Typy hospodárskej politiky Zásadné usporiadanie prvkov, javov, cielov, použitých nástrojov a dalších prostriedkov hospodárskej politiky do urcitého systému, bude znamenat, že sa tým vytvoria urcité charakteristické, ustálené znaky jeho fungovania. Práve tieto charakteristické crty pri spôsobe volby, výberu a dosahovaní hospodárskych cielov, môžeme oznacit ako typ hospodárskej politiky. Na základe štúdia a pozorovania zhodných a rozdielnych prvkov, pozorovania súperov a úcinkov hospodársko-politických opatrení rozlišujeme hlavne tieto typy hospodárskej politiky - klasická, keynesiánska, konzervatívna (neoklasická), neokeynesiánska, neokonzervatívna, monetárna, a dalšie. Existuje aj dalšie clenenie (klasifikácia) typov hospodárskej politiky. Napríklad z hladiska vecného zamerania výberu, rozsahu pôsobenia a smerovania vzniká charakter konjunkturálnej hospodárskej politiky, štrukturálnej, priemyslovej, obchodnej, fiškálnej, nometárnej, colnej, dôchodkovej, mzdovej, zamestnaneckej, podnikatelskej, vonkajšej politiky atd., ktoré už predstavujú samostatné zložky hospodárskej politiky štátu. Klasická hospodárska politika V klasickej predstave o ekonómii, ktorú sformuloval Adam Smith (pôvodom Škót, nar. 1723), panuje predstava, že všetky ekonomické javy a zákonitosti vyplývajú z prirodzenej povahy cloveka. Vznikajú samocinne tak, že ludia sa snažia dosiahnut svoj osobný záujem, ktorý je hybnou silou všetkého ekonomického vývoja. Podla tejto predstavy každý podnikatel sleduje iba vlastný zisk a ako v mnohých dalších prípadoch, vedie ho len akási neviditelná ruka k tomu, aby zároven pomáhal dosiahnut aj ciel spolocenský, o ktorý mu v zásade vôbec nejde. Tým, že sleduje vlastné záujmy, neraz prospeje záujmom spolocnosti viac, ako keby jej chcel skutocne prospiet. Na tomto základe potom rozvinul A. Smith svoju koncepciu "prirodzeného poriadku". Z tejto koncepcie vyplynula požiadavka odstránit všetky umelé zásahy do ekonomického života a ponechat volný priestor "slobodnej hre" ekonomických síl. A. Smith napísal: "Ked odstránime všetky zvýhodnujúce alebo obmedzujúce systémy, nastolí sa sám od seba jasný a jednoduchý systém prirodzenej slobody. Každý clovek, ked neporušuje zákony spravodlivosti, má úplnú slobodu sledovat svoj záujem vlastnou cestou a priniest svoju usilovnost i svoj kapitál do konkurencie s usilovnostou a kapitálom iných ludí ...". V tomto systéme "prirodzenej slobody" zostávajú štátu tri hlavné povinnosti, a to:

