Sociológia výchovy Historický vývin: ANTICKÁ FILOZOFIA - Platón, Aristoteles - výchova je najdôležitejším cinitelom premeny cloveka živocícha na politického živocícha. Najväcšou zákonodarcovou úlohou je usporiadat výchovu mládeže. Ak sa to nerobí, škodí to ústavam (štátu). STREDOVEK - dominancia monotemizmu, nástup krestanstva. Ontoproblém - otázka bytia. RENESANCIA - znovuobnovenie antických ideálov. Realizuje sa prepojenie výchovy so školou, prírodou. Moore, Campanella - výchova má zohrávat dôležitú úlohu na ceste k spravodlivej spolocnosti. OSVIETENSTVO - 17. storocie, prudký nástup vedy, rozvoj kultúry. Locke, Roussoa, Helvetius, Diderot, Komenský - zaoberal sa aj úlohou výchovy pri vývine cloveka. Neskôr výchovu precenoval, pripisoval jej úlohy, ktoré nemohla zvládnut. POZITIVIZMUS a

MARXIZMUS.

Smery pedagogického sociologizmu (pg.-soc. koncepcie): Pedagogický naturalizmus (nativizmus) - vznikol ako reakcia na Herbartizmus. Individuálna pedagogika, pedocentrizmus - dieta je slnko, okolo ktorého sa tocí výchova. Ciele výchovy sa odvodzovali od dietata, jeho záujmov, schopnosti. Mária Montessori - výchova je pomoc dietatu. Ciel = pomoc dietatu. Pedagogický sociologizmus (empirizmus) - výchova ako spolocenský jav, ciele výchovy boli odvodzované od potrieb spolocnosti. Durkheim - výchova je v podstate procesom socializácie. Smery pedagogického sociologizmu: sociálna pedagogika vznikla ako reakcia na individuálnu pedagogiku, ale aj Herbartizmus (zakladatel Natorp, Bergman), praktický smer /Mager - 1948, Pestallozi, Tešedík, Owen/ spájalisociálnu pomoc s výchovou - pomoc k svojpomoci, teoretický smer /Natorp - Sociálna pedagogika, Barth/ cielom vývoja spolocnosti je dosiahnutie ideálnej spolocenskej jednoty, ku ktorej má prispiet výchova, empirický smer /Bergeman trval na požiadavke podložit ciele výchovy empirickou skúsenostou. sociologická pedagogika /Durkheim - dielo Výchova a sociológia 1921/ - Výchova je v podstate procesom socializácie. Každá spolocnost si vytvára vlastný model výchovy, ktorý zodpovedá jej záujmom. U nás Cecetka, Lindner. pedagogická sociológia - rozvoj v USA, veda so silnou orientáciou na prax, využívala poznatky sociológie pri riešení výchovných javov. Je bezprostredným východiskom sociológie výchovy. /W. R. Smith - úvod do pedagogickej sociológie 1917/ európska línia /Weiss, Fischer/. sociológia výchovy - /Znaniecki - sociológia výchovy 1927/ charakterizoval sociálnu výchovu ako teoretickú, špeciálnu, hranicnú, sociologickú disciplínu, ktorá sa zaoberá všetkými sociálnymi aspektami výchovy. Sformoval sociologický zákon výchovy - závislosti výchovy na budúcom spolocenskom uplatnení chovanca. Prehlad smerov socializácie: 1. sociálna pedagogika: praktický, teoretický - filozofický, empirický, 2. sociologická pedagogika 3. pedagogická sociológia, 4. sociológia výchovy. Sociológia výchovy: je teoreticko-empirická, hranicná, špeciálna sociologická veda, ktorá sa zoberá vzájomným interakcným vztahom spolocnosti a výchovy, ciže sociálnou determináciou výchovy, ale aj vývinu osobnosti. Predmetom jej skúmania je vztah výchovy a spolocnosti na úrovni spolocenského makro, mezo a mikro prostredia. Zaoberá sa oblastou sociálnopatolo-gických javov, sociologickými problémami detstva a mládeže a metodologickými postupmi. Predstavitelia sociológie: HÁJEK: Kapitoly ze sociologie výchovy, K. GALLA: Úvod do sociológie výchovy, Sociológie výchovy, její vývoj a problémy, B. KRAUS: Sociológické problémy výchovy, Sociológie výchovy, Clovek, prostredie, výchova, J. CECETKA: položil základy sociológie v SR, A. NEZDOBOVÁ: Úvod do sociológie výchovy, Š. KROCKOVÁ, A. GOGOVÁ: Sociológia výchovy - vybrané kapitoly, J. HRONCOVÁ: Sociológia výchovy, P. ONDREJKOVIC: Úvod do sociológie výchovy, TOKÁROVÁ. Výskum: cielavedomá, dlhodobá, plánovitá, systematická poznávacia cinnost uskutocnovaná prostredníctvom presne vymedzených metód a techník, zameraná na riešenie vedeckých problémov, objavovanie nových poznatkov, odhalovanie vzájomných vztahov a súvislosti, zákonov a zákonitosti v urcitej oblasti spolocenskej skutocnosti. Vedecká hypotéza: je to predpoklad urcitého vztahu medzi dvoma, alebo viacerými premennými, ktorý vysloví výskumník po predchádzajúcej teoretickej analýze v oblasti riešenej problematiky v predmete skúmania /H1.. až ...Hx/. Metodika: súhrn postupov. Vedecká metóda: spôsob realizácie vedeckovýskumnej cinnosti, ktorý je v súlade so stanovenými cielmi výskumu. Súhrn metód tvorí metodiku výskumu, ktorá je podrobne spracovaná v projekte výskumu. Vedecký problém: je to tažkost formulovaná v podobe otázky. 1. je to otázka, na ktorú zatial neexistuje odpoved. 2. je to hladanie novej odpovede na staré otázky. Metodológia: veda o vedeckom výskume a o vedeckovýskumných metódach. Clení sa na 1. všeobecnú metodológiu - metodológiu vied (veda o vede), ktorá je východiskom pre 2. metodológiu špeciálnych vied. Projekt výskumu: Je to podrobný plán výskumnej akcie, ktorý vypracuje výskumník na konci prvej etapy výskumu, po dôkladnej teoretickej analýze problematiky. Má špecifickú štruktúru: 1. predmet výskumu, 2. ciele a úlohy výskumu, 3. vedecké hypotézy H1.. Hx, 4. vedecké výskumnú úlohy, 5. charakteristika výskumnej vzorky a lokality výskumu, 6. casový harmonogram výskumu, 7. financný rozpocet, 8. organizacné zabezpecenie výskumu, 9. výstup - spôsob prezentácie výsledkov výskumu - výskumná správa. Etapy výskumu: 1. Prípravná etapa: 1.1 predmet výskumu, 1.2 predbežné ciele a úlohy, 1.3 teoreticko-empirická analýza problematiky /história, súcasný stav/, 1.4 projekt výskumu. 2. Realizacná etapa: 2.1 predvýskum, 2.2 zber empirických údajov /realizácia výskumu/. 3. Etapa spracovania a vyhodnotenia empirických faktov: 3.1 kvantitatívna analýza /množstvo/ 3.2 kvalitatívna analýza /odhalovanie hypotéz, vztahov medzi faktami - tažisková. 4. Aplikacná etapa: 4.1 zovšeobecnenie výsledkov výskumu a vypracovanie výskumnej správy. 4.2 aplikácia výsledkov v praxi. Prax má pre výskum trojakú úlohu: 1. je východiskom vedeckého výskumu, 2. je cielom vedeckého poznania. 3. je kritériom pravdivosti vedeckého poznania. Klasifikácia sociologických výskumných metód: ZÁKLADNÁ: /podla KATRIAKA/ empirické výskumné metódy: observacné, exploratívne, sociologický experiment, obsahová analýza, historická metóda. matematicko-štatistické: metódy kvantitatívnej analýzy, percentuálny prepocet. logické: metódy kvalitatívnej analýzy - analýza, syntéza, dedukcia, abstrakcia, generalizácia, indukcia. PODLA ETÁP: prípravná, realizacná, spracovanie /zber/, aplikacná. Spolocnost a výchova: ich vztah je velmi úzky, výchova je jav spolocenský, má spolocensko historický charakter. Spolocnost na jednej strane determinuje ciele a obsah výchovy, na druhej strane úroven výchovy a vzdelávania a ovplyvnuje další vývoj spolocnosti. Výchova je považovaná za dôležitý intenzifikacný faktor rozvoja spolocnosti. Výchova plní v spolocnosti viaceré úlohy: 1. transformacnú /kontinuálnu/,

  • 2. sociogenetickú /integracnú, politickú/, 3. ontogenetickú /socializacnú/.
