Strucná chronológia vzniku a vývoja NATO

Strucná chronológia vzniku a vývoja NATO Po skoncení druhej svetovej vojny sa zdalo, že jej vítazi budú pokracovat v spojenectve a vytvoria taký medzinárodný poriadok, v ktorom tradicnú politiku sfér vplyvu a proti sebe stojacích aliancných zoskupení nahradí široká hospodárska spolupráca všetkých národov, stimulujúca politické porozumenie a vyústujúca do bezpecného života v mieri. To bolo cielom Atlantickej charty, ktorú americký prezident Franklin D. Roosevelt a britský premiér Winston S. Churchill zverejnili 14. augusta 1941; v septembri sa k Atlantickej charte pripojil ZSSR, no s výhradou, že praktické uskutocnovanie jej zásad sa bude musiet prispôsobit okolnostiam, potrebám a historickým osobitostiam jednotlivých krajín Túto tendenciu potvrdzoval postup ZSSR na spojeneckých rokovaniach v case vojny, na ktorých v závislosti od vývoja situácie na frontoch dával viac alebo menej jasne a kategoricky najavo, že kalkuluje s rozšírením svojho vplyvu na západ od svojich hraníc. Zatial co Roosevelt podporoval túto líniu a odmietal politiku špecifických aliancných zoskupení (okrem vojnových) a sfér vplyvu, Churchill, ktorý sa na tieto veci díval z hladiska historických skúseností Velkej Británie, pokladal aliancie a sféry vplyvu za prirodzený element velmocenských vztahov. Z britsko-sovietskych rokovaní vo vojnových rokoch získal urcitú predstav o Stalinových územných ambíciách. Spojené štáty nesúhlasili s postupom britského premiéra, ale radikálne kroky proti neformálne uzavretým dohodám nepodnikli. Pritom skutocné sovietske úmysly v oblasti zahranicnej politiky nikto nepoznal. Sovietski predstavitelia sa cez vojnu dôsledne vyhýbali frazeológii, ktorá by bola mohla vzbudit podozrenie, že uvažujú o budovaní exkluzívnych aliancií. Americania len postupne rozpoznávali, že v oblasti ležiacej na západ od ZSSR Stalinovi nešlo o utvorenie bloku krajín, v ktorých by v súlade s uzneseniami jaltskej a postupimskej konferencie mohli prevziat moc reprezentatívne vlády zvolené v slobodných volbách, ale o sústavu vazalských štátov, zbavených možnosti konat autonómne a nútených prerušit všetky dovtedajšie väzby so Západom. Pod tlakom tejto skutocnosti sa Spojené štáty odklonili od Rooseveltovho zahranicnopolitického idealizmu, na ofenzívu Moskvy zacali reagovat protiofenzívou, cím uviedli do pohybu proces, ktorý na konci 40. rokov vyústil do podpísania Severoatlantickej zmluvy. Tento proces prechádzal viacerými etapami a urcitú razanciu nadobúdal len postupne. Spociatku sa vedúci predstavitelia USA domnievali, že ich jadrový monopol postací na tlmenie sovietskych mocenských ambícií. Lenže vývoj udalostí ukazoval, že výhradne vlastníctvo „absolútnej" zbrane Stalinovi nezabránilo likvidovat demokratickú opozíciu v Rumunsku a v Bulharsku, zasahovat do vnútorných vecí Madarska, znemožnovat uskutocnenie riadnych a dlho odkladaných volieb v Polsku, systematicky potlácat základne obcianske slobody vo všetkých krajinách s dominantným sovietskym postavením atd. K docasnému nerozhodnému postoju Spojených štátov prispievala i pokracujúca neprovokatívna frazeológia sovietskych vodcov Stalin sa prakticky až do svojho prejavu 9. februára 1946 vyhýbal slovám, ktoré pre západných vodcov mohli zniet urážlivo: až v uvedenom prejave sa vrátil ku klasickej kominternovskej rétorike, ktorou na jednej strane vyjadril obdiv sovietskemu spolocenskému zriadeniu a na druhej strane naznacil, že kým existuje kapitalizmus, vojny sú praku nevyhnutné Dôležitým impulzom k reorientácii americkej politiky voci ZSSR a vôbec k celkovej dynamizácii „európskej" politiky Spojených štátov bol Churchillov prejav vo Fultone 5. marca 1946. Bývalý britský premiér v nom odmietol názor, že „sovietske Rusko" túži po vojne. Ak Stalin vo svojom februárovom prejave nepriamo stotožnil kapitalizmus s vojnou, Churchill zmienkou o appeasemente dal v marci verejne najavo, že západné velmoci by mu nemalí ustupovat tak, ako to kedysi urobili v prípade Hitlera. I ked' Churchillov fultonský prejav nepochybne korešpondoval s názormi coraz väcšej castí decíznej sféry Spojených štátov, efektívnu