Stredoveká filozofia Zaciatok stredoveku sa najcastejšie datuje rokom 313, ked vydanie milánskeho ediktu zrovnoprávnilo v Rímskej ríši krestanstvo s ostatnými náboženstvami. Niekedy sa uvádzajú aj iné roky a významné udalosti (napríklad rok 476, ked po dobytí Ríma zanikla Západorímska ríša; rok 529, ked cisár Justinián dal zatvorit platónsku Akadémiu a Benedikt z Nursie založil benediktínske opátstvo Monte Cassino). Nejednoznacnost vládne aj pri datovaní konca stredoveku. Ako medzníky sa casto

uvádzajú tieto roky a udalosti:

·1492 – Krištof Kolumbus objavil Ameriku ·1517 – Martin Luther vystupuje so svojimi tézami v chráme na zámku Wittenberg ·1542 – Johann Gutenberg vynašiel kníhtlac V každom prípade stredovek je obdobím, ktoré trvalo desat storocí a v ich priebehu sa sformovali viaceré predstavy, postoje a inštitúcie, ktoré sú dodnes príznacné pre našu kultúru.

2 predbežné poznámky:

  • 1. Stredoveké myslenie sa vyvíja na pozadí náboženskej viery v zjavenie. Nejde len o
krestanskú, ale aj o židovskú a islamskú vieru. V porovnaní s antickým myslením je nové to, že filozofia má vychádzat zo zjavenej pravdy, nadradenej nad pravdu rozumu.

  • 2. Filozofické myslenie stredoveku sa však neustále rozvíja na pozadí antiky. Stále sa
vyrovnáva s týmto myslením, reprezentovaným filozofmi ako Platón a Aristoteles.

Stredoveké myslenie môžeme rozclenit na dve obdobia:

·Patristiku (približne od roku 100 až do 700) ·Scholastiku (asi od roku 700 do roku 1500) Sama scholastika pozostáva z troch období: 1. raná scholastika (približne 750-1200)

  • 2. vrcholná scholastika (1200-1350)
  • 3. neskorá scholastika (1350-1500)

1.PATRISTIKA

„Pater“ (otec) bol v neskorej antike (v helenistickom období) cestný titul pre ucitela múdrosti; takto sa v ranom krestanstve nazývali autority, akými boli duchovní a knazi. Prirodzene, o „cirkevných otcoch“ môžeme hovorit len v súvislosti s nasledovníkmi Ježiša Nazaretského. Najdôležitejšími písomnými pamiatkami krestanstva sú knihy Nového Zákona (späté so židovským Starým Zákonom). V prípade krestanskej viery ide o nové pochopenie nášho jestvovania. Predstavitelia krestanského myslenia sa však zacali vyrovnávat s dovtedy známymi filozofickými koncepciami a z toho sa zrodila krestanská filozofia. Rané krestanstvo, pre ktoré sú charakteristické spisy apoštolov Pavla a Jána, si od zaciatku všímalo filozofiu, pricom jej prínos hodnotilo rozdielne.

  • Pavol sa otvára pohanskému mysleniu, aby sa vzápätí pred ním uzavrel. Kladie do
priameho protikladu múdrost filozofov a Múdrost Božiu. Takéto prirovnanie musí dopadnút v neprospech pohanských ucitelov.

  • Naopak, Ján nezaujato preberá z antiky známe ucenie o logu: plodným spôsobom
spracúva ucenie novoplatonikov, stoikov, ale aj helenistického židovstva. Kristus ako syn Boží je zároven aj Logos, t.j. Slovo Božie. Tieto dva postoje sú akoby prototypmi dvojakej tradície, ktorú reprezentuje na jednej strane Tertullianus a na druhej strane Origenes.

  • Tertullianus (2. storocie; rímsky právnik, „cirkevný otec“) stroho odmieta filozofiu
(„Naco sú Jeruzalemu Atény?“). S istou dávkou provokácie však zdôraznuje absurdnost krestanskej viery, ak ju posudzujeme z hladiska pojmového myslenia. Výrok „Verím, pretože je to zmyselné“ sa síce Tertullianovi len pripisuje, ale výstižne vyjadruje jeho základný postoj.

