Princíp zodpovednosti - Hans Jonas Dlho som sa rozhodoval, ako napíšem túto seminárnu prácu. Strávil som nad knihou Hansa Jonasa nie jednu hodinu a poctivo som sa brodil problémami prvej a druhej kapitoly, ktoré sa zdajú ako najpútavejšie. Nechcem tým samozrejme povedat, že som cítal i celý zbytok knihy, na to som bohužial nemal dostatok casu, ale chcem upozornit, že i tieto dve kapitoly stacili na to, aby ma presvedcili o potrebe vlastnenia tejto knihy. Je skutocne cestnou knihou v každej súkromnej i verejnej knižnice. Chcem sa však vyjadrit aj priamo k mojej práci. Obsahom je už na pohlad rozsiahla. Nie je to dané tým, že by som podrobne rozoberal problémy o ktorých prednáša Jonas. Je to skôr tým, že som sa rozhodol odovzdat moje prípravy na hodiny v takej podobe, ako som ich vypracoval ( s niekolkými malými úpravami). Už na prvý pohlad je zrejmé, že je to v mnohom komentár ci parafrázovanie textu Hansa Jonasa. Nie je to však z môjho pohladu práca bezcenná, pretože som sa ju snažil vypracovat skutocne kvalitne a cast po casti som precítal a premyslel celý text. Myslím, že už v prvých dvoch kapitolách je tolko informácií, že by zabrali niekolko desiatok seminárov a seminárnych prác. Velmi rád by som sa venoval samotným ciastkovým problémom z Jonasovej práce a to najmä z kapitoly druhej. Je skutocne pozoruhodné, z akou prezieravostou sa pozerá - Hans Jonas - na možnosti i hrozby ludstva v budúcnosti. Casti, ktoré ma výnimocne zaujali

sa týkali:

najmä povinnosti ludstva žit, ci genetických a im podobných manipulácií ludského rodu, tvorba osobnosti... Pri premýšlaní nad konkrétnym problémom som usúdil, že je nemožné napísat seminárnu prácu v rozsahu niekolko málo strán co i len na jednu z kapitol tejto knihy. Mnoho sa naopak dá obíst, ale polemika o hrozbách ci povinnostiach ktoré ludstvo cakajú, by si skutocne vyžiadala nesmierne množstvo casu a priestoru. Z tohto i z iných dôvodov som ponechal prácu vo forme skôr „povrchovej“ ktorá môže komukolvek podat obraz o práci H.Jonasa a popri tom ho prilákat k celej knihe, ktorej obsah má co povedat každému z nás. Ja osobne mám pocit, že po niekolkodnovej práci a príprave na hodiny v ktorých som Jonasovu knihu referoval, som dostatocne pochopil to, co mal na mysli a to co chcel a musel povedat. Jednoznacne sa priklánam k názoru, že by mohla byt použitá ako „výstražný prst“ národom celého sveta. Na okraj ešte podotknem, že prvú a druhú kapitolu som oddelil, pretože som považoval za potrebné rozclenit všeobecnejšiu a konkrétnejšiu cast textu a rovnako i zretelne rozlíšit tieto kapitoly. Tu je teda moja práca, ktorou som sa pripravoval na obhajovanie a polemiku ohladom myšlienok a textu Hansa Jonasa a jeho knihy „ Princíp zodpovednosti“. Názov prvej kapitoly je: Zmenená podstata ludského jednania. To preco má takýto názov vysvetluje autor knihy postupne v niekolkých podkapitolách a ich castiach. I – Príklad z antiky Je tu úryvok zo Sofoklovej Antigony. Nie je dôležitý úryvok, ale porovnanie a ukážka zmeny postoja cloveka v dobe antického sveta a v dobe dnešných dní. 1. Clovek a príroda Ukážka cloveka, ako pána prírody. Je tu však aj výzva, že v dobe antickej – z ktorej je menovaný úryvok – bol clovek ešte tolerantný a prírodu len túžil ovládat. tažil s nej, ale nepoškodzoval ju, nenicil, nedevastoval. Ešte nevedel, že táto nevinná oslava schopností cloveka je len úvodom k jeho expanzii na tejto planéte. 2. Ludské dielo – Mesto. Clovek vytvára mesto. Jeho úlohou nebolo rozširovat sa ale uzatvárat sa a v rámci tejto uzavretej komunity si budovat vztahy spolocenské a politické. Príroda v antickom svete si vládla sama, ale v umelom výtvore cloveka „v meste“ to bolo inak. Tam všetko rástlo a padalo, záviselo od dodržiavania zákonov. Bolo tu treba spojit šikovnost s mravnostou... Je to prvý krok pokroku, ktorý ludstvo caká - a to nielen v politickej ci mravnej oblasti – ale najmä v oblasti vztahu techniky a etiky. II – Znaky doterajšej etiky – je to porovnanie znakov jednania v minulosti a dnes. Je to potrebné a nevyhnutné k pochopeniu dalšieho textu.

  • pôsobenie cloveka na objekty – jeho umom a vynachádzavostou – nepredstavovalo v
minulosti žiadny problém ( snád okrem medecíny ). Jeho technické konanie bolo v neutrálnej pozícii voci prírode i morálke i etike.

  • tradicná etika je antropocentrická, teda jednanie cloveka z clovekom i jednanie zo
sebou samým malo etický význam.

  • Problém dobra a zla mal len lokálny význam co sa týkalo casu i priestoru. Nikto sa
nezamýšlal a ani nemusel a ani nezaujímal, aký dosah má to ci ono rozhodnutie. Väcšinou sa prejavilo pocas života jedinca a ak nie tak to nikoho nezaujímalo. Život sa riadil klasickými normami, ako – miluj blížneho ako seba samého, nerob iným to, co nechceš aby robili tebe a pod. Všetka mravnost bola zameraná na blízky okruh jednania. Pocítalo sa i s tým, že mravnost je nám daná apriori. Konáme mravne bez toho, aby sme to vedeli akokolvek zdôvodnit. Pre nás má význam tvrdenie, že v minulosti nebol nikto braný na zodpovednost za to, že dobre mienený cin skoncil nie tak, ako bol zamýšlaný....clovek jednoducho nebol taký mocný, aby musel uvažovat o následkoch svojich cinov.

Preto autor uvádza:

III – Nové dimenzie zodpovednosti – Staré predpisy etiky ( vztahu k blížnemu ) platia síce aj dnes, ale v rámci jednotlivcov a malých komunít. Nastupuje tu však tzv. KOLEKTÍVNE JEDNANIE. V rámci neho je etike vnútená nová dimenzia zodpovednosti. Pristupuje sem globálny aspekt. Je to dimenzia o ktorej sa v minulosti nemuselo ani uvažovat. V rámci nej môže byt porušená intímna sféra etiky v prospech kolektívneho dobra a zodpovednosti.

1. Zranitelnost prírody

V minulosti príroda držala cloveka „na uzde“ svojou mocou a nevyspytatelnostou. Casom ju však clovek podriadil svojim záujmom – získal nad nou moc - a vyvstal tak problém kolektívnej zodpovednosti. Príroda sa stala predmetom zodpovednosti ludstva a tým aj predmetom etickej teórie – co je nový rozmer v porovnaní s klasickým ponímaním etiky. Aký druh povinností platí v tejto etike – pýta sa autor?? Ak je zachovanie prírody morálne z hladiska prežitia ludstva je to zameranie antropocentrické a teda súhlasiace so smerovaním klasickej etiky. Je tu však problém.. a to z dôvodu neodlišovania kumulatívneho a ne-kumulatívneho chovania a sebarozširovania. Pri kumulatívnom rozširovaní zmien vo svete je tu riziko predbehnutia tech. pokroku a tým i poškodenia prírody voci co i len vytvoreniu etického návrhu na korekciu potencionálnych problémov. Každý cin by mal mat v prvom rade – cestu vydláždenú etickou argumentáciou.

  • 2. – Nová úloha vedenia v morálke.
Na vedenie sú dnes kladené najväcšie nároky. Ako sme vyššie spomínali. Vedenie, zaostáva za tech. pokrokom. Teda – predvídajúce vedenie – ako vedenie, ktoré pojednáva o etickom význame pokrokových technológií – pokulháva za nimi samými. Pri povinnosti ludstva, brat ohlad na glob. podmienky, je táto otázka velmi pálcivá. Co je však reálne a nie velmi lichotivé, že nemáme návod, ako postupovat. Preto je treba urýchlene nájst cestu, ako morálne predbehnút pokrok technický.

3. Má príroda vlastné morálne právo?

Antropocentrické smerovanie etiky nás nikdy nenútilo zamýšlat sa nad problémom, ci i príroda nemá voci nám dajaký morálny nárok. Nie len z dôvodu vlastného, ale i nášho zachovania. To by bol však celkom nový druh etiky, na ktorý nás nikto – žiadny etik - nepripravoval a tobôž nie prírodné vedy dneška, ktoré presadzujú jej všemožné využitie. Prírodoveda nám teda nehovorí celú pravdu o prírode.. ( vcelku sa to zdá relatívne – „za vlasy pritiahnutý návrh...“) IV – Technológie ako „poslanie“ ludstva.

1. Homo faber po homo sapiens

V minulosti slúžila technika a pokrok ludstvu v zmysle potreby a krátkodobých aktuálnych cielov. Dnes je to nekontrolovaná a nekontrolovatelná expanzia ludstva. Homo faber je dnes v triumfálnom postavení. V minulosti však bol v podrucí homo sapiens. Karta sa však dnes obrátila. Homo sapiens je len podružným v porovnaní z úspechmi homo faber. Všetko co je vlastné cloveku v jeho plnosti je podriadené ci stráca význam v rámci pri rozširovaní jeho moci v rámci technického pokroku. Tento pokrok a získavanie moci nad prírodou pohlcuje sily ludstva urcené na reguláciu. Ludské jednanie stráca v rámci globálneho osídlenia nástroje na morálnu reguláciu budúceho smerovania. Preto je tu možnost zmeny politiky z lokálnej na globálnu a zavedenie jednotného etického systému v najväcšej možnej miere.

  • 2. – Univerzálne mesto ako druhá príroda a povinnost cloveka byt na svete.
V úvode sme vraveli o meste antickom. O dnešnom meste ( ktoromkolvek ) sa dá vraviet ako o umelom výtvore cloveka – ako o druhej prírode z vlastnými zákonmi. V tejto umelej druhej prírode je i ponímanie ludskej slobody – samozrejme - ponímané inak. V rámce sveta obývaného ludmi sa vytvorili podmienky na jeho reálne znicenie. Preto je nutné - a v dnešnom svete pomaly sa realizujúce – vytvorit nieco na spôsob globálneho mesta. Je to nutné z dôvodu prípravy sveta na existenciu nových a dalších generácií ludí. Tu je však obrovský rozdiel v ponímaní etiky. Kdežto v minulosti to bolo v rámci – „tu a teraz“, dnes je etika (kolektívnej zodpovednosti) zameraná na budúcnost. A to práve z dôvodu hrozby, ktorú nám predkladá už spomínaný homo faber.. Vytvorenie sveta v ktorom budú pretrvávat okrem života cloveka i jeho jedinecné schopnosti, medzi ktoré sa dá zaradit i jeho morálne cítenie a etické normy. Koniec koncov je to základ fungujúcej spolocnosti. Práve tu je potrebné klúcové slovo – ZODPOVEDNOST. Je to zodpovednost voci budúcim generáciám.... V. – Staré a nové imperatívy.

  • Kant: konaj tak, aby maxima tvojho konania mohla poslúžit, ako všeobecný zákon.
Táto úvaha je podla autora tejto knihy skôr logická ako morálna. - tvrdí, že by sa dal a mal dat nahradit novým a pre dnešok reálnejším imperatívom: Jednaj tak, aby úcinky tvojho jednania boli zlucitelné s trvaním skutocného života na Zemi. Zdá sa teda, že dnes je dôležitejšia elementárna otázka – otázka prežitia cloveka i z jeho jedinecnostami. Až potom, môže existovat clovek morálny. Na druhej strane je morálne chovanie predpokladom prežitia.

  • Polemika autora o tom, ci máme obetovat vlastné pohodlie riziku neexistencie
budúcich generácií, alebo naopak. Nazdáva sa však, že nie sme kompetentný o tom rozhodovat a je našou povinnostou dat možnost žit a rozvíjat sa i nasledujúcim generáciám. Preco? To je obtiažne – z morálneho hladiska ( z nábož. sa to ako-tak dá) – vysvetlit. Jednoducho nemáme právo uberat nárok iným – snád i preto, že ho nikto nevzal nám....

  • Pre predošlý imperatív platí skôr to, že je zameraný na kolektívne a globálne merítko.
Nie na indivíduum. Je to problém spolocnosti v globálnom merítku. Doplnit treba už len drobnost – a to – že k tomuto imperatívu, teda kolektívna dohoda na základe ktorej je ludstvo schopné pokracovat má aj casový aspekt – teda – v našom prípade je zameraná do budúcnosti. VI. – Predošlé formy „etiky budúcnosti“.

1. Etika zásvätného naplnenia.

Otázkou aj pre autora zostáva, ci sa vôbec dá vraviet o etike. V princípe je stavaná na tvrdom dodržiavaní krestanských sviatkov, pôstov a asketických postupov. Žit podla desatora a biblie sa rovná etickému a plnému životu. Zdalo sa mi to nezaujímavé a prázdne.

2. Štátnikova zodpovednost za budúcnost.

Chvála štátnikovi pramení pravdepodobne z trvalosti toho, co vytvoril a z toho, že najlepší štát je najlepší pre budúcnost. Aspon tak si to mysleli v antickom – Gréckom – svete. Politické jednanie, ako etika prítomnosti aplikovaná na životný útvar dlhšieho trvania – v tom spocíva politikova snaha neobchádzajúca snahu o zodpovednost za budúcnost.

  • 3. Moderné utópie. Zdá sa mi to relatívne prázdna a nezaujímavá cast.
Oproti tomu je nasledujúca cast prvej kapitoly jednou z najzaujímavejších úsekov precítaného textu. VII. Clovek ako objekt techniky. Tak, ako sa celé okolie stáva objektom techniky, tak sa stáva nevyhnutne týmto objektom i clovek sám. Z tohto konštatovania – ktoré má reálny a racionálny základ – naskakujú zimomriavky. Tu musí etika nevyhnutne hladat cestu a spôsob, ako udržat danú situáciu v rámci užitocnosti pre ludí a nepripustit co i len malú odchýlku od stavu pre ludí prijatelného a akceptovaného.

1. Predlžovanie života.

Na prvý pohlad sa zdá, že v tomto ohlade žiadny problém nevystupuje do popredia. V krátkosti si však môžeme ukázat, že to nie je tak. Dnešná veda je už schopná výrazne predlžit cloveku život. Ak by sa jej však podarilo život udržat neobmedzene vyvstalo by tu niekolko problémov. Z hladiska demografického by to bolo v prvej fáze premnoženie populácie. Ako reakcia na to by bolo výrazné zníženie pôrodnosti a tým i statické starnutie. S takýmto stavom by šla v ruka v ruke stagnácia bez nových impulzov a myšlienok. Nikto starý už nebude nový a originálny. Dalej tu vyvstáva právo na nový život a tak isto právo na smrt. Smrt je zatial nevyhnutnost, ale etika by sa už teraz mala pýtat, co ak to raz skoncí a smrt sa stane volbou?! Nato, aby sa clovek potom vyhol nude a stagnácii bude potrebný koniec – smrt, ktorá bude vykúpená zaciatkom – narodením sa – nového života, tak, ako to pretrváva do dnešných dní. Uniknút smrti znamená pokorit seba.

2. Kontrola chovania

Opät je tu otázka, ci by to bolo v prospech spolocnosti alebo, ci by sa takáto kontrola využila na zbavenie sa nepohodlných ludí. Alebo, ci by bolo správne zmenit ludské individuality na stroje bez možnosti volby radosti, smútku, bolesti... Táto možnost je ešte reálnejšia, ako predošlá.. Je otázkou, nakolko je možnost manipulácie chovania ludí v rámci spolocenského vzostupu zaplatená stratou individuálnosti jedinca. A tým opät straty zmyslu dalšej existencie cloveka v jeho originalite u každého z nás ci našich nasledovníkov.

3. Problém genetickej manipulácie.

Je tu najväcšie riziko. Genetická kontrola budúceho cloveka. Clovek by do rúk prevzal mocný nástroj, ktorý je známy pod pojmom evolúcia. Bol by potom schopný rozhodovat. Kto z ludí by však rozhodoval? Kto mu dáva takého právo? Toto právo je možné – tak ako iné – zneužit!!! Máme vlastne vôbec právo prevziat túto stvoritelskú úlohu? Aké máme vlastne – a od koho – morálne právo experimentovat z clovekom? Tieto otázky je potrebné sa pýtat skôr, ako sa zacne co i len uvažovat nad touto možnostou.. VIII. Utopická dynamika technického pokroku a prebytok zodpovednosti. Všetky uvedené príklady sú z pohladu etiky mnohokrát utopické. Z hladiska rýchlosti technického pokroku však vidno, že to nie je celkom tak. Preto uvádzam citát z knihy, ktorý vypovedá o tomto probléme asi najjasnejšie. „ Ak si teda nová povaha nášho jednania vyžaduje novú etiku dalekosiahlej zodpovednosti, ktorá by bola súmeratelná s dosahom našej moci, tak v mene tejto zodpovednosti žiada taktiež nový druh pokory – pokory nie ako v minulosti z dôvodu malosti, ale z dôvodu prílišnej velkosti našej moci....“ Aká (etická) sila má zastupovat terajšie rozhodnutia v budúcnosti? Ako má etika poznat, co je správne a co nebezpecné. Na to všetko musí nájst novú teóriu ( preto je tu posledná cast prvej kapitoly z názvom Etické vákuum). Úlohou tejto knihy je upozornit na riziká a naznacit cestu k možnostiam.. IX. Etické vákuum. Obsah predchádzajúcich castí nám ukázal, že technický pokrok už nie je neutrálny, ako to bolo v dobách minulých. Je tu teda namieste konštatovanie, že etika musí existovat ( vákuum sa týka len niektorých potencionálnych problémov o ktorých som vravel) a jej existencia bude tým naliehavejšia, cím väcšia moc bude sústredená v rukách cloveka. Názov druhej kapitoly je: Otázky základov metód. To preco má takýto názov vysvetluje autor knihy postupne v niekolkých podkapitolách a ich castiach. I - Ideálne vedenie a reálne vedenie v „etike budúcnosti.

1. Naliehavost otázky princípov

Hned v prvých vetách tejto casti sú zodpovedané dve zákl. otázky. Co je základom morálky budúcnosti a s nou spojeným novým jednaním.. a otázka ako sa uplatní táto nová etika v praxi. Prvá otázka je o princípoch a druhá o aplikácii v politickej praxi, pretože práve v tejto rovine uvažuje H.Jonas vo svojom „princípe zodpovednosti“. Nemáme sa uspokojit s vierou v rozumnost ludstva a dúfat, že špicky politického zoskupenia si to uvedomia sami. Odporúca nám tlacit na politikov a zároven ich kontrolovat v aplikovaní etiky prežitia ludstva – teda etiky budúcnosti – do praxe. Máme trvat na otázke „preco“? Nemáme sa spoliehat na svoj pocit, že sa staráme o budúcnost ludstva tak, že si ju želáme. Musíme si i my zobrat na plecia svoj diel zodpovednosti. Budúcnost má byt taká, aká má byt.. avšak treba sa spýtat.. preco? Táto otázka nám môže ukázat etické princípy budúcnosti. (Bližšie sa tieto problémy opisujú v nasledujúcom texte..)

  • 2. Faktická veda o vzdialených úcinkoch technického jednania. Porovnávacia futurológia
– týmto pojmom by sa dala vysvetlit táto cast. Je tu snaha, navrhnút istý druh vedy, ktorá by „diagnostikovala“ co je vhodné podporit a comu treba zabránit do budúcnosti na základe terajších skúseností a dôsledkov nevydareného etického pokusu. To ako spolupracuje etika a politika dnes by malo byt spracované a z výsledku by bolo vhodné predpovedat, ako sa odporúca politikom a ludstvu jednat v budúcnosti. Bola by to „veda hypotetických predpovedí“. 3. Príspevok tejto vedy k vedeniu o princípoch : Heuristika strachu Táto cast textu ma skutocne zaujala. Je to aplikácia strachu položená do roviny etickej. Na to aby sme si vážili dobro ci zdravie, sme museli aspon raz zakúsit zlo, podlost ci chorobu. Preto vieme, že v prípade zodpovednosti za vzdialené – teda za budúcnost -, ktorú autor hladá v tejto knihe, nie sme celkom na pevnej zemi. Chcem chránit cloveka pred dôsledkami jeho terajšieho konania na základe malých porúch v prírode i správania ludí v dnešnom svete. Strach z – zatial – neurcitej hrôzy možného smerovania ludstva nám dáva energiu, ktorá je potrebná na tvorbu novej etiky – etiky budúcnosti, etiky zodpovednosti! Omnoho lepšie vieme co nechceme, ako to co chceme. Je to tak i preto, že dobrým veciam neprikladáme rovnakú dôležitost, ako zlým tej istej „intenzity“. Do budúcnosti vieme len velmi málo predvídat, co je dnes správne a co nie... Preto by nám mal byt strach nie prekážkou, ale skôr ukazovadlom k správnemu jednaniu ( i s urcitou rezervou – teda horší scenár, ako bude skutocnost).

