Sociálne nerovnosti Velká téma sociologickej teórie „Keby na opustenom ostrove spolu žilo pät ludí, je možné, že by to pri zachovaní vztahov rovnosti zvládli. Väcšie množstvo ludí by to snád zvládlo za predpokladu, že spolocne strávený cas nebude dlhý. Nerovnost rôzneho druhu sa objaví, akonáhle je ludská komunita tvorená viac než hrstkou ludí a ked dosiahne dlhodobejšieho trvania. Najlepší myslitelia sa dlhodobo zaoberajú otázkou preco tomu tak je, ci je tomu tak naozaj a ci by sa na tom nedalo nieco zmenit.“ (Peter Berge: Kapitalistická revolúcia. Archa, Bratislava 1993, str. 76) Sociálna nerovnost, ako jeden z aspektov sociálnej stratifikácie, patrí medzi velké témy sociologického myslenia od samotného zrodu sociológie ako vedy. Podla Dahrendorfa bola historicky prvá otázka, ktorú si sociológia položila, táto: „Preco existuje nerovnost medzi ludmi? Aké sú jej príciny? Môže byt zmenšená alebo dokonca odstránená? Alebo ju musíme akceptovat ako nevyhnutnú súcast štruktúry ludskej spolocnosti?“ Sociológia chápe sociálnu nerovnost dvoma tradicnými spôsobmi. Alebo ju berie ako nevyhnutný dôsledok spolocenského života, alebo ju považuje za dôsledok jeho urcitého usporiadania. Podla marxizmu je sociálna nerovnost charakteristickou crtou triednej spolocnosti. Je predovšetkým nerovnostou majetku a vzniká na základe inštitúcie súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov, ktorá stavia hrstku jej vlastníkov proti väcšine tých, ktorí vlastnia len svoju pracovnú silu. Základné typy nerovnosti sú nerovnost triedna a statusová. S nimi súvisia nerovnosti v príjmoch a majetku (bohatstve), a tie v moci, privilégiách a prestíži (statuse). Nejde len o nerovnost v získavaní zdrojov, ale aj v spôsobe ich užitia, prejavujúceho sa ako nerovnost životných štýlov a životných šancí (možnosti a schopnosti tažit z príležitostí, ktoré daná spolocnost svojim obcanom núka). Tieto nerovnosti môžu byt z rôznych hladísk chápané
- ako podnet k rozvoju sociálnych hnutí a hnací motor histórie,
- ako spôsob kontroly obyvatelstva ci
- ako nevyhnutná podmienka fungovania spolocenských systémov.
Nezanedbatelné nie sú ani nerovnosti podla pohlavia, etnického pôvodu, ale aj rad dalších. Nerovnost bola v stredovekej spolocnosti založená viac na nerovnosti pôvodu ako na nerovnosti majetku a príjmu. Hlavné výhody sociálnej stratifikácie, teda privilégium, moc a prestíž, boli do velkej miery urcené pri narodení a fixované ako legálne nerovnosti. Na rozdiel od modernej spolocnosti, kde je možné postúpit na stratifikacnom rebrícku vdaka majetku a spôsobu spotreby o priecku hore, v stavovskej spolocnosti majetok sám o sebe nestacil. V tomto ohlade teda, podla Bergera, „až industrializácia uvolnila tradicné hierarchické štruktúry a dynamizovala medziludské vztahy“. Triedna stratifikácia, ktorá v jej priebehu postupne nahradila všetky skoršie formy stratifikácia, sa od stavovskej líši svojim pôvodom, ale aj možnostami, ktoré pred ludmi otvára. Pozícia v nej už nie je daná pri narodení, ale odvodzuje sa od úlohy a úspešnosti jedinca v procese práce, produkcie a obchodu. To umožnuje mobilitu v pozíciách ako vo vnútri jednotlivých tried, tak aj medzi triedami. Tak ako sa táto sociálna štruktúra dynamizovala, dynamizovalo sa aj myslenie o nej. „Prirodzenost poriadku“ bola spochybnená. Nerovnost: prirodzenost, motor dejín ci velká nespravodlivost? Jedným z prvých, ktorí v novovekej sociálnej teórii spojil rovnost a nerovnost s vlastníctvom statkov, bol ideový predchodca Velkej francúzskej revolúcie Jean Jacques Rousseau. Podla Rousseaua je nerovnost produktom civilizacného vývoja, a nie prirodzeným stavom ludstva (Idea zlatého veku – Platón hovorí o minulosti, „v ktorej ludia neboli chudobní, a o tom, že v spolocnosti, kde nesídli ani bohatstvo, ani chudoba, sa urcite vyvíjali najušlachtilejšie mravy, lebo tam nevznikali ani spupnost, ani nespravodlivost, ani závist“.). Túžba po blahobyte viedla k rozvoju spolocenských vztahov, ale tiež k tomu, že v ich rámci sa každý usiloval o svoj prospech. Konkurencia a súperenie na jednej, rozpor záujmov na druhej strane a vždy skryté prianie získavat pre seba na ujmu druhých, to sú pre Rousseaua prvé následky vlastníctva a nerozlucný sprievodca rodiacej sa nerovnosti. Ci už ide o nerovnost stavovskú, triednu ci individuálnu. Predpoklad, že prirodzeným stavom medzi ludmi bola ich ronovst a že nerovnost vniesol do spolocnosti až vznik súkromného vlastníctva, zdielali, spolu s Rousseauom, aj iní autori. Nie všetci však, tak ako on, považovali súkromné vlastníctvo za negatívne a deštruktívnu inováciu, ktorá so sebou priniesla útlak. Zatial co jedna línia myslenia dalej rozvíja myšlienku, že súkromné vlastníctvo (ako základna nerovnosti) viedlo k tomu, že „sa pre zisk niekolkých ctižiadostivých podrobilo celé ludstvo práci, služobnosti a biede“, existujú aj iné výklady tohto procesu. Existujú prinajmenšom konzervatívne, liberálne a socialistické výklady pôvodu a úlohy nerovností v spolocnosti. V konzervatívnej tradícii sa nehovorí o prirodzenom stave rovnosti. Konzervatívci akcentujú slobodu jedinca a rôznorodost spolocnosti, ktoré sú založené na individuálnom a rodinnom vlastníctve. Sloboda je v tomto ponatí neoddelitelne spojená s prirodzene existujúcou diferenciáciou, mnohotvárnostou a rozmanitými príležitostami. Základ nerovnosti leží vo vrodených dispozíciách a to nielen geneticky odovzdávaných kvalitách, ako sú intelekt, schopnosti a sila, ale aj o sociálne odovzdávaných kultúrnych a materiálnych kvalitách. Prirodzeným základom poriadku je, podla konzervatívcov, stavovská nerovnost. Rovnost neznamená nic iné ako narušenie tohto poriadku. Poriadok, ktorý – „ci už ho clovek schvaluje alebo nie – má nad sebou a ktorý vo svojej nadriadenej a usporiadanej hierarchii dosahuje stupen po stupni až k samotným nebesiam a k Bohu tvorcovi“. Snaha po rovnosti je teda proti božskému poriadku a zákonu. Liberalizmus V spontánne vznikajúcom poriadku je nerovnost prirodzená a z hladiska fungovania spolocnosti nevyhnutná. Cielom ekonomického systému je produkovat bohatstvom a cielom sociálneho systému je túto produkciu podporovat. Nerovnosti sú jedným z nástrojov, ktoré túto podporu zaistujú. „Rovnostárstvo je z tohto hladiska dysfunkcné: bráni totiž inováciám, podnikaniu a riskovaniu, co sú vlastnosti, ktoré robia konkurencný systém efektívnym (Ditz, 1993).“ Pretože regulujú dopyt a ponuku na trhu sociálnych rolí (Davis, Moore, 1945) a sú odrazom rozdielneho významu sociálnych rolí pre spolocnost na strane jednej a rozdielneho výskytu osôb vhodných pre ich výkon na strane druhej. Strach z chudoby ako krajného dôsledku nerovnosti je nástrojom sociálnej kontroly a motivácie k výkonu (snaha vyhnút sa chudobe). Z hladiska socialistickej tradície je nerovnost predovšetkým výrazom nerovného prístupu k zdrojom ako dôsledku existencie urcitých privilégií alebo majetku. V marxistickom