  • Origenes (grécky filozof a teológ, „cirkevný otec“, bol Plotinovým súcasníkom, zomrel
okolo roku 250) zacína presadzovat filozofiu ako reflexiu (odraz) obsahov zjavenia. Boh je nemateriálny a svet stvoril z nicoho. Jeho syn je Logos, ktorý sa nachádza medzi Otcom a svetom. Veci tohto sveta sú obrazmi Logu. Trestom za hriechy je to, že duša cloveka je spojená s telom a má len možnost ocistovania. Priepast medzi náboženstvom a filozofiou rozhodujúcim spôsobom preklenul Augustinus. Vychádza z myšlienky , že ak filozofi povedali nieco pravdivé a v súlade s vierou, potom sa niet coho obávat a krestania by si to mali osvojit a využit na osvietenie svojej viery myslením.

  • Augustinus tak sformuloval ústredný motív stredovekej filozofie: pochop, aby si
uveril, a ver, aby si porozumel. Augustinus žil a tvoril v case radikálnych premien, ktorých dva vrcholy predstavuje oficiálne uznanie krestanstva (roku 380 cisár Teodosius povýšil krestanské ucenie na štátne náboženstvo a o nieco neskôr zakázal pohanské kulty) a zánik Západorímskej ríše. A.AURELIUS AUGUSTINUS ( 354-430) Jeho názory i spôsob života boli spociatku dost vzdialené od krestanstva. V diele Vyznania opisuje cestu svojho hladania. Najskôr bol stúpencom manicheizmu (ucenie babylónskeho knaza maniho), potom sa obrátil k skepticizmu, neskôr k Plotinovým dielam, aby napokon prešiel ku krestanstvu. Augustinus sa s antickou tradíciou zbližuje chápaním filozofie ako lásky k múdrosti. Táto láska ho vedie k poznávaniu najvyššieho bytia, ktorým je podla neho Boh. Pokial ide o východisko, tu sa už rozchádza s antickou filozofiou, pretože za východisko sa pokladá ludské vnútro a pochybnosti, co sa v nom rodia. Až ked clovek nadobúda pochybnosti o sebe samom, zacína podla Augustina filozofické myslenie. Základom poznania je vnútorná sebaistota. V krátkosti možno Augustinovu hlavnú myšlienku vyjadrit takto: môžem sa mýlit vo veciach vonkajšieho sveta, môžem pochybovat o ich poznaní, ale tým, že pochybujem, uvedomujem si sám seba ako pochybujúcu bytost. „Ak sa totiž mýlim, potom som (...). Z toho vyplýva nasledujúce pravidlo poznania: Každý, kto si uvedomuje, že pochybuje, uvedomuje si nieco pravdivé.“ Pravdu teda nemožno nájst mimo cloveka. „Nevychádzaj von, vrát sa spät do svojho vnútra! V ludskom vnútri prebýva pravda.“ Takéto pravdy nemôžu pochádzat zo zmyslovej skúsenosti. Naopak, zmyslová skúsenost už predpokladá urcité idey. Na otázku, odkial pochádzajú idey, ktoré sú nezávislé od zmyslovej skúsenosti, Augustinus odpovedá svojou teóriou „iluminácie“: vecné pravdy sú nám dané vdaka tomu, že vyžarujú z Boha. Idey sú pravzory všetkého bytia. Stvorený svet je odrazom a uskutocnením týchto pravzorov. Najvyššou duchovnou bytostou je clovek. Je aj najvyššou bytostou tvorstva, ktoré nepozná nijakú inú prícinu ako Boha. Svojou dušou je clovek podobný Bohu. Predmetom filozofie teda už nie je kozmos ani polis (ako u Sokrata a Platóna), ale jednotlivý clovek žijúci ako Božie stvorenie v spolocenstve s inými ludmi. Z tohto nového predmetu filozofie vyplýva aj zmenený výklad cloveka. Augustinus upriamuje pozornost na vedomie a odhaluje v nom zásadný význam skúsenosti casu. Vo vedomí sa môžeme zmocnovat nielen prítomnosti, ale aj minulosti vo forme spomienky a budúcnosti vo forme ocakávania. Skúsenost casovosti odkazuje potom cloveka na to, co je pominutelné, na Boha. Clovek podla Augustina pozostáva z tela a duše, pricom duša má nadradené postavenie. Ludského ducha rozclenuje na tri zložky: pamät, rozum a vôlu. Táto trojica je obrazom Božskej Trojice, co mu potvrdzuje, že clovek je odrazom Boha. Nová filozofia cloveka sa konkretizuje v etike. Základným pojmom Augustinovej etiky je láska. Konecným cielom ludského snaženia je blaženost. „Miluj – a konaj, co chceš.“ Láska v Bohu je najvyššou cnostou a zárukou dobrého konania. Rozhodnutie milovat Boha a konat dobro prináleží samému cloveku, ktorému Augustinus priznáva slobodnú vôlu. Etika nemá slúžit len hladaniu spásy pre indivíduum, ale aj pre spolocnost. Augustinova koncepcia dejín mala velký vplyv na európsku filozofiu dejín a na rozdelenie politickej moci v stredoveku. Dejiny chápe ako boj dvoch ríš. Božia ríša bojuje s ríšou diabla. Obidve sú založené na rozdielnom spôsobe lásky: „...pozemský štát na sebaláske (egoizme), nebeský štát sa zakladá na láske k Bohu. Aj v cirkvi, aj v štáte sa nachádzajú aj stúpenci toho druhého duchovného poriadku. Až na konci sveta vystúpi ako vítaz Boží štát. Augustinovým ucením patristika získava základný „systém“. Augustinus nezbavuje filozofické otázky ich samostatnosti, ostáva filozofiou aj tam, kde vstupuje do služieb teológie. Na základe týchto predpokladov možeme Augustina právom oznacit za otca stredovekej filozofie.