Technický rozvoj a výchova: O. Pavlík - v historickom vývoji ludstva VTR rozvoj predstavuje významný faktor, ktorý v dominantnej miere ovplyvnoval požiadavky na výchovu, vzdelávanie a kvalifikáciu cloveka ako pracovnej sily. Stupne TR a výchova:

  • 1. obdobie rucnonástrojovej práce - osvietenstvo, 2. strojová výroba - uzákonenie
povinnej školskej docházky, 3. automatizácia, 4. informacná spolocnost. Dôsledky VTR vo vzdelávaní - informacná explózia, revolúcia vo vede a v technike: kvantitatívne - permanentné vzdelávanie - ucíme sa celý život, prudké kvalitatívne zmeny - zmeny obsahu vzdelávania, zmeny v metodickej oblasti, zmeny celkového ponatia a zamerania školskej výucby. Prostredie v procese výchovy: Prostredie je cinitel vývinu osobnosti, patrí medzi vonkajšie cinitele vývinu osobnosti, vo velkej miere sa podiela na vývine cloveka spolu s výchovou a vnútornými cinitelmi. Každý biotický systém sa môže rozvíjat iba v interakcnom vztahu s vonkajším prostredím, na ktoré sa musí adaptovat. Adaptácia cloveka má dve formy: pasívnu (akomodácia) a aktívnu (asimilácia). Wroczynski: Prostredie predstavuje zložky štruktúry obklopujúcej jedinca, ktoré úcinkujú ako systém podnetov a vyvolávajú u neho psychické reakcie (zážitky). Vplyv prostredia (Wroczynski): biologizujúce teórie, sociologizujúce teórie (statický, dynamický smer), konvergentné, Sociálne aspekty prostredia – prostredie = dôležitý aspekt. Chápeme ju aj ako vedu o prostredí. Nesnažíme sa len o vytváranie stimulov, ale aj o kompenzovanie negatívnych vplyvov. Životné prostredie – ide o súhrn všetkých podnetov, ktoré utvárajú podmienky jeho života. Súhrn prírodných ale aj umelých soc. potrieb vytvárajúcich pre cloveka urcité podmienky. ŽP sa stáva súcastou bytia cloveka. Predstavuje súbor vplyvov pôsobiacich pozitívne, ale aj negatívne. Typológia prostredia: 1. podla charakteru cinnosti - obytné, pracovné, rekreacné. 2. podla druhu a povahy podnetov – kultúrne, spolocenské, prírodné. 3. podla velkosti – mikro /jedinec/, semi /rodina/, mezo / škola, pracovisko/, makro /spolocnost, štát/, globálne /svet, ludstvo/. 4. podla kvantity - chudobné, vyvážené, presýtené a podla kvality podnetov - pozitívne, negatívne Socializácia osobnosti cloveka: Socializácie je proces, pri ktorom sa z cloveka ako bytosti biologickej stáva bytost spolocenská. Vždy ide o vzájomný vztah medzi jednotlivcom a spolocnostou. Proces zacína narodením a prebieha po celý život. FILOGENEZA – proces hominizácie a humanizácie /homo sapiens/ ONTOGENEZA – nadobúdanie spolocenských, ludských schopnosti – kulturizácia. Prípravná fáza socializácie – osvojovanie reci, komunikácie, interiorizácia spolocenských noriem, Akulturácia – osvojenie kultúrného dedicstva Realizacná fáza socializácie – preberáme a plníme isté spolocenské roly = spolocenská zrelost cloveka. Fázy socializácie: primárna – uskutocnuje sa v období detstva a dospievania, rozhoduje o utváraní základov osobnosti jednotlivca; sekundárna – prevláda v období dospelosti a delí sa na socializáciu v