Porucníci a ich volici Ak sa máme zamysliet nad zmyslom, oprávnenostou a legitimitou vlády porucníkov, musíme v úvode zadefinovat co takouto vládou vlastne myslíme. Existuje totiž množstvo možností, modifikácií, ktoré by nás nakoniec mohli priviest k nedorozumeniu a to urcite nechceme. Nuž teda, principiálne, porucníctvo sa vníma ako vláda odborníkov, profesionálov vo svojom obore. Existujú pochopitelne výnimky, ale k nim sa v práci iste dostaneme. Takáto vláda podla mna nie je príliš žiaduca. Tažko si viem predstavit, že ideálny minister dopravy je bývalý železniciar, zdravotníctva lekár a vo svetle podobnej logiky by sme mohli dospiet k názoru, že najlepším predsedom vlády je bývalý predseda vlády. Ja si skôr myslím, že porucníctvo má byt vládou profesionálnych manažérov. Takýmto manažérom je predseda vlády, ktorý si vyberie personál podmanažérov a až tí, na jednotlivých úsekoch svojho riadenia dosadia do dôležitých funkcií odborníkov v odbore. V tejto otázke v podstate príliš nie je o com diskutovat. Problematické skôr je, ako takýchto ludí dosadit do ich funkcií. Je podla mna ovela problematickejšie dostat do funkcie ludí, ktorí majú jasnú víziu ako riešit problémy, ako takpovediac profesionálnych politikov. Vidím totiž problematiku porucníctva vo velmi úzkom kontexte s celým politickým systémom krajiny. Nie je podla mna žiadúce, aby ludí do tak významnej funkcie ako je riadenie štátu presadzovali ludia, ktorí ani len netušia ako politický systém funguje, ako funguje národné hospodárstvo a podobne. Porucníctvu sa casto vycíta, že eliminuje demokratický prvok, tým, že obmedzuje dosah ludu na vládu. Je to možné, som ochotný s tým súhlasit. Nesúhlasím však s tým, aby samotná existencia demokracie bola identifikovaná s dobrým riadením štátu. Existuje vela ludí, ktorí však kvalitu systému vidia cez takúto prizmu. Možno by aj uznali, že môže porucníctvo lepšie fungovat ako círa demokracia, ale nikdy s ním súhlasit nebudú. Neprekáža im, že lekárom sa clovek môže stat, len ak preukáže spôsobilost uzdravovat chorých. Neprekáža im, že v väcšine štátov je zakázaná eutanázia alebo samovražda, teda, že štát ludom zakazuje disponovat niecím takým elementárnym ako je vlastný život. Odobrat však obcanovi právo riadit štát a teda nepriamo životy všetkých ludí žijúcim v štáte sa však považuje za siahnutie na ich nedotknutelné právo. Treba sa tejto prizmy zbavit a prikladat niecomu tak inštrumentálnemu, ako je ekonomika, a štát je predovšetkým ekonomickým suverénom na urcitom území, hlavne inštrumentálny význam. Zvlášt vo vyhranených situáciách. Vyhranenou situáciou chápem aj stav, v akom je v súcasnosti Slovenská republika. Extrémne príklady vyžadujú extrémne riešenia. V starom Ríme (za republiky) sa pocas vojny, alebo inej nepredvídatelnej krízovej situácie, volil diktátor, ktorý mal neobmedzené právomoci. Pritom v Rímskej republike mali velmi trpké skúsenosti s vládou králov s predchádzajúceho obdobia. Chápali však, že len suverén bez opozície dokáže preklenút obdobie nebezpecenstva relatívne bez ujmy. Za takýchto okolností akýkolvek faktor, napr. morálka, nehrá žiadnu úlohu. Lucius Cornelius Sulla, ked bol zvolený diktátorom, zaviedol proskripcie, pripravil o život a majetok množstvo rímskych obcanov, z ktorých velké množstvo sa nijako neprevinilo proti republike, ale len boli Sullovími osobnými nepriatelmi. Normálne je to neospravedlnitelné, ved siahol na ich základné slobody, previnil sa proti všetkým pravidlám demokracie. Ale z historického hladiska zachránil republiku. Ako uvidíme neskôr, Rimania preukázali velkú múdrost, ked zverili volbu diktátora len senátorskému snemu. Boli to totiž ludia, ktorí sa po celý svoj život nevenovali (takmer) nicomu inému ako politike a vedeli sa najkvalifikovanejšie rozhodnút, ci je skutocne potrebné takéto riešenie. Starý Rím vôbec je skvelou možnostou, ako demonštrovat rôzne aspekty porucníctva. Hned v nasledujúcom príklade uvidíme, aké dôležité je zvolit do takej významnej funkcie vhodnú osobnost. Caesar, na sklonku svojho života nastolil principát, kedže nevidel inú možnost, ako vyviest republiku z krízy. Ako je známe, bol senátormi zavraždený. S ním však Rím neopustil principát. A to bola pre republiku úplná katastrofa. Nastupujúci Augustus Octavianus neprejavil ani štipku štátnického a vojenského umenia ako jeho predchodca, co malo pre republiku fatálne následky. Podobne v súcasnosti na Slovensku by som privítal podobného diktátora. Povedzme na dobu urcitú (opät) tak ako v Ríme. A nerešpektoval by som akékolvek morálne kritérium. Ked už uvažujeme o Ríme v intenciách porucníctva je nevyhnutné pripomenút dôležitý fakt. Za republiku politiku z velkej casti riadil senát (Senatus). Vstup do neho bol však podmienený majetkovým cenzom. Senátorom sa stal len obcan, ktorý mal majetok zarucujúci mu príjem na milión sesterciov. Pre ilustráciu- celorocný nájom v priemernom byte v tom case predstavoval asi 1000 sesterciov. Senátormi teda boli extrémne bohatí ludia. Rímska morálka takýmto ludom prikazovala co najviac sa pricinit o rozkvet republiky, len vtedy si ich meno história pamätala. A kedže nemali nijaké iné starosti venovali všetky svoje schopnosti politike. Teda Rím mal vrstvu akýchsi politikov z povolania. Navyše títo ludia sa umeniu politiky (umeniu možného?) venovali od detstva. Vstupovali tak do procesu riadenia velmi dobre pripravení. Zdá sa teda, že sa mi podarilo podstatu porucníctva dostatocne spotvorit, pokracujme v tom teda dalej. Porucníctvo nemá daleko k problematike zahrnutia, ba co viac podla mna tvoria spolu jeden organický celok. Nemožno rozmýšlat o volených bez toho, aby sme priamo uvažovali aký sú volici. V súcasnosti volicom neverím ani ja, ani politici. Ak mám presne vyjadrit, pomôžem si slovami velkého literáta, Karla Capka. Ked sa ho raz pýtali, aký má názor na komunizmus odpovedal im. Ale hned dodal, aby tomu neprikladali nijaký zvláštny význam, vraj- názory sú ako diera v zadku- majú ich všetci. V tomto kontexte treba teda vidiet vládu porucníkov. Nie je myslitelné, aby sa do vlády dostali skutocne schopní ludia, kým volebné preferencie voliacich obcanov budú založené na tom, kolko vtipov daný politik pozná, prípadne ako si vie uviazat motýlika. Volici sú naozaj nevzdelaní, netreba si klamat. Ako inak by bolo možné, že casté evidentné lži si nevšimnú ani médiá, nieto obcania. Všetkým demokratom sveta sa asi zježia všetky chlpy ked vyhlásim, že dosiahnutie zákonom stanoveného veku nie je dostatocnou kvalifikáciou na riadenie štátu. Skutocne si to myslím. Dokonca si myslím, že vysokoškolské vzdelanie z oblasti cinohry nepredurcuje osobnost stat sa akýmsi gestorom politických komentárov. Pán Lasica by urcite vedel dlho rozprávat. Na Slovensku badat další špecifický problém z tejto oblasti. Utvorila sa akási neoficiálna intelektuálne- politická elita, ktorá sa grupuje v okolí niektorých periodík. Verím, že citatel mi dá za pravdu, že osadenstvo TV relácie 7 s.r.o. samo seba pasuje na akýchsi mentorov slovenskej politiky. To by ešte nebolo najhoršie. Úplne zdrvený som z toho, ked zistím, že mnoho mojich spolužiakov ich tak naozaj vníma. Pritom (priznám sa videl som dve casti, aj to mi stacilo) z ich úst málokedy vyjde argument, ktorý aj pri hlbšom rozmýšlaní sa po dvadsiatich sekundách nerozpadne na prach. Tolko na ilustráciu pomerov v našej vlasti. Priznám sa úprimne, posledne zmienený problém zdá sa mi krátkodobo neriešitelný. Inak však som presvedcený, že selekcia volicov sa má robit nárocnejšou metódou ako je výber osemnástrocných. Velmi jednoducho si vieme z uverejnených nákladov denníkov zistit, kolko Slovákov sa naozaj živo zaujíma o politiku. Z toho je jasné, kolkí majú o nej aspon akú- takú predstavu. A teraz si to porovnajme s množstvom platných hlasov odovzdaných v posledných parlamentných volbách na Slovensku. Nepomer. Ak sa pozrieme do zahranicia, zistíme, že v ekonomicky vyspelých je miera politickej participácie (napr. vo volbách) na celoštátnej úrovni ovela nižšia ako u nás. Môžeme z toho vyvodit záver, že v stabilných, zavedených demokraciách s vysokým stupnom ekonomickej efektívnosti je chut obcanov zasahovat do velkej politiky nižšia. A ak sa zahladíme na volebnú úcast na Slovensku v rokoch 1994, 1998 a 2002 neujde nám, že cím eskalovanejšia spolocenská a politická klíma bola, tým bola úcast vyššia. Teda, že na zásadných rozhodnutiach sa zúcastnila zásadná väcšina volicov. Pán Dahl by iste zatlieskal a fakt neušiel ani množstvu pozorovatelov, ktorí nezabudli pochválit slovenský volicov, že osud krajiny im nie je lahostajný. Podla mna vyššia volebná úcast nesvedcí o tom, že vláda je legitímnejšia, len že sa im podarilo oklamat väcšie množstvo ludí. A klamú všetci. Opät sme sa vrátili k volbe diktátora. Zvažujúc doterajší vývoj Slovenskej republiky, najväcší význam urcite pripíšeme roku 1998. V tomto roku bola doteraz aj historicky najvyššia volebná úcast na Slovensku. Ak predpokladáme, že existuje na Slovensku istá relatívne homogénna skupina ludí, ktorá sa v politike vyzná, že sa pravidelne zúcastnuje na volebnom procese, a že sa pocet jej clenov nijako zásadne v case nemení, existuje len jeden možný záver. Teda, že cím vyššia úcast, tým menej (percentuálne) skutocných odborníkov sa volieb zúcastnilo. A ak si pomôžem Dahlovou kapitolou o vláde väcšiny, kde zasvätene píše o možnosti správneho rozhodnutia, je jasné, že so stúpajúcim poctom ludí zaclenených do politického rozhodovania, klesá pravdepodobnost správneho rozhodnutia. Nechcem teraz akokolvek hodnotit cinnost ktorejkolvek vlády, alebo prezentovat svoje politické stanovisko. Tento príklad som si zvoli len preto, že je skvelé na demonštráciu, ako funguje demokratické hlasovanie založené na všeobecnom volebnom práve. Som teda presvedcený, že volný prístup k volebnému oprávneniu nie je známkou dobrého politického systému. Ako tento problém riešit je otázka ohromne komplexná a zložitá. Alibisticky teda aspon poviem, že je nutné nájst mechanizmus, ktorý bude schopný selektovat ludí na základe ich schopností správne sa politicky rozhodnút. Možnosti ako by mohol fungovat nepochybne existujú, je nutná len vôla ho presadit. A jeho presadenie je dalším špecifickým problémom. Predstavme si, že niektorá (ktorákolvek) politická strana bude mat v programe, že chce presadit pridelovanie volebného práva na spomenutej báze. Okamžite by bola politicky odpísaná. Navyšedefinícia slovenských volieb ako všeobecných a rovných je v Ústave SR, teda na schválenie takejto zmeny by bolo prakticky nemožné. Uvedomujem si riziko, ktoré je ukryté v možnosti existencie takéhoto mechanizmu. Myslím si však že cas a prostriedky investované do vývoja, testovania a užívania takéhoto mechanizmu by sa mnohonásobne vrátili v podobe ovela efektívnejšieho politického a teda v konecnom dôsledku aj ekonomického systému. Rovnako si viem dost dobre uvedomit, že takýto systém nemá šancu na úspech aj z hladiska medzinárodnej politiky. Príchod rôznych demaršov, nót a podobne by bol len otázkou casu. Podobne aj reálne kroky štátov, ktoré majú možnost hlboko ovplyvnit politické smerovanie v našej krajine. Prípad Jörga Heidera z pred niekolkých rokov hovorí dostatocne jasnou recou. Nebolo nakoniec ani mojou ambíciou menit slovenský politický systém ci volebný zákon, ide len o akési rétorické cvicenie. Na nic iné sa už dlho nezmohli slovenskí politici, necítim sa teda nijako zahanbený. _____________ _________
Zdroje: