Politické strany bez dôvery Úvod Je krátko po regionálnych volbách. Úcast bola naozaj mizerná a osobne ma to dost prekvapilo. Nezáleží nám, obcanom tvoriaci tento štát, na tom ako sa budeme dalej vyvíjat? Netrápime sa, kto bude rozhodovat v otázkach tak úzko spojených s každodenným životom? Neuvedomujeme si, že sme si mali zvolit svojich zástupcov? Cítim nieco ako sklamanie, no zdá sa mi, že nie som jediná. Tých 89% nevoliacich je asi tiež sklamaných. Zrejme už nevidia zmysel v podporovaní ani len regionálnych politikov, stratili dôveru v politické strany a ich cinnost. Slovenská politická scéne je svojrázna. No smutným faktom je, že už prestáva byt zaujímavá aj pre jej primárnych tvorcov. Práve aktuálne udalosti ma priviedli k výberu témy Politické strany. Priznám sa, že som nie vždy mala záujem o politiku. No po prvých volbách, ktorých som sa zúcastnila, som cítila zodpovednost. Samozrejme aj zvolenie študijného odboru prispelo k môjmu hlbšiemu záujmu porozumiet politike a spôsobu, akým funguje. Kombináciou záujmu i posledných udalostí som sa dostala k sumarizácii dôležitých faktov o politických stranách a uvedomila som si, že je to nielen obsiahla., ale i zaujímavá téma.
POLITICKÉ STRANY
Súcastou mechanizmu demokracie ako politického systému sú rôzne organizácie a združenia . Politické strany pôvodne vznikali ako literárno-politické prúdy a potom v druhej polovici 19. storocia. S pojmom strany je vždy spojený záujem , dobrovolnost clenstva a najmä skutocnost , že nie sú súcastou štátnych inštitúcii . Ide o typ politických organizácii neštátneho (spolocenského) charakteru . V súcasnosti strany - ich vedenia - však v mnohých krajinách "zrastajú" so štátom , najmä ak ide o tzv. vládnuce strany . V Európe sa zo zaciatku spájali záujmy strán so záujmami urcitej triedy . Politické strany vystupujú ako spolocenské organizácie s dobrovolným clenstvom, ktoré sa usiluje získat pre vedenie strany v štáte moc. Väcšina politológov velmi dlho zdôraznovala triedny charakter politických strán . Najnovšie teórie kladú dôraz na spolocenské funkcie politickej strany v tom zmysle , že politické strany sú sprostredkovatelmi medzi vôlou národa a vôlou štátu . Keby neboli politické strany, bola by vôla národa roztrieštená na státisíce indivíduí a štát by vlastne nemohol existovat. V týchto teóriách sa prízvukuje národné hladisko, záujmy národa.
Politické strany môžeme posúdit z viacerých hladísk:
a.)politologického- strany sú zoskupenia, ktorých clenovia sa na základe rivalizácie usilujú o získanie moci b.)sociologického- považuje stany za trvalejšie konkurencné zoskupenie osôb totožného názoru Nábor clenov sa robí podla urcitých zásad tak, aby sa vytvorila jednota cielov. Zvolením svojich clenov do parlamentu sa strany usilujú získat práva a povinnosti, ktoré sú urcené zákonom a ktoré vyjadrujú zámery (ciele) strany.
FUNKCIE POLITICKÝCH STRÁN
Funkcie systému politických strán v demokracii možno charakterizovat takto: 1.Vytvárajú priestor pre legálny zápas o politickú moc, stretávanie sa názorov a ich konfrontáciu v záujme rozvoja demokracie; 2.Sú základným mechanizmom, integrujúcim a aktivizujúcim politickú cinnost, mechanizmom vytvárania verejnej mienky a popularizácie predností danej demokracie; 3.Sú mechanizmom organizácie volieb do parlamentu (kongresu, národného zhromaždenia atd.) formulovania politických programov, formovania politickej elity a urcovania prostriedkov moci a vlády 4.Sú sprostredkovatelom politických záujmov do štátnych orgánov, zapájajú obcanov do tvorby a kontroly štátnej politiky Tieto funkcie sú zabezpecené ústavami, zákonmi a volebnými pravidlami konkrétnych štátov práve tak, ako spôsob a metódy konštituovania politických strán. Prirodzene, politických strán je v štáte viacero. Pochopenie ich špecificky vyžaduje zaviest viac hladísk. Prvé hladisko vychádza z toho, že politická strana vyjadruje záujmy urcitej sociálnej skupiny. Sem patrili a patria rôzne politické strany, živnostenské, rolnícke atd. Dalej je to delenie strán na vládnuce a opozicné a podla cielov programov. Štvrtým hladiskom je delenie podla organizacnej výstavby. Ide o vnútorný život strán. Ide alebo o strany centralizované s prísnou disciplínou, alebo volné združenia s nízkymi nárokmi na povinnosti clenov. Napokon je to delenie podla foriem cinnosti strán navonok. Ide o strany, ktoré pracujú kampanovito, nepravidelne, predovšetkým pred volbami, a o strany, ktoré sa usilujú o trvalé a sústavné spojenie s clenskou základnou. Cielom politických strán
DRUHY POLITICKÝCH STRÁN
Klasifikácia politických strán si však zasluhuje podrobnejší výklad a urcitý historický pohlad. V prvej polovici 19. stor. najrozšírenejšou klasifikáciou strán v západnej Európe bolo rozdelenie strán na konzervatívne a liberálne (pokrokové). Konzervatívne strany vychádzali z tradicionalizmu , pesimizmu k pokroku a z nekritického postoja k danému štátu . Liberáli zaujímali pokrokové stanoviská , verili v pokrok , hlásili individualizmus a egalitarizmus. Dnes už túto klasifikáciu použit nemôžeme . Toto delenie sa casto stotožnovalo s pravicovými a lavicovými stranami. Vznik týchto pojmov nesúvisel však pôvodne s nejakým obsahom alebo programom lavicových alebo pravicových strán , ale súvisí s tím , že vo francúzskom parlamente konzervatívci sedeli na pravej strane predsedníckeho stola , ale liberáli na lavej . Význam pojmov ”lavica”, ”pravica” sa menil , pribudol aj pojem ”strany stredu”. Pôvodne k lavici patrili liberáli , pokrokové strany a demokrati , reprezentujúci priemyselníkov , inteligenciu atd. K pravici patrili monarchisti , statkári atd. Pojem ”lavica” už vtedy , ked ho ešte reprezentovala nová priemyselná buržoázia dostával pejoratívne hanblivý obsah ako burici , radikáli, nespokojenci. Len co vznikli robotnícke strany – socialistické, sociálnodemokratické atd. – stali sa jadrom lavice .Dnes lavicové strany okrem robotníkov obhajujú aj tzv. nižšie triedy, alebo aj stredné triedy, pokrokovú inteligenciu, živnostníkov a iných. Podla niektorých názorov možno delit strany na lavicové a pravicové podla vztahu jednak k náboženstvu, cirkvi, škole, jednak k ekonomickým a vlastníckym vztahom a napokon vo vztahu k politickému systému . Weber napr. delil strany na strany podla svetového názoru (preferujúce urcitý názor, ideológiu) a na strany, ktoré vyjadrovali záujmy skupín. Iné klasifikácie delia strany na triedne strany, národnostné strany a patronátne strany (ktoré bojujú o miesta, úrady, rôzne ”prebendy” pre svojich clenov). Z hladiska vztahu k sociálnym protireceniam môžeme rozlíšit tri skupiny politických
strán:
