Niccolo Machiavelli: Vladár Pokial chceme interpretovat dielo Machiavelliho, musíme vychádzat z obdobia v ktorom Machiavelli žil. Mali by sme ho postavit do pozície renesancného myslitela a predstavitela humanizmu. Ak z tohto pohladu analyzujeme jeho dielo Vladár, neujde našej pozornosti Machiavelliho skvelé pochopenie mocenského zápasu, jeho schopnost tento zápas realisticky zachytit, podobne ako jeho vymedzenie skúmaného fenoménu, kde vychádza z postoja, že každý clovek je mocichtivý a hriešny. Prostredníctvom Vladára sa snaží dat Machiavelli do rúk Lorenzovi Medicejskému spis, vdaka ktorému by mal možnost ovládnut pravidlá moci. Chcel dat Lorenzovi Medicejskému silu a vedomosti, ktorými by ovládol a zjednotil celé Taliansko. Tento spis je vlastne niecím ako ucebnicou o fungovaní moci. Ak sa na túto knihu pozrieme z tohto pohladu /nebudeme sa pozerat na nu z filozofického, psychologického, alebo iného vedeckého pohladu/, ide podla mna o dokonalú ucebnicu. Machiavelli sa nesnaží o vytvorenie názorovej slobody a plurality. Jeho zjednotenie Talianska nemalo za ciel vytvorit názorovú pluralitu a slobodu, k tomuto zjednoteniu využil svoju znalost fungovania moci. Chcel slúžit Lorenzovi Medicejskému tým, že mu objasnil zákony moci. V celom diele nie je ani náznak liberalizmu, pokial prehliadneme opis liberalizmu ako sily, ktorú musí vediet vládca bud využit, alebo potlacit. Ako som už spomenul Machiavelli sa snaží týmto dielom vysvetlit fungovanie moci. Jej fungovanie potom ocistuje od náboženských a mravných hodnôt, pretože prichádza na to, že moc sa riadi len a len logikou. Urcite sa môžeme pokúsit odsúdit toto Machiavelliho dielo ako nemorálne, ale jeho logický a analitický postup je absolútne nevyhnutný. Dnes sa objavuje podobný prístup, ako opisuje vo svojom diele Machiavelli, aj v oblasti public relations a marketingu a nikto tento prístup nepovažuje za nemorálny. Pretože dnes je viac ako jasné, že to tak musí byt. Rovnako tak ako je jasné pre Machiavelliho, že vladár musí byt v prvom rade silný, až potom prichádzajú na rad jeho cnosti. Niccolo Machiavelli: Ucitel vladárov Niccolo Machiavelli v knižke, ktorú pôvodne chcel darovat Giulianovi Medicejskému píše, ako už z názvu vyplýva, o podla neho správnom spôsobe vládnutia, o spôsobe, ako si udržat vládu nad nejakou krajinou a lud v nej naklonený v prospech vladára. Ten spôsob mnohí ludia nazývajú neludský a krutý, proste machiavellizmus, co podla Slovníka cudzích slov znamená: „politika používajúca bezohladné, zákerné spôsoby na dosiahnutie svojho ciela“. Ale podme teraz na obsah knihy. Kedže som precítal (iba) prvých desat kapitol, tak pochopitelne budem opisovat iba tie. V prvej, druhej a tretej kapitole sa píše o kniežatstvách. Tu autor popisuje jednotlivé druhy kniežatstiev, ktoré rozdeluje na tri druhy, konkrétne na dedicné , na nové, alebo sú ako casti pripojené k dedicnému štátu kniežata, ktorý ich získal. Takto získané krajiny sú zvyknuté žit pod vládou kniežata, alebo slobodne a dajú sa získat zbranou – silou, alebo štastím, teda ak je niekto dobrý panovník a vedla jeho kniežatstva je kniežatstvo so zlým panovníkom a ludia sa vzbúria a budú chciet mat za panovníka toho dobrého zo susednej krajiny je to štastie. Naopak silou, je to iné, treba krajinu pochopitelne dobyt a potom spravit pár nasledujúcich krokov, ktoré sú práve podla mna základom krutosti machiavellizmu. Autor totiž tvrdí, že po dobytí krajiny treba vykynožit všetkých aj potenciálnych nepriatelov, ktorých si získal ked dobýjal krajinu. Všetci ktorým bolo ublížené sú totiž