produktívnom a socializáciu v postproduktívnom veku. ONDREJKOVIC: 1. fáza socializácie a zacínajúcej identifikácie – individualizácie – od narodenia do 2 rokov. Dieta je viac biologicky závislé, 2. fáza individualizácie a personalizácie - od 2 do 6 rokov. Tvorí sa základ pre prijatie hodnôt. Rozvíja sa štruktúra osobnosti – vôlová, citová, 3. fáza enkulturácie – od 6 do 14 r. prenikanie jedinca do spolocenských vztahov. Vznik generacných rozporov. Dospievanie pozostáva z asi 5 fáz. Socializácia je procesom vývoja celej bio-psycho-sociálnej podstaty cloveka. Ukazovatelom socializácie sú úspechy cloveka. Stupne socializácie: 1. vysoký, 2. stredný, 3. nízky. Funkcie socializácie: fylogenéza (vývoj ludstva), ontogenéza, z hladiska spolocnosti ( proces sociálneho prežitia) Socializácia a výchova: socializácia je širší pojem než výchova, uskutocnuje sa jednak na úrovni priameho výchovného pôsobenia, ale tiež aj vplyvom prostredia. F. KAHUDA: Výchova z hladiska ciela je procesom socializácie, z hladiska obsahu je procesom akulturácie a z hladiska osobnosti je procesom personalizácie. Socializácia = výchova + prostredie. Sociálne správanie podla Ondrejkovica: správanie konformné (v súlade s normami), nekonformné (vyzývavé, provokujúce), deviantné (odchýlene od morálnych a právnych noriem) asociálne (nespolocenské), disociálne (rozkladný typ správania), antisociálne (protiskupinové, protispolocenské), delikventné (asociálne až po kriminálne), kriminálne(trestné ciny - od 15 r.). Ontogenéza – detstvo 0-11/12 rokov, puberta 11-14, adolescencia 15-21, dospelost 21-55/60 rokov /ranná, stredná 30-45, neskorá 45-55/60, staroba po 65 roku. Z hladiska kvality (A. Nezdobová) = proces asociácie /normálny/, disociácie nízky stupen socializácie. Rodina ako socializacný cinitel: funkcie rodiny – biologicko-reprodukcná /najdôležitejšia/, pokracovanie rodu, erotika, biologické potreby/, ekonomická, výchovná, socializacná, emotívna, ochranná, rekreacná. Rodina je spojovacím mostíkom medzi jednotlivcom a spolocnostou. V rodine prebieha príprava na zaclenenie jednotlivca do spolocnosti. BAWMANN - rodina je spojená pokrvnými /adoptívnymi/ zväzkami. Je to spolocensky schválená forma spolunažívania. Rodina sa podiela a spolupracuje pri plnení spolocenských úloh. 1. po narodení ovplyvnuje životný štart dietata, 2. ovplyvnuje ašpiracnú úroven detí, 3. odovzdáva morálny kódex detom. MODELY RODINY ZO SOCIOLOGICKÉHO HLADISKA: základná /nukleárna/ - rodicia a deti, dvojgeneracná /reprodukcná/ rodicia a deti s rodinami, rozšírená – starí rodicia, rodicia a deti, orientacná – rodina, kam sa clovek narodí, ktorá ho formuje už od detstva. - Každý clovek sa narodí do orientacnej rodiny a založí si reprodukcnú rodinu, pokial si založí rodinu, patrí do nukleárnej rodiny. Mení sa postavenie jednotlivca. TYPOLOGIA RODINY – podla plnenia jednotlivých funkcií: harmonická, konsolidovaná (funguje navonok), disharmonická (nezrelá, pretažená, ambiciózna, perfekcionalistická, autoritárska, protekcionalistická. PODLA ŠTRUKTURY – úplná, neúplná. Rodina vzniká až narodení dietata. Problémy rodiny: rodina zanedbávajúca, prípadne týrajúca detí, rodina so zneužívanou alebo týranou ženou, rodina a choroba, rodina a psychická porucha, rodina s mentálne retardovaným dietatom, rodina s telesne postihnutým dietatom, rodina mladistvého delikventa, rodina slobodnej matky, rodina s dospelým alkoholikom, rodina a rozvod, rekonštruovaná rodina, uprchlícka rodina, rómska rodina. NEGATÍVNE TENDENCIE V RODINNEJ VÝCHOVE: nevyzretá osobnost rodicov, nepripravenost na rodinu. Autoritatívna, nekompromisná, kuratelný ochranný prístup, projekcia sebarealizacných plánov prostredníctvom dietata, perfekcionalistická, nedôsledná, liberálna, hostílna /nepriatelská, brutálna/, merkantilná /odmeny/, kverulantská /rodic sa domnieva, že dietatu ubližujú demokratická /najvhodnejšia forma/. Podmienky ovplyvnujúce kvalitu rodinného prostredia: demografické + vztahy – preferovanie, ekonomické + zamestnanost – nezamestnanost, psychologické + - vztahy medzi clenmi rodiny. Poruchy vo funkciách rodiny – biologicko-reprodukcná /nezodpovedné rodenie detí/, výchovná /nezrelost/, ekonomická /nedostatocné zapojenie do prac. prostredia/, emocionálna /narušená citová väzba/ porucha socializacnej funkcie – objektívna, subjektívna nestarostlivost o dieta, nezáujem. SOCIALIZACNÉ CINITELE V RODINE: rola druhov, výchovné pôsobenie rodicov, medziludské vztahy v rodine (pozitívne alebo negatívne pre dieta), štruktúra rodiny, ekonomické podmienky, kultúrne podmienky. Škola ako socializacný cinitel: Škola je spolocenská inštitúcia, ktorá na profesionálnej úrovni zabezpecuje proces výchovy a vzdelávania a pripravuje deti a mládež pre vstup do spolocnosti. Úlohy školy: transformacná, sociogenetická, ontogenetická. Funkcie školy: vzdelávacia, výchovná, kvalifikacná, poradenská, selektívna, diferenciacná, politická - integracná, sebarealizacná, kompenzacná, ochranná, socializacná (sekundárne). Socializacné cinitele v škole: výchovno-vzdelávací proces z hladiska obsahovej i procesuálnej stránky, medziludské vztahy v škole, štruktúra ucitelského zboru, ekonomické a kultúrne podmienky, Sociologické problémy detstva a mládeže: detstvo 0-11/12 rokov - je prípravnou fázou socializácie. Základnými socializacnými cinitelmi sú nápodoba, hra, ucenie, výchovné pôsobenie rodicov, spolocenská komunikácia, vztahy k rodicom, súrodencom, vrstovníkom a iným ludom. puberta 11-14 - dramatická fáza socializácie, pubertálna zmena identity, telesná a pohlavná premena, adolescencia 15-21 - expanzia sociálnej aktivity, hlavným socializacným cinitelom je škola, kamaráti, rovesnícke skupiny, mimoškolské inštitúcie, masovokomunikacné prostriedky. Mládež sa všeobecne vyznacuje zvýšenou mierou kriticnosti, túžbou po samostatnosti, po slobode myslenia a samostatnosti. Mení sa vztah k autorite. Teórie socializácie uvádzajú dva modely detstva: 1. dieta ako nehotový, sociálne neplnohodnotný jedinec, svojimi vlastnostami akoby stojí oproti znakom dospelosti (vážnost, plánovitost, racionalita). 