1. Ochranovat krajinu pred vonkajším nepriatelom.

2. Udržiavat "spravodlivost" vnútri krajiny.

  • 3. Budovat a udržiavat verejné zariadenia, o ktoré nemá záujem jednotlivý kapitalista,
pretože sa nevyplácajú.. Táto hospodárska ideológia plne zodpovedala záujmom anglických podnikatelov, ktorí prebojúvali novú priemyselnú a hospodársku politiku, lebo stará politika podporujúca velkostatky, bola im už tažkým bremenom. Nová politika štátu sa v hospodárstve týchto rokov však len postupne formovala, preto skutocne o hospodárskej politike štátu možno hovorit až od keynesiánskeho obdobia. Základy vzniku hospodárskej politiky boli pravdaže položené predstavitelmi klasickej ekonómie (Adam Smith, D. Ricardo, J. B. Say, J. S. Mill), ktorí sú zakladatelmi teórie trhovej ekonomiky. Keynesiánska hospodárska politika Keynesiánsky typ hospodársky typ politiky je spojený s menom anglického ekonóma J. M. Keynesa (1883 - 1946). Jeho teoretický základ je budovaný na poznatkoch a prejavoch systému plne rozvinutého kapitalizmu a na snahe spolocensky únosne zvládnut tvrdý dopad bezohladných podnikatelských aktivít formovaných ziskom na stav zamestnanosti, investicnú cinnost, úspory obyvatelstva a celkovú recesiu (pokles) reprodukcie. Jeho závery vyústujú do konštatovania, že trhový mechanizmus prináša trvalú nestabilitu vývoja, co vedie k cyklickému kolísaniu a vyvoláva problémy práve vo vzniku nezamestnanosti, v nízkej miere investícií, v klesaní úspor a v celkovej strate tempa rastu. Preto Keynes a jeho žiaci vidia záchranu rozvoja ekonomiky v hospodársky podpornej politiky štátu. Požaduje, aby štátne orgány pružne reagovali na hospodársky vývoj a korigovali vzniknuté poruchy. Podla keynesiáncov práve vláda štátu je povolaná na to, aby permanentne zasahovala do chodu ekonomiky a regulovala, doladovala jej chod, zásadne inác založený na slobode podnikania. Za hlavný ciel hospodárskych opatrení považujú keynesiánci udržanie úrovne zamestnanosti. Podla nich zo zamestnanosti vyplýva práca, výkon, z práce mzda, zo mzdy dôchodkový zdroj, z dôchodku dopyt a tým aj možnost rovnováhy dopytu s ponukou tovaru. Za predpokladu cenovej stability pri vytvorenej ponuke na trhu, opatreniami štátu bude rovnovážne vytvorení i dopyt. Dostatocne velký dopyt sa môže teda dosiahnut zamestnanostou a dôchodkovostou z toho plynúcou. Táto bude spätne pôsobit, vytvorí podnety pre výrobu a rozšírenie ponuky. Tak sa dosiahne stabilita ekonomiky a plná zamestnanost. V tomto zmysle sa keynesiánci dovolávajú zásahov štátu do hospodárstva. Štát má hlavne podporovat rast dopytu. V záujme podpory verejnoprospešnej cinnosti aj tak, že súkromné výdavky na spotrebu bude doplnovat štátnymi výdavkami. Štátne výdavky plynú zo štátneho rozpoctu. Treba preto upevnovat úlohu štátneho rozpoctu. Posilnovat danové príjmy a potom prerozdelovat rozpoctom investicné zdroje do tých oblastí, do ktorých by sa nedostal na základe trhového mechanizmu (napríklad na infraštruktúru a verejné práce). Kedže štátny rozpocet ovplyvnuje agregátny, kúpyschopný dopyt, preto keynesiánsku politiku môžeme charakterizovat ako dopytovo orientovaný typ hospodárskej politiky, založený na rozpoctovej politike. Liberálna (konzervatívna) hospodárska politika Liberálna hospodárska politika, ako oponent keynesiánskej politiky je zameraná na vytváranie optimálnych podmienok pre fungovanie trhového mechanizmu. Štát má preto podla tejto politiky urcit len dlhodobo platné pravidlá pre ekonomické subjekty na trhu a minimalizovat zásahy štátu do ekonomiky. Zdôraznuje, že hlavnou podmienkou fungovania trhového mechanizmu je cenová stabilita. Cenový mechanizmus podla toho umožnuje úcastníkom trhu racionálne sa rozhodovat a tým maximalizovat želaný efekt. Cenová stabilita udržiava hodnotu penazí. Pri inflácii trhové subjekty strácajú stabilné merítko. Cenová stabilita a fungujúci trh zabezpecia merítko efektu a zabezpecia i dostatocnú zamestnanost. Štát napomáha rovnováhe dopytu a ponuky cenovou stabilitou, ktorú udržiava stálym rastom ponuky penazí v súlade s dlhodobým tempom rastu produkcie. Hlavným nástrojom regulácie podla konzervatívcov je preto monetárna politika. Neokeynesiánska hospodárska politika Na otázku o miere a stupni zásahov štátu do ekonomiky, ktoré hlásajú a obhajujú konzervatívci, zameraní na ochranu volného trhu, odpovedajú neokeynesiánci skoro zhodne s keynesovcami. S ohladom na vývoj trhových vztahov pod vplyvom cien a penazí, obracajú svoju pozornost viac ku zachovaniu cenovej stability. Za hlavný ciel opatrení hospodárskej politiky nadalej považujú zamestnanost. Povedla zachovania zamestnanosti a tvorby dôchodkov, uznávajú za dôležité zachovat aj cenovú stabilitu na trhu. To je ich hlavný rozdiel od keynesiáncov. Kontrolu množstva a potreby penazí na trhu (ktoré tam priniesla rozpoctová politika), chcú dosiahnut akceptovaním úcinnej monetárnej, protiinflacnej politiky. Preto neokeynesiánci už pôsobia na hospodárstvo kombináciou opatrení rozpoctovej monetárnej politiky. Neoliberálna (monetaristická) hospodárska politika Ekonomickým východiskom neoliberalizmu sú rôzne teoretické zdroje, ktoré v zásade vychádzajú z neoklasickej ekonómie. Neoliberáli v hospodárskej politike uplatnujú presvedcenie, že najdokonalejší nástroj, ktorý vedie k najlepším hospodárskym výsledkom je trhový mechanizmus. Preto akékolvek zasahovanie štátu do trhového mechanizmu považujú za nepotrebné až škodlivé, podporujú presadenie systému volnej sútaže. Pripúštajú jedine politiku usmernovania množstva penazí prostredníctvom riadenia ponuky penazí. Konecným cielom je dosiahnutie hospodárskeho rastu cestou zvýšenia investicnej cinnosti podnikatelov. Štát to dosiahne ponukou investicného kapitálu. Zvýšené investície povedú ku zvýšeniu ponuky tovarov a služieb prostredníctvom trhu. Z rozšíreného trhu vyplýva dopyt po výrobných faktoroch, a teda i po zamestnanosti. V konecnom dôsledku to vedie k rovnováhe ponuky a dopytu. Neoliberálnu politiku môžeme charakterizovat ak ponukovú hospodársku politiku. Vo všeobecnosti sú

najcharakteristickejšie tieto jej znaky:

  • zníženie keynesiánskych zásahov štátu na minimum
  • zdržanie sa metód štátneho intervencionizmu
  • redukcia sociálnych programov a sociálnej pomoci obyvatelstvu
  • zrušenie opatrení horných limitov cien
  • nahradenie rozpoctovej a penažnej politiky automaticky fungujúcou trhovou
ekonomikou

  • obmedzovanie rozpoctových deficitov
Medzi najvýznamnejšie teórie neoliberálnej ekonómie patrí monetarizmus, ekonómia ponuky, teória racionálnych ocakávaní, politika reindustrializácie, atd. Neoliberálna hospodárska politika získava svojich zástupcov, pretože na vývoji ekonomiky priemyselne vyspelých krajín trhovej ekonomiky, overila sa jej koncepcnost. Tie ekonomiky, kde sa uplatnila, dochádzajú viac menej k pružnému prispôsobeniu a riešeniu realít sociálneho, penažného, technického a stabilizovaného rozvoja. Pre neoliberálny model hospodárskej politiky je charakteristické úsilie o obmedzenie štátnych zásahov do ekonomiky. Takýto postup nazývame deregulácia v hospodárskej politike. Obmedzenie štátnych zásahov do cinnosti subjektov ekonomiky je nahradzované potom pôsobením auto regulacných mechanizmov trhu., ktoré pôsobia vo väcšej miere na súkromnú iniciatívu ekonomických subjektov. Východisko, ktoré spojuje všetky ekonomické politiky neoliberalizmu a platí aj v monetárnej politike je taká predstava, že trhová ekonomika už sama o sebe tiahne k optimálnemu vývoju, k maximálnej výkonnosti ekonomiky. Naviac s takýmto zameraním je možné dlhodobo pocítat a toto aj udržat. Je to založené na poznaní, že trhový mechanizmus vytvára predpoklady pre efektívne využívanie všetkých hospodárskych zdrojov. Monetaristi tvrdia, že nie je v silách tak rozpoctovej, ani monetárnej politiky zabránit bežným makroekonomickým cyklickým výkyvom. Z toho treba vyvodit, že automatické, plynulé a mierne zvyšovanie obeživa je ekonomicky správnejšie a významnejšie. Predstavuje pre trh väcší prínos ako nárazové a jednorázové štátnoregulacné opatrenia, ktoré uskutocnuje vláda, alebo do podobných akcií hnaná emisná banka. Plynulé, mierne a automatické zvyšovanie obeživa je možné podporit efektívnymi zásahmi tak, aby sa odstranovala cenová strnulost spôsobená monopolistickými prvkami v ekonomike. Domnievajú sa, že mierny, ale stabilný rast penažnej ponuky (v závislosti od viacerých faktorov) predstavuje najlepší spôsob, ako dosiahnut efektívny dopyt na úrovni plnej zamestnanosti. Základná úloha vlády spocíva vo vytváraní, dosiahnutí a zabezpecení právneho prostredia a dozoru k nemu. Vláda musí vytvárat stabilné legislatívne prostredie pre ekonomickú cinnost, najmä v oblasti vlastníckych práv, v podmienkach dohôd medzi subjektami ekonomiky a v podmienkach kontroly obeživa. Dozorcia úloha vlády je zameraná na riadenie súdnictva, polície a penažných inštitúcií. M. Friedman ako jeden zo skupiny neoliberálov doporucuje hlavne tri ekonomické oblasti, kde má zmysel uplatnovat vládnu moc. Sú

to:

  • 1. V oblastiach technickej infraštruktúry, ako sú elektrárne, obrana a pod. Sú to
prípady, kedy nie je ani efektívne, ani prípadne prakticky možné spoliehat sa na konkurenciu množstva malých podnikov pri urcovaní cien výroby a ponuky.

  • 2. V oblastiach, ked akcie a cinnosti jednej spolocensky urcitej strany škodia ostatným
stranám. Typickým príkladom je problematika životného prostredia, resp. tam, kde systém trhovej ekonomiky neobsahuje dostatocné mechanizmy na svoju úcinnú ochranu.

  • 3. V oblastiach vzdelávania, predovšetkým v riešení prípadov duševnej zaostalosti a
nedospelosti, kedy sa už nemožno spoliehat na cinnost dobrocinných organizácií. Ideálne pre makroekonomickú politiku v tejto oblasti je teda stabilná rýchlost obratu penazí alebo aspon situácia, v ktorej sa rýchlost obratu penazí mení pomaly a predvídatelne, co je základný predpoklad monetaristov. Ak je tento predpoklad splnený, môže štátna banka vyvolat akékolvek zmeny výdajov jednoducho zmenami

ponuky penazí. Nástroje monetárnej politiky:

Priame nástroje:

  • 1. Regulácia investicnej cinnosti - banka poskytne záujemcovi úver len na základe
povolenia štátnymi orgánmi.

  • 2. Regulácia spotrebného úveru - pri predaji na splátky štátne orgány urcujú
maximálnu dobu splatnosti úveru. V oboch prípadoch banka urcuje, za akých podmienok poskytne investicný ci spotrebný

úver. Nepriame nástroje:

1. Stanovenie minimálnej miery povinných rezerv Centrálna banka urcuje povinnú mieru rezerv obchodných bankám. Ak sa zníži miera rezerv, dochádza k poklesu sumy požadovaných rezerv, co má rovnaký úcinok, ako keby obchodná banka získala dodatocné nové depozitá, cím sa jej rozširujú úverové možnosti. Pri zvýšení miery rezerv potrebujú banky na zvýšenie objemu rezerv dodatocné prostriedky, ktoré získajú napríklad predajom cenných papierov. Peniaze potrebné na ich nákup sa stahujú z depozít do rezerv, až kým sa dosiahne požadovaný pomer. Pri zvýšení povinných rezerv banky z nových depozít ponúkajú menej úverov ako predtým. Centrálna banka má pravo upravovat mieru rezerv v urcitom stanovenom rozsahu. Prekrocit tento rozsah možno iba so súhlasom zákonodarného orgánu. Zmeny povinnej miery rezerv výrazne ovplyvnujú úverové možnosti bánk. Centrálne banky tento nástroj využívajú dost zriedka. 2. Operácie na volnom trhu Centrálna banka nakupuje alebo predáva štátne cenné papiere. Ak bude chciet centrálna banka zvýšit ponuku penazí, bude štátne obligácie kupovat, lebo tým rozšíri bankové depozitá, a tým aj úverové možnosti obchodných bánk. Pri predaji štátnych obligácií dochádza naopak k odcerpávaniu bankových depozít a k obmedzeniu úverových možností obchodných bánk. Získané penažné prostriedky štát môže vydat prostredníctvom štátneho rozpoctu. V tomto prípade monetárna politika úzko súvisí s politikou fiškálnou. 3. Diskontná sadzba Je to nástroj, ktorý využíva centrálna banka na reguláciu úverových možností obchodných bánk. Ide o úrokovú sadzbu, za ktorú si požiciavajú obchodné banky peniaze od banky centrálnej. Ak chce centrálna banka rozšírit úverové možnosti obchodných bánk, bude diskontnú sadzbu znižovat, ak chce úverové možnosti znížit, bude úrokovú sadzbu zvyšovat. Úcinnost tohto nástroja je dost obmedzená, lebo závislost obchodných bánk od úverov centrálnej banky je väcšinou nepatrná. V tomto prípade sa v USA zaužívalo vhodné prirovnanie: "Kona môžeš priviest k vode, darmo ho však budeš nútit pit, ked je napojený". Zmeny v diskontnej sadzbe majú viac význam ako informácie o predstavách centrálnej banky o predpokladanom vývoji úrokových sadzieb, za ktoré poskytujú úvery obchodné banky. Obchodné banky v tomto smere niekedy reagujú, inokedy nie. Zmeny v diskontnej sadzbe znamenajú tiež zámery centrálnej banky v dalšom vývoji hospodárstva. Z tohto pohladu charakterizujeme nástroje monetárnej politiky ako nástroje globálne, co znamená, že by mali pôsobit na celú ekonomiku.

Typy monetárnej politiky:

Pri regulácii ponuky penazí centrálna banka môže v zásade uskutocnovat dva typy

monetárnej politiky:

  • expanzívnu, co znamená zvyšovanie ponuky penazí,
  • reštriktívnu, co znamená znižovanie ponuky penazí.
Expanzívna monetárna politika sa presadzuje prostredníctvom nákupov štátnych obligácií (cenných papierov) na volnom trhu, znižovaním miery povinných minimálnych rezerv, znižovaním diskontnej sadzby. Reštriktívna monetárna politika znamená opacné opatrenie. Pri využívaní uvedených nástrojov dochádza k zmene rovnováhy na penažnom trhu. Pri redukcii ponuky penazí sa úrokové sadzby zvyšujú. Fiškálna politika Fiškálna politika je cinnost štátu spojená so štátnym rozpoctom (od vládnej až po miestnu úroven) zameraná na stabilizáciu ekonomiky. Štátny rozpocet je centralizovaný fond, ktorý v podobe súvahy porovnáva príjmy a výdavky. Je kategóriou distribucnou, zabezpecuje rozdelovacie a znovurozdelovacie procesy, ako aj nástrojom regulovania reprodukcného procesu. Štát využíva rozpoctové prostriedky na ovplyvnovanie investícií, urýchlovanie ekonomického rastu, stimulovanie rozvoja vybratých odvetví. Podstata a význam štátneho rozpoctu sa prejavujú v jeho funkciách: je nástrojom rozdelovania národného dôchodku, nástrojom štátnych zásahov do reprodukcného procesu a prostriedkom na uskutocnovanie vonkajšej hospodárskej a politickej expanzie. V sledovanom období (spravidla rok) štátny

rozpocet môže vykazovat:

  • rozpoctový prebytok
  • rozpoctový deficit
  • vyrovnaný rozpocet
Hlavným zdrojom príjmov štátneho rozpoctu sú dane. Dan je povinná platba, ktorú jednotlivé subjekty odvádzajú do štátneho rozpoctu v stanovenej výške a lehote.

Nástroje fiškálnej politiky:

Štátne orgány pôsobia na vývoj ekonomiky prostredníctvom zmien v štruktúre a výške rozpoctových príjmov a výdavkov. Príjmy a výdavky sa uskutocnujú na základe pravidiel, ktoré prijal príslušný štátny orgán. Pokial pravidlá nie sú stanovené, príjem ci výdaj si potom vyžaduje jednorázové rozhodnutie štátneho orgánu.

Nástroje fiškálnej politiky predstavujú:

  • zabudované stabilizátory,
  • zámerné (diskrétne) opatrenia.
Zabudované stabilizátory (built - in stabilizers) sú opatrenia fiškálnej politiky, ktoré po zavedení pôsobia v ekonomike automaticky a nevyžadujú dalšie rozhodnutia štátnych orgánov. Majú pôsobit ako proticyklické regulátory. Túto funkciu má plnit:

  • progresívna dôchodková dan,
  • poistenie v nezamestnanosti,
  • subvencie k cenám polnohospodárskych výrobkov,
  • štátny výkup polnohospodárskych prebytkov
Pri progresívnej dôchodkovej dani progresívna danová sadzba sa postupne zvyšuje s rastom danového základu. Pôsobí takto: v období cyklickej expanzie rastu dôchodkov, zvyšuje sa dan a v dôsledku toho rastú príjmy štátneho rozpoctu. Použitelný dôchodok však rastie pomalšie, a tým sa brzdí rast spotrebitelského dopytu. Tým istým spôsobom pôsobí poistenie v nezamestnanosti: v case cyklickej expanzie rastie zamestnanost a zvyšujú sa platby na poistenie v nezamestnanosti. Subvencie k cenám a štátny výkup polnohospodárskych prebytkov klesá, lebo v case expanzie ceny aj dopyt stúpajú. Zámerné (diskrétne) opatrenia sú opatrenia fiškálnej politiky, ktoré vyžadujú jednorázové rozhodnutia príslušného štátneho orgánu. Patria k

nim opatrenia:

  • zmena danových sadzieb,
  • zmeny v štruktúre štátnych výdavkov,
  • zmeny vo velkosti jednotlivých položiek rozpoctových výdavkov.

Podla pôsobenia fiškálnej politiky rozlišujeme:

a/ fiškálnu politiku expanzívnu b/ fiškálnu politiku reštriktívnu

Expanzívna krátkodobá fiškálna politika má za následok:

  • rast reálneho produktu a zamestnanosti, pokial sú v ekonomike nevyužité výrobné
zdroje a je vysoká nezamestnanost,

  • rast cenovej hladiny, pokial sa blíži skutocný produkt k potenciálnemu.

Dlhodobá expanzívna politika spôsobuje:

  • nemení úroven reálneho produktu a zamestnanosti (pri úplnom efekte vytesnenia),
  • zvýšenie úrovne cien,
  • vyššie úrokové sadzby, investicné výdavky sa trvale znižujú v dôsledku zvýšených
rozpoctových výdavkov.

Krátkodobá reštriktívna fiškálna politika:

  • znižuje reálny produkt a zamestnanost, ak sú v ekonomike nevyužité výrobné zdroje
a vysoká nezamestnanost,

  • znižuje cenovú hladinu, pokial sa skutocný produkt blíži potenciálnemu.
Dlhodobá reštriktívna fiškálna politika zvyšuje súkromné investície. Okrem toho

spôsobuje:

  • pokles cenovej hladiny
  • pokles nominálnej a reálnej úrokovej sadzby
  • nemennost úrovne reálneho produktu a zamestnanosti, pokial súkromné investície v
plnej miere nahradí zníženie štátnych výdavkov na nákup tovarov a služieb. Zámerná (diskrétna) financná politika Jej hlavným cielom je regulovat príjmy obyvatelstva prostredníctvom danovej politiky. Zdanenie miezd a platov reguluje kúpyschopný dopyt po spotrebných predmetoch, zdanenie ziskov reguluje zdroje investícií. V období hospodárskeho poklesu sa dane znižujú, aby podnikatelom ostala väcšia cast zisku na investície, ktoré zabezpecia potrebné tempo ekonomického rastu. Nástrojmi diskrétnej hospodárskej politiky sú konkrétne jednorázové opatrenia vlády:

  • zmeny danových sadzieb,
  • zmeny v štruktúre výdavkov štátneho rozpoctu,
  • zmeny v objeme jednotlivých položiek rozpoctových výdavkov a podobne.
Zásadné zmeny danovej politiky si vyžadujú dlhší cas na prípravu a uvedenie do života, ciže ocakávaný úcinok prichádza oneskorene. Prijaté danové opatrenia zväcša zastihnú ekonomiku v úplne inej situácii, než bola tá, na ktorú boli zamerané. Velká cast rozpoctových výdavkov je naplánovaná dlhodobo, a tak na stabilizáciu hospodárstva možno využívat len ich malú cast.