Spravodlivost Ako tému svojej seminárnej práce som si vybrala pojem, ktorý je v dnešnej dobe velmi diskutabilný. Každý clovek má nan subjektívny pohlad a nedá sa povedat, že nejaký kompromis v tomto prípade existuje. Narodili sme sa všetci ako ludia, ludia rôzni, ale v podstate rovnakí. Máme spolocní pociatok a koniec. Väcšina z nás sa snaží užit si život, žijeme pre tento okamih, niektorí sa vracajú neustále do minulosti a sú aj takí, ktorí žijú pre budúcnost. Jediné, co nás ako tak spája je skutocnost, že sme súcastou jednej spolocnosti. Tá okrem iných taktiež dôležitých vecí urcuje aj to, kto má pravdu a kto nie. Inými slovami snaží sa byt spravodlivá. Každá spolocnost má svoj vlastný súbor zákonov, aby zabezpecila práva obcanov a vyvážila individuálnu slobodu oproti potrebám širokých más lúdi. Na najjednoduchšej úrovni existujú zákony, ktoré chránia obcanov pred napadnutím alebo lúpežou na ulici. Tieto a dalšie podobné zákony spadajú do takzvaného trestného práva. Zákony však dokážu ovela viac ako iba poskytnutie obycajnej ochrany. Riešia aj spory medzi jednotlivcami. Ked si napríklad myslíte, že ste kúpili chybný tovar a ten, kto vám ho predal, s tým nesúhlasí, musí zákon rozhodnút o tom, kto má pravdu. Opät sa teda hovorí o spravodlivosti ako takej. Každý clovek ju má zakódovanú v sebe. A všetci chcú byt spravodliví. Spravodliví aspon voci sebe. Na priblíženie tohto pojmu Vám poskytnem jej definíciu podla odbornej literatúry. Tá hovorí o spravodlivosti ako o morálnom princípe požadujúcom rešpektovanie právnej normy. Je to cnost spocívajúca v rešpektovaní práv druhých. Spravodlivost je jedna zo základných spolocenských hodnôt. Ale ako som už spomenula predtým, každý clovek má vlastnú spravodlivost. My ludia sme sebci a pozastavujeme sa hlavne nad tým, ci iní sú spravodliví k nám.A tak, ak sa stane nejaká krivda inému, tolko nás to netrápi, no ak sa to týka nás, to nám jedno nie je. Je to cítankový príklad egoizmu. Spravodlivost tak funguje na princípe samoochrany. „Je mi jedno co sa stane s tebou, ty sa brán, a ak sa to bude týkat mna, tak si to zariadim ja.“ No spravodlivost je o niecom inom. Ciže to, „co je spravodlivé pre mna tu a teraz, musí byt aj pre iných všade a vždy“. Neexistujú dva metre. Preto sa krivda iných týka aj mna, lebo ak sa mne udeje nieco podobné, musím mat nieco na porovnanie - to je základ právneho precedensu. Nežijeme každý pre seba.Faktom však zostáva, že ak sa jedná o spravodlivost ako takú, niekto musí byt vždy potrestaný. To akým spôsobom je úplne jedno. S týmto faktom sa stretávame aj u antického filozofa Platóna. Podla jeho Ústavy, spravodlivost znamená dávat každému, co si zaslúži. Spravodlivost je podla Platóna cnost a byt spravodlivý znamená byt dobrý k priatelom a škodit zlým ludom. Pôvod spravodlivosti sa podla Platóna dá hladat v prvých zmluvách a zákonoch. Tieto zákony boli zriadené, ked si ludia uvedomili, že je lepšie ustanovit pravidlá, ako robit bezprávie a zároven ho znášat. Podstata spravodlivosti teda stojí medzi beztrestným páchaním krivdy a tým, ked sa clovek nemôže za krivdu pomstit. Tiež sme sa dozvedeli, že nikto nie je spravodlivý dobrovolne, a už vôbec nie z donútenia.Iný názor na túto tému majú Sofisti, ktorí boli právom nazývaný „ucitelmi múdrosti“. Aj ked vdaka nespolahlivosti zmyslového vnímania predpokladali, že objektívne poznanie pravdy nie je možné. Preto podla nich v sporoch nie je rozhodujúce, kto pravdu má, ale komu je dané za pravdu. Aj napriek takémuto chybnému názoru majú v dejinách myslenia nepochybné miesto a táto ich teória sa odráža aj v súcasnosti. Spravodlivost je v dnešnej dobe akousi fatamorgánou a my ju zažívame iba ako vôlu väcšiny. Je teda pravda, že sofisti mali chybný názor, ale ako vidiet, vedeli, co hovoria. Nie každému sa totiž podarí tak dobre vidiet do budúcnosti. Zoberme si napríklad taký