Quentin Tarantino: Pozdrav Pozdrav je najjednoduchší, najelementárnejší spolocenský kontakt, najzákladnejší prejav zdvorilosti. Pozdravit je slušnost, odpovedat povinnost. Ale aj pre tento zdanlivo taký jednoduchý prejav existuje vela pravidiel. Princíp prednosti Kto zdraví koho? V spolocenskom styku je urcený princíp prednosti. Ženy majú prednost pred mužmi, staršie osoby pred mladšími, nadriadený pred podriadenými. Týmto princípom sa riadia nielen pozdravy, ale prakticky všetky ostatné formy spolocenského správania. Pozdrav je prejavom priatelstva, zdvorilosti, úcty a rešpektu k druhému cloveku. Jeho súcastou je aj spôsob, ako ho uskutocníme. Nemá byt nedbanlivý, ale ani prehnaný, afektovaný. Má sa vyslovovat zretelne a s úsmevom, s vlúdnym pohladom ocí a miernym úklonom hlavy. U muža by mal byt úklon výraznejší. Nezdravíme s cigaretou v ústach alebo rukami vo vreckách. Pre muža platí: Zdraví vždy ženu prvý – a to dokonca aj vtedy, ak mu je podriadená. Výnimku by mohli tvorit iba velmi mladé dievcatá, ale aj v tomto prípade, muž, ktorý chce, aby ho pokladali za gentlemana, zdraví prvý. Povinnost pozdravit má muž mladší voci staršiemu, podriadený voci nadriadenému. Úctu pozdravom je vhodné vzdat aj cloveku spolocensky vyššie postavenému. Pozdrav by sme však v sporných situáciách (napríklad, ked sa stretnú dvaja rovnako starí podnikatelia) nemali chápat ako prestížnu záležitost (kto pozdraví prvý priznáva, že má menšie konto). Berieme to ako príležitost dokázat svoju spolocenskú úroven (prvý pozdraví ten, kto je spolocensky viac na výške). Podávanie ruky Základnou povinnostou ženy pri pozdrave je pozdrav vlúdne prijat a s úsmevom opätovat. Pozdrav môžeme dovršit bližším kontaktom, ktorým je podanie ruky. Nie je vhodné podávat ruku pri letmých stretnutiach, ako ani vo väcšej spolocnosti. Niektoré národy z hygienických dôvodov taký fyzický kontakt vôbec nedovolujú. Indickým pozdravom sú zopnuté ruky a úklon hlavy, mohamedáni sa dotknú cela a svojich prs. Japonci sa zdravia hlbokým úklonom. V našich zemepisných šírkach je však podanie ruky zvycajné – no nemalo by sa zneužívat (niekedy k tomu máme tendenciu). Hovorí sa, že zo spôsobu podania a stisku ruky možno posudzovat povahu cloveka. Fakt je, že nedbanlivé alebo mdlé podanie ruky bez pohladu do ocí pôsobí nepríjemne a akoby usvedcovalo z nezáujmu. Clovek, ktorému záleží na dojme, akým na svoje okolie pôsobí (z drobností sami tvoríme vlastný obraz v druhých; to dobre vedia podvodníci najrôznejšieho kalibru, „dobrý dojem“ a dôveryhodnost potrebujú na výkon svojej „profesie“), venuje podaniu ruky zodpovedajúcu pozornost a naucí sa primeranému stisku. Ten nemá byt ani nijaký, ale ani zbytocne silný ( ak zdravíte krehké kosticky dáme, nepresvedcíte ju o svojej mimoriadnej mužnosti, ale skôr o svojej bezohladnosti alebo sklone k vystavovaniu sa). Pri podávaní ruky platí presne opacné poradie ako pri pozdrave. Ruku vždy podáva ako prvá osoba spolocensky významnejšia. Muž nikdy nepodáva ruku v rukavici, žena si rukavicu môže nechat na ulici (dlhé tenké rukavicky na vecernej spolocenskej príležitosti sa nestahujú). Bozk Najdôležitejší pozdrav je bozk. Okrem vášnivých bratských štátnikov sa bozkávajú iba ludia dobre známi. Na verejnosti by sa nemali odohrávat milenecké, prípadne manželské, ak nezostanú v zdvorilostnej podobe. Na vidieku býva dobrým zvykom, že sa bozkávajú clenovia širokej rodiny, ked sa zídu pri výnimocných príležitostiach. Ani vtedy sa však nebozkávajú muži: muži bozkávajú ženy, bozkávajú sa aj ženy navzájom. Takýto priatelsko-príbuzenský bozk sa odohráva asi takto: žena podá mužovi ruku, obaja sa k sebe priblížia tvárami, muž ženu zlahka pobozká na líce, žena muža nebozkáva. Ak ide o dve ženy, obycajne zostáva pri lahkom dotyku líca na líce. Blízki príbuzní alebo priatelia sa môžu pobozkat aj na ústa (nikdy nie dvaja muži), co je však skôr otázkou potreby blízkeho kontaktu než otázkou danou normatívne.