2. SCHOLASTIKA

Roku 800 sa odohrala významná udalost: pápež Lev III. Korunoval franského krála Karola Velkého za nového cisára, cím sa definitívne potvrdil rozkol s Východným Rímom (Konstantinopolom). Tento akt navyše potvrdil krestanskú zodpovednost monarchu a teokratický charakter štátu. Cisár Karol Velký potreboval pre úradníkov ríše a vyšších duchovných vzdelávaciu ustanovizen a vhodných ucitelov. Vznikom falckej školy filozofia prvý raz od zániku platónskej Akadémie opät nadobúda inštitucionálny rámec. V 8. a 9. storocí teda výrazne stúpol význam vzdelanosti a filozofie. Ako jediný jazyk vzdelancov sa presadila latincina, a tak sa stala predpokladom internacionality vied. Pod stredovekým názvom dialektika sa už aj v teologických otázkach coraz castejšie používa logika. V 11. storocí dochádza k vážnemu sporu medzi tzv. dialektikmi a antidialektikmi, ktorý má v podstate charakter sporu medzi filozofmi a teológmi. Problém spocíval v tom, že niektoré východiská svojej vedy teológ pokladá za zjavené Bohom, a preto požaduje, aby ich za takéto uznávali aj iné vedy.

A.SPOR O UNIVERZÁLIE

Dalším predmetom ostrých polemík boli univerzálie (všeobecné pojmy). Otázka znela, ci všeobecné pojmy, akým je napríklad pojem cloveka, jestvujú reálne ako individuálne veci. Jestvuje aj všeobecný pojem cloveka (ktorý nám hovorí, že clovek je rozumné zviera), alebo len konkrétny Peter, konkrétny Ján co ondrej? Tí, ktorí na otázku, ci sú univerzálie reálne, odpovedali kladne, nazývajú sa realisti (lat. res – vec). Realisti boli naklonení vyhlasovat pojmy a idey za reálnejšie než jednotlivé konkrétne veci. Tvrdili, že univerzálie sú pred vecami, pricom sa casto odvolávali na Platónovu náuku o ideách ako pravom bytí a vzore všetkých vecí. Predstavitelia opacnej pozície sa nazývajú nominalisti (lat. nomen – meno). Podla nominalistov reálne jestvujú len jednotlivé znaky, ktoré sú našimi výtvormi. Spor medzi realistami a nominalistami sa bude tiahnut celým stredovekom, pricom na konci prevládnu nominalistické koncepcie. Aj novoveká filozofia, vrátane súcastnej, sa vracia k tomu sporu, pretože je tu stále aktuálny problém vztahu všeobecného a jednotlivého. Otázku, ci všeobecným pojmom zodpovedá nejaká realita, alebo ide len o umelé, konvencne prijaté znaky, si filozofi kladú dodnes. ANSELM (1033-1109) Bol najvýznamnejší filozof a teológ 11. storocia. Anselm prišiel s myšlienkou, že clovek je svojím rozumom (lat. ratio) verným obrazom Boha a dialektika má úcast na Božích myšlienkach. V spore o univerzálie kritizoval nominalistov. Do dejín filozofie vstúpil predovšetkým svojou formuláciou dôkazu existencie Boha. Vychádza z pojmu Boha: „Boh je ten, nad ktorého už nemožno mysliet nic vyššie.