  • 4. Prvá povinnost etiky budúcnosti : Zjednat predstavu o vzdialených úcinkoch
Je to hladanie „strachu“ v rámci dnešného sveta – tak ako je to popísané v predchádzajúcej casti – a zároven testovanie možností aplikácie istých etických princípov ( v rámci povedzme myšlienkového experimentu). 5. Druhá povinnost: Uplatnit pocit primeraný predstave vzdialených úcinkov Strach nevzniká sám od seba a ani sám od seba nevzniká strach z toho, coho sa treba bát. V reálnom svete nám slúži na získanie strachu skúsenost. Co sa týka budúcich generácií, tu si musíme pomôct rozumom a analýzou nášho jednania v prítomnosti. Osud budúceho ludstva nám je dnes v podstate lahostajný, avšak predstava toho, co môže cakat našich nasledovníkov, by nám mala pomôct k tomu, aby sme sa nechali oslovit - do budúcna mysleným - štastím ci neštastím týchto nasledovníkov ( budúcich pokolení). Je povinnostou dnešného cloveka, politika, to, aby si uvedomoval hrozby možného smerovania ludského správania a konania. 6. Neistota projekcií budúcnosti. Technika a veda pracujú z krátkodobými prognózami. Tie im dávajú možnost stratégie a rovnako majú urcitú matematickú postupnost. Ak si však uvedomíme, že ludské správanie a konanie sa neriadi matematickými vzorcami a že je tažké urobit prognózu ludského jednanie na spolocenskej akcii, je takmer nemožné a teda neisté ako naprojektovat obraz cloveka a ludstva do budúcnosti. Jediné co máme a co môžeme použit, je analýza minulosti poprípade analógia minulých a súcastných správaní sa spolocností štátov a ludí i ludí v glob. merítku. 7. Pre ucenie o princípoch heuristicky postacuje vedenie o možnom. I ked sa nám otvára neistá budúcnost, celkom bezmocný nie sme. Máme možnost predvídat rôzne možnosti vývoja. Používame – už spomenuté – myšlienkové experimenty, co je naša velká výhoda. V rámci imaginatívnej kauzistiky je možná urcitá pravdepodobnost. Na základe porovnania minulosti a prítomnosti sme na tom, lepšie, pretože máme priame výsledky. Ak máme v myšlienkových experimentoch dostatok informácií a dostatok snahy, potom sú prognózy presnejšie a riešenie problémov vcasnejšie. 8. Vedenie o možnom je však pravdepodobne nepoužitelné pre aplikáciu týchto princípov na politiku. Neistota v projekciách budúcnosti, o com bola rec, neohrozuje priamo náuku o princípoch, ale ak sa stane prognózou a musí sa prijat politické rozhodnutie, na vcasné riešenie, je velmi málo pravdepodobné, že uspeje. Je to dané niekolkými faktormi. Jednak znacná neistota predpovede, ktorá však – i napriek až príliš katastrofického scenára, ktorý sa vôbec nemusí naplnit – vyžaduje velké a mnohokrát i nevýhodné rozhodnutia; jednak je krátkodobý záujem vždy preferovaný pred dlhodobými možnými dôsledkami. A ostatné je už známe – rieši sa to štýlom – „po nás potopa“ ved problém nemáme, a ak sa v budúcnosti vyskytne, nech si lámu hlavu s ním budúce generácie. To však už môže byt neskoro – pripomína Jonas opatrne. II – Zlá prognóza má prednost pred dobrou ( „proroctvu skazy je potrebné nacúvat viac, ako proroctvu zdaru“.)

1. Pravdepodobnosti odvážnych a velkých cinov

V tejto casti je vykreslený pomer omylov a ich následkov v rámci prírodnej evolúcie a technického pokroku ludstva. Príroda si v rámci evolúcie môže dovolit „omyly“. Ich náprava ju stojí málo úsilia resp. jej stací cas ( na overenie funkcnosti urcitého „vylepšenia“). Clovek je iný. V rámci „svojej“ technologickej evolúcie nemyslí ( nemá jednoducho tolko casu na cakanie na výsledok, ako príroda ) na následky a vsádza ( bude bližšie o tom rec) všetko na „jednu kartu“ bud alebo. Preto je potrebné mysliet skôr na horší scenár vývoja v rámci pokroku ludstva a byt pripravený, ako naopak. 2. Kumulatívna dynamika technického vývoja V tejto casti sa vysvetluje, že technický vývoj, hnaný krátkodobými cielmi je „vlastnou evolúciou cloveka v jeho rukách“. Tým, že sa predbieha skutocná evolúcia, tým sa zabúda aj na úlohu korekcie, ktorú bežne vykonáva cas. Ten je však v rámci pokroku brzdou, a preto jeho úlohu preberajú už spomínané blízke ciele. Tie po svojom naplnení prahnú po dalšom pokroku. Tým sa zužuje priestor na nápravu možných omylov. Evolúcia vo svojej prirodzenej forme však funguje stále, a tak sa nám môže stat, že prvý krok je z našej vôle, tak tie ostatné sa budú cím dalej tým viac uberat cestou, ktorú nám vytýcil evolucný prírodný vývoj. Preto sa cím dalej tým viac budeme stávat obetou svojej ctižiadosti. A práve tu autor poukazuje na potrebu byt bdelým vo vztahu k zaciatkom, ktoré nám – ako sme už písali – ukazujú tú horšiu možnost, ako prípravu.

