Náboženstvo starovekého Egypta Náboženstvo starovekého Egypta je jedným z najdôleži-tejších aspektov, ktoré sú potrebné pre chápanie histórie a kultúry Egypta. „All manifestations of cultural and sociallife were so deeply permeated with religious ideas that an understanding of Egyptian culture is impossible without an understanding of Egyptian religion, and vica versa“ Všetky prejavy kultúrneho a sociálneho života boli tak hlboko prepojené a náboženskými predstavami, že pochopenie egyptskej kultúry je nemožné bez pochopenia egyptského náboženstva a naopak. Egyptské náboženstvo sa stalo známym hlavne vdaka obrovskému množstvu svojich bohov, ktorých sa pocas približne 3000 rokov trvania egyptského náboženstva objavilo okolo 2500. Tento velký pocet bohov sa nedá urcit len ako dôsledok pravekého animizmu, ktorý by ich pomocou personifikácie transformoval, kedže väcšina bohov vznikla až v období Egypta. „S jedinou krátkodobou výjimkou neúspešné reformy Amenhotepa IV. (Achnatona) to bylo vnitrne velmi ruznorodé a tolerantní polyteistické náboženství“ Aj napriek svojej znacnej tradicnosti a stálosti prešlo egyptské náboženstvo pomerne zložitým vývojom. Jeho poznávanie je komplikované hlavne kvôli velmi nerovnomernému zachovaniu pramenov, kedže mnohé chrámy a hieroglyfy boli znicené, ci už pocas prechodových období alebo pocas vlády rôznych faraónov, takže väcšinu bohov poznáme po mene, vieme v akom boli vztahu s ostatnými bohmi a aká bola ich funkcia, ale už samotné mýty viažuce sa k jeho existencii sú zväcša neúplné. „It is true that the innumerable religious texts which have survived often allude to mythological occurences. The full stories themselves, however, are almost never set down, for they were known to every early Egyptian and handed down from generation to generation by word or mouth alone.“ Je pravdou, že velmi vela náboženských textov, ktoré sa zachovali sa casto zaoberá mytologickými javmi. Ale komplexné mýty neboli nikdy zachytené, kedže ich poznal každý Egyptan a z generácie na generáciu sa predávali ústne. A tak sú archeológovia a historici odkázaní na neúplné texty, ktorých pochopenie je velmi tažké, kedže hieroglyfy sú mnohovýznamové. Personifikácie, prirovnania a asociácie, ktoré používali starovekí Egyptania sú postavené na úplne inej logike ako používa súcasná doba. Priepast 3000 rokov a úplne rozdielnych kultúr nám prakticky znemožnuje spolu s ostatnými vplyvmi pochopit pohlad starovekých Egyptanov na ich bohov. Preto sa väcšina štúdií o starovekom Egypte zacína prácou gréckeho dejepisára Herodota, ktorý nám podáva správu o Egypte z obdobia, ktoré je o vyše 2000 rokov skôr ako naša súcasnost. Vdaka nemu sme poznali mýtus o Osirisovi skôr ako boli rozlúštené hieroglyfy. Aj tu sú však urcité nevýhody. Herodotos bol v Egypte v case, ked bol Egypt pod silným gréckym vplyvom a jeho náboženstvo aj kultúra už silne stagnovala prípadne upadala. preto sa aj v Herodotovej práci nachádza množstvo nepresností a nepochopení. Tento neuveritelný systém štátotvorného náboženstva, ktoré nechápali ani iné staroveké národy (ako Peržania, Židia alebo Gréci) sa zacal vyvíjat približne v polovici

  • 4. tisícrocia pred.n.l. V tých casoch sa pri Níle usádzali kocovné kmene, ktoré mali
svojich vlastných bohov, za ktorých boli spravidla považované rôzne zvieratá a rastliny. Jednotlivé kmene sa postupne spájali a ich bohovia bud zanikali alebo sa udržali a posilnili svoju pozíciu. Postupne vznikli dve královstvá – Horný Egypt a Dolný Egypt. V tomto období si boli všetci bohovia rovní, ale aj ked samozrejme v každej oblasti bol dominantným bohom boh tohto konkrétneho mesta. Po zjednotení Horného a Dolného Egypta zacali vznikat bohovia s celoegyptským pôsobením. Za prvého takéhoto boha by sa dal pravdepodobne pokladat sokolí boh – Hor. „Díky spojení s preddynastickými vládci Horního Egypta se stal prvním bohem celonárodního významu.“ Bol to nebeský boh, za jeho oci boli pokladané slnko a mesiac, takisto bol královským ochranným bohom, stotožnovaným priamo so žijúcim panovníkom. Jeho ponímanie však rozhodne nemôže byt natolko jednoduché. Hor vznikol v dávnych casoch a postupne sa pod jeho menom skrývalo množstvo predtým samostatných bohov, preto sa nedá hovorit o urcitom konkrétnom Horovi. Hor bol zobrazovaný ako clovek so sokolou hlavou prípadne priamo ako sokol. Jeho postavenie sa casom zmenilo a zo svojho vedúceho postavenia musel ustúpit. V One (Héliopoli) bol tzv. „desiatym“ clenom velkého Devätora bohov ako syn bohyne Eset a boha Osirisa, ktorý po krutom boji plnom právnych sporov a intríg plus priam nechutných bojov so Sutechom vyhral a stal sa vládcom na svete a egyptskí králi vládcami na svete. Dalším významným celonárodným bohom bol Ptah. Jeho vlastnými knazmi bol samozrejme pokladaný za najvyššieho a uplatnoval si nárok na tento titul aj v celoegyptskom meradle. „Oprávnenost tohto nároku mohol podložit nevyvrátitelnými argumentmi. Bol predovšetkým bohom prvého hlavného mesta zjednoteného Egypta, a kedže hlavné mesto malo v krajine vedúce postavenie, musel mat postavenie prvého medzi bohmi“ Podla oficiálneho ucenia stvoril Ptah ostatných bohov ale aj ludí a zvieratá. Ucenie o Ptahovi vzniklo neskôr ako podobné ucenia známe z One a z Chmnueve, pricom z nich vychádzalo a upravilo si ich tak, aby s nimi nedostalo do konfliktu. ucenia o Ptahovi síce uznalo všetkých bohov, ale zároven ich vyhlásilo za „bytostne totožných“ s Ptahom, ciže sa stali jeho súcastou a zároven aj podriadenými. Tak sa Ptah stal nadradeným aj pre Devätoro a Osmoro. Zobrazovaný bol v ludskej podobe s vyholenou hlavou alebo so zakrytou tesnou kapucnou. Bol považovaný za vynálezcu a ochrancu umenia a remesla. Postupne splynul s bohom Reom a Amonom, ale aj tak si zachoval osobitnú božskost. V Mennofere ostal aj však aj nadalej Ptahom bez zmien. Vznikom božskej osobnosti Ptah-Amon-Re sa dostávame k dalšiemu „svet stvoriacemu“ bohovi – Re. Tento asi najznámejší boj je zároven aj jedným z najstarších slnecných bohov. „Byl pokládán za univerzální kosmické božstvo, ale zároven i za stvoritele a spavedlivého nejvyššího soudce.“ Bol to boh Slnka a samo Slnko. Podla egyptskej viery tvorilo Slnko jeho telo. Bol považovaný za primárneho boha Slnka, lebo bol Slnko svojou podstatou. Rozvoj jeho kultu až na štátny kult nastal hlavne po jeho stotožnený s „prabohmi“ Atumom, Nunom, Chnumom, Ptahom, Amonom, atd.. „O Reovej úlohe pri stvorení sveta sa ucenia jeddnotlivých náboženských stredísk rozchádzali, všetky však bezvýhradne uznávali jeho riadiacu a vládnucu funkciu. Bol teda podla nich vládcom sveta a kedže svet reprezentoval Egypt, bol predovšetkým vládcom Egypta.“ To bol hlavný dôvod preco sa Re vteloval do egyptského krála, král bol jeho synom i pozemskou formou existencie. Preto egyptskí králi dostávali osobitné meno na potvrdenie štatútu „Reov syn“ a niektorí králi si jeho meno zaclenovali do svojho (Chafre, Menkaure). Re sa stotožnoval aj s ostatnými slnecnými bohmi (Hor, Cheprer, Aton), a preto na seba mohol brat aj ich podobu. Re na seba bral obrovské množstvo podôb – sokol, skarabus, gula, kocúr, šakal, lev atd. Pocas trvania celoštátneho kultu boha Re vznikalo množstvo tzv. „slnecných chrámov“, ktoré mali dôležitú ekonomickú funkciu. Re bol jedným z najuniverzálnejších bohov a aj to je dôvod dlhého trvania jeho kultu. Amon bol pôvodne bohom mesta Vesetu (Théb), v dobách Novej ríše sa stal vôbec najvyšším bohom v celej krajine aj v dobytých územiach. „Ten ktorý vznikol na prvopociatku, Amon, ktorý vznikol prvý, ten, ktorého podstatu nikto nepozná: nebolo boha, ktorý vznikol pred ním, nebolo boha, ktorý vznikol s ním...“ Toto postavenie najvyššieho boha dosiahol Amon pomerne neskoro, prakticky všetci pred ním spomenutý bohovia už boli najvyššími bohmi v casoch, ked sa o Amonovi ani nechyrovalo. Amon bol pôvodne cisto lokálny boh a o jeho pociatkoch nic nevieme. Až v období strednej ríše vznikli dokumenty, z ktorých ho poznáme. Amon sa dostal na vrchol „klasickou“ cestou vojenského a hospodárskeho úspechu „rodného“ mesta. Vesetskí knazi k nemu postupne priclenovali množstvo dalších bohov a to vrátane Rea a Ptaha, ale aj boha ranného Slnka Harachteja a boha Atuma, cím vznikla trojjediná božská osobnost Amenre-Hrachtej-Atum. Vesetskí knazi samozrejme vytvorili aj množstvo dalších spojení. Knazi postupne získavali vdaka odmenám od krála nielen obrovský majetok, ale aj politickú moc, cím sa stali nezávislými. Otvorene sa proti nim postavil až král Achnaton a nastalo jediné obdobie, kedy bol v Egypte zrušený polyteizmus. Za jediného boha bol vyhlásený Aton a majetok Amonových knazov bol skonfiškovaný. Tento monoteizmus však bol znicený vzápätí po, pravdepodobne násilnej, smrti Achnatona a knazi opät získali svoju predchádzajúcu moc. Opätovnú nadvládu nad knazmi si získali len Ramesse II. a Setchi I., ale ich nástupci si ju nedokázali udržat. Ked nakoniec na trón nastúpil velknaz Ramessa XI. Itrinor, Veset stratil svoj význam a stal sa rovnako bezvýznamným ako bol na zaciatku Novej ríše. Kedže Amon bol znacne „politický“ boh, jeho sláva a jedinecnost upadli spolu so slávou Vesetu. „Mojou hlavou je nebo, mojím bruchom je more, mojimi nohami je zem, moje uši sú v celom éteri, moje oci sú svetlom všade žiariaceho Slnka.“ Tak sa vraj predstavil posledný najvyšší boh Serapis Kypercanovi Níkó Kreontovi. Tento boh, casto s prívlastkom helenistický, je svojím spôsobom unikátny, pretože poznáme nielen dobu jeho vzniku ale aj preco a ako vznikol. S najväcšou pravdepodobnostou vznikol na príkaz krála Ptolemaia I. z cisto politických dôvodov. Nový egyptský král Ptolemaios I. potreboval boha, ktorý by spájal egyptské a grécke náboženstvo, preto vydal príkaz na vytvorenie komisie zloženej z gréckych knazov, macedónskych úradníkov a egyptských knazov a hodnostárov, aby vypracovali návrh na vyhovujúceho boha. Tak vznikol Serapis, ktorý bol kombináciou gréckych bohov Dia, Dionýsa, Asklépia a egyptských Usira a Hapiho. Serapis bol „bohom pre všetko“, ale aj napriek tomu vystúpili niektoré jeho vlastnosti do popredia – najcastejšie bol bohom Slnka a podsvetia, ale aj bohom plodivej sily, liecenia a veštenia. „Byl znázornován jako vousatý muž nesoucí na hlave egyptskou korunu atef, pozdeji místo ní spíše miniaturní merici na obilí“ Serapisov kult sa velmi rýchlo rozšíril po celej Ptolemaiovskej ríši a prenikol až do grécka a Ríma. Jeho kult pretrval v rôznych podobách až do 5. st. n.l. aj napriek znacnému útlaku zo strany krestanov. Vzhladom na kvantum egyptských bohov neboli nikdy nijak utriedení alebo zoskupení. Preto som si ako hlavné kritérium vybral bohov „najvyšších“, tak ako boli uvedení v Zamarovského „Ich velicenstvá pyramídy“, cím som samozrejme drasticky zredukoval ich výber, a preto sa tento výber nedá považovat za dostatocne reprezentatívny, len za cisto informacný.

Použitá literatúra:

  • 1. Sheila Savill a i.: Peras Encyclopaedia of Myths and Legends – Ancient Near and
Middle East, Ancient Greece and Rome. London: Pelham Books, 1976.

  • 2. David P. Silverman a i.: Ancient Egypt. London: Duncan Baird Publishers, 1997.
  • 3. The New Encyclopaedia Britannica – Macropaedia. London: Encyclopeadia Britannica,
Inc., 1974-1985, 24.zv. 4. The New Encyclopaedia Britannica – Micropaedia. London: Encyclopeadia Britannica, Inc., 1974-1985, 4.zv. 5. Paul Hamlyn a i.: Larousse Encyclopedia of Mythology. Praha: Polygrafia, 1966.

  • 6. Miroslav Verner a i.: Ilustrovaná Encyklopedie starého Egypta. Praha: Karolinum,

1997.

  • 7. Vojtech Zamarovský: Bohovia a králi starého Egypta. Bratislava: Mladé letá, 1986.
  • 8. Vojtech Zamarovský: Ich velicenstvá pyramídy. Bratislava: Mladé letá, 1977.