“ Ak by Boh jestvoval len v mojej mysli ako pojem, nebol by tým najvyšším, lebo by mu chýbala reálne existencia. Z pojmu Boha ako niecoho najvyššieho vyplýva teda je existencia. Anselmov dôkaz sa nazýva ontologickým dôkazom. Filozofi k nemu budú pristupovat rôzne. Kritika založená na tom, že z pojmu nemožno odvodzovat reálne existenciu. Napriek tomu novým a neobycajným v Anselmovom ucení je práve pokus o dôkaz Boha z cistého myslenia, bez odvolávania sa na autority ci zjavenie. PETER ABÉLARD (1079-1142) Jeho stanovisko k problému univerzálií sa nazýva konceptualizmus. Podla konceptualizmu všeobecné pojmy majú pred stvorením vecí svoje miesto v Bohu a po stvorení vecí v ludskom rozume. Reálne v prísnom zmysle je len konkrétne jednotlivé súcno. Univerzálie nesú len významy, aby umožnovali ludskú rec. Abélardovo stanovisko sa približuje nominalizmu.

B.FILOZOFIA ISLAMU A ŽIDOVSTVA

Konstantinotol ako hlavné mesto Východorímskej ríše sa od roku 330 stal na vyše tisíc rokov duchovným centrom Východu. Tu sa stretlo grécke filozofické myslenie, rímske chápanie štátu a krestanská viera, aby sa navzájom ovplyvnovali a vytvárali urcitú syntézu. Bolo celkom prirodzené, že sa tu komentovala Aristotelova logika s Platónove dialógy. Tieto komentáre sa v arabských krajinách (medzi ktoré vtedy patrila Sýria, Perzia, Turecko a Egypt) stali východiskom takého rozkvetu vied a filozofie, aký vtedajší Západ nepoznal. Platí to najmä o období rokov 800 až 1200. Bez zvelicovania môžeme povedat, že arabskí ucenci zachránili dedicstvo gréckej filozofie, predovšetkým Aristotelov filozofický odkaz. Arabská filozofia Avicenna (polatincená forma arabského mena Ibn Sina) potláca vplyv novoplatonizmu v prospech Aristotela. V 9. storocí vznikol v španielskej Córdobe, na území, ktoré ovládli Arabi, kalifát. Tu dochádza k arabskému osvojovaniu si Aristotelovho ucenia. Najvýznamnejším predstavitelom je Averroes (arab. Ibn Rušd) Averroes rozdelil poznanie na vieru, teológiu a filozofiu. Nazdával sa, že len filozofia dospeje k cistej pravde, dodáva však, že toto poznanie nie je dostupné každému a ludia sa zväcša musia uspokojit s vierou. Averroes pokladá Boha a hmotu za dve vecné, rovnako nezávislé príciny. Dokazoval nestvoritelnost hmoty a Boha pokladal len za prvú prícinu zmien, ktoré sa vo svete odohrávajú. Dušu cloveka spájal s jeho telom, pricom popieral aj nesmrtelnost. Averroes významne ovplyvnil scholastickú filozofiu. Židovská filozofia Tak v Španielsku, ako aj na Blízkom východe žili Židia v úzkom kontakte s Arabmi. Averroes mal velký vplyv aj na židovskú filozofiu, ved najvýznamnejší židovský filozofi vtedy písali v arabskom jazyku. Aj židovský myslitelia stáli pred problémom, ako racionálne zdôvodnit vieru v jedného, nadprirodzeného Boha a ako ju intelektuálne obhájit pred tými, ktorí zmýšlajú inak. Vrchol stredovekej filozofie predstavuje Maimonides (hebr. Moše Ben Maimon, 1135-1204) Usiluje sa dôsledne zjednotit vieru a filozofiu. Jeho hlavným dielom je Sprievodca nerozhodných, kde sa obracia na tých, ktorí oslabli vo viere a potrebujú pomoc pri rozhodovaní.

