Novoveký pohlad na náboženstvá Cíny a Japonska Už mnoho storocí existujú v Cíne a Japonsku tradicné náboženstvá, založené na hlbokej úcte a mravnosti. Stoja na filozofickom základe, ktorý je základom myslenia obyvatelov týchto krajín. Práve preto je tu šírenie iných náboženstiev takmer nemožné. Myslenie cínanov a japoncov je aj vdaka velkej vzdialenosti od krajín Európy velmi odlišné. Len clovek, ktorý spozná myslenie japonského alebo cínskeho cloveka, ho môže pozitívne ovplyvnovat. Tradicné náboženstvá sa tu zakladajú na starovekých filozofických školách, ktorých pochopenie si vyžaduje dlhé štúdium. Vzhladom na to, že tieto dve krajiny sú si vzdialenostou blízke, aj ked nie spojené, nájdeme v nich podobné náboženské systémy. Cína Cínske náboženstvo vo svojej prvej doloženej podobe je cistým monoteizmom, vierou v jedného Boha, ktorého volali Shang-ti, Zvrchovaný pán, alebo jednoducho „Ti“, Pán, Vladár, Vládca. Neskôr ho volali Hoang-Tien, Najvyššie nebo, alebo Tien, Nebo. Niekde môžme nájst aj výraz Hoan-Tiensang-Ti, Zvrchovaný pán najvyšieho neba. Neskoršia viera v pät zvrchovaných pánov je vlastne vierou v jedného boha v jeho piatich aspektoch. V Cíne oblúbená úcta k predkom je len neskoršieho dáta a tak isto aj cínsky polyteizmus. Bohužial v Cíne sa rozvýjala aj mágia, veštenie a podobne a aj tu došlo k náboženskému úpadku. V Cíne v súcasnosti prevládajú tri cesty: konfucianizmus, taoizmus a buddhizmus. Konfucianizmus oživil starý zvyk uctievania predkov, taoizmus poskytol mystickú interpretáciu sveta a mahajánsky budhizmus umožnil všetkým dosiahnut spásu ich vierou a zbožnostou. Konfucianizmus Zakladatelom konfucianizmu bol Kchung-fu-c´. Krestanský misionári jeho meno latinizovali a nazvali ho Konfuciom. Konfucius sa narodil práve vtedy, ked prestala vládnut silná cínska dynastia Cou. Rastúca nezávislost a rýchly vzrast ríše velmi podrývali mravný kódex, založený práve touto slávnou dynastiou. Cínania radi vyzdvihujú Konfucia ako velkého ucitela, co však možno prijat iba do tej miery, že mu velmi záležalo na vzdelaní a výchove. Sám však nikdy nebol ucitelom. Konfucianizmus sám o sebe však nikdy nebol náboženstvom, ale len náukou, akousi mravnou a výchovnou filozofiou. Konfuciova náuka v súcasnosti pozostáva najmä z Lun-jü, co sú vlastne zozbierané analógie Konfuciových výrokov. Najdôležitejšími textami s ktorých cerpal, boli pre Konfucia Kniha dokumentov a Kniha piesní. Konfucianizmus uznáva ako kanonické tzv. „Devät klasických kníh“. Svojou starobylostou a významným obsahom vynikajú nad všetku ostatnú filozofickú literatúru cínanov, s výnimkou Tao-te-tingu, a dodnes sú základom konfuciánskej tradície. Pre Konfucia bolo náboženstvo významným prvkom na usporiadanie a udržanie poriadku v štáte. Neucil svojich žiakov všeobecné zákony myslenia, ale snažil sa ich neustálym ovplyvnovaním priviest k samostatnému a správnemu mysleniu. Konfucius nezanechal prepracovanú metafyziku. Všeobecne je pokladaný za agnostika, za cloveka presvedceného o tom, že o metafyzických otázkach a o tom co je za týmto svetom, nemôžeme nic vediet. Akékolvek metafyzické špekulácie sú tu teda vylúcené. Náboženská cast jeho ucenia spocívala v uctievaní predkov a v agrárnom kulte. Správny štátny poriadok sa meral podla minulosti a teda panovník mal byt ideálom šlachtica, ktorý si berie príklad od legendárnych panovníkov. Konfucianizmus prijíma ako kánonické aj dalšie knihy: Ta-süe, Cung-jung, Meng-c´ a Sun-c´. Konfucianizmus, hned ako sa stal štátnym náboženstvom zvádzal boj o uznanie s taoizmom a budhizmom. Práve spolu s nimi zažil aj nové oživenie v 11. storocí ako neokonfucianizmus, ktorý je však už silne preniknutý metafyzikou. V súcasnosti hrá konfucianizmus úlohu jedného z národných náboženstiev. Sám Konfucius je uznávaný nie ako boh, ale ako svätec. Cínania každorocne oslavujú Konfuciove narodeniny. V chráme si ho uctievajú ako praotca. Jeho chrámy sú však skôr školskými budovami ako budovami náboženského kultu a aj preto tam nenájdete Konfuciovu sochu, alebo obraz, ale len tabulky s menami duší. Konfucius ucil, že dôležité je „li“, co znamená zdvorilost a disciplínu. Tak sa postupne zrodil konfuciánsky ideál šlachetného cloveka, ktorého život je poznamenaný zdvorilostou. Šlachetný clovek sa správa zdvorilo, je úctivý k nadriadeným a spravodlivý a vlúdny k ludom. Rodicom preukazuje úctu a jeho synovskou povinnostou je, aby sa o nich postaral. V ucení Konfucia je dôležitá „Siao“,

úcta k rodicom, z ktorej sa vyvinulo 5 vztahov:

1 – medzi otcom a synom 2 – medzi starším a mladším bratom 3 – medzi manželom a manželkou 4 – medzi starším a mladším 5 – medzi nadriadeným a podriadeným Pre Konfucia boli velmi dôležité aj Tchien, nebesá, ktoré ho ovplyvnovali. Pravdepodobne v nich bola zahrnutá aj najvyššia prozretelná bytost. Ked sa Konfucia pýtali na dokonalú cnost, odpovedal výrokom, ktorý sa casto porovnáva s Ježišovým prikázaním lásky k blížnemu a s ktorým sa ako so „zlatým pravidlom“ môžeme stretnút u rôznych národov: „Co nechceš, aby iní robili tebe, nerob ani ty im“. Prírucka Josefa Pejrimovského – Náboženství, hovorí o kulte Konfucia ako o náboženstve. Opiera sa pritom o tvrdenia františkánov zo 17. storocia. Samotní konfuciáni považujú konfucianizmus sa spôsob života, za morálny a spolocenský kódex, nie však za náboženstvo. Nikto im neprikazuje verit v nejakého boha. Môžu nasledovat svojho ucitela Konfucia a zároven vyznávat iné náboženstvo. Taoizmus Je druhým velkým cínskym náboženstvom. Slovo „tao“ znamená doslova chodník, alebo cesta. Slovo „tao“ môže oznacovat aj spôsob konania, alebo zásady ucenia. V tomto prípade je kladený dôraz na druhý význam. Tao je zdrojom všetkého jestvovania, pravou prícinou, konecnou realitou. Je to zákon ovládajúci a riadiaci vesmír. Je spôsobom harmonického spolužitia ludí s vesmírom. Cesta dostáva další význam v knihe Tao-te-ting , ktorá zaberá vo filozofickom i náboženskom taoizme centrálne postavenie. Tu je „tao“ popisované ako nepomenovatelný, beztvarý a neohranicený, nevzniká ani nezaniká, ako pramen všetkých vecí. Tao v skutocnosti nemá meno; je stále a vecné a nemá žiadne meno. A nevediac, ako ho nazvat, nazývame ho „tao“. Z neho vznikol vesmír. Je to nepolapitelný prazáklad sveta, je zákonom všetkých zákonov. Autorstvo tejto knihy sa pripisuje Lao-c´-ovi, ale považujú ju za antológiu krátkych statí asi zo 4.stor. pred Kr. Existencia Lao-c´-a je sporná; preklad jeho mena znamená „starý ucitel“ a to je titul, vztahujúci sa na mnohých ucitelov postkonfuciánskeho obdobia. Druhou elementárnou knihou taoizmu je Cuang-c´. Popisuje v anekdotách ideálny život, ako návrat ku pravej ludskej povahe, ktorá sa vyznacuje neznalostou a nežiadostivostou. . Táto kniha je vlastne filozofickou formou taoizmu. V roku 444 po Kr. sa taoizmus na krátky cas stáva štátnym náboženstvom. V 6.stor. po Kr. dochádza k reformácii taoizmu. Zreformoval sa kláštorný život podla budhistického vzoru. Taoizmus v 10.stor. dostáva vyznamenanie a ich vodcovi prislúcha nosit titul „nebeský majster“. Ten sa stáva oficiálnym titulom hlavy všetkých taoistických siekt. Za dynastie Sung , dostávajú taoisti územie pri hore draka a tigra, kde sídlil „pápež taoistov“ až do zaciatku 20. stor. Vyvinula sa celá rada ceremónií, na ktorých stále spolupracoval majster. Konali sa malé služby (ríty) za jedincov a velké služby (ríty) za spolocenstvo. Delia sa ešte na temné a cisté služby. Temné smerujú smerom k mrtvym. Taoistický veriaci pozná mnoho bohov, ktorých hierarchicky usporiadal Tchao Chung-ting podla starých spisov. Mnoho dnes významných bohov získalo svoj kult až neskôr. Najvýznamnejšími sú: Lao-c´ a Nefritový cisár. Popri nich existujú aj zbožštené pravé historické osoby ako bol Kuan-Jû. On a jemu podobné osoby majú väcšinou podobný osud a to vraždu alebo samovraždu. Preto je ich sila ešte zachovaná a nespotrebovaná, a môžu dalej pôsobit ako osobnost. Zbožštenie nastáva väcšinou dodatocne a to udelením titulu. Íst cestou „tao“ znamená íst cestou prírody, „cestou vodného toku“. Voda plynie pokojne, bez námahy, všade aj na tie najbezvýznamnejšie miesta a napriek tomu môže byt najmocnejšou zo všetkých substancií. Taký je aj stúpenec filozofického taoizmu. Má sklon ku kvietizmu a mystike. Uspokojí seba, svoje chútky, zmysly a tak získa schopnost vnútorne prežívat „tao“, jednotu s Vecnostou, harmóniu s Podstatou, ktorou je presiaknuté všetko, co existuje na tomto svete. Dosiahne istý druh oslobodenia, tak ako budhista zaoberajúci sa jógou. Samotný Lao-c´ však nehlása ani odvrat od sveta a askézu. Usiluje sa dosiahnut pravý stred. Clovek má žit a pôsobit vo svete, ale tak aby vnútorne „nebol z tohoto sveta“. Pozoruje a miluje ludí a aj veci, ale nesmie k ním lipnút, lebo stále musí mat na pamäti „ríšou svätosti je tvoje vnútro a nie to co lahodí tvojmu oku.“ Náboženská podoba taoizmu vzniká asi v 2.stor. po Kr. zrejme pod vplyvom budhizmu. Zdôraznuje, že ciny, dobré i zlé rozhodnú o osude duše. Spolocnými prvkami náuky sú:

  • ovládanie tela, vyhánanie zlých duchov pomocou talizmanov a zaklínaním
  • duch i telo sa ocistujú meditáciou a užívanie tabletky nesmrtelnosti umožní dosiahnut
nesmrtelnost

  • „cesta“ je obsahom ucenia, ktoré predáva ucitel svojim žiakom
Budhizmus Budhizmus sa do Cíny dostával súcasne s prenikaním krestanstva. Prenikol sem najmä za cisára Ming-tia. Tento cisár ovplyvnený svojim snom, kedy uvidel ako sa nad jeho palácom vznáša zlatá buddhova socha, povolal buddhistických mníchov z Indie. Do Indie zacali coskoro nato putovat cínsky buddhistickí pútnici. Tak sa rozvinul culý vzájomný styk medzi týmito krajinami. Mnoho indických kníh bolo prepísaných do cínštiny a mnohé sa v pôvodine ani nezachovali. V Cíne sa však neuplatnili všetky indické budhistické smery, ale udržali sa iba tie, ktoré mali blízko k cínskemu národnému charakteru, alebo ktoré sa mu dokázali prispôsobit. Najvýznamnejším buddhistickým smerom, ktorý hloko zakorenil v Cíne bol tzv. Mahajánsky buddhizmus. Prenikol do Cíny asi v 1.stor. pred Kr. Spociatku sa stretal s odporom. Ucenie o znovuzrodení a dôraz na kláštorný život boli v rozpore s úctou cínanov k predkom a s dôležitým postavením rodiny. Neskôr si vdaka svojej liberalite získal popularitu. O živote Buddhu nemáme žiadne priame správy a ani hodnoverné historické údaje. Väcšina údajov je opradená mystikou, ale niet pochýb, že sú podobne ako údaje o Ježišovi Kristovi, odvodené od takýchto, hodnoverných údajov. Je isté že Buddha sa narodil okolo roku 560 pred Kr. ako syn vládcu v Kapilavaste, hlavnom meste krajiny ležiacej na južnom úpätí Himalájí. Král sa volal Šuddhádhana, bol z rodu Šakjov a jeho priezvisko bolo Gautama. Syna pomenovali Siddhártha, co znamená „Ten, ktorý dosiahol ciel“. Meno Buddha používal až po svojom osvietení. Jeho otec vedel, co caká syna ked opustí mesto. Vedel, že jeho syn nebude vládcom, ale velkým mudrcom, osvieteným, Buddhom, ktorý vytiahne svet z biedy. Siddhártha nikdy nemal opustit panovnícky dvor. Raz však uvidiac chudobu sveta, vytratil sa v noci, aby hladal pravé poznanie a osvietenie. Istý cas žil cisto asketickým životom a vychudol až na kost. Ked však po dlhom case zistil, že týmto nedosiahne osvietenie, upustil od úplnej askézy a usadil sa pod strom pevne odhodlaný nepostavit sa dokedy nedosiahne osvietenie. Tu sa stalo, že v nadludskom videní uzrel vecný kolobeh, v ktorom sa všetky bytosti rodia, umierajú a znova rodia. Sám seba sa pýtal, preco sa prúd utrpenia stále znovu obnovuje v ustavicnom retazení stále nových zrodov. Po niekolkotýždnovom úpornom zápase o osvietenie sa mu zjavila jednoduchá formula o „štyroch ušlachtilých

pravdách“, ktorá sa stala základom celého jeho ucenia:

  • všetko žitie je bolest
  • všetka bolest má prícinu v žiadostivosti, smäde
  • odstránenie tejto žiadostivosti vedie k odstráneniu utrpenia, k prerušeniu retazenia
nových zrodov

  • cestou k tomuto oslobodeniu je ušlachtilá osemdielna cesta, cesta pravej viery,
pravého myslenia, pravej reci, pravého jednania, pravého života, pravého snaženia, pravej bdelosti a pravého sústredenia. Buddha potom až do konca svojho života putoval po svete, kázal a ucil a pomáhal ludom. Zhromaždoval okolo seba svojich žiakov a sláva jeho múdrosti sa šírila velmi daleko. Na sklonku svojho života sa vrátil do domu svojho otca, požehnal svoju ženu, ktorá mu zachovala vernost, svojho syna prijal do svojho rádu a zasa odišiel. Musíme však dodat, že buddhizmus vlastne žiadneho boha nepozná. Je to vlastne ateistické náboženstvo, teda aspon vo svojej pôvodnej podobe. Buddhizmus pozná iba bolest ako základný fakt ludského života. Nemôžme ho však podcenovat. Mnohokrát aj hierarchia ateistických náboženstiev je velmi podobná náboženstvám teistickým. Rozdiel je len v tom, že ateistické náboženstvá ako svoj princíp neuznávajú boha, ale nieco iné. V neskoršom vývoji buddhizmu sa však dostáva aj Buddhovi božského uctievania. Podla svedectiev, ktoré sa zachovali však Buddha nieco také rázne odmietal. Buddhistická náuka o oslobodení cloveka, práve preto, že nic nevie o Bohu, je schopná splynút s rôznymi náboženstvami a kultmi. Neskorší vývojový smer, mahajána, pojem Boha, ci bohov opät prijíma. Najznámejší boh je Amitábha. Buddha je považovaný za jedného zo spasitelov, ci ucitelov ludstva. Nirvána nemá charakter nebytia, ale skôr raja. Aj v mahajáne ostáva reinkarnácia ako nekonecný kolobeh života a smrti, umierania a nového rodenia. Mních chce však vykúpit nielen seba, ale aj

celý svet. Rozdiely medzi pôvodnou hinájanou a mahájanou:

  • v pojme najvyššej a vecnej bytosti
  • Boddhisattva – osoba, ktorá mohla dosiahnut nirvánu, ale svoje zásluhy venovala
druhým

  • viera v spasenie (spasenie vierou)
  • náuka o duši
  • namiesto nirvány vystupuje do popredia nebo a peklo
o nebo, ako sídlo vykúpených o peklo, spocívajúce v neustálom prevtelovaní sa, v reinkarnácii

  • modlitba a vzývanie bohov (v hinajáne nie je)
  • zavádza sa znovu knazstvo
V najdôležitejšom z mahájanských textov, v Lotosovej sútre, hlása Sakumi, vznešený Buddha, nové zjavenie, spásu vierou. Všetkých vyzýva k blaženosti a hlása, že zo všetkých ludí sa raz stanú buddhovia. V novom ucení bolo množstvo buddhov. Oblúbení sú Majtreja, Ocakávaný buddha, alebo smejúci sa buddha, pretože prináša štastie a úspechy. Rovnako aj Amitabha, ktorý vládne v Cistej krajine, alebo v západnom raji za hranicami západných cínskych hôr. Veriaci sa modlia k Majtrejovi za bohatstvo a k Amitabhovi za to, aby ich lodou lásky previedol cez more utrpenia až do raja. Taoizmus a mahájana majú niektoré spolocné crty, co bolo jednou z prícin dobrého prijatia buddhizmu. Zvláštny druh cínskych buddhistických meditácií, nazývaných cchan, je v dnešnom, aj západnom svete známy pod japonským menom „zen“ . Japonsko Prvé náboženstvo Japonska, šintoizmus, je tvorené množstvom animistických a manistických predstáv. Bohovi sú väcšinou perzonifikovanými silami a mocnostami prírody, alebo sú to zbožštení hrdinovia, aj ked prvé božstvá existovali už pred stvorením sveta. Až božskou dvojicou Izanagi a Izanami zacína proces tvorenia a vlastnej mytológie. V neskoršom období preniká do Japonska konfucianizmus a buddhizmus, ktoré šintoizmus znacne ovplyvnili. Navonok by sa mohlo zdat, že sa ludia v Japonsku o náboženstvo nezaujímajú. Prvé zdanie však klame. Pri poslednom scítaní obyvatelstva v Japonsku v roku 1970 malo Japonsko iba o nieco viac ako 100 miliónov obyvatelov, ale až 77 miliónov bolo veriacich. V Japonsku, podobne ako v Cíne sa prelínajú viaceré náboženské tradície. Tri najdôležitejšie sú šintoizmus, buddhizmus a konfucianizmus. Nakolko konfucianizmus a buddhizmus ovplyvnil Japonsko až okolo 6.stor.po Kr. a nakolko som sa nimi zaoberal pri Cíne tak tu ich vypustím a primárne sa budem venovat šintoizmu. Na japoncov malo dôležitý kultúrny vplyv aj krestanstvo a to najmä v 16. stor po Kr. a potom znova v 19. a 20. stor. po Kr. Okrem už spomínaných náboženstiev ovplyvnili Japonsko aj nové náboženstvá, ktoré vznikli v nestabilných obdobiach a ludové náboženstvo, ktoré sa prejavuje v synkretickej viere pospolitého ludu. Šintoizmus Šintó nie je japonský výraz. Bol odvodenný z cínskeho „šen“ a „tao“ vtedy, ked do Japonska po prvý raz prenikol buddhizmus. Mal odlíšit staré náboženstvo od nového. Staré náboženstvo „cesta kami“ si drží v úcte božstvá, duchov a nadprirodzené sily zvierat, vtákov a rastlín, hôr a morí, všetky prírodné javy a duchov predkov. Je vyjadrením pocitu bázne, obdivu a posvätnej úcty. Starý šintoizmus bol kombináciou „cesty kami“ a starého kultu polnohospodárskej plodnosti. Stopy po oboch sa dnes prejavujú v uctievaní jedného z popredných kami – bohyne slnka Amaterasy v slávnej svätyni v Ise, v púti na vrchol svätej hory Fudži, v slávnostných obradoch spojených so sejbou, žatvou a v uctievaní posvätných stromov. Od cias kedy sa dostal budhizmus do Japonska (550-600 po Kr.), bol šintoizmus na úpadku. Buddhistický knazi zabrali šintoistické svätyne a upravili šintoizmus podla buddhistickej náuky. Vytvorili akýsi dualistický šintoizmus. Obnova pravého šintoizmu nastáva až po otvorení sa západu v

  • 18. a 19. storocí. Predstavitelom šintoizmu išlo vtedy najmä o vštepenie lásky k vlasti,
úcty k vládcovi, úcty k predkom a o loajálnost k vláde. Chceli upevnit nacionalistickú predstavu o silnom centralizovanom štáte. A tak v roku 1890 vyhlásili cisárskym ediktom, že štátny šintoizmus nemá náboženský charakter, i ked cerpá zo šintoistickej mytológie a náboženských obradov. Bol záväzný pre všetkých obyvatelov Japonska. Krestania a iní veriaci sa ohradzovali proti takémuto porušovaniu náboženskej slobody, ale boli ubezpecení, že povinné obrady štátneho šintoizmu majú iba vlastenecký význam. Celá záležitost dospela k smutnému koncu, ked po porážke v 2. svetovej vojne a po zhodení atómových bômb na Hirošimu a Nagasaki musel japonský cisár verejne odvolat „.....falošné názory, že cisár je predstavitel Boha a Japonci nadradená rasa, predurcená ovládat svet“. K štátnemu náboženskému monopolu zostali Japonci chladní. Medzi ludmi však vznikla potreba istého oteplenia a oživenia náboženstva, co viedlo k vzniku sektárskeho šintoizmu. V roku 1882 sa náboženstvá v Japonsku delili na tri hlavné skupiny: buddhizmus, krestanstvo a šintoizmus. Každého, kto nebol buddhista ani krestan a bol veriaci, pokladali za príslušníka sektárskeho šintoizmu. Takto vznikol rozdiel medzi pravým šintoizmom svätýn a sektárskym šintoizmom. Pre sektárov je charakteristické ovládanie duchov, veštenie, liecitelstvo a praktizovanie mágie. Sektársky šintoizmus má trinást hlavných a navzájom dost odlišných vetiev. Náboženstiev v týchto vetvách je dokopy približne 100. Šintoizmus nemá zbierku posvätných textov. Mytológia je zaznamenaná v dvoch textoch Kadžiki a Nihongi. Pochádzajú z pociatku 8.stor po Kr. Cast mytológie je aj v prírucke rituálnych modlitieb z roku 927 po Kr. Podla šintoistickej mytológie sa éra kami zacala vtedy, ked z chaosu vznikol vesmír. Najdôležitejšie kami je kami slnko – Amaterasuómikami. História ludstva sa zacala vtedy, ked Ninigi, pravnuk kami slnka, zostúpil do nižších sfér a jeho pra-pravnuk Džimmutennó sa stal prvým cisárom zjednoteného Japonska. Mojou úlohou bolo priblížit staroveké náboženstvá Cíny a Japonska, poukázat na niektoré historické fakty vo vývine náboženstiev, ako aj krajín a priblížit súcasný stav v týchto krajinách. Stretol som sa s problémami pri pomenovaní jednotlivých osôb, božstiev a kníh. Transkripcia japonských a cínskych názvov a textov je velmi nárocná a preto aj v tejto práci možno nájst rôzne prepisy pojmov. Ako zdroj pre transkripciu som využil najmä literatúru, ktorú uvádzam v závere. Literatúry k tejto téme je dostatok a mnohé diela boli vydané aj v poslednom case co súvisí najmä s prenikaním východných náboženstiev do európy a s obratom najmä mladých ludí k východným náboženstvám. Náuka týchto systémov však môže byt aj pre krestana velmi užitocná, avšak musí k nej pristupovat s istými poznatkami a až po náležitom poucení.

Použitá literatúra:

  • Viery a vyznania – náboženstvá, sekty, paranormálne javy, 1994 Slovart, Bratislava
  • Pejrimovský, Jozef, Náboženství – puvod, zkoumání, srovnávaní, Prirozená
náboženství, Matice cyrilometodejská s.r.o., Olomouc 1998

  • Šoka, Silvester, ThDr. Úvod do dejín filozofie, Starovek, Košice 1993
  • Störig, Hans Joachim, Malé dejiny filozofie, Budhismus – Buddhuv život, Zvon, Praha

1993

  • Encyklopédia náboženstva.