odozvu Washingtonu vyvolal až zaciatkom roka 1947, ked sa už nedali zatvárat oci nielen pred ekonomickým zbedacením velkej casti Európy. Pohlad decíznej sféry USA na vtedajšiu situáciu možno ilustrovat volne preloženou pasážou z Trumanových pamätí: - Grécko potrebovalo pomoc, a to rýchlu a rozsiahlu. Alternatívou bola strata Grécka a rozšírenie železnej opony napriec východným Stredomorím. Keby padlo Grécko, Turecko by sa v mori komunizmu už nedalo udržat. A naopak, keby Turecko podlahlo sovietskemu nátlaku, Grécko by sa ocitlo v nanajvýš nebezpecnom položení. Grécko a Turecko bolí ešte vždy slobodné krajiny, ktoré ohrozoval komunizmus znútra i zvonka. Amerika nemohla a nesmela nechat tieto slobodné krajiny bez poskytnutia pomoci, lebo by to ovplyvnilo situáciu v Taliansku, Nemecku, Francúzsku.V Grécku a Turecku nešlo iba o obycajnú financnú, technickú a inú pomoc a podporu dvom štátom ležiacim v geopoliticky citlivej oblasti, ale o konflikt medzi „slobodnou a „totalitnou" formou vlády. V ekonomickej oblasti, ktorou USA prešli do druhej fázy širokej ofenzívy, sa nástrojom ich pomoci západoeurópskym štátom stal program európskej hospodárskej obnovy, známy pod názvom Marshallov plán. Hospodárska pomoc v rozsahu Marshallovho plánu (cca 13 miliárd dolárov) nemohla byt cisto ekonomickou záležitostou, nevyhnutne bola i vecou politickej ekonómie. Z tohto zorného uhla ju hodnotili clenovia Rady pre plánovanie politiky (viedol ju sovietológ George Kennan), ktorí Marshallov plán koncipovali tak, aby sa ekonomická pomoc poskytovaná v jeho rámci udelovala nie oddelene jednotlivým štátom, ale bloku navzájom úzko kooperujúcich krajín, ochotných prijat pomoc za urcitých špecifických podmienok. Dynamizácia americkej hospodárskej politiky voci západnej Európe stimulovala nielen rozvoj západoeurópskej ekonomickej spolupráce, ale kliesnila cestu i rozširovaniu politickej kooperácie krajín západnej Európy a kooperácie medzi nimi a Spojenými štátmi. Prvým krokom v tomto smere bol podpis zmluvy o spojenectve a vzájomnej pomoci medzi Velkou Britániou a Francúzskom 4. marca 1947 v Dunkerque. Potvrdením tohto trendu bolo oznámenie britského ministra zahranicných vecí Ernesta Bevina v Dolnej snemovni 22. 1. 1948, že Velká Británia, Francúzsko, Holandsko, Belgicko a Luxembursko zacali rokovat o vytvorení urcitého politického zväzku, ktorého clenovia sa rozhodli poskytnút si v prípade ozbrojeného konfliktu vzájomnú pomoc. Bevinov prejav sa stretol s pozitívnou reakciou Spojených štátov. Generál Marshall i prezident Truman s ním vyjadrili súhlas, lebo si želali koordinovaný postup západoeurópskych krajín. Pokial išlo o technické aspekty projektu, štátny tajomník Marshall jeho protagonistom odporúcal, aby sa pri príprave multilaterálneho paktu neinšpirovali dvojstrannou britsko-francúzskou zmluvou z Dunkerque, ale Medziamerickou zmluvou o vzájomnej pomoci, podpísanou v Riu de Janeiro 2. septembra 1947. , aby pocítali so vzájomnými vojenskými záväzkami nielen v prípade obnovenia nemeckej agresie, ale ozbrojeného útoku zo strany ktoréhokolvek štátu. Po komunistickom prevrate v Ceskoslovensku vo februári 1948 sa zintenzívnili rokovania piatich západoeurópskych štátov a 17. marca ich zástupcovia podpísali Bruselskú zmluvu, ktorou sa zaviazali organizovat a koordinovat svoju hospodársku cinnost. Podpísanie Bruselskej zmluvy malo velký význam pre pozitívny postoj amerického Kongresu k odsúhlaseniu hospodárskej pomoci v podobe Marshallovho plánu. Na základe Bruselskej zmluvy vznikla tzv. Západná únia, ktorá sa roku 1954 po pripojení Talianska a Spolkovej republiky Nemecko zmenila na Západoeurópsku úniu a existuje dodnes (jej clenmi sú Velká Británia, Francúzsko, Belgicko, Holandsko, Luxembursko, Nemecko, Taliansko, Portugalsko, Španielsko a Grécko). Iniciátorom Bruselskej zmluvy bola Velká Británia. Prezident H. Truman sa o Bruselskej zmluve pozitívne vyjadril ihned po jej podpísaní a úcastnícke krajiny ubezpecil, že USA urobia všetko, aby im pomohli v úsilí vybudovat obranný vojenskopolitický blok v západnej Európe. 22. marca 1948 sa vo Washingtone zacali rokovania o modalitách spolupráce medzi USA a krajinami Západnej únie. Po týždenných diskusiách sa dospelo k rozhodnutiu vytvorit „kolektívne obranné zoskupenie v oblasti severného Atlantiku". Forma úcasti Spojených štátov v novej organizácii ostávala otvorená, ale bolo jasné, že bez nich by Západná únia nemohla splnit ciele, ktoré si urcila Bruselskou zmluvou. Americko-západoeurópsku spoluprácu vo vojenskej oblasti však stažovala zásada, Severnej Ameriky neuzatvárat v mierových casoch nijaké vojenské aliancie s európskymi štátmi. Túto bariéru pomohla prelomit zhodnost názorov vplyvného republikánskeho predsedu zahranicného výboru Senátu Arthura H. Vandenberga s demokratickým prezidentom H. Trumanom. Vandenberg, ktorý dokázal velkú väcšinu senátorov rýchlo presvedcit nielen o potrebe prispôsobit politickú stratégiu novým podmienkam, ale aj o súvisiacu nevyhnutnost podporit rozvoj regionálnych i supraregionálnych kolektívnych obranných zoskupení. Spolu so svojím blízkym spolupracovníkom Johnom F. Dullesom zároven ukázal, že bez podpory a úcasti USA sa takéto široké zoskupenia nemôžu stat funkcné, a preto odporúcal, aby sa ich Spojené štáty zúcastnili. Zahranicný výbor amerického Senátu s tým vyjadril súhlas. Výsledok hlasovania sa premietol do tzv. Vandenbergovej rezolúcie, ktorou Spojené štáty definitívne opustili politiku izolacionizmu a nahradili ju intervencionizmom, uskutocnovaným v mene zásad demokracie, slobody jednotlivca a vlády zákona. Vandenbergova rezolúcia bola velkým zlomom v americkej zahranicnej politike i preto, lebo fakticky vyvrátila názor tej castí domácej decíznej sféry i verejnosti, ktorá regionálne i supraregionálne vojenské a politické zoskupenia odmietala s odôvodnením, že ak existuje Organizácia Spojených národov, sú zbytocné. Vandenbergova rezolúcia bola schválená v case vzniku berlínskej krízy, ked' sa prudko zhoršila medzinárodná situácia v Európe. Sovietska blokáda Berlína nepriniesla to, co od nej Moskva ocakávala a bola vlastne kontraproduktívna: nielenže nesplnila svoj ciel, ale naopak, prispela k súdržnosti Západu a urýchlila rokovania o vytvorení „severoatlantického" obranného spolocenstva. Zástupcovia krajín Bruselskej zmluvy, USA a Kanady zacali ich novú fázu v júli 1948 vo Washingtone. Napokon sa dosiahla dohoda, že okrem USA a Kanady pôjde o desat západoeurópskych krajín - Belgicko, Dánsko, Francúzsko Holandsko, Island, Luxembursko, Nórsko, Portugalsko, Taliansko a Velkú Britániu. 18. marca 1949 vlády uvedených štátov publikovali text Severoatlantickej zmluvy: okrem úvodnej castí sa skladal zo štrnástich clánkov a signatári v nom potvrdili svoju vieru cielom a zásadám Charty Spojených národov, túžbu žit v mieri so všetkými národmi a všetkými vládami a vyjadrili odhodlanie zabezpecit slobodu, spolocné dedicstvo a civilizáciu svojich národov, založené na zásadách demokracie, slobody jednotlivca a vlády zákona: Severoatlantickú zmluvu podpísali ministri dvanástich štátov vo Washingtone 4. apríla 1949, v case kulminácie berlínskej krízy. Zmluva si vyžadovala ratifikáciu zákonodarnými orgánmi clenských krajín. Ratifikacný proces zacala Kanada 3. mája 1949 ako posledné ratifikovalo zmluvu Taliansko 24. augusta 1949. Tým nadobudla platnost a Severoatlantické obranné spolocenstvo sa stalo skutocnostou. Jeho úcastníci zdôvodnovali rozhodnutie utvorit organizáciu kolektívnej obrany predovšetkým dvoma okolnostami: prvou bolo to, že sovietska politika narúšala pocit bezpecnosti vo svete a v západných štátoch vyvolávala pocit ohrozenia, a druhou bol fakt, že táto hrozba sa nedala odstránit prostredníctvom OSN. Podpísaním Severoatlantickej zmluvy vznikol úcinnejší prostriedok na uskutocnovanie politiky „zadržiavania" komunizmu. Jej reálne možnosti však krátko po vzniku NATO otupila likvidácia amerického jadrového monopolu Sovietskym zväzom v jeseni 1949 a takmer paralelný vznik Cínskej ludovej republiky. Desatrocia, ktoré uplynuli od podpísania Severoatlantickej zmluvy, potvrdzujú známu pravdu, že aliancie ako nástroj prispievajúci k upevnovaniu národnej bezpecnosti jednotlivých krajín mali (a majú) v dejinách vždy dôležitú úlohu. _____________ _________

Zdroje: