Sociálno-politické ucenie v antickom Grécku

Sociálno-politické ucenie v antickom Grécku SOCIÁLNO POLITICKÉ UCENIE V ANTICKOM GRÉCKU (PLATÓN A ARISTOTELES) Platón, Aristoteles a Augustin boli traja najvplivnejší myslitelia klasického staroveku. Dohromady položili základy následnej západnej filozofie, vedy a náboženstva. Ich spisy boli tak plodné, ich intelektuálna sila tak nesmierna a rozsah ich záujmov tak široký, že bolo nemožné, aby nasledujúce generácie neboli ich postavami zastienené. PLATÓN má väcšie právo ako hocikto iný, aby bol pokladaný za zakladela filosofie, ako ju poznáme teraz. Jeho dialógy zostávajú východiskom pre štúdium logiky, metafyziky, morálky a politiky. Pri cítaní dialógou ako je Gordiás, a myslíme-pritom na dejiny athénskej ríše, môžeme nahliadnut, že Platón reagoval s mravným odporom na myšlinkový postoj bežný v Grécku , ocenoval cest a slávu pred cnostami, ktoré umožnujú ludom aby „prežívali spolecne v jednote“. O zakladateloch ríše hovorí „ .. bez umiernenosti a spravodlivosti naplnili obec prístavani a lodenicami a hradbami a poplatkami a takými hlúpostami“. Politické klíma, v ktorom Platón vyrastal, je vystihnuté na zaciatku politického pamfletu doby, tzv. Ústavy Athénanov takto : „Politické zriadenie, ktoré si Athénania vybrali, nedoporucujem, lebo tím že si ho zvolili, rozhodli sa pre to, aby zlí ludia boli na tom lepšie ako dobrí“. Rozvinutím etiky na pôde spolocnosti je Platónová politika, idealistická v Ústave, realistickejšia v Zákonoch. Ako morálne dobrý jednotlivec svojou trojitou dušou predstavuje organicky harmonizovaný celok, tak aj dobrá spolocnost musí byt organicky harmonizovaným celkom troch tried ludí. Rozumovej duši zodpovedá najvyššia trieda filozofov, mravných ludí, ktorých cielom a úlohou je vládnutie; srdnatej duši zodpovedá trieda vojakov, ktorých úlohou je obrana štátu; žiadostivej duši zodpovedá trieda pracovníkov a živitelov spolocnosti. Trieda filozofov-vládcov zaistuje štátu múdrost, bojovníci mu dodávajú silu a autoritu mužnosti, pracovníci zdravú umiernenost. Cnost spravodlivosti zavádza poriadok do vykonávania povinností všetkých troch tried a zarucuje harmóniu štátu. Triede pracovníkov Platón priznáva len súkromný život, kým dvom ostatným triedam právo na tento život nepriznáva a urcuje ich výhradne na verejný život. Prví môžu vlastnit súkromný majetok, mat rodiny, ale bojovníci a filozofi sú tohoto všetkého pozbavený. Ženy týchto tried majú rovnaké povinnosti ako muži. Deti má vychovávat štát na vlastné trovy, nevyvinuté a slabé deti treba zabíjat. Výchova sa musí prispôsobovat schopnostiam jednotlivcov. Cielom výchovy má byt vždy poznanie a múdrost, lebo len ony môžu vládnut štátu. Svoje triedne náhlady na štát zmiernuje v Zákonoch , kde hlása , že vo vládnutí sa treba opierat o zákony, nie o filozofov. Zriadenie má byt címsi medzi demokraciou a monarchiou a na cele má stát 37 „strážcov zákona“. Cielom výchovy má byt praktická príprava clovaka na službu štátu, a preto treba vyucovat náboženstvo a matematiku. Uznáva súkromné vlastníctvo, ktoré však musí štát kontrolovat a prikazuje manželstvo, štátom kontrolované, pokial ide o prirodzený prírastok. Po uvedení Platónových názorov o vedení Dobra a o úlohe výchovy, koré majú umožnit riadny život, sa dá lahko pochopit, ako dospel ku vysoko autoritatívnym politickým doktrinám. Môžeme sa stat dobrými ludmi a viest dobrý život vdaka jednej z dvoch možností. Bud nadobudneme správne mienenie o najlepšom spôsobe, ako žit, alebo o tom nadobudneme vedenie. Oboje , ako hovorí v Meone , poslúži obmedzenému úcelu žit dobrý život. Avšak správne mienenie nemôže byt spolahlivo odovzdávané a nikdy nebude zaistené proti mravne škodlivým vplivom, pokial niekto- bud nejaký clovek sám, alebo tí ktorí ho poucujú a vdôsledku toho ovládajú – nemá len správne mienenie, ale aj vedenie: vedenie o Ideách, ktoré vysvetlujú to, preco veci sú tím, že sú a sú takisto kvôli závislosti iných Ideí na Idei Dobra, ktorá je vysvetlením toho, ako by najlepšie mali byt. Tí ktorí vlastnia toto vedenie, sú jedinýmiludni, ktorí môžu zaistit výchovu ( dokonca aj základnú výchovu, ktorá poskytuje len správne mienenie) a vládu, ktoré sú nutnými podmienkami dobrého života. Na základe týchto premís sa zdá byt zrejmým, že ak máme žit dobrý život v urcitej spolocnosti alebo štáte, musia byt jej inštitúcie utvárané takým spôsobom, aby podporovali túto výchovu, a že sa to uskutocní len vtedy, ak tí, ktorí majú vedenie, majú pevne v rukách chod vlády. Ak niekto bude vnášat námietky proti Platónovmu autoritárskemu pojatiu, bude musiet nájst nejakú formálnu chybu v tomto argumentu; a najlepším spôsobom ako pochopit silu a slabost tohoto argumentu bude vyhladávat chyby. Uvidíme že táto argumentácia je omnoho lepšie zabezpecená, ako sa na prvý pohlad zdá, a že jej odmietnutie zahrnuje odmietnutie niektorých názorov, ktoré sú stále velmi uznávané. Ústava je jeho prvý, plne rozvinutý návrh ideálneho štátu, možno sa okrem toho dotýka aj mnoho iných vecí, a je – ako v prípade iných otázok – akosi útržkovitá a pragmatická. Štátu má vládnut malá trieda rozumných ludí za podpory triedy bojovníkov alebo vojakov, z nich sú vládci sami, sú nazývaný „strážci“ a vyberaný behom spolocného výchovného procesu, ktorý obe triedy spociatku zdielajú. Masy v najnižšej triede sú vylúcené z akého podielu na vláde; ich úkolom je byt poslušnými a uspokojovat potreby pospolitosti tím že sa zaoberajú užitocnými remeslamy. Inováciou, o ktorej si Platón myslel, že sa bude javit prinajmenšom prekvapujúca, je to, že sa na všetkom sa majú podielat aj ženy: ako na výchove, tak aj na zodpovednosti vládnut rovnakou mierou ako muži. Život oboch vyšších tried je tak prístny ako v Sparte. Platón tuná trvá na tom, že vládnut samo o sebe je nepríjemnou cinnostou, ktorá nemá byt uskutocnovaná pre osobné výhody, ale pre dobro spolocnosti ako celku. To bol azda najväcší Platónov prínos k politickej teórii; omnoho bežnejší bol názor, že politická moc je žiadúca nielen pre nu samotnú, ale pre materálne výhody, ktoré sa mocnému môžu dostávat. Platón si naproti tomu predstavuje, že vládcovia vládnu neradi a tak robia len preto, že majú obavy z vlády horších ako sú oni. ARISTOTELES bol ako filozofom, tak aj vedcom. Bol mnohoved, ktorý ustanovil organizujúce kategórie pre celé ludské vedenie. Bol zakladatelom biológie, pretvoril logiku a metafyziku a determinoval následnú povahu myslenia o etike, politike, psychológii a literárnej kritike. Bol dobrým recníkom, zrozumitelný vo svojoch prednáškach, presvedcivý v debatách a sarkasticky vtipný, Jeho nepriatelia, ktorých bolo mnoho ho opisovali ako arogantného a panovacného cloveka. Aristotelés bol po celý život podnecovaný jedinou neutíchajúcou túžbou – túžbou po poznaní. Veril, že „všetci ludia od prirodzenosti túžia po vedení“, lebo každý z nás, neprimerane