Sociálna patológia a sociálna deviácia

Sociálna patológia a sociálna deviácia Pre spolocnost je želatelné, aby sa jedinec správal v spolocnosti tak, aby jeho správanie viedlo k relatívnej stabilite spolocenských javov. Ak jedinec nie je ochotný prebrat spolocenské normy, hovoríme o disociacnom procese. Ako základ fungovania spolocnosti sa javia práve spolocenské normy, ktoré môžme chápat v trojakých

významoch ako to, co je v spolocnosti:

1.obvyklé a osvedcené 2.prípustné 3.správne a želatelné Sociálna patológia je súhrnný pojem pre oznacenie chorých,nenormálnych, všeobecne nežiadúcich spolocenských javov. Pojem zacal používat významný anglický filozof a sociológ H. Spencer (jeden zo zakladatelov pozitivizmu v spolocenských vedách), ktorý hladal paralelu(podobnost) medzi sociálnou a biologickou patológiou. Bol presvedcený o jednote spolocenských a prírodných zákonov. Práve tento biologizmus sa stal prícinou neskoršieho zamietania tohoto pojmu a jeho nahrádzania pojmom sociálna deviácia. Jeden z najvýznamnejších predstavitelov sociológie (Francúz) E. Durkheim považoval sociálnu patológiu za vedu o chorobách a nepriaznivých skutocnostiach,cinoch a správaní, ktoré sa odchylujú od stanovených noriem, ale súcasne sú komponentom života sociálnych celkov. Podla Durkheima nie je možné stavat chorobu- sociálnu chorobu proti zdraviu, lebo sú to vzájomne sa vysvetlujúce prejavy biologického i sociálneho života. Obtiažnost vymedzit presne co je patologické vyplýva z toho, že nevieme dobre definovat normalitu. To co považujeme za normálne však nemožno stotožnovat s tým, co v spolocnosti pokladáme za štandardné. Vysvetlit pojem normality môžme prostredníctvom spolocenských vztahov, prevládajúcich spolocenských postojov, vzorcov správania, prípadne kultúry. Preto je nevyhnutné upozornit aj na socio-kultúrnu urcenost sociálnopatologických javov a ich premenlivost v závislosti na case a území, regióne. Všeobecne môžme povedat, že za normálne je zmysluplné pokladat sociálne javy a procesy, ktoré sú výsledkom konsensu a nepotrebujú vždy znova a znova osobitnú argumentáciu pre vlastné zdôvodnovanie. Normalita má preto i svoju subjektívnu, štatistickú, antropologickú a socio-kultúrnu dimenziu. Na prelome 20.storocia boli považované za sociálne patologické javy: samovražda, alkoholizmus, homosexualita, prostitúcia, rozvodovost, nezamestnanost a vojna. Neskôr sa k nim pridali i narkománia, drogové zavislosti, násilie a agresivita, pricom tieto predstavujú velké nebezpecenstvo, nakolko hrozí rezignácia ludí na ich odstranovanie, prípadne presvedcenie, že sú v našej spolocnosti nevyhnutné. Ak sa dokonca stanú súcastou našej kultúry hrozí že si agresivitu i konzumáciu drog zacnú osvojovat mladí ludia od útleho detstva. Sociálnopatologické teórie najcastejšie vychádzajú z predpokladu, že v spolocnosti jestvujú dlhodobe štrukturálne nedostatky, ktoré clenov spolocnosti postihujú rôzne, nie rovnorode. Najefektívnejším spôsobom boja proti týmto sociálnopatologickým javom je prevencia a odstránenie spolocenského zla, akým sú nezamestnanost, chudoba, konflikty v spolocnosti apod., teda odstránenie toho, co v sociálnej práci nazývame sociálnou patológiou. Sociálnej patológii sa casto vytýka, že je popisná, že je vlastne iba zbierkou sociálnych problémov. Poznáme rôzne prístupy k vysvetlovaniu sociálnopatologických javov. Známe sú prístupy biologické(dedicnost), rasistické, psychoanalytické, sociologické, mnohofaktorové a iné. Podla Lameka je analógiou patologizácie i medicinalizácia-vychádza zo zásady, že kým napr. deviant(páchatel trestného cinu) je zodpovedný najcastejšie v celom rozsahu za svoj cin, pri iných cinoch býva páchatel oznacený ako chorý(napr. drogove závislý). A kedže nemocného nemôžme volat k zodpovednosti za jeho ciny, je na mieste ho liecit. Tým zbavujeme subjekt viny i zodpovednosti. Dalej Lamek uvádza že pojem patologizácie sa casto používa vo význame patologizácie sociálnych javov. O patologizácii hovoríme, ked istému deviantnému správaniu alebo niektorým znakom takéhoto správania budeme pripisovat charakter chorobnej poruchy. K pozoruhodnému procesu patologizácie dochádza casto v kriminalite- ked niektoré kriminálne javy zacínajú byt oznacované ako choré, patologické. Naopak, ak spolocnost rozhodne o ich dekriminalizácii, dochádza súcastne aj k ich odpatologizovaniu. S termínom sociálna patológia v osobitnom význame sa stretávame od cias E. Froma a tzv. Frankfurtskej školy(kritická teória, neomarxizmus), kde sociálna patológia predstavuje nielen problém duševného zdravia jednotlivca uprostred spolocnosti, ktorej sa nevie prispôsobit, ale aj patologický stav celej spolocnosti. Všeobecne platí, že v zásade výstižnejšia kategória ako soc. patológia je deviácia v dôsledku neadekvátnej analógii spolocnosti s biologickým organizmom. Pojem soc. pat. je však už zaužívaný a zástancovia tejto kategórie zdôraznujú jeho negatívny axiologický náboj t. j. spolocenskú neželatelnost, ktrorú údajne termín soc. deviácia neobsahuje v dostatocnej intenzite. Najracionálnejším riešením by bola asi zmena významu pojmu soc.pat. i za cenu, že sa názov nebude celkom kryt so svojím obsahom. Osobitný problém predstavujú tzv. poruchy správania, ktoré nepatria do oblasti soc. patológie respektíve soc. deviácie, lebo sú súcastou individuálnej invalidity, abnormality v psychologickej alebo anatomickej štruktúre ci funkcii cloveka- sem patrí: disaptibilita(obmedzenie alebo nedostatok schopnosti vykonávat cinnost, ktorá je považovaná za normálnu, ktoré je spôsobené poruchou) a handicap(súhrnné oznacenie nepriaznivej situácie cloveka, v ktorej sa ocitol v dôsledku príslušnej poruchy). Tieto sú predmetom pozornosti predovšetkým liecebnej pedagogiky, príp. psychiatrie. Do pozornosti sociálnej práce patria ich následky v spolocnosti, nie však ich individuálna terapia, ktorá patrí do rúk liecebných pedagógov, príp. psychiatrov. V súvislosti so správaním hovoríme najcastejšie nie o poruchách správania, ale o správaní aberantnom(odlišujúcom sa od kultúrne predpísaných a prípustných vzorcov správania), deviantnom, delikventnom, rebelantskom a heretickom. Dnes všeobecne chápeme pod sociálnou patológiou ako vednou disciplínou odvetvovú sociologickú disciplínu, ktorá skúma negatívne javy, vyskytujúce sa v spolocnosti. V súvislosti s problematikou sociálnej patológie je nevyhnutné sa zmienit ešte o istej analógii s pojmom sociálny problém. Podla niektorých je soc. pat. iba druhým názvom pre sociálny problém, dezorganizáciu, deviáciu a konflikt hodnôt. Coraz castejšie sa stretávame so snahou o skúmanie výlucne subjektívnej stránky sociálnej patológie. Podla uvedenej paradigmi sú problémy soc. patológie konštruované spolocnostou, preto treba skúmat nie objektívne podmienky vzniku a definovania soc. patológie, ale procesy individuálneho prežívania a chápania sociálnopatologických javov. Pri tomto skúmaní majú mat miesto predovšetkým kvalitatívne metódy, osobitne metódy chápania, empatia. V prospech tohoto názoru prispieva aj vystúpenie A. Touraina na svetovom sociologiskom kongrese, ktorý sa nacrtol otázku, ci dnešná sociológia termín spolocnost vôbec potrebuje , i ked bol jej vznik úzko spojený s týmto pojmom. Pozdvihnutie jednotlivca na referencný bod sociologického myslenia znamená subjektivizáciu sociológie. To by znamenalo zaradit do predmetu pozornosti soc. patológie i poruchy správania jednotlivca, úzkostné stavy, ataky paniky a ostatné prejavy, vrátane svojich skupinových prejavov. Sociálo-patologické javy majú všetky znaky sociálnych javov, vrátane nadindividuálnosti. Znamená to, že jestvujú nezávisle od toho, ci si ich subjekt, jednotlivec uvedomuje alebo nie a že ich charakter predstavuje objektívnymi podmienkami vymedzený rámec možností na individuálnu sebarealizáciu jednotlivca. Sociálna skutocnost je súcasne ovela zložitejšia než by sa jej plnost dala pojat. Kvalitatívne metódy sú sice významné nie však samostatné metódy sociologického a sociálnopedagogického bádania v oblasi sociálnej patológie. Osobitný prístup k problematike sociálnej patológie získame, ak na súcasnú sociálnu situáciu nazeráme z hladiska superzápasu, ktorý úzko súvisí s utváraním tzv. novej civilizácie Alvina a Heidi Toflerovcov. Koncept zrážky civilizácií znamená vznik resp. rozoj nových konfliktov, akými sú predovšetkým klasická priemyselná velkovýroba a presun tažiska z oblasti výroby do oblasti sociálnych služieb, ultranacionalizmus a zánik klasických národných štátov, masovost výroby a spolocnosti a súcasne ich demasifikácia, tradicionalizmus a zrýchlovanie tempa vývoja, vzdelanost verzus nevzdelanost, univerzálnost verzus špecializácia a pod. // prvá sociálna vlna- agrárna revolúcia, druhá vlna- industrializácia, tretia vlna- nástup informacných technológií// Podla Toflerovcov je najdôležitejším momentom v politickom vývoji našej doby vznik dvoch základných táborov. Jeden je oddaný civilizácii Druhej vlny, pevne odhodlaný zachovat klúcové inštitúcie masovej priemyselnej spolocnosti(to je nukleárnu rodinu, masový vzdelávací systém, gigantické korporácie,masové odbory…), druhý tábor je oddaný civilizácii Tretej vlny, uvedomujúc si že najnaliehavejšie problémy dneška (pocínajúc energiou, cez vojny a chudobu až po ekologickú krízu a rozpad rodinných vztahov) sa nemôžu riešit v rámci priemyselnej civilizácie. Iba rozvojom poznania, akceptovaním plurality hodnôt, zmien klasickej nukleánej rodiny Druhej vlny a prisúdením adekvátneho významu sociálnym službám, vrátane sociálnej práce je možné hladat a nachádzat riešenie problémov sociálnej patológie.