Moc v postmoderne „Postmoderna je skutocnou demokraciou, lebo jej spolocné obsahy sú rozmanitost názorov, kde vzory jednania sú pluralitné a stávajú sa záväzne.“ Postmoderna sa stavia proti totalitným pojmom pravda, spravodlivost a pod., nie je jedna pravda ani spravodlivost, ale sú v množnom císle. Vymedzenie moci ako ludskej schopnosti menit ludské správanie, ci presnejšie ako schopnosti sociálnych subjektov znamená, že každý má aspon nejaký kúsok moci, že každý je subjektom moci. Podla rôznych kritérií sa rozlišujú rôzne druhy moci. Moc možno použit na dosiahnutie všetkých cielov, ku ktorým môže prispiet zmena ludského správania./od úsvitu až po dnes bola moc vo svojich subjektoch, zdrojochprostriedkoch, druhoch i funkciách pluralitná ex difinitione/. Pod delbou moci sa odvtedy až podnes pod Montesquieovým vplyvom rozumie skoro výlucne jej jeden významný druh- rozdelenie štátnej moci na zákonodarnú, výkonnú a súdnu, ktoré prevažne pozitívne ovplyvnilo väcšinu ústavných modelov. V postmodernej situácií v dôsledku zmien charakteru pluralizmu moci pribúda nový problém, ako zachovat základy spolocenského poriadku a z velkej casti ním podmienenej slobody v podmienkach radikálnej dekonštrukcie, rýchlych zmien a hlavne pluralizácie mocenských štruktúr. Kým moderné casy charakterizovali vznik, formovanie a uvedomelé budovanie stále väcších centralizovaných mocenských štruktúr, tak v postmodernej situácii ich doplnajú a ciastocne nahrádzajú mnohost a premenlivost centier moci. Logika postmodernej situácie obracia mnohé moderné tendencie v ich opak. Pluralizácia centier moci neznamená v postmoderne zvýšenie, ale zníženie slobody jednotlivca, lebo jeho moc je v porovnaní s ich mocou primalá. Najvýznamnejšou zmenou je zmena mocenského postavenia štátu, ktorý po dvesto až tristo rokoch moderny opät stráca bezkonkurencnú mocenskú prevahu ( niekolko storocí nebolo možné štátu odporovat s nádejou na úspech). Udržiavanie poriadku je koniec- koncov definicným znakom vlády. Casy sa však menia a mocenské postavenie štátu s nimi. Štát stráca a možno už i stratil mocenskú prevahu voci mnohým subjektom moci. Možno mu dlhodobo úspešne odporovat, co dokazuje organizovaný zlocin. Štátu vyrástli noví mocenskí konkurenti. Cast svojej moci stratil a stráca v prospech medzinárodných organizácií a casto i menších územných celkov. Najväcšia cast moci štátov prešla na medzinárodné organizácie v procese európskej integrácie. Clenské krajiny Európskej únie sú nesporne plnohodnotnými štátmi, ale Európska únia je už dnes ovela viac ako medzinárodná organizácia. Strata výraznej mocenskej prevahy štátu uvolnuje v rovine subjektov moci priestor pre nejasné a neusporiadané mocenské pomery typické pre postmodernú situáciu, ktorú môžeme charakterizovat aj ako postmoderný chaos. Postmoderná moc menšín znamená casto schopnost zabránit iným jednotlivcom alebo skupinám v uplatnení ich záujmov. Možno ide o další prejav netvorivosti a dekonštruktívnosti postmodernej situácie. Rozpad jasných a relatívne jednotných mocenských pomerov predstavuje jeden z prejavov i prícin pluralizácie a dekonštrukcie postmoderny, co má aj nepríjemné dôsledky. (Admirál Piere Lacoste dospel v minulosti k záveru, že v súcasnosti existujú dva svety. Prvý oficiálny, tvorený 182 suverénnymi štátmi, ktorý je napriek všetkým krízam, problémom viac – menej pod kontrolou a panstvom práva. Prinajmenej je prevažne verejne pozorovatelný. Druhý svet je ovela menej oficiálny. Jeho clenmi sú iné mocnosti, iné skupiny, iné ríše a sú tu aj medzinárodné kriminálne organizácie. Na jednej strane stoja nekriminálne organizácie, napr. financné mocnosti, nevládne organizácie, mediálne tlacové a televízne impériá...A na druhej strane nájdeme velké drogové kartely, cínske triády, transnacionálne siete Cosa nostry... Politológovia a právnici vyslovujú názory, že národný štát žije, ale v žiadnom prípade na tom nie je dobre. Myšlienka rozpadu sveta na dva svety je v plnom súlade s logikou postmodernej situácie. Pluralizácia subjektov