Pociatky filozofie

1. Predmet filozofie – Filozofia a špeciálne vedy

  • skúma najvšeobecnejšie zákonitosti vývoja prírody, spolocnosti a cloveka. F vznikla
pred vyše 2, 5 tis. Rokov v starom Grécku a spociatku do nej patrili všetky poznatky – aj matematické, z biológie, fyziky, chémie a astronómie. S rozvojom poznatkov sa už v starom Grécku zacal proces odclenovania jednotlivých špeciálnych vied od filozofie. V 1. období sa odclenili prírodné vedy, v 2. spolocenské a v 3. technické vedy. Zároven dochádzalo k diferenciácii vied, vznikali nové ved. odbory a tento proces pokracuje aj v súcasnosti. Medzi najmladšie vedy patria hoministické vedy (o cloveku) – psychológia, antropológia ... Zároven sa formoval a definoval predmet filozofie. F má vlastný pojmový aparát a vlastné metódy skúmania. F a špeciálne vedy úzko spolupracujú. F skúma svet ako celok; špeciálne vedy skúmajú vždy len urcitú cast sveta, urcité zákonitosti. F zovšeobecnuje poznatky špeciálnych vied, špec. vedy využívajú zovšeobecnené poznatky F a overujú ich v praxi. 2. Co je filozofia (podla Heideggera) V priebehu vývoja F myslenia, každý významnejší filozof ci myšlienkový smer boli nútení vždy znova odpovedat na otázku „co je filozofia“. Nové podnety v priebehu vývoja viedli k tomu, že sa menili názory na predmet, zmysel a ciel F, metódy skúmania. Západoeurópsky filozof Martin Heidegger pokladá za prvoradú a zásadnú otázku F : „Preco je vôbec súcno a nie skôr nic.“ Súcno – filozof. pojem na oznacenie všetkého co je (patrí tu aj nic, lebo aj nic je). Heidegger vysvetlil, z akého rozpoloženia táto otázka vzniká- ked sme zúfalí, ked sa nadchneme pre nieco, ked sme štastní, ked sa nudíme. Sú to obycajné zlomové situácie v živote ludí aj celých národov.

  • 1. je to najširšia otázka, lebo sa nou pýtame na celé súcno, na súcno od zaciatku, teda
na súcno ako také.

  • 2. je to najhlbšia otázka, lebo nezostáva na povrchu, ide do hlbky. Smeruje k základu
všetkého existujúceho, a to až k tomu najposlednejšiemu základu – prazákladu.

  • 3. je to najpôvodnejšia otázka, lebo sa pýtame na všetko súcno, na súcno ako také, a
pri tom odhliadame od každého jednotlivého a zvláštneho súcna.

  • 3. Filozofia ako veda, filozofia ako múdrost – ich spojitost
F skúma aj miesto cloveka vo svete, vztah cloveka k vonkajšiemu svetu, kt. existuje mimo neho a spolu s ním; skúma aj životné smerovanie cloveka. Skúma objekt (vonkajší svet, príroda, vesmír), subjekt (clovek), svet ako celok (ktorý zahrnuje objekt aj subjekt). Podla toho na co sa vo F kladie dôraz získava F urcitý smer príslušný charakter. V tejto súvislosti západoeurópsky filozofi Martens a Schnadelbach rozlišujú medzi F ako vedou a F ako múdrostou.

  • 1. ako veda – kladie dôraz na predmet, objekt a usiluje sa odhalit štruktúry a zákony
vonkajšieho sveta. Stará gréc. F vznikla ako veda, lebo sa prostredníctvom pojmov usilovala vyjadrit to, co je vo svete všeobecné, nevyhnutné a nemenné. Bola aj teóriou – adekvátne odrážala svet, ktorý sa nachádza mimo nás.