2. dieta vnímané ako úplne iný jedinec, ktorý sa chová svojím spôsobom plánovito a inštrumentálne. V tomto pohlade je detstvo zložitejšie, bohatšie, mnohovrstvové. Delikvencia detí a mládeže: delikvencia a kriminalita patria medzi sociálno-patologické javy v spolocnosti. Deviantné formy sú odklonom od spolocenských noriem. Spolocnost ich odsudzuje a sankcionuje. DELIKVENCIA je širší pojem ako kriminalita. zahrna aj kriminalitu, aj menej závažné protispolocenské ciny, ktoré spáchali osoby maloleté a osoby trestnoprávne nezodpovedné pre neprícetnost. KRIMINALITA predstavuje súhrn protispolocenských cinov, ktoré z hladiska trestného zákona naplnajú skutkovú podstatu trestných cinov. Rozlíšenie páchatelov u mládeže: maloletí /do 15 rokov/ trestnoprávne nezodpovední, riešenie v obcianskoprávnom konaní, mladiství /od 15 rokov a 1 den do 18 rokov/ polovicná sadzba než u dospelých, mladí dospelí 18 - 20 rokov /18 - 22, 18 - 24/. DELIKVENCIE: 1. biologické - zdôraznovanie významu dedicnosti a podcenovanie vonkajších cinitelov. Lombrosso, Galla - atavistické stigmy.

  • 2. biosociologické teórie - E. Ferri - 5 typov zlocinnosti: rodená zlocinnost, patologická
zlocinnost, zlocinci zo zvyku, zlocinci z afektu, príležitostní zlocinci. 3. sociologické teórie - zdôraznenie sociálnej determinácie kriminality. Durkheim - autor teórie ANÓMIE /bezzákonnost, rozklad noriem správania - vplyv revolúcie, hospodárskej krízy, konjunktúry, 4. psychologické teórie - psychoanalýza Freud - zlocinnost ako prevaha pudovej sféry cloveka nad oblastiami sociality, co vedie k nevyváženiu. 5. polyetiologické teórie - mnohofaktorové, kladú dôraz na kombináciu vnútorných /endogénnych/ a vonkajších /exogénnych/ prícin a vychádzajú z chápania cloveka ako bio-psycho-sociálnej bytosti. Príciny kriminality: vnútorné /endogénne/ - psychopatie, psychózy, LMD, mentálne retardácie, demencie, epilepsie - spocívajú v osobnosti páchatela. Sú menej casté ako vonkajšie (exogénne), ktoré sú považované za dominantné. Patria sem: Rodina ako kriminogénny cinitel - nízke vzdelanie rodicov - nevážia si vzdelanie, mnohodetnost, nedostatocná spolupráca so školou, 3/4 delikventov pochádza z úplných rodín, nedostatky vo výchove, Škola ako kriminogénny cinitel - grupovanie delikventov z "odpadlíkov", experimenty s drogami, šikanovanie, porušovanie noriem školského poriadku, záškoláctvo, rovesnícke skupiny. Vplyv závadových rovesníckych skupín - pád rodicovskej autority, spáchanie trestnej cinnosti je vstupenkou do skupiny, 3/4 trestných cinov je spáchaných v skupinách, Iné sociálne vplyvy - negatívny vplyv televízie, penetrácia brutality, Urbanizacné vplyvy - vplyv sídlisk, vysoká anonymity, nízka sociálna kontrola, nedostatok možnosti na trávenie volného casu, Anomický stav spolocnosti - prudký náraz drogovej kriminality, nedostatocná vymožitelnost práva, nárast ekonomickej kriminality, kríza posunu hodnôt, Prienik medzinárodného zlocinu - otvorenie hraníc, nezmyselná plošná amnestia prezidenta v roku 1991. Toxikománia detí a mládeže: Toxikománia je stav periodickej alebo chronickej intoxikácie, ktorá škodí jednotlivcovi, spolocnosti a je vyvolaný drogou prírodnej, alebo syntetickej povahy. Znaky toxikománie: vznik psychickej závislosti, vznik fyzickej závislosti, zvyšovanie tolerancie na drogu, snaha získat drogu akýmkolvek spôsobom bez ohladu na následky. Drogová závislost má dve formy: psychologická závislost (nutkavá túžba po droge), fyzická závislost (droga sa stala súcastou metabolizmu, vzniká abstinencný syndróm) Abstinencný syndróm je súbor negatívnych psychických aj somatických príznakov). Úzus - konzumácia spolocensky tolerovaných drog, Abúzus

  • zneužívanie, nadužívanie spolocensky tolerovaných drog, Misúzus - medicínsky
neodôvodnené používanie drog. Drogy: 1. podla legálnosti (legálne, nelegálne), 2. podla úcinku (psychostimulacné, psycho-inhibicné, halucinogénne), 3. podla úcinkov na organizmus (mäkké, tvrdé), 4. podla MICCH - alkoholový typ, nikotínový typ, kofeínový typ, závislost na liecivách, kanabisový typ, kokaínový typ, kathový typ, morfínový typ, amfetamínový typ, halucinogénny typ. Vzniku drogových závislosti: je to polyetiologický jav, na vzniku ktorého sa podielajú faktory bio-psycho-sociálnej povahy. Kieholzová triáda: osobnost, droga, prostredie. E. Urban: osobnost, droga, prostredie, podnet. Novotný: FOPPD - frekvencia, osobnost, prostredie, podnet, droga - pätsten. Faktory vzniku drogových závislosti: farmakologické, enviromentálne, somatické a psychické, percipacné, faktor frekvencie. Silbersteinov model šiestich ciest užívania drog: 1. droga ako náhrada za nieco, 2. užívanie drogy ako zámerné porušovanie noriem, 3. užívanie drogy ako riešenia problémov, 4. užívanie drogy ako cesta do rovesníckej skupiny, 5. užívanie drogy ako prejav životného štýlu, 6. užívanie drogy ako prezentácia vlastnej dospelosti. Prevencia drogových závislostí: Primárna (zameraná na tých, ktorí ešte drogu nekonzumovali. Rodina, škola, osveta, mimovládne organizácie). Sekundárna (zameraná na tých, ktorí s drogou experimentujú ako zábrana vzniku závislosti. Profesionálna cinnost lekárov, psychiatrov, poradenských centier, sociálnych pracovníkov). Terciárna (zameraná na drogovo závislých, ktorí prešli liecbou. Je súcastou dlhodobého resocializacného procesu, má zabránit relapsu. Národný program boja proti drogám do roku 2003 s výhladom do roku 2008. Prezentuje zásadnú programovú líniu štátu v boji proti drogám v oblasti prevencie, liecby i represie. Vymedzuje úlohy pre jednotlivé rezorty v dvoch oblastiach: 1. v oblasti redukcie ponuky drogy (ministerstvo vnútra a financií - zabránenie dovozu, tranzitu, výroby drog), 2. v oblasti redukcie dopytu po droge (ministerstvo školstva - vedomosti, postoje, zrucnosti), (ministerstvo práce, rodiny a sociálnych vecí - pozornost rizikovým rodinám, resocializacným centrám), (ministerstvo kultúry - preventívna osveta, informovanost o formách pomoci), (ministerstvo zdravotníctva - rozšírit možnosti liecby, vytvárat centrá pre liecbu a prevenciu).