1.Krestansko-demokratické a dalšie, ktoré odmietajú triedne a sociálne boje ako základ ideí strany, ale chcú reprezentovat národ alebo krestanstvo, veriacich; 2.Súcasné socialistické a sociálnodemokratické strany, združené v Socialistickej internacionále, ktoré chcú hrat rolu sprostredkovatela medzi sociálnymi záujmami a ich stretávaním sa; 3.Komunistické strany, hypertrofujúce stretávanie a boj tried. V USA a Anglicku majú len dve strany reálnu možnost získat moc, zvítazit vo volbách. Obe strany získavajú najviac hlasov. V krajine okrem toho existujú aj menšie strany a hnutia, ktoré však šancu zvítazit vo volbách nemajú. Napomáha tomu aj volebný systém, t.j. systém väcšinového zastúpenia. V sústave väcšinového zastúpenia vítazí vo volebnom obvode kandidát, ktorý získal väcšinu hlasov. Hlasy, ktoré získal protikandidát prepadajú.. Inak je to v bežnej sústave volieb, podla pomerného zastúpenia, kde sa hlasy volicov vo všetkých obvodoch scítajú a do parlamentu, kongresu, národného zhromaždenia atd. sa dostávajú kandidáti na základe súctu hlasov, ktoré tá alebo iná strana získala. Sústava väcšinového zastúpenia napomáha k upevnovaniu systému dvoch strán. Systém mnohých strán je obycajne typický pre demokracie, ktoré nemajú ešte dlhú tradíciu, kde sa vyskytujú silné spolocenské konflikty, alebo kde sa zriadenie zásadne zmenilo len nedávno, alebo existuje tiež silné národnostné, sociálne ci náboženské rozvrstvenie. Systémy viacerých – najmenej dvoch – politických strán patria k základom demokracie a pluralizmu. CO JE POLITICKÁ ELITA? Jednou z najdôležitejších funkcií, ktorú plnia politické strany v demokracii, je formovanie politických elít, predstavitelov, vodcov, duchovných otcov sociálno – politických hnutí. Teória i prax tvorby a realizácie funkcie elít prešla dlhodobým vývojom. Aby fenomén elity nebol „neohranicený “,najmä v politickej sfére, je nevyhnuné ho v rámci demokratických ideí podriadit „kontrole“ . Podla amerického politológa Roberta Dahla je táto kontrola možná prostredníctvom politického pluralizmu. Preto – podla neho – neexistuje taká politická skupina (elita), ktorá by disponovala neohranicenou mocou s výnimkou totalitných režimov. V spolocnosti musia existovat riadiace centrá a masy tých, co sú riadení. Tým dostávajú urcitú spolocenskú funkciu, môžu prijímat významné rozhodnutia pre celú spolocnost. V elite by sa nemalo vidiet nic, co je odsúdenia hodné. Je to faktor politického a spolocenského života . Elity sú súcastou demokracie . Elity sú v menšine, musia mat však podporu väcšiny. Pojem „elita “ nám nemusí byt cudzí . Ved demokracia sa nedelí len na triedy, indivíduá, skupiny, národnosti, podla náboženstva, vzdelania atd. , ale tiež na schopných a menej výkonných. V spolocnosti prebieha stratifikácia. Casto sa príslušnost k „elite“ dedí - to sa práve týka možností majetných tried, ale casto tiež vychádza nadania, schopností, aktivity, umenia riadit. A tento proces je nezadržatelný Politické elity by sme mohli skromne nazvat ako vedúce orgány politických štruktúr . Ide najmä o vodcov politických strán, intelektuálov, ktorí udávajú v politickom živote smer. V tomto ponatí je rozdiel medzi politickou elitou a elitou moci. Politické elity vznikajú v každej strane. Napriek tomu treba vidiet, že cinnost a systém strán všade je mechanizmom, prostredníctvom ktorého sa vytvárajú vlády.
PROBLEMATIKA FUNGOVANIA
Financovanie politických strán a kampaní je asi všade vo svete trochu problematické. Je evidentné, že demokratická politika nemôže existovat bez financných zdrojov. Politické strany by neboli schopné sa zorganizovat, politici by nemohli komunikovat s verejnostou, nehovoriac o možnej organizácii akejkolvek predvolebnej kampane. Preto je financovanie politických strán nielen nevyhnutné, ale do znacnej miery aj žiaduce. Na strane druhej strane však stojí korupcia. Každá korupcia poškodí štát v ociach obcana, ale najviac asi volic stráca nedôveru, ak sa korupcie dopúštajú predstavitelia politických strán, ktorých on sám svojho casu volil. Tažko sa potom cudovat momentálnej situácii, ktorú som spomínala v úvode. Ukážka ako strácat dôveru volicov je v našom štáte priam trendom, co na druhej strane prináša celkom pochopitelnú neutralitu zo strany obcanov. Ale naozaj sa to nedá zmenit? Akí by mal byt ideálny politik a politická strana? Volici majú jasnú predstavu, len je tažké ich nájst. Najmä po volbách. Pred nimi sú ideálmi všetci, najideálnejší najmä tí, co ešte nemali šancu ukázat sa, ci pokazit si reputáciu. Potrebujeme politika ,,supercloveka“, ktorý by svoju prácu vykonával tak zodpovedne a na úrovni ako ostatní rádoví obcania? Záver Snažila som sa na krátkom priestore zhrnút to najdôležitejšie, co by mal každý o politických stranách aspon tušit. Možno by to stacilo k tomu, aby si viac ludí uvedomilo, aký majú význam a preco sú pre nás dôležité a prestali sa správat ako by nám boli na obtiaž a ,,parazitovali“ v našom okolí.