Paradigma vo filozofii Táto krátka práca by sa mala pokúsit odpovedat na otázku prítomnosti, ci neprítomnosti paradigmy vo vývine filozofie. Vychádzat budeme prevažne z Kuhnovej koncepcie paradigmy, ktorú vypracoval v knihe Štruktúra vedeckých revolúcií

  • 1. Zodpovedat túto otázku v prostredí spolocenských vied môže byt velmi tažké. Kuhn,
ktorý prvý poukázal na problém paradigmy vo vedách, tvrdí: "...prekvapil ma pocet a rozsah nezhôd medzi vedcami z oblasti spolocenských vied v otázke povahy legitímnych vedeckých problémov a metód."

  • 2. Naša snaha bude stažená aj dalšou závažnou skutocnostou. Kuhn, ktorý rozpracúva
problém paradigmy vo vede, urobil tak po dôkladnom štúdiu a oboznámení sa s históriou vedy. My však stojíme na zaciatku nášho štúdia filozofie. Preto ani táto práca si nekladie za ciel vyriešit problém paradigmy vo filozofii definitívne. Skôr ju chápeme ako nácrt riešenia, ktorý ostane otvorený pre dalšie doplnenia a spresnenia, ci dokonca zásadné zmeny. Ako prvé treba azda objasnit pojem paradigmy. Thomas Khun v Štruktúre vedeckých revolúcií prvý krát formuluje paradigmu: "Paradigmy pokladám za všeobecne uznávané výsledky vedeckého výskumu, ktoré istý cas slúžia spolocenstvu odborníkov."

  • 3. Slovník cudzích slov z roku 1979 pozná iba gramatický význam paradigmy. Pod
heslom paradigma cítame: "vzor (napr. sklonovací, casovací)."

  • 4. Slovník cudzích slov z roku 1997 už chápe paradigmu o nieco širšie: "príklad, vzor (v
teórii o vedách) súhrn všetkých chápaní vednej disciplíny v urcitom casovom úseku."

  • 5. Co je teda obsahom pojmu paradigma a ako ju treba chápat? Je to skutocne urcitý
vzor, zaužívaný spôsob myslenia a nazerania na problémy v jednotlivých vedách. Paradigma je vede implicitná. Vo väcšine prípadov vôbec nebýva vyslovená, explicitne formulovaná. Paradigma urcuje co sa v danom vedeckom odbore bude skúmat, co je relevantný objekt skúmania. Na aké fakty sa bude výskum zameriavat. Dalším dôležitým aspektom paradigmy je jej sociálny rozmer. Paradigma je vždy viazaná na urcitú vedeckú komunitu. Títo vedci sa riadia paradigmou, rozvíjajú vedu v kontexte tejto paradigmy. Treba spomenút, že sa taktiež bránia akýmkolvek snahám o nabúrane, ci zmenu paradigmy. Ak by k takejto zmene došlo, ich výskum aj s už dosiahnutými výsledkami by sa stal neužitocným, nakolko bol rozvíjaný v kontexte už neplatnej, ci prekonanej paradigmy. Aká je genéza paradigmy? Kuhn hovorí o takzvanom predparadigmatickom štádiu vedy. V tomto štádiu bádanie neovplyvnuje žiadna paradigma. Paradigma vzniká ked sa vytvorí teória, ktorá sa všeobecne rozšíri a je akceptovaná väcšinou odborníkov v danom vednom odbore. Paradigma takto zacne urcovat, co a ako sa bude skúmat. Prebieha výskum v rámci tejto paradigmy, zistujú sa pravidlá, výsledky skúmaní.. Ked sa paradigma vycerpá zvycajne prichádza na scénu nová. "Vycerpanie paradigmy" môže nastat z dvoch dôvodov. Prvým je nová prevratná teória, ktorá prekoná starú a vytvorí tak novú paradigmu. Druhý dôvod, ktorý je vlastnejší spolocenským vedám, je, že sa v rámci paradigmy nedochádza k adekvátnym výsledkom. Preto sa pozornost vedcov upriami na inú oblast, prejde do inej paradigmy, kde je možné ocakávat výsledky vedeckého snaženia. Ako príklad nám môže poslúžit upriamenie pozornosti antickej filozofie na cloveka, kedže pokusy o nájdenie arché (pralátka, prahmota) boli velmi protirecivé. Pre rozriešenie nasledujúcich problémov sa nám zdá nevyhnutné ukázat ako rozlišujeme vo vývine vedy jednotlivé paradigmy. Predpokladáme, že toto rozlíšenie môžeme robit hlavne na základe faktov, ktoré vedecká komunita skúma, a urcuje ich paradigma. Tento predpoklad treba pokladat za prítomný pri každom pokuse o rozlíšenie, ci vymedzenie paradigmy v tejto práci. Chceli by sme sa dotknút dvoch dalších problémov. Najprv možnosti koexistencie viacerých rôznych paradigiem v jednej vede a rovnakom case. Potom procesu prechodu z jednej paradigmy do druhej. V oboch nastolených problémoch by sme si dovolili s Kuhnovým riešením nesúhlasit. Nemožnost koexistencie rôznych paradigiem, v jednej vede a rovnakom case, by bolo možné pripustit v oblasti exaktných vied. V spolocenských vedách sa nám to zdá problematické. Nesúhlasíme s názorom, že by sa všetky vedecké komunity na celom svete museli v jednom case zaoberat tým istým druhom problémov, že by svoj výskum museli rozvíjat v tej istej paradigme. Zvlášt to neplatí o filozofii. Khun dalej tvrdí, že prechod z jednej paradigmy do druhej nikdy nie je kontinuálny (azda aj preto hovorí o tzv. vedeckých revolúciách). Toto, domnievame sa, opät platí pre exaktné, nie však spolocenské vedy. Totiž filozof, zaoberajúci sa gnozeologickými problémami na konci gnozeologickej paradigmy a zacínajúci obracat svoju pozornost na jazyk, môže sa istý cas pohybovat v oblasti oboch problémov. Môže riešit problémy gnozeologické a lingvistické zároven. Vo filozofii, ako aj vo väcšine spolocenských vied, sa navyše vyskytuje další závažný problém. Tým problémom sú tažkosti pri pokuse o jednoznacné, všeobecne platné vymedzenie paradigiem vo vývine filozofie. Pri objasnovaní tohto problému sa nemožno vyhnút dalším, ktoré sú s ním úzko späté. Sú to problémy pri vzniku paradigmy, vztah jednotlivých filozofických škôl jedného obdobia a paradigmy, a nakoniec sa znovu budeme musiet dotknút už spomenutého problému existencie viacerých paradigiem súcasne. Najprv objasníme ako vnímame problém vzniku paradigmy vo filozofii. Ak prijmeme Kuhnovu tézu o vzniku paradigmy rozšírením a všeobecnou akceptáciou teórie väcšinou predstavitelov vedy, zákonite narazíme na problém. Z dejín filozofie vieme, že hoci si všetky teórie nárokujú všeobecnú platnost, u žiadnej táto platnost nie je akceptovaná. Vždy sa nájdu zástancovia inej teórie. Tento problém pramení z nemožnosti experimentálnej verifikácie záverov filozofie. To však neznamená, žeby vo filozofii žiadne paradigmy nevznikli. Tu narazíme na další problém. A síce vztah filozofických škôl k paradigme. Mohlo by sa zdat, že jednotlivé školy sa pohybujú v prostredí vlastnej paradigmy. Paradigma je však pojem širší ako filozofická škola. Paradigma totiž môže zahrnat, a zvycajne aj zahrna, viac filozofických škôl. Školy totiž dochádzajú k rozlicným záverom, no oblast bádania majú totožnú. Znovu sa vynára už spomínaný problém koexistencie viacerých paradigiem vo filozofii v jednom case. Domnievame sa, že principiálne nie je nemožné, aby sa súcasne rozvíjal výskum vo viacerých paradigmách. Nie je problém, aby jedna univerzita rozvíjala lingvistickú filozofiu a iná sa zaoberala ontológiou. Podme sa teraz pokúsit urobit samotné vymedzenie paradigiem vo vývoji filozofie. Z prednášky Miroslava Marcelliho vieme o troch paradigmách, ktoré sa vo všeobecnosti prijímajú ako hlavné pre vývin filozofie.6 Prvou takouto paradigmou je klasická paradigma, alebo inác ontologická paradigma. Filozofi v nej skúmali najmä ontologické otázky, teda co je. Dalšou by bola paradigma poznania, alebo gnozeologická paradigma, ktorá nastupuje v 19. storocí. Tu sa skúma co a ako môžem poznat. Tretou, ktorá trvá dodnes, je lingvistická paradigma. Skúma hlavne problémy jazyka, jeho štruktúru, spôsob akým jazyk formuje svet. Aj táto paradigma sa však pomaly vycerpáva a zdá sa, že nastupuje nová paradigma, ktorá sa zaoberá otázkou konania. Takéto vymedzenie paradigiem vo vývine filozofie sa zdá v podstate správne. A skutocne ak by sme skúmali dejiny filozofie, každý skúmaný problém by sa dal zaradit do jednej z týchto paradigiem. Skutocne narazíme na tri obdobia filozofického myslenia charakterizované týmito paradigmami. Toto vymedzenie paradigiem sa nám však zdá príliš všeobecné, možno až zjednodušujúce. Domnievame sa, že vo vývine filozofie sa vyskytujú viaceré ciastkovejšie paradigmy myslenia. No zatial má toto naše tvrdenie len charakter domnienky. Ako sme už spomenuli v úvode, stojíme na zaciatku štúdia filozofie, nie sme teda ešte schopní tieto ciastkové paradigmy bližšie vymedzit. Preto nateraz prijímame vyššie spomenuté vymedzenie troch základných paradigiem vo vývine filozofie. Snažili sme sa nacrtnút chápanie paradigmy a spôsob jej vymedzenia vo filozofii. Ako sme uviedli, sme presvedcení, že vo vývine filozofie je možné rozpoznat urcité paradigmy. Vymedzenie, ku ktorému sme došli nepokladáme však za konecné a úplné. (V tomto vymedzení napríklad vôbec nie je zahrnutá filozofia východných kultúr.) Preto ho nechávame otvorené pre dalšie doplnenia a korekcie. Veríme však, že sa nám podarilo naplnit zámer tejto práce, a síce nacrtnút spôsob chápania a vymedzenia paradigmy vo filozofii.