moci predstavuje najviditelnejšiu rovinu postmodernej pluralizácie a dekonštrukcie mocenských pomerov. Významne ju doplna rastúce tempo zmien mocenskej situácie. Dramaticky sa menia mocenské pomery medzi rôznymi oblastami života spolocnosti aj v ich rámci. Mocenskú situáciu však skutocne dynamizuje až premenlivost pozícií rôznych mocenských subjektov, casto i jednotlivcov v jednotlivých situáciách a vztahoch, zvlášt v rozhodovacích procesoch. Tu sa prejavuje nepredvídatelné a trošku chaotické prúdenie moci. J. Naisbitt povedal: „Novým zdrojom moci nie sú peniaze v rukách niekolkých, ale informácie v rukách mnohých.“ Informácie, vedomosti a poznanie vždy boli prostriedkom moci. V postmoderne význam informácií ako prostriedku moci vzrástol natolko, že sa ich logike a zákonitostiam podriadujú mocenské pomery a stále viac i život v spolocnosti. V moderných casoch boli mocensky zaujímavejšie informácie koncentrované v rukách najvýznamnejších a najbohatších organizácií. Je síce pravdou, že pomocou informácií možno získat dalšie informácie, že pomocou informácií možno aj ako prostriedky moci využit dalšie informácie. Túto vlastnost majú informácie spolocnú s mnohými inými zdrojmi moci (hlavne s bohatstvom). A ako postmoderný paradox pôsobí, že ak subjekt používa informáciu ako prostriedok moci, tak nevyhnutne ju neraz dáva k dispozícií iným subjektom a zvlášt tomu, voci komu ju využíva. Preto aj štát v súcasnosti stráca kontrolu nad pohybom informácií. Ak by ju chcel za každú cenu zachovat, vyradil by krajinu z civilizacného pokroku a zbavil by i seba klúcového zdroja moci. Tvorba i pohyb informácií sa stávajú klúcovými mocenskými otázkami. Kedže informácie sú ústrednou kategóriou informacnej spolocnosti a postmodernej situácie i najvýznamnejším zdrojom/ prostriedkom moci v nich, sú ostatné zdroje moci stále závislejšie od informácií. Platí to napríklad aj pre bohatstvo a násilie. Informácie sú dôležitým prostriedkom získania a tvorby bohatstva. Cast informácií sa neposkytuje za peniaze, ale iba za výmenu za iné informácie, co naznacuje nadradenost informácií voci bohatstvu. V súcasnosti štát disponuje daleko najsilnejším potenciálom prostriedkov násilia, a to zvlášt fyzického násilia. Štát má v postmoderne šancu zachovat si prevahu násilia. Doby kedy ju stratil charakterizoval bud zmätok alebo organizácia spolocnosti nezodpovedajúca súcasným predstavám o štáte. Násilie je nevyhnutným zdrojom moci na ovládnutie územia a na nom žijúceho obyvatelstva. Všetky ostatné subjekty moci musia niekde existovat, a tak musia do urcitej miery rešpektovat alebo aspon brat do úvahy moc a zvlášt potenciál násilia štátu. Aj organizovaný zlocin sa spravidla vyhýba priamej násilnej zvlášt frontálnej násilnej korporácií so štátnou mocou. Ostatné subjekty moci ochotnejšie rešpektujú mocenské postavenie štátu i jeho výraznú prevahu ako subjektu násilia, lebo pomocou prostriedkov moci iného druhu, ktorými disponujú, dokážu výrazne ovplyvnit až ovládnut štát. Štát ani v minulosti nebol najväcším bohácom ani mudrcom. Bohatstvo a informácie boli sústredené v rukách iných subjektov, nie štátu. Tradicným prostriedkom moci štátu je aj organizácia. Štát je rozsiahlou a zložitou organizáciou. Štát je jedinou organizáciou, ktorá na celom území nadväzuje priamy kontakt s každým obcanom. V tomto spocíva jeden z najvýznamnejších a spravidla opomínaných zdrojov štátnej moci, ktorému doposial nedokáže trvale a hlavne celoplošne konkurovat žiadna iná organizácia. Popri násilí je organizácia pravdepodobne druhým zdrojom moci, ktorý zakladá jeho mocenské postavenie. Práve unikátne spojenie organizácie schopnej udržiavat kontakt s každým a bezkonkurencného potenciálu násilia zakladá dodnes mocenské postavenie štátu. Štát je zaclenený do coraz pevnejších väzieb v rámci medzinárodných organizácií. Toto zaclenenie sa stalo prostriedkom i významným limitom jeho vlastnej moci. Nastal asi razantný proces presunu casti právomoci štátov na medzinárodné organizácie. Bohatstvo si nadalej zachováva významné postavenie medzi zdrojmi moci. Je však stále viac odkázané na spojenie s inými prostriedkami, predovšetkým s informáciami. Charizma zostáva aj v postmoderne nevyhnutným predpokladom výrazného úspechu v povolaniach, kde je jednotlivec závislý od podpory verejnosti. Velkí charizmatický vodcovia a politici sú stále zriedkavejší. Gándhi, De Gaulle, Palme...majú stále menej nasledovníkov. Prícinou nie je osobnostná malost dnešných politikov, ale charakter postmodernej situácie. Doba premenlivých menšín nepraje velkým politikom. Súcastou postmoderny je i to, co si o nej myslíme. Legitimita je chápaná ako uznanie subjektu moci za oprávnený k tomu, aby bol subjektom urcitej moci, aby vykonával urcitú aktivitu spolocnostou alebo jej castou. Legitimita má s mocou zložitý dialektický vztah. Legitimita je prostriedkom moci a moc môže byt jedným zo zdrojov legitimity. Velká cast zdrojov legitimity vyrastá z minulosti. Téza o castom spojení legitimity s minulostou je nesporná. Preto sa legitimita problematizuje vždy v dobách prudkých zmien, tak s ním súvisí úpadok legitimity a na nej založenej moci mnohých inštitúcií vcítane štátu. Legitimita je svojou podstatou subjektívna kategória. Podstatná cast moci, a to i politickej, však postráda demokratickú legitimáciu. Fragmentácia a premenlivost zapájajú v postmodernej situácií legitimitu do línie zdrojov moci prispievajúcich k chaosu. Spinozova veta: „ Obcania budú prirodzene správne nadalej považovaní za navzájom rovných, lebo moc každého z nich je v porovnaní s mocou štátu ako celku nepodstatná. Moc jednotlivca je v porovnaní s mocou štátu skoro vždy nepodstatná. Medzi jednotlivými obcanmi existujú napriek viac ci menej efektívne presadzovanej modernej rovnoprávnosti nezanedbatelné a rastúce mocenské rozdiely. I to je súcast postmodernej situácie. Clovek žije v mikroštruktúrach, ci na mikroúrovni. Tu pôsobí ako subjekt moci. M. Lipset sformuloval charakteristiku modernizácie: „Zdá sa, že modernizácia zahrna spôsoby sociálnych vztahov, v ktorých sa kladie väcší dôraz na univerzalizmus na rozdiel od partikularizmu, na rovnost na rozdiel od elitizmus, na individuálny výkon skôr ako na pripísanie (dedicný status), na špecifickost (vzájomné pôsobenie na základe špecifických vlastností) skôr ako difúznost (vzájomné pôsobenie na základe jednej všeobecnej crty.) Ústup od dedicného statusu otvoril priestor pre podstatné a rýchle zmeny spolocenského statusu i jeho významnej casti- mocenského postavenia cloveka. Logika moderny za urcitou hranicou vedie k postmodernej situácií. Vo svete modernej univerzality moci clovek uspel hlavne, ak sa trvalo spojil s inými. Táto trvalost bola najistejšia ak sa zakladala na nemoderných a hlavne predmoderných kritériách. V postmodernej situácií sa v rovine mocenských vztahov stráca vela z vlastnosti otvorenej spolocnosti. Svety admirála Lacosta asi nedokážu spolunažívat v mieri a asi by nebolo dobré, keby sa uzavrel mier s kriminálnou castou druhého sveta. Možno sa admirál Lacoste mýlil a v postmoderne je štátov viac. Ak by bolo v Európe softvérom feudalizmu krestanské náboženstvo, tak obdobnú úlohu hrajú v postmodernej situácií informácie, ktoré podporujú úplne iné formy spolocenského života i mocenské pomery. Skúsenost moderných casov je nevymazatelná v dobrom i v zlom. Fungovanie spolocnosti ešte stále zabezpecujú moderné inštitúcie a ciastocne i normatívne systémy. I ked sú informacná spolocnost a postmoderná situácia dvoma stránkami, alebo snád vrstvami tej istej skutocnosti, existuje medzi nimi napätie, ktoré možno zjednodušenie vyjadrit aj ako napätie medzi partikularizmom postmodernej situácie a univerzalizmom informacnej spolocnosti. Patrí k paradoxom cesty od moderných casov k postmodernej situácií, že kým v moderných casoch boli prebujnené inštitúcie asi hlavnou hrozbou slobody, v postmodernej situácii sa asi najväcším nebezpecenstvom pre slobodu stáva nedostatok relatívne stabilných celospolocenských mocenských pomerov opierajúcich sa o systém inštitúcii.