvých desatrociach 20. storocia si zacínajú jasne uvedomovat, že stoická logika je jasne odlišná od aristotelovskej a treba ju študovat osobitným spôsobom. Tieto tendencie navodili atmosféru, z ktorej vzišiel opätovný záujem o nezaujaté štúdium stoickej filolzofie.