trest smrti. Navrhovatelia aj odporcovia ho bránia spolocnou argumentáciou. Bolo by to nespravodlivé, lebo ak by sme ho zaviedli, je nehumánne, aby ludia rozhodovali o smrti iných ludí a ked ho nezavedieme, tak je to tiež nespravodlivé lebo smrt sa spravodlivo odplatí len smrtou. A podobných príkladov na reálnu spravodlivost nájdeme mnoho.Väcšina si želá trest smrti, väcšina chce byt spravodlivá. A tam kdesi v rohu sedí nespravodlivo odsúdený väzen na trest smrti. Ten nemá právo naplnit roky medzi narodením a smrtou podla svojich plánov. Nemá možnost, lebo ak zomrie už sa neobháji. Musí sa podrobit väcšine, ktorá o nom rozhodla. Ak by sme však tento prípad ponali z krestanského hladiska všetko by bolo úplne inak. Väzen odsúdený na trest smrti by nikdy nezomrel - krestanstvo predsa hovorí o spolupatricnosti.Okrem toho je založené na súcite, tolerancii a odpustení. Krestanská spravodlivost sa dá zhrnút do štyroch bodov:• Spravodlivost spocíva v stálej a pevnej vôli dat Bohu a blížnemu to, co im patrí. • Spravodlivost voci Bohu sa nazýva cnostou nábožnosti. • Spravodlivost voci ludom robí cloveka schopným, aby rešpektoval práva každého a vnášal do ludských vztahov súlad, ktorý podporuje primeraný postoj voci ludom a voci spolocnému dobru. • Spravodlivost treba zachovat voci chudobnému i voci bohatému. Krestanská sociálna náuka a jej filozofické a teologické zdroje (Aristoteles a T.Akvinský) teda hovoria o spravodlivosti ako o cnosti, prostredníctvom ktorej každý poskytujeme druhému jeho právo, poskytujeme mu to, co mu patrí. Je to princíp individuálnej slobody, pricom sloboda je nevyhnutnou podmienkou realizácie individuálneho aj spolocného dobra a spravodlivosti. Krestanstvo a aj Aristotelove zdroje hovoria o svete, ktorý mi v mnohých smeroch pripomína Utópiu. Je to príliš nereálna predstava vzhladom na to, že každý clovek je iný a má vlastnú pravdu.Aristoteles si vytvoril aj koncepciu akoby vlastného sveta. Ten podobne ako Platón má svoj imaginárny štát zložený z nerovných castí. Aj ked väcšinu ich rozdielnych názorov na fungovanie obce sa zhodnú v tom, že takéto usporiadanie je spravodlivé. Obaja majú obavy z demokracie, obaja sa vyslovujú proti úplnej rovnosti. Aristoteles hovorí, že cnostným sa bude krivdit, ak budú postavení na úroven s necnostnými, a naopak pre rovných nie je spravodlivé, aby jeden vládol nad ostatnými.V tomto mali títo velikáni nepochybne pravdu. No reálne to funguje trochu inác. Je pravda, že kolko ludí, tolko patentov na spravodlivost.Kto má teda v rukách spravodlivost? Mocní. Tí, ktorých si zvolila väcšina. V demokratickej spolocnosti je neprípustné, aby ktokolvek iný bral spravodlivost do svojich rúk. Tomu bráni vopred stanovený zákon a jeho normy. Tu vnímame tento pojem z rôznych hladísk.Spravodlivost zo sociologického hladiska je vztah medzi jedincami a štátnou mocou v spolocnosti, v súlade so zákonom a bez porušení prirodzených práv jedinca. Sociálna spravodlivost je nedosiahnutelný ideál, ku ktorému je možné sa len približovat prostredníctvom snahy vytvorit stav, kedy materiálne postavenie clena spolocnosti odpovedá jeho vynaloženému úsiliu. Inými slovami je to príliš ideálna tendencia spolocnosti. Sociálna spravodlivost je totiž predovšetkým vlastnost stavu vecí. Podla tejto teórie je nespravodlivé, ked sa napr. clovek narodí v chudobnej rodine. Aj ked tu nie je možné urcit pôvodcu sociálnej nespravodlivosti, spolocnost na základe solidarity zvycajne požaduje zmenu sociálne ekonomických podmienok. Svoju požiadavku smeruje na štát, aby prostredníctvom prerozdelovania štátneho rozpoctu hmotne zabezpecil tých, ktorí pomoc potrebujú. Rozdiel medzi spravodlivostou a sociálnou spravodlivostou sa dá ilustrovat na príklade: Ak nám vyhorí dom a sme poistení, môžeme požadovat spravodlivé vyrovnanie škody, ak nie, môžeme žiadat na základe sociálnej spravodlivosti obecného úradu o náhradné ubytovanie. Problematikou sociálnej spravodlivosti sa okrem iných zaoberal aj John Rawls.Jeho teória patrí do prúdu liberálne orientovanej filozofickej tradície a od zaciatku vytvárala urcujúcim spôsobom rámec morálneho a politického myslenia. Ide o teóriu, ktorá nadväzuje na tradíciu Locka, Rousseaua a Kanta. Teória spravodlivosti predstavuje zmluvnú koncepciu a vychádza z pôvodnej situácie rovnosti, pomocou ktorej sa dá dôjst k urcitej koncepcii spravodlivosti. Stavia na tom, že zmluva je najúcinnejší nástroj pre spojenie rozdielnych záujmov a potrieb jednotlivcov s odlišnými cielmi pri zachovaní spravodlivosti. Rawls vychádza z predpokladu identifikovat akceptovatelnú koncepciu spravodlivosti, aby s tým všetky strany súhlasili a aby princípy mohli byt férové. Na základe toho nazýva spravodlivost ako férovost. Princípy spravodlivosti sú taktiež výsledkom férovej dohody ci vyjednávania. Úcastníci „spravodlivosti“ sú si vzájomne rovní. To znamená, že pri volbe princípov všetci majú rovnaké práva; každý môže podávat návrhy a zdôvodnovat, preco by mali byt prijaté atd. Dôvodom zavedenia týchto podmienok je vyjadrit rovnost medzi ludmi ako morálnymi osobami, ktoré majú vlastné koncepcie dobra i zmysel pre spravodlivost. Základom rovnosti je podobnost týchto dvoch aspektov. Pocas socializmu sa za „podstatu spravodlivosti urcila rovnost obcanov v zmysle politickom, aj v zmysle ekonomickom. Nerovnost obcanov je nespravodlivá a je potrebné ju odstránit a nastolit spolocenské vlastníctvo výrobných prostriedkov.“ Aj takýto názor bol vyslovený. Ak teda zhrniem svoje poznatky, Platón zastával názor, že spravodlivost znamená dávat každému, co si zaslúži. Podla neho sa spravodlivost skladá z 3 cností – múdrost, statocnost a umiernenost, ktoré sú uskutocnené len v štáte.Sofisti objektívnu spravodlivost nepripúštali, pretože uprednostnovali teóriu, že nieje dôležité, kto má pravdu, a už vôbec nie, komu je dané za pravdu. Spravodlivost porovnávali prírodnými kritériami, z coho vyplýva, že príroda sama ukazuje, co je spravodlivé. To jednoducho znamená, že lepší má mat viac ako horší, mocnejší viac než menej mocný atd.Aristoteles zastával teóriu dvoch spravodlivostí a to rozdelovaciu a opravnú. Rozdelovacia je stredom a rovnostou vzhladom k veci a k osobám. Opravná je stredom medzi stratou a ziskom spáchaného cinu. Taktiež v niektorých oblastiach tejto témy má spolu s krestanstvom príliš idylický až utopický názor.A John Rawls vychádza z prirodzeného (hypotetického) stavu, na ktorého základe nachádzame princípy spravodlivosti. V tejto situácii nedochádza k žiadnemu zvýhodneniu ci znevýhodneniu. Všetky tieto teórie sú zaujímavé. To nepopieram. Aj napriek tomu sa však na tomto svete dejú veci, ktoré ponímame ako opak spravodlivosti, teda ako nespravodlivé. Tu sa mi teda núka otázka, ci vlastne spravodlivost existuje. Odpovedí na nu je mnoho a urcite sa velakrát líšia. Faktom však zostáva, že aj ked chceme byt spravodliví, nie vždy nám to vyjde.A tak je to aj s pravdou a láskou. V reálnom živote k týmto ideám nedosiahnete. Preto si viacej vážim cloveka, ktorý tvrdí, že jeho recept nie je dokonalý, ako niekoho, kto s presvedcivým pohladom v tvári tvrdí, že spravodlivejšie riešenie neexistuje. Ak by som to teda zhrnula, môžem len povedat, že podla mna spravodlivost neexistuje. Poznáme akurát justíciu - tú by sme mohli oznacit za limitu spravodlivosti, lebo sa k nej približuje, ale nikdy ju nedosiahne. Tento pojem najlepšie interpretujú zobrazenia Bohyne Justície. Tá má v lavej ruke váhy a v pravej ruke mec. Najdôležitejšie na tomto zobrazení sú však zaviazané oci. Tie hovoria, ako už urcite mnohý pochopili, o tom, že spravodlivost je slepá.Spravodlivost bude teda nadalej iba niekde v atmosfére. Daleko od nášho sveta a ešte dalej od toho, kto na nu tak dlho a neprestajne caká.