C.PRECHOD K VRCHOLNEJ SCHOLASTIKE

V 12. storocí zacal rást význam miest a financne silnejúceho meštianstva. Tento proces viedol k zvyšovaniu poctu mestského obyvatelstva. Bohatsvo – prirodzene, aj bohatstvo cirkvi, ktorá však stále hlásala cnost chudoby – vyvolávalo živé protestné hnutia. Otázka chudoby sa stala jednou z centrálnych tém náboženstva a politiky. V 13. storocí dosahuje vrchol svetská moc pápeža. Pápež si mohol dovolit opakovane uvalit kliatbu na cisára, t.j. vyhlásit, že stratil všetky svoje práva, a exkomunikovat (vylúcit) ho z cirkvi. Protesty, ktoré vyplývali z hlbokej priepasti medzi hlásanou a reálnou chudobou širokých vrstiev obyvatelstva a skutocným obrovským bohatstvom cirkevnej vrchnosti, viedlo vo vnútri cirkvi k vážnym konfliktom. Zrieknutím sa individuálneho i kolektívneho majetku chceli pôsobit príkladom v širokých nemajetných vrstvách žobravé rády (dominikáni a františkáni) a udržat ich tak medzi ludom vplyv a prítomnost cirkvi. Takéto si vyžadovalo skvalitnit, rozšírit ich vzdelanie. Miestom polemík sa coraz viac stávali univerzity, predovšetkým univerzita v Paríži, ktorá vznikla roku 1215 na základe katedrálnej školy ako „universitas“ (spolocenstvo ucitelov a študentov). Od polovice storocia nadobudla velký význam univerzita v anglickom Oxforde a „studium generale“ nemeckých dominikánov v Kolíne nad Rýnom. Dalšie dôležité univerzity vznikli v Neapole, Bologni, Padove, neskôr a Prahe a vo Viedni. Parížska univerzita mala štyri fakulty, ktoré sa tradíciou zachovali až do nášho storocia: filozofia, teológia, právo a medicína. Dekan filozofickej fakulty bol zároven rektorom. Univerzita mala svoju vlastnú súdnu právomoc a dalšie privilégiá. Chápanie vedy, ktoré sa rozvinulo na filozofickej fakulte, malo sa uplatnit na všetkých ostatných fakultách, co bol v podstate zárodok konfliktu s teológiou.

D.PRENIKANIE ARISTOTELIZMU NA UNIVERZITY:

Od polovice 13. storocia sa všetky známe Aristotelove diela prednášali na Parížskej univerzite. Podla mnohých teológov sa aristotelizmus stal hrozbou pre krestanskú vieru. Aristotelovo ucenie malo volnú cestu od roku 1263 ž po rok 1277, ked ho cirkev oficiálne odsúdila. Aristotelizmus a jeho predstavitelia mali silnú konkurenciu v osvedcených novoplatónskych systémoch, ktoré podporovala teológia. Zápas o Aristotela vyvrcholil v polovici 13. storocia medzi Albertom Velkým, ktorý sa intenzívne orientoval na Aristotela, a Bonaventurom s augustiniánsko – novoplatónskym myslením. Tomáš Alvinský sa v tomto spore usiloval o zmierenie a sprostredkovanie. Aristoteles získaval velký vplyv u prírodovedne orientovaných myslitelov, v Oxforde Roger Bacon. Roger Bacon chcel v súlade so svojím františkánskym ideálom reformovat cirkev a zlepšit životné podmienky ludí. Na to však je podla neho potrebné metodicky isté a na skúsenosti založené vedenie a poznanie.

