Otec milosrdenstva Milost milosrdenstva prichádza v ústrety všetkým, aby tí, co boli zmierení, mohli byt aj "spasení jeho životom" (Rim 5,10). Ján Pavol II., Bula Incarnationis mysterium Ponuka odpustenia Smrt a zmrtvychvstanie Ježiša Krista sú neotrasitelným základom krestanskej viery. Jediná cesta, ako pristúpit k tejto historickej skutocnosti, je svedectvo tých, ktorí ohlasovali blahozvest spásy zvestovaním lásky, ktorá zracila smrt a hriech smrtou a zmrtvychvstaním Ježiša Krista. Zjavenie a spása, ktoré priniesol, vyžadujú v dejinách neustále sprostredkovanie. Ak sa bolo treba vyhnút tomu, aby konecné zjavenie (Ježiša) cez kríž a zmrtvychvstanie nebolo márne, Boh musel umožnit, aby vzkriesenie vedeli urcitým spôsobom pochopit aj uceníci. Boli povolaní slobodne prijat zmrtvychvstalého Ježiša a ohlasovat jeho smrt a zmrtvychvstanie, aby uverili aj iní. Tento prvoradý význam zmrtvychvstania dosvedcuje Písmo. Okrem Panny Márie, jeho matky, ho vlastne všetci jeho uceníci zradili, popreli a opustili. Kríž bol pre uceníkov, a ich príliš ludské nádeje, prekvapením. Zmrtvychvstalý Kristus sa teda zjavil ludom so sklamanými nádejami, ustráchaným a bez viery, tým, co ho zradili bez lásky, aby ich vyzval uverit. Evanjeliová výzva k pokániu Markovo evanjelium na zaciatku zhrnuje v krátkosti Ježišovo posolstvo: „Naplnil sa cas a priblížilo sa Božie královstvo" (Mk 1, 15). To, že sa už napína cas a približuje sa Božie královstvo, vyplýva zo strucného príkazu: „kajajte sa a verte evanjeliu". Týmto napätím medzi oznamovacím a rozkazovacím spôsobom Ježiš chcel vyjadrit, že Božia iniciatíva, ktorou vniká do dejín, teraz ocakáva odpoved zo strany ludskej slobody, t.j. kajúcnost a vieru. Prvotnost Božieho zásahu teda nenarúša slobodné rozhodovanie cloveka, ale vyzýva ho konat. Božia spravodlivost Katolícke chápanie prvotného hriechu sa zakladá na ucení Knihy Genezis a na ucení svätého Pavla, takže zbavuje Boha akejkolvek zodpovednosti za zlo prítomné vo svete. Boh je spravodlivý a za takého ho treba pokladat vo všetkom, co robí. Takéto vysvetlovanie sa však zdá byt v rozpore s vyobrazením Boha, ktorý zavrhol po Adamovi všetkých ludí ešte predtým, než by sa boli dopustili dajakého osobného hriechu. Môže byt taký Boh spravodlivý? Niet pochýb, že tu stojíme pred skutocne tažkým rozhodnutím. Hriechy totiž majú svoje následky a my nemôžeme oddelovat ludí jedných od druhých bez narušenia ich prirodzenosti. Svojím narodením sú prirodzene spojení jeden s druhým. Aj hriechy druhých, najmä vlastných rodicov, sa ich týkajú. V dôsledku toho sú deti nevyhnutne odsúdené už od narodenia. Podobný scenár však modernému clovekovi pripadá ako velmi nespravodlivý. Lenže odmietanie Boha tu nijako nerieši problémy. Ak po smrti niet života so vševediacim a všemohúcim Bohom, ktorý každému udeluje podla jeho zásluh, spravodlivost by bola iba bezobsažným slovom. Ak jestvuje iba tento svet a spravodlivost sa v nom nedá nájst, potom ona nejestvuje vôbec. Odmietanie Boha zo strany moderného ateizmu neulahcilo clovekovi tažkú volbu, ale ho urobilo neovládatelným. Bez Boha niet nádeje na spravodlivost pre svet, preniknutý nespravodlivostou a nedostatkom lásky. Dokonca ani tí najlepší sudcovia nie sú schopní nastolit na zemi právo. Pojem spravodlivosti má snahu menit sa podla ludí, ktorí si vytvárajú svoju mienku väcšinou tak, že vychádzajú z urážok, ktoré zakúsili priamo na sebe. Boží zásah Zmysel cloveka pre spravodlivost nie je vhodnou mierou pre skutocnost. Ved Boh nie je spútaný takým chápaním spravodlivosti, aké vyjadruje príslovie „oko za oko", ako by si clovek a Boh vzhladom na dajaký vyšší stupen spravodlivosti boli rovní. Nejestvujú predpisy spravodlivosti zvlášt pre Boha, ci stojace nad ním. Boh je spravodlivý od prirodzenosti a Písmo ucí, že jeho spravodlivost je ospravedlnujúca, co znací, že miluje hriešnikov a ospravedlnuje ich nezištne. Nakolko Boh je láska, a nakolko spravodlivost a Boh sú jedno, treba spravodlivost chápat tak, že vychádza z jeho lásky. Boh nie je spútaný prítomným stavom stvorenia. Hoci nie je vôbec povinný spasit cloveka od hriechov, vo svojej láske sa rozhodol, že ho vytrhne z pustošivých pút hriechu. A aj ked clovek odvrhol lásku, Boh nikdy neodvrhol cloveka. Svätý Irenej poznamenáva, že aj pri vyhnaní cloveka z pozemského raja Boh ludom preukázal lásku, ked im vymenil zásterky z figových listov, ktoré drsno doliehali na ludskú kožu, za jemnejšie a lepšie chrániace oblecenie zo zvieracej kože (Gn 3,21). Aj ich odohnanie od stromu života (Gn 3,22-24) sa považuje za požehnanie, „aby Clovek nezostal navždy previnilcom.. a aby sa skoncovalo so zlom a dalo sa pred ním uchránit (Adversus Haereses III,23,5s; PG 7,963A -964A). Prirodzene ešte väcším znakom Božej lásky bolo prislúbenie, že z Evinho potomstva bude niekto, kto rozšliape hadovi hlavu (Gn 3,15). Toto prislúbenie malo na zreteli jediného Spasitela ludstva Ježiša Krista. On sa stal hriechom z lásky k nám, ako píše svätý Pavol: „V Kristovom mene prosíme: Zmierte sa s Bohom! Toho, ktorý nepoznal hriech, za nás urobil hriechom, aby sme sa v nom stali Božou spravodlivostou" (2 Kor 5,20-21; Gal 3,13). Takto sa spojili najkrajnejšie protiklady: najsvätejšia láska, ktorou je Boh, sa spojila s hriešnym ludstvom; Ježiš dobrovolne prišiel na svet, aby za nás zomrel. Aj o tom sa apoštol Pavol zmienuje: „Ved Kristus zomrel v urcenom case za bezbožných, ked sme boli ešte bezmocní. Sotvakto zomrie za spravodlivého; hoci za dobrého by sa azda niekto odhodlal umriet. Ale Boh dokazuje svoju lásku k nám tým, že Kristus zomrel za nás, ked sme boli ešte hriešnici. Tým skôr sa teda skrze neho zachránime od (Božieho) hnevu teraz, ked sme už ospravedlnení jeho krvou" (Rim 5,6-9).