Norma vo filozofii Norma je pojem, na ktorý môžeme narazit v mnohých vedách. Objavuje sa tak v humanitných a sociálnych vedách, ako aj v niektorých odvetviach exaktných vied. Ambíciou tejto krátkej práce je preverit otázku existencie normy vo filozofii. Našou snahou bude obhájit presvedcenie o existencii normy vo filozofii. Oblastou, na ktorú sa zameriame je etika, teda filozofická disciplína, kde je prítomnost normy pomerne jasne badatelná, hoci možno ešte viac normatívny charakter má logika, ktorá je na rozdiel od etiky, vedou cisto normatívnou. Neuspokojíme sa len s obhájením existencie normy, ale pokúsime sa aj v krátkosti nacrtnút funkciu a spôsob jej jestvovania vo filozofii, konkrétne v etike. Ako mnohé iné, aj pojem norma, hoci mu intuitívne všetci rozumieme, nie je vždy celkom jednoznacne interpretovaný. Pokúsime sa najprv vysvetlit naše chápanie pojmu norma, aby sme sa tak vyhli možným neskorším nedorozumeniam. V antike norma pôvodne znamenala nástroj stavitela, pomocou ktorého meral pravé uhly. Tento pojem v dejinách filozofie prešiel znacným vývojom. Hlavným problémom v chápaní normy v dejinách, bol princíp, od ktorého by sme mohli odvodit opodstatnenost normy. V Slovníku cudzích slov z roku 1990 pod heslom norma cítame: „pravidlo i súhrn pravidiel, zásad, predpisov záväzných pre urcitú oblast ludskej cinnosti (právna, mravná, estetická norma).“ V celej práci budeme mat pri každom použití pojmu norma na zreteli približne tento význam. Tiež by sa dalo rozlišovat medzi pojmami etická norma a morálna norma. Táto možnost vyplýva z toho, že nemožno stotožnit etiku s morálkou. Morálka je pojem širší. Etika je teda tá cast morálky, ktorá je explicitne vyjadrená, ci kodifikovaná. Hned v úvode je treba objasnit aká je funkcia morálnych, ci etických noriem v spolocnosti. Táto funkcia vyplýva z už spomenutých definícií normy. Norma je pravidlom záväzným pre urcitú oblast ludskej cinnosti. Pravidlo slúži na to aby upravovalo, usmernovalo. Každé pravidlo musí mat vymedzený predmet, ktorý usmernuje. V prípade etických noriem (pravidiel) je to oblast ludského správania sa. Oblast ludského správania je možné rozlíšit na vztahy voci sebe, voci druhým ludom a voci Bohu. Usmernovat znací ukazovat smer (k niecomu). K comu nás usmernujú etické normy? Cielom ku ktorému nás usmernujú etické normy je „raj na Zemi“. Teda urcitý želaný stav spolocnosti, v ktorej vládne dokonalá spravodlivost, harmónia a štastie. Takýto ideálny stav spolocnosti bol nespocetne vela krát opísaný v utopistických dielach. Co bolo potrebné, aby ludia zacali vytvárat morálne normy? Pre vznik morálnych noriem neboli potrebné žiadne špeciálne okolnosti. Morálka je totiž cloveku vlastná od prirodzenosti. Aj v primitívnych spolocnostiach, kde by clovek neocakával žiadne etické normy sa vyskytovali. Napríklad u kanibalov sa vyskytoval zákaz zjest cloveka mimo vojny, ci príslušníka vlastného kmena. Prirodzená morálka je reprezentovaná svedomím, ktoré je vlastné každému cloveku. Samo svedomie je už akýmsi regulátorom, ktorý usmernuje naše konanie. Vznik etických noriem je potom len otázkou kodifikácie, ci explicitného vyjadrenia hlavných morálnych noriem. Nie všetky platné morálne normy majú automaticky povahu etických noriem. To je prípad takzvaných „nepísaných pravidiel“, teda morálnych noriem, ktoré sú v spolocnosti všeobecne prijímané, no nie sú vyjadrené ako etické normy. S existenciou normy v etike je spojených niekolko problémov, ci otázok, ktoré je vhodné osvetlit. Napríklad nemusí byt hned každému zrejmé co etická norma vyjadruje. Aby mohla nejakým spôsobom ovplyvnovat život v rámci ludského spolocenstva, bezpochyby sa musí nejako viazat k realite. Je však paradoxné, že tak silný regulátor, akým je etická norma sa k realite neviaže priamo, ale len sprostredkovane. Norma totiž nevyjadruje reálny stav sveta, ale popisuje želaný stav. K realite sa teda viaže sprostredkovane tak, že popisuje aká realita je želatelná, hoci tento „ideálny“ stav asi sotva nastane. Z toho by sa dalo vyvodit, že etická norma v spolocnosti plní úlohu akéhosi magnetu, ktorý nás má pritahovat k ideálnemu stavu spolocnosti. Takýto pohlad by však bol dost jednostranný. Etické normy nemajú iba prikazujúci, ci odporúcajúci charakter, ale taktiež zakazujúci. Tieto, ako zákazy koncipované normy, nás „netahajú“ k želatelnému stavu, ale nás chránia (zakazujú nám) pred vzdalovaním sa od tohto ideálu. Dôležitá, v problematike etických noriem, je otázka od coho závisí prijatie etických noriem jednotlivými clenmi spolocnosti. Odpoved je jednoduchá. Na základe coho sa clovek rozhoduje o kúpe nejakého tovaru? Každý kupujúci berie do úvahy hlavne kvalitu tovaru, o ktorý má záujem. Touto kvalitou pri etických normách je obsah tejto normy. Aby sme sa rozhodli korigovat svoje správanie sa podla nejakej etickej normy, tak obsah tejto normy musí byt pre nás prítažlivý. Podkladom pre prítažlivost etickej normy je hodnota ktorú táto norma vyjadruje, a tým ochranuje. Ak hodnota vyjadrená etickou normou je pre náš život dôležitá, je potom samozrejme, že sa touto normou budeme v živote riadit. Mohli by sme teda povedat, že dalšou funkciou etických noriem je ochrana dôležitých morálnych hodnôt. Ak norma má byt urcitým záväzným pravidlom, ako to vyplýva z definície, musí byt táto záväznost nejako garantovaná. Autoritatívnost etickej normy sa dá najlepšie odvodit od autority, ktorá túto normu ustanovuje, resp. zarucuje jej opodstatnenost a správnost. Dlhú dobu sa autorita morálnych noriem odvodzovala od autority Boha, ktorý bol garantom morálky vôbec. Neskôr sa potreba a opodstatnenost etických noriem odvodzovala od rôznych transcendentných, ci netranscendentných princípov. Možno sem zaradit prirodzený zákon, prírodné (fyzikálne) zákony, povinnost a mnohé iné. Podla nášho názoru je najlepším garantom správnosti etických a morálnych noriem Boh. Bezprostredne sme za porušenie morálnej normy zodpovední, a tu sa zrejme zhodnú zástancovia drvivej väcšiny etických koncepcií, pred vlastným svedomím. Jednoducho a laicky povedané, svedomie je akýsi vnútorný hlas, ktorý nám hovorí co je správne a co nie. V prípade porušenia morálnej normy je to práve svedomie, ktoré nás trestá výcitkami. Je zjavné, že v spolocnosti môže, a casto sa to aj stáva, koexistovat viacero morálnych systémov popri sebe. A To isté pozorujeme aj v prípade etických systémov. Prevládajúcim morálnym systémom je ten, ktorý je prijímaný väcšinou clenov spolocnosti. Niekto by mohol namietat totalitnými štátnymi zriadeniami, kde menšina vnucuje svoj morálny systém väcšine. Tu je potrebné pozorne rozlíšit etický a morálny systém. V prípade diktatúry je verejne prezentovaný oficiálny etický systém, ako jediný. A navonok sa skutocne môže ako jediný aj javit. No pod povrchom sa skrývajú obcania, ktorí vzdorujú a napriek nátlaku sa stále riadia podla vlastného morálneho systému. Jav, ktorý sme opísali sa vyskytuje v každej diktatúre. Podotknime ešte, napriek existencii viacerých morálnych systémov, by si tieto v základných hodnotách nemali odporovat. V prípade etických systémy môže dôjst k takýmto protireceniam lahšie. Tieto kolízie rôznych morálnych, ci etických systémov sú javom väcšinou negatívnym. Prinášajú totiž so sebou tažko riešitelné morálne dilemy. Ako pozitívum by sme takúto kolíziu mohli vnímat v prípade, ak by spôsobila „obrúsenie“ jedného, alebo oboch, systémov. Obrúsením chápeme elimináciu nejakej nesprávnej morálnej, ci etickej normy. Etické normy sú zachytávané v takzvaných etických kódexoch. Príkladom sú kódexy slušného správania, profesijné etické kódexy a iné. Priblížili sme v krátkosti problém existencie noriem vo filozofii. Konkrétne sme sa zamerali na filozofickú disciplínu etiku. Na jej podklade sme overili opodstatnenost hovorenia o norme vo filozofii. Neuspokojili sme sa iba s obhájením tvrdenia existencie normy vo filozofii, ale podali sme v krátkosti popis fungovania a pôsobenia týchto noriem. Tento výklad má samozrejme svoje nedostatky. Je nemožné popísat fungovanie noriem v etike v tak krátkej práci. Napriek tomu sa domnievame, že práca môže poslúžit ako prvotné uvedenie do problematiky.
Použitá literatúra:
- Delfová H., a kol.., Lexikón filozofie, Obzor, Bratislava 1993
- Ivanová-Šalingová M., Maníková Z., Slovník cudzích slov (tretie, revid. Vydanie),