Recová komunikácia Sila prostredia Ludia komunikujú v rozmanitých prostrediach – v halách, vo výtahoch, v autobusoch, doma, v školách, na pracoviskách, na trhu, v hoteloch, v reštauráciách, v kinách, v divadlách, v knižniciach. Vdaka cestovaniu sa komunikácia prenáša aj do cudzích miest, do nových typov prostredí. Aj napriek rôznorodosti prostredí, v ktorých clovek komunikuje, možno hovorit o ich približne rovnakom vplyve v závislosti od toho, ako sa v nich clovek cíti. Clovek hodnotí prostredie okolo seba istým sôsobom, a ono potom vplýva na jeho verbálne i neverbálne správanie, ovplyvnuje celý obsah komunikácie. Jednak sám ovplyvnuje svoje prostredie, ale súcasne aj prostredie ovplyvnuje cloveka, ktorý nan emociálne a podvedome reaguje. Podla toho, ci sa v nom cíti príjemne, uvolnene alebo stiesnene, aj komunikuje a taký obraz o sebe odovzdáva aj svojmu partnerovi. Z komunikacného hladiska je nevyhnutné rozlišovat základné delenie prostredí aspon na súkromné a verejné, na hlucné a tiché, na tmavé a svetlé, na otvorené a uzatvorené. Jednou zo základných klasifikácií je delenie na prostredie súkromného a verejného styku. Možno povedat, že ide aj o neformálne a formálne prostredie. Cím viac je prostredie neformálne, súkromné, tým viac je pravdepodobné, že komunikanti budú uvolnenejší, budú sa menej štylizovat do urcitej roly, menej pretvarovat, vo verbálnom vyjadrovaní budú menej váhat. V súkromnom prostredí nájdeme pravdepodobne menšiu psychickú vzdialenost medzi partnermi, co znemná aj príjemnejšiu mimiku, viac priamych pohladov, viac úsmevov, azda aj smiechu, viac dotykov. Je prirodzené, že clovek sa najlepcie cíti v príjemnom a útulnom domácom prostredí, ktoré ho psychicky podporuje. Komunikovat s partnerom na domácej pôde predstavuje vždy velkú komunikacnú výhodu. Podobné situácie vznikajú aj na športoviskách: na domácom ihrisku – akoby zákonite – zvycajne vyhrávajú domáci. Ak aj neznáme prostredie zapôsobí na cloveka domácky, súkromne, neformálne, v komunikácii uplatní také verbálne a neverbálne dorozumievacie prostriedky, ktoré používa v domácom prostredí. Clovek v takom prípade zvycajne komunikuje bezprostrednejšie, vidiet u neho väcší záujem o partnera, viac sympatie i empatie. V tichom prostredí, ktoré nerušia žiadne cudzie zvuky a šumy, clovek sa môže plne koncentrovat na komunikáciu. Zvycajne využíva bežné dorozumievacie prostriedky, rec nie je príliš hlasná, ako to býva v hlucnom prostredí. Napríklad v halách, na rucných uliciach a križovatkách, kde nie je možné plne využívat verbálnu rec, suplujú ju funkcné gestá, poloha tela, na malé vzdialenosti aj mimika. Prostredie býva niekedy funkcne zvukovo podfarbené na navodenie urcitej atmosféry, napríklad hudobné kulisy v reštauráciách, baroch, na štadiónoch. V tmavom prostredí sa obycajne ludia stretávajú na osobnejšie rozhovory, pretože prítmie alebo tma sú na takýto druh komunikácie priam preducené. Partneri sedia alebo stoja tesnejšie pri sebe ako vo svetlom prostredí, menej uplatnujú gestikuláciu a pohyby telom, ich hlas je tichší, tajomnejší, a vôbec pri komunikácii skôr využívajú paralingvistické zvukové prostriedky. Ak partneri hovoria o velmi osobných a intímnych veciach vo svetlom prostredí, v ich reci sa castejšie vyskytuje váhanie, koktanie a prerušenia, ako ked hovoria na takého témy v tmavom prostredí. Clovek castejšie komunikuje v uzatvorenom prostredí. Dizajn takéhoto prostredia, velkost a usporiadanie nábytku, farba zariadenia ovplyvnujú proces dorozumievania. Ak napríklad clovek dlho komunikuje v príliš tmavej miestnosti s množstvom nábytku, nedostatok miesta vplýva nanho negatívne, v rozhovore sa prejaví nepokoj, nervozita, snaha co najrýchlejšie ho ukoncit. V izbách, kde sa clovek cítí príjemne, pretože nanho dobre pôsobia a považuje ich za pekné, sa lepšie a prirodzenejšie komunikuje. V otvorenom prostredí clovek pocas komunikácie zvyšuje hlas, na väcšie vzdialenosti uplatnuje aj širokú gestikuláciu a tomu primerané pohyby. Tu sa tažko hovorí o osobných veciach. Príliš malý priestor, malé územie, na ktorom clovek žije, núti k väcšjej spolupatricnosti, k väcšej snahe po navzájom vnútorne spriaznenej komunikácii. Prostredie a existujúce kultúrne normy podvedome vplývajú na verbálne i neverbálne správanie ludí. Na komunikáciu vplýva aj zemepisná poloha, v ktorej clovek žije, pocasie, ako striedanie atmosférického tlaku, rocných období, dalej teplota a vlhkost vzduchu, spln mesiaca. Napríklad v tropických krajinách ludia pocas obeda takmer nekomunikujú. Pokial ide o vplyv pocasia, osobitnú pozornost si zaslúži tlakový front, ktorý je jedným z najsilejších cinitelov pôsobiacich na komunikáciu. Clovek citlivý na tlak vzduchu pri jeho zhoršení bude viac hovorit o svojich tažkostiach a menej pozornosti bude venovat parnerovi; s takýmto clovek je najideálnejšia komunikácia pri peknom pocasí. Preto nie je vhodné pri daždivom a chmúrnom pocasí púštat sa do nárocných tém, do vážnych rozhovorov a vôbec riešit závažné spolocenské, osobné a životné dôležité problémy. Vela ludí je totiž presvedcených o výnimocnom vplyve pocasia práve na nich. Rytmus V prírode, v spolocnosti, v umení aj v pracovnom procese sa mnohé javy opakujú a striedajú bud pravidelne, alebo nepravidelne. Opakovanie niektorých javov si evidentne uvedomujeme, no mnohé z nich sa vyskytujú mimo nášho vedomia. Dobre si uvedomujeme striedanie dna a noci, striedanie rocných období, striedanie nôh pri chôdzi, striedanie pohybov pri tanci. Esteticky vnímame opakovanie v poézii, v hudbe. Striedanie rozlicných javov, prvkom a zložiek oznacujeme slovom rytmus. V každej komunikácii sa vyskytuje rytmus v mnohých variáciách. Už dieta placom vyjadruje istý rytmus, podvedome vníma rytmus jazyka, najskôr vníma jednoduchšie rytmické schémy, neskôr aj zložité rytmické celky. Každý jazyk má svojský, charakteristický rytmus a jazykové rodiny sú viac alebo menej rytmicky príbuzné. Teraz však uvedme doklady na existenciu rytmu konfronáciou dvoch jazykov, a to sledovaním striedania hlások a slov v plynulom texte. Napríklad v slovenskom texte pripadá viacej spoluhlások na jednu samohlásku ako v analogovom anglickom texte. Potom striedanie samohlások so spoluhláskami v týchto dvoch jazykoch má rozdielny rytmus. Slovencina má v priemere dlhšie slová ako anglictina, a tak aj rytmus striedania dlhých a krátkych slov je v týchto dvoch jazykoch rozdielny. Existuje však nielen rytmus v jazyku a reci, ale aj rytmus v neverbálnom správaní a v pohyboch tela. Rôzne typy komunikácie majú rozdielne rytmy. Kým, napríklad, v polemickej debate je rytmus striedania replík vysoký, v pokojnej debate je tento rytmus menší. V kolektíve študentov, ktorí spolocne chystajú nejaké podujatie, má striedanie replík iný rytmus ako v kolektíve absolventov, ktorí v stretnutí po rokoch spomínajú na svoje zážitky zo školy. Iný rytmus možno pozorovat u ucitela pri vysvetlovaní žiakom než pri skúšaní. Rytmus v komunikácii je daný zložením kolektívu, tematikou, žánrom rozhovoru, prostredím, situáciou a dalšími cinitelmi. V podstate je obraz o striedaní.