Pocuté neznamená objektívne a videné neznamená pravdivé Priama rec patrí medzi najviac podložené. Nikto, ked je nafilmovaný, ako nieco rozpráva nemôže povedat, že to nepovedal. Povedané sa nikdy nedá popriet. Uhol záberu a šikovný strih ale dokážu urobit svoje. Inak budeme reagovat, ak uvidíme premiéra vystupujúceho z auta, ako sa vyjadruje na protest zdravotníkov, ked ho vidíme v bielom svetri a inác ak uvidíme aj to, že drží v ruke tenisovú raketu. Ešte väcší význam má strih. Nespocetne vela brutálne nasilu odstrihnutých viet v spravodajstve, zábery, ktoré nechávajú hovoriacim priestor necelých desat slov, úryvky, ktoré vyzerajú skôr ako anketa a nie ako názor, prilepené násilím k rozhodnému tvrdeniu reportéra - to všetko mení skutocnost na akúsi "pulp reality" zameranú iba samú na seba. Pocut reportérovu otázku je takisto nieco výnimocné. Pri preberaní záberov so slovami v cudzom jazyku je prekrytá zvuková stopa pôvodných slov volným prekladom, ktorý môže mat takisto nejaké manipulujúce prvky ako zvukomalba, poprípade iné viac významové slová. Používanie ilustracných záberov sa považuje za bežnú súcast spravodajskej práce. Je ich síce málo (v sledovanom týždni 3 šoty z 319), ale to je iba špicka ladovca, lebo skoro každý šot, ktorý nie je realizovaný naživo je svojim spôsobom ilustracný. Vždy sme bud v inom case, inom priestore, alebo v inom deji. Ilustratívnost je ale uznávaná až vtedy, ked nie jedna, ale všetky tri sféry sú iba približné. Ked predvádzané prostredie, cas ani dej nezodpovedajú tomu, o com je správa. Problém býva takisto niekedy rozlíšit, co vlastne zábery ilustrujú. Ci miesto (Brusel, Biely Dom, parlament), dej (vojnu, alebo napríklad iba vojenskú prehliadku) alebo emócie (zábery z demonštrácie, policajného zásahu). Aby vypadala správa lepšie zamienajú sa obcas tieto komponenty a tak sa namiesto deja napríklad nahrádzajú emócie. Nieje predsa zaujímavé, že ludia niekam hodinu pochodujú. Zaujímavé je, ked sa dostanú do konfliktu s policajtmi, alebo napríklad s inou skupinou. Tieto neistoty takisto niektorí mediálny herci bezostyšne zneužívajú. Ospalá snemovna sa premení na sálu plnú búrlivých diskusií a chrliacu technické poznámky v momente, ako sa zapne kamera. Pokojní ludia, ktorí štrajkujú pred bránami zacnú skandovat heslá v tom okamihu ako príde televízny štáb. Rozbalia si svoje transparenty a niektorí sa dokonca zacnú šplhat po bráne z ktorej ich rozospatí strážnici stahujú dole. Vo chvíli, ked sa kamery zastavia sú už transparenty zasa zabalené a úcastníci si idú po svojich. Šot do spravodajstva je hotový. (Lamb) Príklad: 5.6.96 bol v súhrnnom materiály "21" o rôznych formách vládnych kabinetov využitý záber dievcata ležiaceho na pláži. Ten istý záber bol použitý v TV Premiéra 30.7.95 v reportáži o požiaroch v USA. Pracovníci spravodajskej relácie ich teda o necelý rok použili a pritom ich doprevádzali slová, že talianský premiér Andreoti sa preslávil zostavovaním tzv. "plážových vlád", ktoré mali za ciel preklenút letné obdobie pred mimoriadnymi volbami. Išlo o typický ilustracný prvok, ale nebol ako ilustracný oznacený. Do tejto roviny zapadajú aj dalšie obrazy a zvuky ako smiech, hluk bitky, zvuk telefónu, postava bežiaceho ozbrojenca v maskácoch, muža v ciernej kukle so samopalom, ruky píšuce na klávesnici, peniaze práve pri pocítaní a obecne aj väcšina leteckých záberov. Dalej to bývajú aj casto sa opakujúce udalosti a inštitúcie ako parlament, úraz vlády, prezidentský palác, hrad, Biely Dom, Brusel, veže atómovej elektrárne, pláže atd. Trivialita ilustracných obrázkov pred správou v nás zasa vyvoláva konzervované predikcie obsahu správ. Obrázky za ramenami moderátorov v nás vyrábajú emócie o nieco skôr ako ku nim má naozaj dôjst. Muž so samopalom nás nielen pripravuje a orientuje na tému, on nás dokonca dopuje adrenalínom. Je to zahrievajúci obraz pred nasledovnou správou a okrem toho klame tak ako klamú ukážky z filmu, ktoré sú samozrejme graficky vylepšené a o celkovom obraze filmu nehovoria celkom pravdu. Prefabrikácia titulkov naviac vyvoláva pocit, že ide iba o neustálu obmenu niekolkých tém a situácií. Že svet nie je nekonecná rôznorodost, ale šablónovitá tematickost, ktorá je jednoduchá k pochopeniu. K podobnej jednoduchosti zvádza aj používanie infografických prvkov. Zvukovo to znie asi takto: "Podla informácií, poskytnutých hovorcom policajného zboru...", pricom v obraze sa zatial na chvílu objaví stena domu s policajným znakom. Aha, povie si v duchu divák, toto je tá budova, v ktorej ten hovorca pracuje. Je to dom ako dom, ale plechová tabula so znakom polície ho identifikuje. Spojením slov, tabulky, poprípade obrazu policajného predstavitela sa nám jednotlivé zábery zoradujú a vzájomne potvrdzujú. Sme potom spokojný - urcili sme pomocou znaku, nejaký predmet správy, bez toho aby bol slovne oznacený. Nehovoríme si ale: to nám ale pekne zložili obrazy za sebou, že ich jednoducho chápeme! Namiesto toho obdivujeme svoju vlastnú vnímavost. Casto sa v správach nachádzajú tabule s názvami obcí, texty vyhlášok a dopisov, císla dverí, mapy, orientacné tabule, grafy, piktogramy a podobne. Robí to dojem akoby mali redaktori priam detinskú radost z informacných rovín, ktoré tým otvárajú. Rovnakému úcelu slúžia aj dalšie názorné pomôcky - mapy, grafy, tabulky atd. Infografia je ale zradná. Zdá sa totiž, že vypovedá o svete viac ako v skutocnosti. Tak ako nemôžeme vediet, že reportér do domu, na ktorom visí znak Polície, takisto vešal, nevieme ani, ci císla a text, ktoré nám ukazujú sa naozaj vztahujú k povedanému. .