nepriatelia a niekolkonásobne to platí o dovtedy vládnucom rode. Ak si chce niekto zachovat štáty, ktoré práve nadobudol musí pamätat na dvoje vecí: po prvé musí vyhubit panovnícky rod, po druhé nesmie menit zákony, zvyšovat dane. Ak je nadobudnutá krajina jazykovo odlišná je treba obratnost a doporucuje sa prestahovat do tej krajiny, aby sme boli pri vzniku problémov a nedozvedeli sa o nich až ked budú nevyriešitelné. No a posledné pravidlo týkajúce sa kapitol o kniežatstvách je: Ten kto inému dopomôže k moci zahynie. Táto moc sa totiž získala lstou, alebo násilím a oboje je podozrivé tomu, kto sa stane mocným. V dalšej kapitole je zaujímavé porovnanie dvoch vlád: Turecka a Francúzska. Celá turecká ríša je podriadená jedinému pánovi, tí ostatní sú jeho sluhovia, vladár rozdelil ríšu na sandžaky a posiela tam správcov podla toho, ako samu zachce. Francúzsky král je obklopený mnohými dávnymi pánmi, ktorých poddaní uznávajú a majú ich radi, majú svoje výsady a král im ich nemôže odnat bez nebezpecenstva. Preto sa turecká ríša tažšie dobýja, pretože sa tažšie vyvoláva vzbura u ludí okolo sultána a aj keby sme ich podplatili bolo by nám to nanic, ale ten kto ju dobyje si ju už udrží. Preto ten, kto útocí na Turecko musí mysliet na to, že má docinenia s Tureckom zjednoteným a nemôže sa spoliehat na neporiadok druhých. Presný opak je Francúzsko, lebo sa tam dá lahko vniknút pomocou nejakého nespokojného, ukrivdeného baróna, ale na to, aby bol niekto trvalým vládcom musí bud vykynožit všetkých barónov, alebo ich treba podplatit. Dalšia kapitola sa venuje udržaniu dobytých štátov: Ak sú štáty zvyknuté žit slobodne a sami sa spravovat, môžeme ich udržat trojakým spôsobom. 1, mestá znicíme. 2, dobyvatel sa v mestách sám usadí a 3, necháme im ich zákony, vyberáme poplatky a do vlády dosadíme niekolko osôb, ktoré nám zachovajú odolnost. V dalšej kapitole sa dozvedáme o svetskom vladárovi. Ked sa niekto stane vladárom vdaka priazni svojich obcanov, vladárenie sa nazýva obcianskym a na jeho dosadenie nie sú potrebné iba zásluhy alebo štastie, ale štastná šikovnost. Toto kniežatstvo sa nadobúda alebo priaznou ludu, alebo priaznou velkých. V každom meste sú totiž tieto dve tendencie a vyplýva to z toho, že lud nechce aby nad ním velkí vládli a velkí zasa chcú vládnut nad ludom a utlácat ho. Z týchto dvoch protichodných chútok sa vyvinie v každom meste jedna z troch foriem: kniežatstvo, sloboda alebo bezvládie, pricom kniežatstvo býva dielom bud ludu, alebo velkých a to podla príležitosti, ktorú má tá alebo oná strana. Môj celkový dojem z tejto knižky, respektíve z jej prvých desiatich kapitol je velmi dobrý. Kniha sa mi pácila, síce v súcasnosti je už trochu neaktuálna, ale v jej casoch to bolo myslím si na svoju dobu velmi moderné alebo ešte lepšie povedané poucné a to hlavne pre vládcov. Chcel by som ešte nieco povedat k výkladu slova machiavellizmus v slovníku. Tak ci tak sa podla mna nedá vyhnút nejakému podcenovaniu obycajného ludu vladármi. Táto kniha je urcená hlavne pre vladárov tých cias a preto si nemyslím, že v 16. storocí by názor, že pre vlastnú vládu je potrebné vyvraždit iný panovnícky rod by bol pre vladárov nejaký sebecký alebo bez škrupúl. V každom prípade by to nemala byt prírucka, alebo návod, ako sa stat úspešným, ale bolo to proste tak a bralo sa to ako súcast vojen a vojenských vpádov do cudzích krajín. V súcasnosti sa to tak síce chápat dá, ale v každom prípade si nemyslím (usudzujem podla tejto knihy), že by to bol nejaký prejav extrémnej bezohladnosti, sebeckosti, krutosti alebo niecoho podobného.