Sociálna politika Inštitucionálne chápaná štátna sociálna politika je nástrojom, ktorým štát obcanom zabezpecuje ich sociálne práva v zmysle Všeobecnej deklarácie ludských práv z roku 1948 a dvoch následných paktov ludských práv z roku 1966. takto vysvetlovaná sociálna politika štátu má vytvorit spolocnost rovnakých príležitostí a má každému obcanovi ponúkat podmienky k rozvoju jeho ludského potencionálu. Je teda neopomenutelným nástrojom k sociálnej integrácii obcanov a v prípade ich zlyhania k zabezpeceniu sociálnej existencie. Takto široko chápaná sociálna politika zodpovedá ekonomickým, sociálnym, historickým, kultúrnym tradíciám Ceskoslovenska i samostatného Slovenska. Pri vysvetlovaní sociálnej politiky vychádzame z vymedzenia sociálnej sféry. Túto považujeme za samostatnú, prierezovú sféru. Tvorí systém sociálnych vztahov, podmienok a procesov, ktoré sa prejavujú v obsahu a charaktere cinnosti, v správaní, potrebách, záujmoch, hodnotách a cieloch sociálnych subjektov. Koncentruje sa na životné podmienky ludí, na rozvoj cloveka, jeho bytostných, tvorivých síl, rozvoj osobnosti i individuality. Sociálna politika sa v teórii a praxi rôzne interpretuje. Vymedzenie súvisí s chápaním pojmu sociálny. Obvykle sa vysvetluje:1. v najširšom zmysle slova sa chápe ako spolocenský,2. užšie chápanie sociálneho sa orientuje na sociálnu realitu,3. najužší význam sociálneho súvisí s riešením konkrétnych sociálnych situácií.Sociálnu politiku je možné chápat z rôznych pohladov a úrovní. Castejšie sa stretávame s vysvetlovaním urcitých zložiek ci prvkov sociálnej politiky ako s vysvetlovaním sociálnej politiky komplexne. Existuje teda urcitá lubovôla v jej chápaní. Stretávame sa i v súcasnosti s rozmanitými vymedzeniami, ktoré sa líšia mierou abstrakcie i konkrétnymi východiskami. M. Hill ju v ucebnici sociálnej politiky1 vymedzuje dvoma spôsobmi: 1. sociálna politika ako súcast verejnej politiky, ako jej urcitá oblast ci odbor,2. sociálna politika je vymedzená tým, cím sa odlišuje od ostatných politík.Sociológ A. Walker uvádza, že existuje tolko definícií sociálnej politiky, kolko autorov o nej píše.2 L. Wilenský, americký špecialista3, uvádza, že sociálna politika je reziduálny pojem. Niekedy oznacuje i tri štvrtiny aktivity vlády, inokedy len snahu udržat príjem chudobných na urcitej úrovni. R. Titmuss4 nepodáva vlastnú definíciu sociálnej politiky, ale rekapituluje množstvo definícií uvádzaných inými autormi a nachádza vo väcšine z nich tieto tri definicné znaky:1. prospešnost obcanom,2. viazanost na ekonomické a mimoekonomické ciele3. využívanie nástrojov umožnujúcich redistribúciu zdrojov od bohatých k chudobným.R. Mistra5 vymedzuje sociálnu politiku ako tie sociálne dohody, mechanizmy a opatrenia, ktoré súvisia s distribúciou zdrojov podla urcitých kritérií potrieb. I. Tomeš6 definuje sociálnu politiku ako sústavné a cielavedomé úsilie jednotlivých sociálnych subjektov o zmenu alebo udržanie a fungovanie svojho alebo iného sociálneho systému. Š. Strieženec7 uvádza sociálnu politiku ako interdisciplinárnu oblast skúmania a realizácie sociálnych opatrení, ktoré sú potrebné na vyvážený vývoj každej modernej priemyselnej spolocnosti. Je urcitým priesecníkom politických zámerov, ekonomickej reality, humánnych, etických, morálnych princípov a zásad, vízií a opatrení. Sociálna politika skúma a zovšeobecnuje sociálne cinnosti a ako jav spolocenského myslenia je bázou, ktorá slúži a odporúca subjektom možné postupy v rozhodovacom procese. Sociálna politika je teda