povedané, je ztotožnovaný so svojím rozumom a „cinnost rozumu je život“. Najvznešenejším cielom cloveka je, aby sa stal nesmrtelným alebo aby napodobnoval bohov; ak tak robí stáva sa clovekom dokonalejšie a sám sebou najdokonalejšie. A taká sebarealizácia vyžaduje, aby jednal podla tej túžby po vedení, ktorá mu je ako cloveku prirodzene daná. Aristoteles nám doporucuje, aby sme žili tak, ako sa sám pokúšal žit po celý život. Ked Aristoteles dielom Politika završil svoje teoretické úsilie o reflexiu povahy a štruktúry ludskej praxis, sociálna filozofia v antickom Grécku mala už svoju históriu. Pripomenme si však, že toto úsilie gréckych filozofov vyrastalo do urcitej miery zo staršej tradície, ešte predteoretickej. Už ona mala svoj pociatok a predmet v elementárnej skladbe cielavedomého ludského konania. Zámernost a relatívna autonómnost praktického pocínania cloveka oddávna celkom samozrejme podnecovali k základnejšej orientácii „konajúceho“ v záujme udržania a ulahcenia si života v rámci rodu, a to aj s prihliadnutím na jeho situovanie vo svete. V úsilí získat najvyššie štastie musí sa clovek opierat o pomoc iných , a preto už akosi od prírody je náchylný k spolocenskému životu. Zo všetkých spolocenských foriem najlepšie prispôsobený na zdokonalovanie cloveka je štát, pretože no môže cloveka najlepšie vychovat a uviest na cestu štastia. Základom štátu je rodina, súkromné vlastníctvo a otroctvo, ktoré je podla Aristotela prirodzené. Formou štátu je zriadenie(monarchistické, aristokratické, republikánske, tyrania, oligarchia a ochlokracia); najlepšie je zriadenie monarchisticko-republikánske. V štáte má vládnut len zákon, ktorý má obcanom zarucit spravodlivost a dobro. Kedže vidíme, že štát je urcitý druh spolocenstva a že každé spolocenstvo sleduje urcité dobro (lebo všetci ludia robia všetko pre to, co pokladajú za dobro, ale najväcšmi zo všetkých a k najvýznamnejšiemu dobru smeruje to spolocenstvo, ktoré je zo všetkých spolocenstiev najvýznamnejšie a zahrna všetky ostatné. To je tzv. štát a štátne spolocenstvo. Aristotelove analýzy a výklad povahy, štruktúry i foriem politického života predstavujú vrchol antického sociálnofilozofického myslenia aj, a najmä mierou odchýlenia sa od naturalisticko-objektivistických sklonov gréckeho ducha. Politické skúmania sú podla Aristotela globálnym rozsahom a primárnym životným významom v podmienkach cloveka-obcana dokonca limitným racionálnym úsilím zakladajúcim sám „dobrý život“, na ktorý má jednoduchý clovek len prirodzené dispozície. Toto globálne hladisko potom úplne predznamenáva postup a spôsob Aristotelových skúmaní, ktoré smerujú od celostného chápania „dobrého života“ v štátnom organizme analitickou metódou k identifikácii jeho zložiek a ich funkcnej väzby; “Clovek ako bytost politická“. Už v prvej knihe Politika identifikuje nevyhnutné prvky života a jeho zachovania, Sú nimi muž a žena s ich prirodzeným vztahom, z ktorého je biologicky odvodené trvanie života, t.j. potomstvo. V tej istej rovine vstupuje do života tohto elementárneho sociálneho celku ciže rodiny ako nevyhnutný ekonomický faktor oduševnený nástroj výroby – otrok. Rodina je iba castou vlastného spolocenstva slobodných indivíduí, ktoré predstavuje štát, a líšia sa d neho silnou jednotou, ktorú možno kvalifikovat ako prirodzenú závislost jej prvkov – muž a žena, potomstvo, otrok. Ani žena, a tobôž otrok nie sú dalej v Aristelovom projekte „dobrého života“ v štáte povšimnutý, do vlastných politických vztahov bezprostredne dalej nevstupujú. Aristoteles pozorne zaznamenáva, že otroci majú svoj pôvod celkom prirodzene z vonkajších ziskov voci barbarom a výnimocne, podla zákona, z Helénov, co však odsudzuje ako neprirodzené a nesprávne politické pocínanie. Odporúca ohladuplné zaobchádzanie s otrokmi a hovorí dokonca o ich prepúštaní, ale v zmysle jeho spôsobu uvažovania to môžeme chápat len ako výnimky z normy. Vztah pána a otroka je v istom zmysle ireverzibilný: pán je pánom otroka, no nepatrí mu, otrok je otrokom pána, no navýše mu patrí. Z tejto analýzy potom Aristoteles vyvodí už spomínaný závažný dôsledok svojej sociálnej teórie, že otrok je len ekonomickou zložkou rodiny – živým nástrojom výroby, a teda ho nemožno zaclenit do politického života, spocívajúceho v cinnosti, ktorá sa druhovo líši od výroby. Ako už bolo naznacené ,rodina, ktorá predstavuje element obce – štátu, nie je ešte vlastnou a samostatnou politickou entitou, lebo sa zakladá len na prirodzených vztahoch manžela a manželky, otca a detí i pána a otroka. Aristoteles kvalifikuje povahu a trvanie tejto prirodzenej jednoty výrazom „od prírody“ a rozpoznáva v nej dominantné postavenie muža – otca – pána, ktoré je analogické kompetencii rozumu u jedinca ako zložky vedúcej a vládnucej. Rodina ako prvok a cast osady a potom štátu plní primárne biologickú funkciu. Štát je právne spolocenstvo slobodných a rovných ludí, v ktorom vzájomný vztah vládnucich a ovládaných je jednotou danou ich opozíciou, pricom táto subordinácia nie je trvalá a je historicky variabilná. Aristoteles naznacuje, že štát vznikol „vývojom“ z nižších spolocenských vrstiev rodiny a osady, ktoré sa rastom poctu obivatelov mohli stat sebestacnými už len v štáte, ktorý to umožnuje rozvinutím delby práce. Rodina nie je ešte pravým spolocenstvom, lebo sa vyznacuje privelkou jednotou svojich zložiek, ale je nepochybne hospodárskou bunkou štátu, okolo ktorej je organizovaný a udržiavný jeho ekonomický základ. Aristoteles venuje oprávnene mnoho miesta a casu analýzam konkrétnych ústavných zriadení Helénov a pozorne ich hodnotí, ci už pozitívne alebo negatívne. Zistuje, ako sú rozdielne ústavné zriadenia výrazom v zložkách štátu, t.j. vyjadrením odlišného spôsobu života obyvatelstva, majetkových pomerov pôvodu (rodu) obcanov, cností a mravnej dokonalosti i zdatnosti. Skúma dalej jednotlivé stavy v obci a podla ich významu i dôležitost pre riadne fungovanie štátu uvažuje o ústavnom rozdelení moci. Politická moc má byt pomocou kategórie bohatstva a potom miery volného casu privilegovaná len vojakom a bohatým, ktorí sú úplne vyclenení z výrobného procesu. Analýze a hodnoteniu jednotlivých druhou ústav, skúmaniu ich predností a vhodnosti s ohladom na celkové pomery toho-ktorého štátu, ich politického fungovania z hladiska primeranosti zýkonov, schopnosti orgánov a súdov venuje Aristoteles v podstate dve tretiny textu svojej Politiky. Nakoniec za správne ústavy pokladá monarchiu, ktorá predstavuje vládu autoritatívneho jednotlivca, potom aristokraciu ako vládu najlepších a politeiu, vlastnú ústavnú vládu, kde väcšina vládne s ohladom na spolocný prospech všetkých obcanov. Tyraniu, ktorá je vládou jedného podla vlastného prospechu, oligarchiu, kde sa sledujú len záujmy majetných, a demokraciu, vládu nemajetných pokladá za nedobré ústavy, ktoré spravidla vznikli degenerovaním prvých troch ústav.