ponatí je založená na skutocnosti, že jedni (menšina) kontrolujú prostriedky produkcie a druhí (vecšina) len svoju pracovnú silu. Podla Marxa (1956) je pracovná trieda vykoristovaná, pretože vyrobila celý produkt, ale dostáva len jeho casthodnotu svojej pracovnej sily, zatial co nadhodnotu si privlastnujú kapitalisti. Spolocnost sa tak delí na triedy charakterizované mierou svojho podielu na produkcii a následne aj životnými podmienkami. Protichodnost záujmu týchto tried, alebo triedny konflikt, je hnacou silou historického vývoja. V prípade nerovnosti ci rovnosti casto nešlo v histórii len o teoretické úvahy o ich povahe ci pôvode a úlohe v spolocnosti. Spolu sprítomnotou nerovnosti bola v každej spolocnosti prítomná aj túžba túto nerovnost prekonat. Táto snaha bola, spolu s otázkou sociálnej spravodlivosti, jednotiacim obsahom mnohých sociálnych hnutí, ktoré o prekonanie nerovnosti sa usilovali. Ak ked je potrebné vziat do úvahy, že obsah pojmov rovnost a nerovnost nebol vo všetkých týchto hnutiach rovnaký (napr. Hayek v 40. rokoch nášho storocia dáva výklad citátu Tosquevilla pochádzajúceho zo 40. rokov minulého storocia, podla ktorého demokracia hladá rovnost v slobode, zatialco socializmus hladá rovnost v omedzovaní a v poslušnosti). Karol Marx Najvýznamnejší pokus o výklad nerovnosti ucinil v 19. storocí Karol Marx. Podla Marxa má rozhodujúci vplyv na štruktúru každej spolocnosti charakteristika jej ekonomického systému a vlastníckych vztahov. Klúcom k nerovnosti v distribúcii bohatstva, moci a prestíže bola Marxova pozícia rôznych skupín (vlastníkov a nevlastníkov ) daná urcitými formami vlastníctva ( pôda, priemyslový kapitál, pracovná sila ). Je to miesto jedinca v systéme výroby a ekonomických vztahov, co ho zaradujú medzi ovládajúce alebo medzi ovládané. Každá spolocnost je charakterizovaná ekonomickou základnou ( výrobná sila a výrobné vztahy ) a sociálnou a kultúrnou nadstavbou. Výrobné vztahy generujú triedne rozdiely a nerovnosti. V kapitalistickej spolocnosti to znamená konkrétne rozdelenie spolocnosti na dve hlavné triedy: trieda vlastníkov výrobných prostriedkovburžoázia- a triedu nevlastníkov – proletariát. Vztahy medzi triedami nemávajú charakter triedneho boja, ktorý ja pohonným princípom vývoja kapitalistickej spolocnosti, plnej nerovností, k beztriednej spolocnosti bez nerovnosti. Max Weber Tiež Max Weber považoval vlastníctvo za dôležité pre usporiadanie spolocnosti. Rovnako ako Marx aj Weber predpokladal, že skupiny zdielajúce urcité ekonomické vlastnosti a charakterizované podobným vlastníctvom ( pozícia na trhu ) môžu vytvárat spolocenstvo záujmu a na základe svojich spolocných záujmov aj kolektívne jednat. Oproti Marxovi však rozširuje obsah tejto kategórie mimo rámca vlastníctva kapitálu a výrobných prostriedkov. Zatial co Marx považoval distribúciu vlastníctva ( postavenie v procese produkcie ) za klúcovú a statusovú distribúciu len za odvodenú od distribúcie vlastníckej, Weber ich chápal obidve ako rovnocenné. Základná os pre usporiadanie spolocnosti mu boli samozrejme vztahy autority, ktoré sa museli s vlastníckymi vztahmi kryt. Triedna nerovnost je daná nielen majetkom, ale aj rozdielmi v príjme, v sociálnych istotách, v príležitostiach pre mobilitu medzi pracovníkmi rôznych profesií. Weber rozlišoval štyri determinanty sociálneho statusu, a to za prvé životný štýl ci spôsob života, za druhé formálnu kultiváciu schopností, postojov a aktivít, za tretie sociálny pôvod a za štvrté prestíž povolania respektíve štyri stratifikacné systémy:
- 1. systém vlastníctva, z ktorého vznikajú vlastnícke triedy (hore sú osoby žijúce z
príjmu z majetku a na dne osoby postrádajúce majetok,
- 2. systém ekonomickej moci, z ktorého vznikajú triedy (hore bankári dole robotníci),
- 3. implicitný systém v zmysle bohatstva a vzdelania, z ktorého vznikajú sociálne triedy
vymedzené ako pozície, medzi ktorými sa jedinci slobodne intra aj intergeneracne pohybujú,
- 4. systém statusový (hore sú osoby, ktoré sú charakterizované akceptovaným
životným štýlom, sú dobre vzdelané a obsadzujú pozície s vysokou sociálnou prestížou. Nerovnost a stratifikácia Sociologická analýza popisuje príciny a dôsledky nerovnosti primárne v terminológii sociálnej organizácie a sociálnej štruktúry (sociálna pozícia, sociálna rola, sociálny status). Dáva tomuto spôsobu opisu prednost pre opisom týchto prícin a dôsledkov prostredníctvom charakteristiky individuálnych vlastností jedincov (nedostatok talentu a schopností, lenivost...) ci faktorov ich situácie (smola, osud...). Chápe pritom
nerovnost ako:
- 1. nerovné vztahy prvkov sociálnej štruktúry: pozícií, rolí a statusov,
- 2. nerovnost jedincov, ktorí sa v sociálnej štruktúre pohybujú (to, ako sú jedinci
zaradovaní do systému sociálnej stratifikácie vo vztahu k ostatným jedincom a v spolocnosti ako celku), a nerovnost celých sociálnych kategórií a skupín (tried, vrstiev, sociálnych skupín!. Z pohladu funkcionalistov je nerovnost nevyhnutná pre naplnenie rôznych sociálnych pozícií (nerovnost je tu primárne spojovaná s delbou práce – je daná postavením pozície ci jedinca v systéme delby práce). U Parsonsa sú sociálne rozdiely a nerovnosti chápané ako dôsledok spolocnostou zdielaného hodnotenia prínosu pozícií a sociálnych rolí (a spôsobu ich výkonu) pre fungovanie spolocenského systému. Nie všetky sociálne pozície sú rovnako dôležité, nie všetky sociálne role sú príjemné. Viac-menej všetky pozície musia byt obsadené a všetky role vykonávané. Cielom nerovnosti týchto pozícií
je preto motivovat prospechom, ktorý prinášajú:
- 1. schopnejší clenovia spolocnosti, aby zastávali dôležitejšie a obtiažnejšie pozície,
- 2. dežitelia sociálnych rolí k ich výkonu, bez ohladu na význam a obtiažnost týchto rolí.
Pritom nerovnost založená v stratifikácii vedie v najširšom ponatí k trojitému úspechu:
- 1. privilégiu (v zmysle prístupu k materiálnym hodnotám a službám),
- 2. moci (t.j. podla Maxa Webera šancu dosiahnut svoje aj napriek odporu druhých),
3. prestíži (v obvyklom zmysle slova). Ked v ponatí funkcionalistov je nerovnost nevyhnutnou podmienkou stability ci dokonca existencie spolocnosti (je prirodzeným dôsledkom hodnotového konsenzu spolocnosti na jednej strane a rozdielov medzi jedincami na strane druhej), pre paradigmu považujúcu za konštitutívny proces spolocnosti sociálny konflikt je nerovnost podmienkou zmien vo vnútri spolocnosti aj spolocnosti samej. Je dôsledkom boja medzi jedincami, skupinami a triedami vo vnútri spolocnosti o statky, privilégiá, odmeny, ktoré sú nedostatkové (prirodzeným dôsledkom donútenia porazených vítazmi). Podla Dahrendorfa, môžeme v každej situácii odlíšit dve triedy. Tých, ktorí majú len obecné (obcianske) základné práva, a tých, ktorí nad nimi dominujú (majú nad nimi moc). Systém nerovností, ktorý je nazývaný sociálnou stratifikáciou, je len sekundárnym dôsledkom sociálnej štruktúry moci.