súbor aktív, opatrení, ktoré cielavedomo smerujú k rozvoju cloveka, spôsobu jeho života, k zlepšovaniu životných podmienok obyvatelov, k zlepšovaniu sociálnej solidarity ci bezpecia v rámci daných politických, hospodárskych možností krajiny. Existujú rôzne typy sociálnych politík, ktoré sa historicky uplatnovali v urcitej etape sociálno-ekonomického vývoja vo svete. Strieženec uvádza:1. klasický liberalizmus charakterizovaný ako pomerne skromné prerozdelovanie, štát podporuje trh a trhovo diferencovaný blahobyt prosperujúcich vrstiev (Kanada, USA, Švajciarsko),2. neoliberalizmus – charakterizovaný ako pozícia stredu sa spája s Nemeckom, Rakúskom a ciastocne Francúzskom, uplatnujú sa liberálne a sociálno-demokratické crty sociálnej politiky,3. kolektivistické – socialistické, ci sociálno-demokratické režimy (Švédsko, Nórsko, Dánsko, Fínsko a ciastocne bývalé postsocialistické štáty, podstatnou crtou je snaha o rovnost nielen pri uspokojovaní minimálneho štandardu potrieb, ale i rovnost na vyššom štandarde. Sociálna politika sa realizuje prostredníctvom urcitých subjektov, z ktorých ako hlavný vystupuje štát. je to tým, že štát urcuje obsah, ciele, úlohy i chápanie sociálnej politiky v tej-ktorej etape rozvoja spolocnosti. Na nižších stupnoch ci úrovniach riadenia, ale aj v jednotlivých územných celkoch pôsobí vela dalších subjektov. V súvislosti s integracnými procesmi hovoríme o tzv. nadnárodných subjektoch. V najvšeobecnejšom chápaní cleníme subjekty na štátne a neštátne. Možné clenenie je i na štátne, trhové a netrhové subjekty. Subjekty koncipujú, pripravujú a realizujú sociálnu politiku v rámci svojej pôsobnosti. Základnú štruktúru sociálnych subjektov tvoria:1. štát a jeho orgány,2. zamestnávatelia,3. zamestnávatelské a zamestnanecké odborové orgány,4. obce,5. charitatívne organizácie, organizácie obcianskych iniciatív,6. obcania, rodiny a domácnosti.I v rámci takto širokého ponímania subjektov sociálnej politiky si štát ponecháva svoju rozhodujúcu a integrujúcu úlohu.Pod objektmi sociálnej politiky rozumieme všetkých obyvatelov štátu, ale i urcité skupiny obyvatelov a jednotlivcov, ku ktorým sociálne opatrenia subjektov smerujú. Objekty sociálnej politiky sú podla charakteru a potrebnosti jednotlivých sociálnych opatrení rôzne štruktúrované. Sociálna politika v cielovom riešení smeruje k urcitému sociálnemu ladeniu spolocnosti. Sociálna politika usiluje o starostlivost a blahobyt ludí. Jednoznacne sa orientuje na ludskú bytost, jej jedinecnost, schopnosti, záujem, potreby. Ciele sociálnej politiky charakterizujeme ako žiadúce, chcené stavy sociálnej sféry v budúcnosti. Vždy ide o sústavu cielov, ktorými sa naplna všeobecný ciel, tzv. rozvoj cloveka, spôsob jeho života, jeho tvorivé sily a dispozície. Tento ciel sa dosahuje uplatnovaním všeobecných princípov sociálnej politiky, ale tiež konkrétnymi opatreniami ciastkových sociálnych politík. Celý proces tvorby, formulácie i naplnania cielov je znacne konfliktný. Konflikty vznikajú tak medzi subjektami, ako aj v rámci volby prostriedkov a nakoniec i cielov. Princípy, funkcie a nástroje sociálnej politikyV sociálnej politike riešime vzniknuté sociálne situácie tak, že aplikujeme urcité najefektívnejšie ci najadekvátnejšie postupy, ktoré sú najideálnejšie pre vzniknutú udalost. Tieto vychádzajú z poznania najdôležitejších princípov sociálnej politiky, a to: sociálnej solidarity, spravodlivosti, subsidiarity a participácie. Predpokladom úspešnej realizácie sociálnej politiky je existencia rôznych vzájomne spätých systémov, podsystémov, inštitúcií, inštitútov, noriem, predpisov a opatrení, prostredníctvom ktorých sú ciele sociálnej politiky naplnované. Pri ich volbe, konštrukcii a realizácii je správne rešpektovat urcité základné princípy – pravidlá, myšlienkové postupy, ci idey, ktoré sú pre sociálnu politiku urcujúce a ktoré jej dávajú urcitý charakter ci smer. K najvýznamnejším princípom sociálnej politiky patria:• princíp sociálnej spravodlivosti,• princíp sociálnej solidarity,• princíp sociálnej subsidiarity,• princíp sociálnej participácie.Riešenie konkrétnej situácie vyžaduje vždy aplikovat adekvátne princípy a myšlienkové postupy, ktoré najlepšie zodpovedajú vzniknutej situácii. Princíp sociálnej spravodlivosti patrí k rozhodujúcim a základným princípom. Vnímanie sociálnej spravodlivosti rôznymi autormi, ale i širokými vrstvami spolocnosti je cisto subjektívne a je vystavené silným tlakom vonkajších vplyvov, záujmov. Je zle, ked miera subjektivizmu presiahne optimálnu mieru. Spravodlivost má svoje stanovené myšlienky humanizmu. Obycajne sa spravodlivost stavia proti nespravodlivosti. Pokladá sa za mravnú a náboženskú hodnotu a meriame nou medziludské vztahy. V rozvinutých krajinách sa sociálna spravodlivost chápe ako výsledok usilovnosti jednotlivca. Súcasne aj ako jeho vôla pomôct slabším, chorým, nezamestnaným, sociálne odkázaným. Treba ho chápat ako relatívny, na ktorý pozeráme z viacerých hladísk. Spravodlivost sa v spolocnosti vníma ako výsledok rôznych ciastkových, subjektívnych hodnotení a chápaní sociálnych rozdielov a nerovnosti. Princíp sociálnej solidarity je založený na vzájomnej podpore, harmonickej spolupráci medzi ludmi. Vychádza z tézy, že clovek svojou existenciou v urcitej miere závisí od spolužitia, že je ciastocne odkázaný na druhých. Je výrazom ludského porozumenia, súdržnosti, zodpovednosti a pospolitosti. Vychádza zo slobodnej vôle ludí a ich ochoty podriadit sa záujmom širokého spolocenstva. Súvisí s utváraním a rozdelovaním životných podmienok a prostriedkov jednotlivcov a sociálnych skupín v záujme idey sociálnej spravodlivosti. Sociálna solidarita sa realizuje prostredníctvom transferovej a redistribucnej politiky štátu. Nesmie zabudnút na rozvíjajúce sa solidarity charity, spolkov, združení, ktoré sú založené na filantropii. Princíp subsidiarity znamená, že každý subjekt je povinný najprv si pomôct sám, ked túto možnost nemá, musí mu pomôct rodina. Rodina si tiež má pomáhat sama svojimi silami. Ked si nevie pomôct, volá na pomoc iné spolocenstvá: priatelov, charitu, obec a nakoniec štát. štát je teda na poslednom mieste, je povinný starat sa o vytváranie podmienok, aby si každý mohol pomôct vlastným pricinením. Ked sú všetky druhy pomoci vycerpané, pomáha štát. princíp subsidiarity znamená, že všetky sociálne inštitúcie sú tu pre cloveka a nie naopak. Tento princíp predpokladá tiež, že všetky spolocenské útvary jednotlivcovi nielen umožnia, aby prevzal zodpovednost sám za seba, ale tiež ho k tomu povzbudia – motivujú. Princíp participácie znamená, obcania, ktorých život je ovplyvnovaný urcitými opatreniami a rozhodnutiami, musia mat možnosti zúcastnit sa procesov, ktoré vedú k ich prijímaniu a realizácii. Ide o fakt, aby obcania mali reálnu možnost podielat sa na tom, co bezprostredne ovplyvnuje ich život. Bez tejto spoluúcasti ( participácie ), bez stotožnenia sa ludí so sociálnymi, ale casto i politickými opatreniami, sú efekty týchto opatrení obmedzené. Clovek prestáva byt pasívnym príjemcom sociálnej politiky a sám sa na jej tvorbe podiela a spolurozhoduje o jej realizácii. Všeobecné uplatnovanie princípu participácie vytvára predpoklady na priamy prístup jednotlivcov ci skupín k politickým rozhodnutiam a vytvára predpoklady na uplatnenie plnej demokracie. Funkcie sociálnej politiky:1. ochranná funkcia – rieši už vzniknutú sociálnu situáciu, ked sa jednotlivec ci rodina dostali do nevýhodnej situácie vo vztahu k ostatným. Snaží sa odstránit ci zmiernit dôsledky nepriaznivej sociálnej situácie ako sú nezamestnanost, choroba, staroba ci pokles príjmov vo viacdetných rodinách.2. rozdelovacia funkcia – je jednou z najdôležitejších a najzložitejších funkcií. Úzko súvisí s realizáciou princípu spravodlivosti. Je spojená s prerozdelovaním už rozdeleného. Nejde len o prerozdelovanie dôchodkov ci príjmov, ale i životných situácií, šancí, možností. Prerozdelovaním by sa malo zmiernit východiskové nerovnaké postavenie obcanov v miere, ktorú štát uzná za žiadúcu. 3. stimulacná funkcia – podporuje, stimuluje k žiadúcemu sociálnemu konaniu ci správaniu jednotlivca, rodiny. Tým, že sociálna politika stimuluje k chcenému vývoju, konaniu, ovplyvnuje i ekonomickú oblast. Žiadúce konanie jednotlivcov sa zákonite musí prejavit v produktivite práce. 4. preventívna funkcia – vedie k prijímaniu takých opatrení, ktoré odstranujú príciny nepriaznivých sociálnych situácií. Jej snahou je predchádzat urcitým škodám, ktoré vzniknú pri nepriaznivých sociálnych situáciách. Úzko súvisí s hygienou a bezpecnostou pri práci. Jej pôsobenie môžeme v súcasnosti rozšírit i na velmi aktuálne sociálne dôsledky ako sú kriminalita, alkoholizmus, drogy a chudoba.5. homogenizacná funkcia – je úzko spätá s rozdelovacou a prerozdelovacou funkciou a znamená realizáciu nejakého vyrovnávania s cielom zmiernit sociálne rozdiely. Cielom je vytvorit rovnorodejšiu spolocnost a odstránit velké rozdiely. Ide o poskytovanie rovnakých možností vzdelania, práce, zdravotníckej starostlivosti atd. podla individuálnych schopností, ktoré sú u ludí, prirodzene rozdielne. Nástroje sociálnej politiky. Sociálna politika sa v spolocnosti realizuje pomocou rôznych nástrojov. Môžeme ich rozlíšit z hladiska úrovne, riadenia a potom môžeme hovorit o nástrojoch ako je programové vyhlásenie vlády, právny poriadok, ci sociálno-právna legislatíva. Vzhladom na ciele sociálnej politiky, z hladiska jej praktickej realizácie, sú nám blízke nástroje:1. kolektívne vyjednávanie,2. programovanie a plánovanie.Kolektívne vyjednávanie je nepretržite prebiehajúci proces, založený na kompromisoch medzi sociálnymi partnermi.Sociálny dialóg sa uskutocnuje na troch úrovniach:Makroúroven – uzatváranie generálnych dohôd,Medziúroven – tvorba kolektívnych zmlúv vyššieho stupna,Mikroúroven – konkretizácia kolektívnych zmlúv vyššieho stupna a realizácie kolektívneho vyjednávania v podniku. Sociálne partnerstvo, sociálny dialóg, tripartita a kolektívne vyjednávanie sú súcastou základných ludských práv a slobôd. Tripartita je podla Medzinárodnej organizácie práce považovaná za hospodárske a sociálne partnerstvo medzi štátom, zamestnávatelmi a zamestnancami. Partnerstvo je založené na procese vzájomného vyjednávania, spolupráci a realizácii zmlúv, riešení pracovných sporov a podobne. Kolektívne vyjednávanie u štátnych a verejných zamestnancov súvisí s reformou pracovných vztahov a prijatím Zákona o verejnej službe. Osobitosti kolektívneho vyjednávania o pracovných podmienkach a podmienkach zamestnania v štátnej a verejnej službe upravujú samotné zákony.