  • 2. ako múdrost – dôraz kladie na vztah k subjektu k sebe samému.
Múdrost je ovela viac ako len zhromaždenie poznatkov a informácii. Múdry nie je ten, kto vela vie, ale ten, kto dokáže tieto poznatky vztahovat na seba ako aktívnu sebapremenu a využit pre praktické záujmy (pre seba). Dôležité je, aby veda bola spojená s múdrostou a múdrost s vedou (aby múdrost nezostala otázkou subjektívnej svojvôle). Veda zase nesmie stratit zo svojho zretela cloveka.

4. Filozofia a mýtus

Aby sme lepšie pochopili F, musíme ju porovnat s mýtom.

MÝTUS FILOZOFIA

  • 1. nemá konkrétneho autora, anonymný a kolektívny výtvor. 1. filozof. Výpoved spätá
vždy s osobou konkrétneho cloveka.

  • 2. dáva sprostredkované odpovede na mnohé otázky (o svete, cloveku, o bohoch) bez
toho, aby najskôr nastolil otázku. 2. pre F sa svet a jeho usporiadanie stávajú problémom. Vo F konkrétni autori nastolia najprv otázku, a potom to riešia.

  • 3. odkazuje nás na pradávnu minulost, v kt. sa zrodilo základné usporiadanie sveta.
Hlavné prostriedky, kt. pri tom používa sú obrazné predstavy o bohoch. Súbory javov a prejavy vlastností sú späté s postavami bohov. 3. F rieši otázky, problém už pojmovými prostriedkami, narába s pojmami. To, co majú veci spolocné je v pojmoch zachytené na úrovni všeobecného (odhaluje skrytú podstatu vecí).

  • 4. Mýtické bytosti personifikujú predmety, sily, vztahy alebo vlastnosti (Eros – láska).
  • 4. grécka F v tejto súvislosti používala pojem LOGOS. F prenikaním k logu odhaluje
skrytú jednotu rozmanitých vecí sveta. Vznik F, najmä gréckej, môžeme teda oznacit ako prechod od mýtu k logu.

5. Podnety a predpoklady

1) Aristoteles za 1. podnet filozofovania pokladal údiv. Pocit údivu nastáva vtedy, ked clovek odrazu zistí, že to, co pokladal za skutocnost je iba zdaním a prestáva dôverovat všeobecne rozšírenej mienke, názoru – uvedomuje si vlastnú nevedomost. Clovek si kladie vela otázok, napr. preco jestvuje, co tvorí podstatu všetkého existujúceho, kto je clovek. Filozofi, kt. tvrdia, že svet je poznatelný – GNOSTICI; tí, kt. tvrdia, že nie – AGNOSTICI. Ak môže F dospiet k takému názoru, že svet je nepoznatelný, položme si otázku: Aký má zmysel F pre cloveka? Aristoteles tvrdil, že ludia zacali filozofovat preto, aby prekonali nevedomost, aby vedeli riešit problémy a nie pre materiálny úžitok. 2) Kant – predstavitel nemeckej klasickej F z konca 18 st. a 1. 1/3 19. st. upozornil, že k filozofovaniu sa dostáva len ten, kto chce a dokáže samostatne mysliet (riešit problémy bez pomoci iných). Výzva – „Maj odvahu používat vlastný rozum.“ Tento problém nastolil Kant v období osvietenstva, ale môžeme ho pokladat za všeobecnú podmienku F v každej dobe.

Podmienky vzniku F:

  • 1. SPOLOcENSKé – súhrn ekonomických, sociálnych a politických prícin, charakter
politického režimu, kt. umožnuje slobodne vyjadrit vlastný názor. Socializmus F oklieštuje, uznáva len marxisticko – leninskú F; fašizmus takmer znemožnuje rozvoj F.

  • 2. INDIVIDUáLNE – súvisia s rozvojom pojmového myslenia, používanie pojmov –
osobná zrelost cloveka.

6. Filozofické disciplíny a smery

Ani po odclenení špeciálnych vied sa F neprestala zaoberat problémami, kt. patria do kompetencie špec. vied. Špec. vedy totiž riešia aj mnohé F problémy, kt. sa nedajú riešit exaktnými metódami. 1) ONTOLóGIA – náuka o bytí (Parmenides ho charakterizuje ako jediné, nedelitelné, neukoncené, kt. nikdy nevzniklo a nikdy nezanikne.) Súcastou F sa stala v 17. st. V ontológii sa okrem pojmu bytia rozpracúvajú kategórie: možnost, skutocnost, nevyhnutnost, prícinnost, miesto, cas.. – súcast metafyziky. Kozmológia – náuka o svete, Racionálna psychológia – náuka o duši, Prirodzená teológia – náuka o prirodzenej existencii Boha. 2)GNOZEOLóGIA – náuka o poznaní – riešia sa problémy procesu poznania, jeho úrovne, charakter vedeckého poznania, co je pravda, ci je svet poznatelný.. Pojmy: epistemológia a nostika. Etika, Estetika, Axiológia (o hodnotení a hodnotách), F Antropológia, F prírody, práva, dejín.

Filozofické smery:

a) podla toho, ci pokladajú F podstatu sveta za hmotnú alebo duchovnú –Materializmus a Idealizmus.

b) Klasifikácia F podla toho, kolko podstát uznávajú:

MONIZMUS – materialistický – 1 hmotná podstata

  • idealistický – 1 duchovná podstata
DUALIZMUS – 2 podstaty – hmotná aj duchovná PLURALIZMUS – materialistický – vela hmotných podstát

  • idealistický – vela duchovných podstát

7. Filozofia a veda; filozofia a náboženstvo

  • klasifikácia F podla vztahu k vede (ci vedu prijímajú alebo odmietajú)
  • 1. Filozofický scientizmus – spolupracuje s vedou, napomáha jej: zovšeobecnuje
výsledky špeciálnych vied; F napomáha odhalovanie predpokladov vedeckého poznania; usiluje sa o zvedectenie F.

  • 2. Filozofický iracionalizmus – odmieta vedu, lebo ju pokladá za prícinu zlej situácie
(ekologický stav) Filozofická antropológia – zužuje vedecké poznanie len naskúmanie prírodných javov. -Filozofická teológia (náuka o Bohu) – rozvíjajú ju tie filozofie, kt. vychádzajú z predpokladu Boha a z neho odvíjajú svoje predstavy o svete a cloveku. Na základe toho však tieto F ešte nemožno stotožnovat s náboženstvom, dokonca ani s tradicnou náboženskou teológiou. Tiež síce vychádza z viery, usiluje sa ju však doplnit o rozumové argumenty. To, co viera prijíma na základe zjavenia, stáva sa vo F teológii predmetom dokazovania. -Teológia – opiera sa o zjavenia, o vieru cloveka v Boha.

  • 8. Periodizácia antickej filozofie; predpoklady vzniku gréckej filozofie
Raná grécka F (6. – 5. st. p.n.l.) Klasické obdobie (5. – 4. st. p.n.l.) Poklasické obdobie (4. st. p.n.l. – 5. st. n.l.)

Predpoklady vzniku:

  • 1. vznik gréckych mestských štátov – demokracia
  • 2. oddelenie prírodnej nevyhnutnosti od zákonov, kt. tvoria ludia
  • 3. obchodná a kolonizacná cinnost Grékov – výboje smerovali do Itálie a do Malej Ázie.
  • 4. Prechod od mýtu k logu (používanie abstraktných pojmov prostredníctvom kt. sa
zachytávalo to, co je v skutocnosti všeobecné, nevyhnutné, co majú veci spolocné.)

9. Raná grécka filozofia

a) Milétska škola Vzniká v 6. st. p.n.l. v máloázijskom meste Milétos – centrum obchodu, politického a kultúrneho života. Hladanie pociatku ARCHÉ. Predstavitelia: Thales (voda), Anaximandros (apeiron – neobmedzené), Anaximenes (vzduch). Anaximandros – odhliada od živlov a za pociatok vyhlásil neobmedzené; použil vysoko abstraktný pojem, co je dôkazom toho, že sa grécka F rýchlo vzdialila od mytologických predstáv – z neobmedzeného všetko vzniká a do neho sa navracia. b) Pytagoras Narodil sa v juhoitalskom meste Krotón; založil F školu – Pytagorejský spolok – náboženský charakter. Rozvíjal hlavne matematiku, geometriu –vyjadril vztah medzi preponou a odvesnami, formovanie akustických zákonitostí. Pytagorovci sa dostali až na prah objavenia iracionálnych císel. Teóriu císel rozvíjali aj do F úvah (problém pociatku – veci sú odrazom císel; pociatok – císlo). Jednotlivé veci vznikajú kombináciou císel; císla nás ohranicujú, sú neobmedzené a neohranicené. Císla mali vždy urcitý geometrický tvar (1 - bod, 2 – úsecka...) Vytvorili model vesmíru, ktorého stredom bol svetový ohen. c) Eleátska škola Vyznávajú jedno nemenné bytie zbavené pohybu.

Predstavitelia:

Parmenides – zaviedol pojem bytia (ontológie). Dôveruje iba rozumu, mysleniu; podla neho sú bytie a myslenie totožné. Xenofanes – 1 nemenné bytie – Boh = príroda; toto stanovisko sa nazýva panteizmus. Zenón – odmieta mnohost, rozmanitost, pohyb, zmenu vo svete. Rozpracoval tzv. apórie (dôkazy o neexistencii pohybu; bezvýchodiskové postavenie) – Achiles a korytnacka (nekonecná nedelitelnost); pohyb nemôže byt predmetom myslenia. Zakladatel dialektiky. d) Herakleitos Nevytvoril žiadnu F školu, kládol dôraz na pohyb, zmenu, protirecenia. Predstavitel dialektiky – chápe sa už ako ucenie o vývoji, pohybe (u Eleátov – Zenona sa chápala ako umenie nájst rozhovor, riešit spor). Tvrdil, že všetko plynie, všetko sa mení (PANTA REI). Veci prirovnával k prúdu rieky: „Nevstúpiš dvakrát do tej istej rieky.“ Veci a ich vlastnosti prechádzajú do ich protikladov (láska - nenávist, Teplé - studené, suché - mokré) „Boj (protikladov) je otcom všetkého aj králom všetkého.“ Boj protikladov je teda hybnou silou vývoja. Pociatok – vecne živý ohen, kt. sa neustále zapaluje a zhasína. Jednotlivé veci sú výsledkom premien ohna. e) Poeleátska prírodná filozofia, Atomisti EMPÉDOKLES, ANAXAGORAS Za pociatok pokladajú 2 princípy

EMPEDOKLES

  • 1. – 4 živly – zem, voda, ohen, vzduch
  • 2. – pohybové príciny – láska, svár – uvádzajú do pohybu 4 živly, spôsobujú spájanie a
rozdelovanie takto vznikajú všetky veci

ANAXAGORAS

  • 1. – semená vecí, kt. sú donekonecna delitelné
  • 2. – rozum (NÚS) – kt. všetkým preniká a všetko riadi (myš. svet. rozumu)

ATOMISTI

Pokúsili sa vyvrátit ucenie eleátov o nemožnosti pohybu Zakladatel – LEUKIPOS Jeho žiak – DEMOKRITOS

  • odmietajú nekonecnú delitelnost, za základ všetkého existujúceho – atómy
  • atómy pokladali za najmenšie, dalej nedelitelné ciastocky, kt. je nekonecne vela
  • atómy sa neustále pohybujú, pohyb vzniká nárazom atómov do seba pricom vznikajú
víry

  • atómy majú schopnost sa spájat a rozdelovat – tak vznikajú všetky jednotlivé veci
Demokritos – stúpenec determinizmu – všetko, co sa deje má svoju prícinu, odmieta náhody. SOFISTI – 5 stor. pnl, nimi sa zacína klas. Obdobie

  • nevytvorili žiadnu F školu, vyucovali ludí na uliciach, boli to platení ucitelia múdrosti,
pripravovali mládež a ludí pre vstup do polit. života a vyucovali rétoriku, kládli dôraz na jazyk. prostriedky a ich využívanie

  • zakladatelia gramatiky, pripravovali podmienky pre vznik logiky
  • ako prví postavili do centra pozornosti cloveka, kládli dôraz na jeho schopnosti,
záujmy, vysvetlili úlohu spol. a jednotlivca – ich prínos pre spol.

  • v ranej gr. F bol v centre pozornosti – svet, príroda, vesmír, bytie
Nedostatky – ucili ako prekrúcat argumenty podla moment. situácie, Pravda tým stráca svoju objektívnu hodnotu. Gnozeologický relativizmus – relativovali poznanie –realitizmus sa prejavil v názoroch na spol., zákony, právo, nábož., a pod. Právo vytvorili ludia, právo zodpovedá záujmom zákonodarcov, právo je svojvôla mocných.

Predstavitelia:

KRITIAS – náboženstvo vytvoril clovek preto, aby vyvolal strach u iných ludí zo zatajovania zlocinov PRODIKOS – o každej veci existujú 2 protikladné výpovede – clovek je mierou všetkých vecí, existujúcich, že sú a neexistujúcich, že nie sú. Cloveka obmedzujú nedostatky jeho zmys. orgánov – zmysly nás môžu klamat, nemôžeme dosiahnut ozajstné poznanie sveta (gnozeologickú relativitu). GORGIAS- gnoz. relat. doviedol do krajnosti Tvrdil: 1. nic nie je

  • 2. ak to aj je, nemožno to poznat
  • 3. ak to aj možno poznat, nemožno to vysvetlit inému
  • nemožnost pravdivo poznat svet (prvky agnosticizmu)
Clovek ako miera všetkých vecí je odkázaný len na používanie jazyka, ktorým aj tak nic nevyjadruje. Sofisti položili základ pre rozpracovanie soc. a etických teórií – najväcší význam. Clovek tvorí všetko co jestvuje – relativizmus.

SOKRATES

Maieutika, Sokratovská irónia – spôsob vedenia dialógu „Viem, že nic neviem.“, „Poznaj seba samého“ Dajmónion Maieutika – ucenie (podla povolania svojej matky – pôrodná babica) Napomáha ludom pri sebapoznávaní. Sokratovská irónia – metóda vedenia dialógu, ktorej dôsledkom bolo zneistenie besedujúceho, spochybnenie dovtedajších postojov a presvedcení – S. priviedol spolubesedníka do nevedomosti o danom probléme. Túto metódu používal v prvej casti rozhovoru. Od iných ludí sa Sokrates odlišoval tým, že už na zaciatku si uvedomoval svoju nevedomost o probléme (co je štastie, co je spravodlivost). S. sa riadil heslom: „Viem, že nic neviem.“ S. sa usiloval doviest ludí k tomu, aby si aj sami uvedomili svoju nevedomost. Ludia to však pochopili inác, mysleli si, že ich S. zosmiešnuje, ponižuje (politici, umelci...), stažovali sa na S., že kazí ludí, mládež, preto bol S. prenasledovaný, uväznený, súdený a odsúdený na smrt (na súde mu podali cašu s vínom, v kt. bol jed). V druhej casti rozhovoru nabádal ludí k sebapoznávaniu – kt. považoval za dôležitý nástroj zušlachtovania vl. duše – riadil sa heslom „Poznaj seba samého.“ Dajmónion – chápal to ako vnútorný hlas rozumu, kt. riadi a organizuje naše konanie, správanie – konanie dobra. S. nezaložil vl. F školu, po jeho smrti vznikli 4 malé Sokratovské školy, v kt. bola najvýznamnejšia KYRÉNSKA ŠKOLA – považovala za ciel konania pôžitok. KYNICKÁ ŠKOLA – pohrdali materiálnymi statkami, odmietali spol. pokrok, kult. Vymoženosti, hlásali návrat k prírode.

NATJA.