Trest smrti - absolútny trest

Trest smrti - absolútny trest ,,Trest smrti zrušený“

• 10. 12. 1948 prijalo OSN Deklaráciu ludských práv, podla ktorej „Každý má právo na

život.“ Absolútny trest bol na Slovensku zrušený v apríli 1990 bývalým Federálnym zhromaždením CSFR v súvislosti s ratifikáciou konvencie Rady Európy z 28. 4. 1983, ktorá odstranuje trest smrti. Ako výnimocné tresty sa zaviedli tresty odnatia slobody nad pätnást do dvadsatpät rokov a trest odnatia slobody na doživotie, ktorý sa u nás od roku 1956 nevykonával. Podla novelizovaného znenia zákona súd môže uložit trest odnatia slobody na doživotie iba páchatelovi, ktorý spáchal vraždu, alebo pri páchaní vlastizrady, teroru ci všeobecného ohrozenia zavinil úmyselne smrt iného cloveka. Pre uloženie tohto trestu musia byt súcasne splnené viaceré podmienky. Patrí medzi ne napríklad vysoká miera nebezpecnosti trestného cinu, zavrhnutiahodnost pohnútky ci spôsobu jeho vykonania. Pri uložení takéhoto trestu sa pamätá na nevyhnutnost ochrany spolocnosti a súd musí pred vynesením rozsudku dospiet k názoru, že neexistuje nádej, aby sa páchatel napravil trestom odnatia slobody nad pätnást do dvadsatpät rokov. Definitívny koniec vykonávania trestu smrti na Slovensku znamenalo prijatie Listiny základných práv a slobôd z 9. januára 1991. V jej šiestom clánku sa uvádza, že "trest smrti sa nepripúšta." Rovnakú formuláciu prevzala do svojho clánku 15 aj Ústava SR s úcinnostou od 1. októbra 1992. Vilnius 3. mája 2002 (TASR) - Tridsatšest európskych štátov združených v Rade Európy (RE) podpísalo dodatok k európskej Konvencii o ludských právach, cím sa zaviazali k úplnému zrušeniu trestu smrti. K podpisu dodatku došlo na 110. zasadaní Výboru ministrov Rady Európy v litovskom Vilniuse. Delegáciu SR na dvojdnovej schôdzke viedol štátny tajomník ministerstva zahranicných vecí Ján Figel. Takzvaný Vilniuský protokol zaväzuje signatárske štáty k zrieknutiu sa vynášania trestu smrti, a to aj v case vojny alebo v období jej hrozby. Tieto dve výnimky boli až doteraz prípustné v rámci európskej Konvencie o ludských právach. Bratislava 19. júna 2002 (TASR) – Vláda schválila návrh na uzavretie Protokolu c. 13 k Dohovoru o ochrane ludských práv a základných slobôd, týkajúci sa zrušenia trestu smrti za každých okolností, teda aj v case vojny. Ak ho Slovensko ratifikuje, bude velmi tažké aj v prípade ústavnej zmeny vrátit do právneho poriadku najvyšší trest, pretože protokol je nevypovedatelný. " Štrasburg/Brusel 24. júla 2002 (SITA) - Slovenská velvyslankyna pri Rade Európy (RE) Anna Lamperová podpísala v Štrasburgu v mene Slovenska protokol císlo 13 k Európskemu dohovoru o ludských právach a základných slobodách, týkajúci sa zrušenia trestu smrti za každých okolností. Slovensko sa tak pridalo k 15 európskym krajinám, ktoré protokol doteraz podpísali. Dokument vstúpi do platnosti, ked ho ratifikuje desat štátov. Protokol zakazuje trest smrti aj za zlociny spáchané v case vojny alebo súvisiace s teroristickými útokmi. Jeho cielom je zarucit ochranu života pri takýchto mimoriadnych udalostiach, pretože by unáhleným udelením trestu smrti mohlo dôjst k justicnému omylu. Ústava SR nepripúšta trest smrti. Doterajší protokol c. 6, ktorým je Slovensko viazané, takisto zakazoval trest smrti, avšak s výnimkou vojny a bezprostredného ohrozenia vojnou. V takom prípade by bolo možné opätovne zaviest trest smrti do legislatívy. Po ratifikácii protokolu c. 13 sa teda ruší najvyšší trest v case vojny rovnako ako v case mieru. História trestu smrti na našom území od roku 1950 Ukladanie trestu smrti v Ceskoslovensku po roku 1950 Jednotný Trestný zákon c. 86/1950 Zb. poskytol trestu smrti viac priestoru, než tomu bolo v právnej úprave platnej do roku 1950, ale aj v právnej úprave platnej do 1. júla 1990. Podla Trestného zákona z roku 1950 sa trest smrti vykonával obesením a v dobe zvýšeného ohrozenia štátu zastrelením. Podla štatistických údajov z rokov 1951 až 1955 bolo za politické trestné ciny v tomto období uložených spolu 158 trestov smrti. Od roku 1948 do roku 1955 pocet trestov smrti za politické delikty predstavuje spolu 257. Výkon trestu smrti sa na zaciatku 50-tych rokov považoval za štátne tajomstvo. Vykonávanie trestu smrti v rokoch 1970 – 1990 Pocas uvedeného obdobia súdy na území Slovenska právoplatne odsúdili na trest smrti 31 osôb. Najvyšší súd CSSR po povinnom preskúmaní potvrdil 21 rozsudkov trestu smrti a popravených bolo 16 osôb. Ani jeden zo sledovaných prípadov nebol trest smrti vykonaný na prvotrestanom páchatelovi. Zo znaleckých posudkov k jednotlivým prípadom rovnako vyplýva, že popravené osoby boli tažko narušené osobnosti. Tieto a ešte dalšie prípady potvrdzujú záver, že k výkonu trestu smrti dochádzalo iba v prípadoch brutálnych trestných cinov vraždy, spáchaných s mimoriadnou surovostou a necitlivostou. Posledná poprava v bývalej CSSR sa uskutocnila v roku 1988. Po roku 1990 Amnestia prezidenta republiky V. Havla bola svojím rozsahom výnimocná v dejinách bývalého Ceskoslovenska. Obrovský pocet prepustených celkom prirodzene prekvapil nepripravenú spolocnost a mal nepriaznivý vplyv na vývoj kriminality. Zrušenie trestu smrti v Ceskoslovensku malo za následok výrazné zvýšenie poctu vrážd a inej závažnej kriminality násilnej povahy. Stací, ak si pripomenieme prípad vraždy a znásilnenia maloletej v Hlohovci v roku 1990, takmer dvoj mesacnú väzenskú vzburu v Nápravno-výchovnom zariadení Leopoldov r.1991, ktorá úzko súvisela s vtedajšou amnestiou a musela byt potlacená násilnou cestou, ci pätnásobnú vraždu v tomto väzenskom zariadení v roku 1992. Na záver Zlocinec je clovek, ktorý dobrovolne a vedome koná proti spolocenskému poriadku, proti prirodzenému právu. Spolocnost, ktorá je postavená na spravodlivosti má právo, ci dokonca povinnost vyplývajúcu z ochrany svojich clenov bránit sa proti takýmto indivíduám. Táto obrana musí byt samozrejme primeraná a vychádzajúca zo spravodlivosti. Trest je teda legitímnym a morálne prijatelným prostriedkom zabezpecenia spravodlivosti. Pomsta by s tým nemala mat nic spolocné. Vždy existuje pravdepodobnost, že aj po dokázaní viny a odsúdení na doživotie, môže zlocinec po urcitom case spolocnosti, ktorá zachovala jeho právo na život škodit. Zlocinec pokial žije, je stále pre spolocnost nebezpecný. Niekto sa musí starat o zabezpecenie jeho základných potrieb, možnost zmiernenia jeho trestu je pri súcasnej justícií, niekolkých amnestiách a po odpykaní si velkej casti trestu, velmi pravdepodobný. Aké môže mat spolocnost záruky, že clovek odsúdený, ktorý dožíva s penazí danových poplatníkov už nikdy nikomu neublíži? Je clovek, ktorého správanie je natolko narušene, že hodnota ludského života je pre neho zanedbatelná, schopný prijat vinu a následky svojho správania? Preco by trest smrti za velmi závažne a brutálne trestné ciny nemohol byt aspon hrozbou proti takémuto druhu správania?! Myslím, že naša spolocnost je natolko spravodlivá, že dokáže rozlišovat medzi zabitím a chladnokrvnou plánovanou vraždou a riadne tieto trestné ciny potrestat. Môj názor, že akékolvek humánne správanie k cloveku, ktorého náprava je velmi málo pravdepodobná, brutálna cinnost proti ludskému životu opakovaná a závažnost jeho skutkov nepredstavitelná, si zaslúži primeraný a rovnocenný trest. Štát v tomto prípade nepreberá rolu kata, ale spravodlivého vykonávatela rozsudku vedome zavineného správaním zlocinca. Z názorov modernejších politikov na trest smrti uvádzam myšlienku T. G. Masaryka, prvého ceskoslovenského prezidenta: „Môj argument pre trest smrti nie je, že je odstrašujúci, ale že je v nom mravná expilácia: vziat cloveku život je bezprávie tak strašné, že môže byt odstránené len výkupným rovnako tažkým…“.