ALBERT VELKÝ

Študoval všetko, co sa v jeho dobe študovat dalo. Jeho súcasníci ho preto nazvali Doctor universalis. Patril k rádu dominikánov, bol profesorom v Paríži. V diele Alberta Velkého nachádzame pokus o transformovanie aristotelizmu do krestanského filozofického myslenia. Usiloval sa vedecky zvládnut otázky, ktoré sa rovnako týkajú filozofie i teológie, ako je pôvod sveta, istota racionálneho poznania, predpoklady štastného života, atd. Aj ako prírodovedec, aj ako teológ si však zachovával odstup od sústavného odvolávania sa na rozumové dôvody. Tvrdil, že prirodzený rozum v empirických záležitostiach musí zachovávat zdržanlivost, lebo tu platia iné zákony. Podobný postoj odporúcal v záležitostiach zjavenia, pretože tu platí autorita Božieho Slova. Albert Velký pripravil pôdu pre vystúpenie svojho žiaka tomáša Akvinského. E.TOMÁŠ AKVINSKÝ (1225-1274) Narodil sa v šlachtickej rodine. Jeho vstup do dominikánskeho rádu vyvolal prudký odpor rodiny. Z množstva Tomášových diel, významných aj pre filozofiu, uvedieme otázky pojednávajúce o pravde, Suma teologická, Suma proti pohanom. V diele Tomáša Akvinského vrcholí výrazná tendencia scholastickej filozofie, ktorá ju zbližovala s aristotelizmom. Znakom Tomášovej filozofie je zámer vybudovat rozsiahly systém, ktorý by v sebe zahrnoval všetky oblasti vedenia. Tomáš Akvinský bol vyhlásený za „knieža scholastikov“ a roku 1323 bol kanonizovaný (vyhlásený za svätého). Jeho ucenie dostalo názov tomizmus a stalo sa základom katolíckej teológie a filozofie. V podobe novotomizmu prežíva do dnešných dní. Vztah filozofie a teológie. V Sume teologickej Tomáš vyslovuje názor, že všetky ostatné vedy možno nazvat slúžkami teológie. Uznáva, že teológia môže nadviazat na pravdy rozumu , ktoré sú predmetom filozofie. Filozofia nie je v rozpore s teológiou a jej pravdami zjavenia. Podla Tomášovho presvedcenia rozumom možno argumentovat aj v prospech existencie Boha a vyvracat názory odporcov pravej viery. Teológia na tieto argumenty nadväzuje, avšak najvyššia pravda, pravda zjavenia, už spadá výhradne do jej kompetencie. Vieru nemožno rozumovo odôvodnit, presahuje totiž rozum. V tomto zmysle je filozofia podriadená teológii. Súcno a jeho diferenciácia. Pri budovaní vlastného systému vyvstal pred Tomášom problém zaciatku. Kládol si otázku, cím musí zacínat myslenie. Nemal pritom na zreteli zaciatok v case, ale to, co pri myslení konkrétnych obsahov musíme vždy predpokladat. Každý zvláštny pojem je potom tým nejvšeobecnejším – predpokladáme ho pri každom obsahu mysle. Súcno musí byt to prvé, co je nám známe. Všetko nejakým spôsobom jestvuje, o všetkom sa dá povedat, že je súcnom. Vzápätí sa Tomáš pokúsil rozlíšit spôsoby, akými nieco jestvuje. Pristupuje k diferencovaniu súcna, pritom využíva pojmy Aristotelovej filozofie: substancia a akcidencia, látka a forma, možnost a skutocnost, podstata a existencia. · Substancia je samostatné súcno, ktoré jestvuje samo od seba. Naproti tomu akcidencie