3. Nedotknutelnost subjektu vývoja

V strucnosti povedané. Sme zodpovedný za zem a prírodu na nej. Ak by sme to zobrali, z cisto logického hladiska, nie je možné, aby produkt evolúcie prírody znicil ju samu, pretože všade existuje istý druh poistky. Preto je tu predpoklad, že i napriek nášmu pokroku a rozvoju je tu istá hranica, ktorú nebude možné prekrocit. Je nám daná povinnost zachovat subjekt nášho vývoja ( o etických otázkach tohto problému sa píše v knihe neskôr). Sme zodpovedný za priestor, ktorý nám umožnil vznik a rozvoj. To že sme sa akosi vymkli – v rámci technológií a ved. tech. revolúcií – spod kontroly nám však nedáva žiadne právo vyzátvorkovania sveta. Ten, kto prikladá tomuto faktu postupného nicenia sveta dôležitost, ci dokonca mu dáva prednost, zbavuje sa zodpovednosti za možné zlepšenie. III – Prvok stávky v jednaní Vstupuje sem už nie praktický, ale etický prvok. V porovnaní zo životom jednotlivca si musí ludstvo stále klást otázku budúcnosti, lebo je to v jeho záujme a zodpovednost leží – v tejto chvíli – na jeho pleciach. V rámci jednotlivca je dlhosiahla budúcnost nezaujímavá z pragmatických dôvodov. Do budúcna však ludstvo vstupuje s potrebou novej etiky a tá je pre ludstvo istý druh stávky. V akom zmysle, to nám ukáže nasledujúci text. 1. Môžem dat do stávky záujmy druhých? Podla autora knihy môžem, lebo aj tak sa tomu nevyhnem. Nesmiem však dat do stávky druhých. Ich záujmy áno! Je to preto, lebo vo svete, kde žijú ludia ako spolocnost, sa vždy môj záujem týka i záujmov iných. Je tu iný – zdá sa že nutný druh – viny s ktorou sa musíme naucit žit. S tým sa spája i kolektívny druh viny, ktorá je trvalá. Treba však eticky rozlíšit, ci pri vsádzaní záujmov iných nevystavujeme tieto záujmy neprimeranému nebezpecenstvu; našej lahostajnosti a lahkomyselnosti. Tu už je vážne narušenie etických pravidiel i napriek zvyku na kolektívnu vinu. 2. Smiem dat do stávky celok záujmov druhých? Celok záujmov druhých sa do stávky naopak nikdy dat nemôže a nesmie a už vôbec nie ich život. Najlepšie je to ilustrované príkladom vojny. V princípe – vojna dobyvacná je neospravedlnitelná, pretože sleduje dobro, blahobyt a vedie ju ludská pýcha. Kdežto vojna obranná je žiaduca i ked je v stávke život – teda celok záujmov druhých. Táto vojna len odvracia zlo. Bez blahobytu sa žit dá, kdežto v podrucí zla sa žit nadá a je nemorálne takto niekoho nechat žit. Tu je v záujme mojom i v celku záujmov iných oslobodit sa a žit. Co sa týka života, rovnaká je situácia v rámci globálnom v zmysle zachovania života na zemi. Je teda jasné, že platnost popísaného problému je platná, nie však celkom bezvýhradne.. Je to dané tým, že ak sa treba bránit a ubránit sa nepodarí, je to síce morálne relevantné, ale bolo tým porušené pravidlo, ktorého neporušitelnost sme garantovali na zaciatku tejto casti. Bolo však porušené v rámci morálneho konania a tak je možné tento nedostatok anulovat. 3. Meliorismus neospravedlnuje to, aby sme dali všetko do stávky. Na prvý pohlad sa zdá, že technický pokrok je výnimkou, ktorá odporuje predchádzajúcej casti. Pretože celok záujmov druhých je daný do stávky v rámci získania dobra a blahobytu technológiami. Nie je to však celkom tak, pretože nemôžeme dávat do stávky celok záujmov iných z pohladu budúcich generácií, ktorých sa dnešné jednanie nás dotýka. Teda strucne – nemôžeme dat dnes všetko do stávky ( i napriek prudkému rozvoju ), pretože zodpovedáme za stav sveta, ktorý tu má byt aj pre našich nasledovníkov. A tí majú rovnaké právo na svet ako my.

4. Ludstvo nemá právo na sebevraždu

Túto cast odporúcam precítat celú!!!! Zaujalo ma najmä to, že jedinec má právo rozhodnút sa ci sa zavraždí ci nie, ale ludstvo takúto možnost nemá ani nedostane. Povinnostou ludstva je zachovat sa !!!

5. Existencia cloveka sa nesme stat predmetom skazy

Príklad: Technológie dnes dokážu upravit a vyrobit vírusy a baktérie, ktoré sú schopné bez problémov zlikvidovat ludstvo. Preto: „Existencia alebo podstata cloveka vcelku nesmie byt nikdy daná jednaním do stávky“!!! Náš etický princíp priamo totiž zakazuje riskovat nicotu, to znamená pripustit jej možnost volbou – strucne povedané, absolútne zakazuje hru „vabank“ v záležitosti ludstva.. toto hovorí autor a s týmto názorom sa stotožnujem i ja!!! V tomto prípade je princíp zodpovednosti nahlas a výrazne ukázaný a nie je ukazovaný ako odporúcanie. Dávat do stávky osud ludstva je neprípustné a je nevyhnutné prikázat - v tomto prípade – aby bol tento princíp primárny. IV – Povinnost k budúcnosti.

