Platón Ústava

Platón Ústava

Použitá literatúra:

p Hans Joachim Störig – Malé dejiny filozofie p Dušan Machovec – Dejiny antické filozofie p Tomáš Valent – Antológia z diel filozofov pre právnikov I.

PLATÓN AKO FILOZOF

Aby bolo možné pochopit a vyjadrit sa k takému rozsiahlemu a obsahovo najbohatšiemu dielu ako je Ústava, je nevyhnutné, aby sme sa najprv oboznámili s autorom samotným, obdobím v ktorom pôsobil a ktoré ovplyvnovalo jeho myslenie a v neposlednom rade aj o motívoch jeho politického a filozofického myslenia. Narodil sa roku 427 p.n.l. v jednej z popredných aténskych rodín. Ked dosiahol vek dvadsat rokov jeho cestu mu skrížil Sokrates, ktorý sa stal jeho ucitelom na nasledujúcich osem rokov. Na rozdiel od Sokrata, ktorého cinnost spocívala výlucne v bezprostrednom pôsobení na spoluobcanov rozhovorom, Platón zanechal množstvo spisov, i ked o písaní sa nevyjadroval práve s velkou úctou. „...o nom by som snád bez ostychu mohol povedat, že bol najspravodlivejší muž svojej doby...“, takto sa v jednom zo svojich dopisov vyjadril na adresu Sokrata, ktorého si velmi ctil a vážil, a preto nie je prekvapujúce, že po jeho násilnej a nespravodlivej poprave sa Platón zacal o politiku zaujímat ovela viac ako inokedy. Tvrdil, že ludské pokolenie nevyjde z biedy, pokým sa bud stav pravých a naozajstných filozofov neujme politickej vlády, alebo pokým sa trieda držitelov vládnej moci nejakým božským riadením vážne neoddá filozofii. Ked opustil svoje rodné mesto, precestoval velkú cast Európy, daleký východ a dostal sa dokonca aj do Egypta. Spoznával teda myslenie rôznych kultúr a bezpochyby bol nimi do urcitej miery ovplyvnený – mnohé veci v jeho dielach to potvrdzujú. Roku 387 p.n.l. otvoril v Aténach školu, kde bezplatne vyucoval svojich žiakov. Zomrel ako osemdesiatrocný uprostred písania jednej zo svojich prác. PLATÓN A „ÚSTAVA“ Tažisko Platónoveho pôsobenia spocívalo v ústnom výklade, a preto aj dielo Ústava, ako väcšina jeho diel, je napísaná vo forme dialógu, ktorý sa uskutocnuje medzi Sokratom, hlavnou postavou, ktorého Platón použil ako hlásatela svojich názorov, a Glaukónom. Dialóg použil z toho dôvodu, že oproti systematickému rozvíjaniu myšlienok má táto forma výhodu v ovela väcšej názornosti a živosti. Platónova Ústava pozostáva z desiatich spisov. V nasledujúcich niekolkých riadkoch sa pokúsim priblížit a opísat štvrtú knihu Ústavy. V desiatej kapitole tejto štvrtej knihy sa zaoberá problematikou spravodlivosti a definuje ju ako to, co bolo pri zakladaní štátu urcené ako všeobecná povinnost. Tvrdí, že každý jedinec by sa mal zaoberat len jednou cinnostou v prospech štátu a to tou, na ktorú je najlepšie uspôsobený. Na základe toho rozdeluje ludí na tri hlavné spolocenské

triedy:

1) trieda vládcov (filozofovia, t.j. vzdelanci) – vyznacujú sa múdrostou; 2) trieda strážcov (vojaci) – vyznacujú sa statocnostou; 3) trieda výrobcov (remeselníci, polnohospodári) – vyznacujú sa umiernenostou; pricom úlohou výrobcov je poslúchat príkazy vládcov (štátnej moci) a dozor nad výrobcami vykonávajú strážci (štátny aparát). V jedenástej kapitole podrobnejšie rozvíja svoje myšlienky o spravodlivosti a tvrdí, že len v dokonalom štáte je spravodlivost. Keby sa napríklad bojovník pokúsil dostat do stavu radcov a strážcov, alebo keby niekto súcasne robil viac cinností naraz, bolo by to pre štát škodlivé, to znamená, že mnohostranná cinnost alebo prestupovanie z jedného stavu do druhého by sa rovnala najväcšiemu zlocinu a najväcší zlocin je vlastne nespravodlivost voci štátu. Dalej vysvetluje aj podobnost medzi štátom a clovekom – teda ak je spravodlivý clovek, v nicom sa nebude líšit od štátu a bude preukazovat všetky znaky dokonalého štátu, t.j. bude rozumný, odvážny a múdry. V dvanástej kapitole hovorí o troch druhoch cinností, resp. schopností ktorými sa clovek vyznacuje. Prvou schopnostou sa ucíme, druhou sa rozohnujeme a tretou túžime po rozkošiach spojených s jedlom a plodením, i po všetkom co je tomu príbuzné; a každú z nich využívame, ked sa k nej podnietime. V trinástej kapitole sa zameriava na vysvetlenie jednej z troch zložiek duše; je nou žiadostivost. Na jej vysvetlenie použil príklady cloveku velmi blízke. Sú nimi smäd a hlad, základné ludské potreby, ktoré reprezentujú ludské túžby. Smäd a hlad nie sú len túžbou k požitiu urcitého typu ci množstva jedla a nápojov, ale kedže všetky pojmy sa vztahujú aj na urcitú kvalitu, tak aj clovek túži po tom najlepšom, teda aj po najlepšom nápoji ci jedle. Následne dodáva, že pojmy sa vztahujú aj sami na seba. Na vysvetlenie uvádza príklad s vedou o stavbe domu: ked vznikla, odlíšila sa od ostatných vied, pretože mala urcitú kvalitu, ktorú nemá ani jedna z vied. A kedže sa vztahovala na nieco s urcitou kvalitou, sama o sebe nadobudla urcitú kvalitu. V štrnástej a pätnástej kapitole rozvíja teóriu o protikladných cinnostiach, ktorú len okrajovo nacrtol v predchádzajúcej kapitole. Uvádza nasledovný príklad: niektorí ludia nechcú pit aj ked sú smädní, a to z toho dôvodu, že v ich duši je nieco, co ich nabáda k pitiu a nieco, co im vtom bráni – sú to

dve rôzne zložky duše:

1) ktorou uvažujeme (rozumová) 2) ktorou túžime (nerozumová, teda žiadostivá) a vzápätí dodáva aj dalšiu zložku 3) vznetlivost (hnev) V šestnástej kapitole dochádza medzi Sokratom a Glaukónom k zhode v tom, že v štáte i v duši cloveka sú tie isté zložky. Cím je múdry a spravodlivý štát, tým je múdry a spravodlivý aj jednotlivec. Dalej tvrdí, že rozumovej zložke prislúcha vládnut, lebo je múdra a stará sa o celú dušu a zložke vznetlivej prináleží poslúchat ju a pomáhat jej. Do súladu ich vraj uvedie vhodná zmes múzickej výchovy a gymnastiky, t.j. krásne reci a myšlienky na jednej strane, harmónia a rytmus na strane druhej. V sedemnástej kapitole vysvetluje, že clovek sa skladá z množstva zložiek, z ktorých si každá síce robí svoje, ale je schopný ich spojit do takej formy, že predstavujú len jediný celok – rozumný a harmonický. V osemnástej kapitole sa snaží charakterizovat pojem nespravodlivost. Tá vraj nastáva vtedy, ked sa jedna z troch zložiek duše vzbúri proti duši ako celku s cielom vládnut v nej, hoci jej podla prirodzenosti prislúcha iná funkcia. Na záver dodáva, že tak ako zdravé veci spôsobujú zdravie a nezdravé veci chorobu, tak spravodlivé konanie spôsobuje spravodlivost a nespravodlivé konanie nespravodlivost. PLATÓN – ZÁVER V súcasnosti sa Platónova náuka o štáte z velkej casti považuje za utópiu. Obsahuje síce vela správnych názorov a myšlienok, no v praxi ich nie je možné uskutocnit. No na druhej strane Platónova velkost je neodškriepitelná. Spocíva v v prenikavosti jeho psychologického pohladu a v univerzalite jeho ducha, ako aj v pevnom ludskom charaktere, preniknutom hlbokou vážnostou. Goethe: „Platón je vo vztahu k svetu ako blažený duch, ktorému sa zachcelo na nejaký cas sa v nom ubytovat.. Preniká do hlbok, skôr preto aby ich naplnil svojou bytostou, než aby ich preskúmal. Tiahne k výšinám s túžbou, že sa opät bude podielat na svojom pôvode. Všetko, co vraví, sa vztahuje k vecnému celku dobra, pravdy, krásy a túžbu po nom chce prebudit v každej hrudi.“.