nejestvujú samy od seba, ale len na substancii a s nou. Substancia je to, co tvorí základ, akcidencia je javová podoba tohto základu. Hovoríme, že filozofické myslenie, ktoré vychádza z predpokladu, že súcno vždy tvorí nezávislý základ (substancia) a jeho prejavy (akcidencie), vychádza zo substancného modelu reality. · Pomocou pojmov možnost a skutocnost sa Tomáš pokúša vysvetlit pohyb a vývin vecí. Pohyb je prechod z možnosti do skutocnosti: to, co bolo len možné sa uskutocnuje a aktualizuje. · S procesom uskutocnovania veci súvisia aj pojmy látka a forma. Každá vec je spojením látky a formy, pricom forma je tým aktívnym. Látka je pasívna, charakterizuje ju schopnost prijímat urcenia od formy. Pri tomto prijímaní látka formu individualizuje. · Vztah medzi všeobecným a konkrétnou skutocnostou vyjadril Tomáš aj dvojicou pojmov podstata a existencia. Podstata je všeobecné urcenie, to, co vyjadrujeme v definícii pomocou druhov a rodov („clovek“, „živocích“ a pod.). Z podstaty však nevyplýva, že nieco takýmto spôsobom urcené musí aj existovat. Medzi podstatou a existenciou je teda rozdiel. Aby sa podstata spojila v konkrétnej veci s existenciou, je potrebný akt, ktorý Tomáš pripisuje Bohu. V Božej mysli sú všetky podstaty; ich uskutocnenie je výsledkom Božieho pôsobenia. Odkazy na Božiu existenciu a teodicea. Pre všetko stvorené je charakteristická diferencia podstaty a bytia. Iba v Bohu sa bytie a podstata zhodujú. Tomáš uvádza pät odkazov na Božiu existenciu. · V skúsenosti sa stretávame s pohybom; súcno je v pohybe (t.j. podlieha zmene) a tento pohyb je niecím zaprícinený, vychádza z nejakého pohybujúceho. · Postup od pohybovaného k pohybujúcemu by nás viedol donekonecna. · Musí však existovat prvý hýbatel, ktorý je sám nehybný. · Prvého hýbatela všetci nazývajú Boh. Podla Tomáša svet je hierarchicky usporiadaný. Clovekom zacína prechod k duchovnej sfére. Na vrchole tejto hierarchie je Boh – zdroj všetkej existencie. Boh stvoril dokonalý svet, zlo nemôže pochádzat od neho. Zlo nemá vlastnú skutocnost, je to len nedostatok dobra. Chápanie dobra ako jedinej skutocnosti, voci ktorej je zlo iba neprítomnostou ci nedostatocnostou, nazývame teodicea. Chápanie cloveka, etika a teória poznania. 4lovek je spojenie duše (formy) a tela (látky), ktoré tvoria substanciu cloveka. Pre ludskú dušu je telo nevyhnutné, lebo ho potrebuje na poznávanie zmyslovým vnímaním. Po smrti duša oddelená od tela jestvuje dalej, je nesmrtelná. Clovek svojím rozumom má úcast na svete cistých duchov, svojím telom participuje na hmotnom svete. V ludskej duši Tomáš rozlišuje myslenie a vôlu. Za východisko poznania pokladá skúsenost nadobudnutú zmyslovým vnímaním. Zo zmyslových obrazov rozum abstrahovaním získava podstaty, všeobecné obsahy. Vlastným predmetom rozumu sú všeobecné pojmy. V etike tomáš na prvé miesto stavia úsilie dosiahnut absolútne dobro, ktorým je Boh. Vôla nám umožnuje vyberat si medzi jednotlivými dobrami. Dobrú vôlu kladie na poznanie.

F.ODSÚDENIE ARISTOTELIZMU

Aristotelovci sa dostávali do sporu s cirkevnou ortodoxiou. Predmetom sporov bolo napríklad presvedcenie averroistov, že individuálne duša je smrtelná. Roku 1277 parížsky biskup odsúdil 219 výrokov z Aristotela. Arcibiskup z Canterbury toto odsúdenie podporil. Ucitelia na filozofickej fakulte v Paríži museli skladat prísahu, že sa už nebudú zaoberat teologickými otázkami. Tým bolo specatené oddelenie filozofie od teológie.

G.NOVÉ PODNETY PO ROKU 1277

Svedectvom konfliktu medzi filozofiou a teológiou po odsúdení Aristotela je dielo Dunsa Scota. JOHANNES DUNS SCOTUS (asi 1270-1308) Patril k takzvanej mladšej františkánskej škole. Študoval a vyucoval v Paríži a v Oxforde a v Kolíne nad Rýnom. Pre jeho dômyselnú argumentáciu ho nazývali doctor subtilis (dôkladný, precízny). Duns Scotus zastával názor, že naše prirodzené vedenie je isté len vtedy, ak sa môže opierat o zmyslové nazeranie. Na presnejšie poznanie oblasti, ktorá nie je prístupná rozumu, potrebujeme zjavenie. Tvrdil, že najvyšším cielom prírody je individualizácia. Tým pripravoval nominalistické riešenie problému univerzálií. Ako františkán hlásal primát vôle nad intelektom. Obhajoval slobodu vôle. Duns Scotus žil už na prelome 13. a 14. storocia. Jeho filozofia obsahuje na jednej strane dôležité motívy kritiky metafyziky a na druhej strane motívy obratu k empirizmu. Nájdeme v nej aj niektoré myšlienky a postoje, ktoré sa stanú charakteristickými znakmi renesancného myslenia (napríklad vyzdvihovanie skúsenosti). WILLIAM OCCAM ( asi 1285-1349) Františkánsky filozof, vzdelanie získal v Oxforde, pôsobil v Paríži. Pre svoje názory sa dostal do ostrého sporu s pápežskou mocou. Zastával názor, že svetské a duchovná moc by mali byt navzájom nezávislé. Nakoniec bol exkomunikovaný z cirkvi. V dejinách stredovekej filozofie vystupuje Occam ako predstavitel nominalizmu. Tvrdil, že skutocné je len to, co je jednotlivé. Všeobecné pojmy sú našimi výtvormi, urcenými na oznacovanie a usporadúvanie väcšieho poctu vecí.

Významné sú jeho myšlienky o troch princípoch:

  • 1. Princíp všemohúcnosti hovorí, že Boh na základe svojej všemohúcnosti by mohol
všetky veci stvorit aj inak. Stvorený svet je tak pre cloveka úplne kontigentný (náhodný): poznáme ho iba zo skúsenosti, nie sú nám dostupné nijaké apriórne, predskúsenostné dôvody, preco je práve taký, a nie iný. Tento svet je len jedným z mnohých možných svetov. Na jednej strane stojí neohranicená sloboda Boha, na druhej strane všeobecná kontigencia (náhodnost) sveta a cloveka.

  • 2. Princíp protirecenia tvorí spojovací clánok medzi Bohom a clovekom a pokúša sa
odvrátit nebezpecenstvo iracionalizmu a svojvôle: aj sloboda Boha, aj kontigencia toho, co nie je božské, podlieha požiadavke neprotirecivosti. Boh netvorí nic protirecivé. V zásade sa konštatuje racionalita sveta. 3.Princíp ekonómie je vyjadrený známou Occamovou britvou, ktorá znie: Súcna sa nemajú zmnožovat, ak to nie je nevyhnutné. Tento princíp hovorí, že pri objasnovaní nejakej veci máme vychádzat z co najmenšieho poctu pojmových prostriedkov. Nekonecné diskusie medzi stúpencami rozlicných smerov a škôl, spory medzi accamistami, scotistami a tomistami trvali až do zaciatku novoveku. Okrem týchto smerov a škôl sa v tomto období objavovalo myslenie, ktoré sa nazýva mystické a ktorého hlavným predstavitelom je Majster Eckhart. Tento nemecký myslitel v úvahách o vztahu cloveka a Boha hlásal ideu splynutia s Bohom. Nemá však na mysli len cisto emocionálny stav, ale skôr vzájomnú jednotu založenú na spojení rozumu s Božím myslením, jednotu poznávajúceho a poznávaného.