1. V etike budúcnosti odpadá reciprocita

Dodržiavanie urcitého práva od iného voci nám žiadame na základe rešpektovania jeho práv mnou. Kedže budúce generácie ešte neexistujú, nemôžu po nás žiadat právo na život a tak odpadá reciprocita. Je preto na nás aby sme odbúrali tento nedostatok a uvedomili si, že slová „co mi budúcnost dala?“ sa nedajú považovat za správny a etický prístup k životu našich potomkov a obyvatelov zeme.

2. Povinnost k potomstvu

Je to využité ako názorný príklad rovnako nereciprocnej zodpovednosti. Ak chceme mat dieta, taktiež ho nemáme preto, aby nám opätovalo to, že sme mu dali život, ale preto, že sa chceme on starat a prebrat zan zodpovednost bez nároku na odmenu v dalšom živote – ci už od neho alebo od spolocnosti.

  • 3. Povinnost k ludskému životu a ku kvalite života nášho potomstva vôbec.
Sme – v rámci celého rodu – zodpovedný za zachovanie ludstva a taktiež sme zodpovedný za kvalitu života našich potomkov. a) Potrebuje však povinnost k potomstvu zdôvodnenie? Z celkového pohladu je zrejmé, že tie nebezpecenstvá, ktoré ohrozujú kvalitu života ohrozujú spravidla život vôbec. To je jedna stránka veci. Druhá je otázka etická – a tu si pomôžem citáciou autora – „ Pretože ludia, ktorí prídu po nás, tu každopádne budú, dáva im, ked je to tak daleko, ich život, o ktorý neprosili, právo obžalovat nás, predchádzajúce generácie ako pôvodcov ich neštastia, pokial sme im svojim bezstarostným jednaním , ktorému šlo zabránit, pokazili svet, alebo ich ludskú konštitúciu. Teda naše jednanie sa nevyhnutne stretne s budúcimi generáciami – to ci v dobrom ci zlom, ukáže naše správne ci nesprávne rozhodnutie a volba. b) Priorita povinnosti voci životu Z tohto rozsiahleho textu som si vzal za nosné len to, že prvoradá povinnost ludstva je zachovat život a až potom sa zaoberat ostatnými aspektmi života. Ci je život zodpovedne prijatý a ci nie, cielom spolocnosti je zachovat ho. Potom sa podnikajú dalšie kroky.... c) Prvý imperatív: Aby ludstvo bolo Je to len rozšírenie casti „b)“ na ludstvo ako celok. Existencia ludstva je prioritou ludstva c. 1. V zbytku kapitoly sú rozobraté problémy existencie cloveka z pohladu ontologického a gnozeologického. Je obtiažne nájst v takom texte etické jadro a bližšie ho analyzovat. Preto si myslím, že doterajší text dostatocne vysvetlil obsah a problematiku druhej kapitoly. Na záver chcem už len dodat, že moja práca nie je zameraná priamo na polemiku z Jonasom, ale skôr sa snaží podat prehlad o tom, co a aké informácie chcel povedat svetu. Je to nesporne velký a užitocný cin za ktorý ho caká odmena nielen dnešnej generácie. Pokial si ludia zoberú „ k srdcu“ aspon zopár rád a ponaucení, môžu výrazne skvalitnit život svoj i život spolocnosti v ktorej žijú a v konecnom dôsledku i kvalitu života na zemi – o co vlastne autorovi zjavne ide. Pokial moja práca, i napriek svojmu rozsahu, nesplnila svoj úcel ( teda kvantita predcila kvalitu ) a je skôr potrebné analyzovat ciastkové problémy vybrané z Jonasovej práce, rád sa podujmem na písanie... Myslím, že práve Etika ( i sociálna filozofia ) ma momentálne oslovuje najviac. Komentovat a polemizovat s prácou „Princíp zodpovednosti“ je – vzhladom na kvalitu práce H. Jonasa – odvaha i cest pre každého študenta. Isto sa nájdu – i v dnešných dnoch – pravdy, ktoré Jonas považuje za reálne, ale dnes už sú neplatné ci zažehnané, ale scenár ktorý nám predkladá – ako sa zdá - sa viac zhoduje, ako mína z realitou. Pokial ludia zoberú túto prácu, ako radovú knihu, ktorá je aktuálna len teraz, myslím, že neurobia práve štastné rozhodnutie. Myslím si to, práve z toho dôvodu, že „princíp zodpovednosti“ je – z môjho pohladu - práca nadcasová. Rovnako je hodná zamyslenia nielen medzi odbornými kruhmi etikov ci filozofov, ale i medzi radovými obyvatelmi planéty zem..... Je to miesto z ktorého momentálne nie je možný odchod a preto je správne upozornit na to, že si toto miesto treba vážit a že treba nechat príležitost prežit ludstvu – teda tomu elementu, ktorý dokáže svet reflektovat, využívat i užívat - aby sa mohlo i nadalej kochat jeho krásou. _____________ _________

Zdroje: