Michail Gorbacov: životopis Narodil sa v rolníckej rodine v obci Privolnoje na severe Kaukazu. Vyštudoval najskôr právo na univerzite v Moskve, potom polnohospodársky inštitút v Stavropole. Do komunistickej strany vstúpil v roku 1952. Postupoval v straníckej hierarchii, bol menovaný prvým tajomníkom stavropolskej organizácie KSSZ a v roku 1978 sa stal tajomníkom ÚV KSSZ pre polnohospodárstvo. Od roku 1980 bol clenom politbyra a v roku 1985 po vládnutiach Andropova (1982-1984) a Cernenka (1984-1985) bol zvolený do funkcie generálneho tajomníka strany. Heslá Gorbacovej politiky naznacovali len postupnú zmenu cielov. Na zaciatku bolo uskorenie, potom perestrojka. Aj keby nimi dosiahol výsledky, neboli také dalekosiahle ako úplná reforma. Ako vyplýva zo samostatných pojmov, zaciatocné ciele boli obmedzené. Vo volbách mali kandidovat viacerí, v priemysle sa mali vytypovat priority, umelci mali dostat slobodu tvorby. No všetko sa malo udiat v rámci jestvujúceho systému, a ten mal ostat socialistický. Podstata prestavby Podstatu prestavby vystihuje úsilie o demokratizáciu celého systému, celého života spolocnosti. Ide o spájanie socializmu s demokraciou. Objavuje sa tu úplne nové chápanie kritiky, a to kritiky od širokých más ako istej formy spätnej väzby. Táto sa má vnímat ako pozitívny jav, ktorý môže ponúknut vodcom podnety na prehodnocovanie svojich krokov. Vzhladom na to, že masy sa na problémy dívajú z inej perspektívy, môžu príst s mnohými podnetnými riešeniami zložitých, ci už spolocenských alebo technických problémov. Predstavuje to obrovský posun v myslení vrcholného politika a podla môjho názoru to dávalo nádej na hlboké a úspešné reformy. Otázkou však ostáva, do akej miery verili týmto vyhláseniam aj obycajní, už tolko krát tažko skúšaní ludia. Súcastne sa tu objavuje snaha „teoreticky aj prakticky“ úplne obnovit leninskú koncepciu socialistickej výstavby. Gorbacov bol hlboko presvedcený, že socializmus sa až príliš odklonil od ideálov svojho zakladatela. Súcastne tu využíval fakt, že mnoho ludí, ci už obycajných robotníkov alebo funkcionárov vo vedení strany pocituje k Leninovi a jeho myšlienkam akýsi rešpekt ci úctu. Najdôležitejší problém, ktorý bolo treba vyriešit bolo ozdravenie hospodárstva. Prvým krokom malo byt zavedenie poriadku a disciplíny, zvýšenie organizovanosti a zodpovednosti, zlepšenie úrovne práce v zaostávajúcich úsekoch. Hlavné vnútorné rezervy však autor videl v dôkladnej štruktúrnej prestavbe ekonomiky, v rekonštrukcii jej materiálnej základne, v nových technológiách, v zmene investicnej politiky a vo zvýšení úrovne riadiacich sústav. Súcastne kladie dôraz na urýchlenie vedecko-technického pokroku. Vypracovali sa rozsiahle komplexné programy, nová investicná politika. Tažisko sa prenieslo z novej výstavby na technickú modernizáciu podnikov, úsporu zdrojov, podstatné zvýšenie kvality výrobkov. Dôraz sa kladie na racionálne využívanie zdrojov. Skoncili sa casy, ked za najúspešnejšie podniky sa považovali tie, ktoré najviac dokázali prekrocit plány, no ich výrobky ležali nepovšimnuté na skladoch. Do urcitej miery tu išlo o zavádzanie prvkov trhového hospodárstva, aj ked len opatrné a autorom oznacované za rýdzo socialistické. Pootvorili sa tu však vráta do budúcnosti, kde sa ráta so základnými zmenami v trhovom mechanizme. Základom reformy bolo rozšírenie hraníc samostatnosti združení a podnikov. Zaviedol sa v nich úplný chozrascot a financovanie z vlastných zdrojov, pricom sa poskytli pracovným kolektívom všetky potrebné právomoci. Presunula sa tak na nich zodpovednost za efektívne hospodárenie a za konecné výsledky. Odmenovanie malo závisiet od výsledkov práce pracovného kolektívu. Takéto kroky si nevyhnutne vyžadovali zmenu centralizovaného riadenia ekonomiky. To sa malo sústredit výlucne na urcovanie stratégie pre dosiahnutie vysokého ekonomického rastu. Súcastne s ním sa pristúpilo k reforme plánovania, tvorby cien, financného a úverového mechanizmu, riadenia vedecko-technického rozvoja, práce a sociálnych otázok. Cielom reformy bolo pocas dvoch-troch rokov zabezpecit prechod od nadmerne centralizovanej direktívnej sústavy riadenia k demokratickej, založenej na zásadách demokratického spájania centralizmu a samosprávy. Išlo tu o snahu o prekonanie stagnacných procesov a odbúranie brzdiaceho mechanizmu. Nastúpila sa cesta intenzifikácie ekonomiky, takej potrebnej, no rokmi nenahraditelne zanedbanej. Zavádzali sa ekonomické metódy riadenia na úkor direktívnych a administratívnych metód, podporoval sa kreatívny a inventívny prístup k riešeniam problémov Tieto reformné kroky však sami osebe nemohli výraznejšie zmenit situáciu bez toho, aby nedošlo k zmenám v organizácii, psychológii a hlavne v myslení ludí. Dnes by sme to asi nazvali zmenou neformálnych pravidiel správania sa. Bolo životne dôležité vykorenit z povedomia spolocnosti heslá typu :“Kto nekradne, okráda vlastnú rodinu.“ Gorbacov si na to trúfol, no je jasné, že jeho možnosti boli vzhladom na ich zakorenenie v spolocnosti velmi limitované. Zmeny odštartoval vo vedení, kde pristúpil k mnohým kádrovým presunom a príležitost ponúkol mnohým mladým, perspektívnym ludom. Títo jasne videli, aká je situácia a mali snahu ju aj riešit. Sám išiel príkladom. Zacal nekompromisný boj proti porušovaniu zásad socialistickej spravodlivosti bez ohladu na to, kto sa ho dopúštal. Vyhlásil zásadu verejnosti v práci. Snažil sa odbúravat neodôvodnené obmedzenia a zákazy. Pochopil, že bez aktivizácie ludského faktora, bez prihliadania na rozmanité záujmy ludí sa mu nikdy nepodarí získat ich podporu a jeho reformy sa minú úcinkom, ako už mnohé predošlé. Preto prvoradou úlohou prestavby, jej záväznou podmienkou úspechu bolo to, aby prebudila cloveka, aby ho motivovala a zainteresovala na svojom úspechu. Išlo o to, aby ludia uverili, že úspešná prestavba by im zabezpecila ovela lepšie životné podmienky a že úspechy prestavby by tým pádom mohli pokladat za svoje vlastné úspechy. Dosiahlo by sa tým, že ludia by podávali lepšie výsledky vo svojej práci bez toho, aby k tomu boli nejakým spôsobom nútení a aby sa im hrozilo sankciami. V konecnom dôsledku by sa každý pokladal za hospodára krajiny, svojho podniku alebo inštitúcie. Jadrom bolo dat opät cloveku pocit, že na nom záleží, že spolurozhoduje o úspechu a o osude svojej krajiny. Pocit, ktorý sovietsky lud nepoznal už po celé generácie. Gorbacov si uvedomoval, že ide o tažký, ak nie rovno o nesplnitelný ciel. Pevne však veril, že sa mu to podarí. Hovorieval :“Ak chceme urobit nieco lepšie, musíme pridat v práci“ Slovo pridat sa pre neho stalo akýmsi heslom, každodenným stavom, životnou filozofiou. Za najdôležitejšie považoval pozdvihnút cloveka duchovne, rešpektovat pri tom jeho vnútorný svet a upevnit jeho mravné postoje. Upozornuje tu na jednu zvláštnost socializmu. Vysoký stupen sociálnych istôt zabezpecených rovnako pre všetkých. Na jednej strane to bol obrovský výdobytok. Na strane druhej to pre mnohých ludí znamenalo možnost priživovat sa na spolocnosti, ked jej ako pijavice odcerpávali životnú silu bez toho, aby jej nieco ponúkli na oplátku. Snaha o rovnaké zaobchádzanie spôsobila že aj ked niekto nepracuje dobre, aj tak zarobil dostatok. Každý poznal svoje práva, no mnohí zabúdali na svoje povinnosti. Politika prestavby stavala všetko na svoje miesto. Princípom socializmu sa stalo heslo: „Každý podla svojich schopností, každému podla jeho práce.“ Toto heslo malo zabezpecit skutocnú sociálnu spravodlivost a skoncovat s tak velmi rozšíreným príživníctvom. Malo zbavit spolocnost deformácií socialistickej morálky a v konecnom dôsledku išlo o starostlivost o duchovné bohatstvo, kultúru každého cloveka a celej spolocnosti. Podla autora je prestavba revolúcia. Je to rozhodné urýchlenie sociálno-ekonomického a duchovného rozvoja spolocnosti. Zacala sa z iniciatívy komunistickej strany jej sebaocistou. Nebol to živelný, ale usmernovaný proces. Ocistit sa však museli všetci. Ak chcela prestavba splnit svoje ambiciózne plány, nevyhnutne si musela získat na svoju stranu široké masy. Lud sa jednoducho musel stotožnit s jej ideálmi, inak nemal najmenšiu šancu na úspech. Takto sa z nej stala revolúcia zhora aj zdola. Gorbacov a jeho zahranicná politika Sovietsky zväz mimoriadne zatažovali preteky v zbrojení a on rýchlo pochopil, že si to oslabená krajina nemôže dovolit. Išlo by to totiž na úkor len tažko dosiahnutej a pomaly sa zvyšujúcej životnej úrovne obyvatelstva. To by mohlo lahko viest k obcianskym nepokojom a v krajnom prípade až k ozbrojeným stretom. Prístup k moderným technológiám bol tiež vdaka Reganovej politike obmedzený, co malo nepriaznivé dopady na dlhodobý problém nízkej produktivity práce a nízkej efektívnosti. Vo svojom diele sa síce zastrájal, že Sovietsky zväz toto technologické zaostávanie hravo dobehne. No realita bola iná. Prezentuje to ako pozitívny jav, ktorý zmobilizuje rokmi zanedbanú vedu a výskum. Ako skúsený politik si však urcite uvedomoval, že bez cudzích technológií to len tak lahko nepôjde a táto propaganda mala len povzbudit sovietsky lud a dodat mu dôveru v plánované reformy. Ak sa mal vyriešit problém nedostatkových tovarov, cierneho trhu a životnej úrovne obyvatelstva tieto nevyhnutne museli príst. Predpokladom úspechu domácich reforiem, ktoré chcel Gorbacov zaviest, bolo preto zlepšenie vztahov so Západom. Ak sa mali znížit výdavky na obranu, a to bolo nevyhnutné, museli sa uzavriet zmluvy o kontrole zbrojenia. Na to však bolo treba obnovit dôveru medzi velmocami. Navyše, užšia vzájomná spolupráca by opät oživila už vyschnuté pramene obchodných stykov, najmä v dovoze spomínaných najmodernejších technológií. A tak Gorbacov pochopil, že nastal cas vrátit do života uvolnovania medzinárodného napätia. Gorbacov bol pripravený urobit aj výrazné ústupky. To, že sa chystá uskutocnit dôležité zmeny spociatku jeho politika nenaznacovala. Predstavoval si, že najprv treba so Spojenými štátmi obnovit spoluprácu na úrovni odzbrojenia, z toho že sa odvinie všetko ostatné. Gorbacov si uvedomil, že všetko je navzájom úzko previazané. Že sa nedá tvrdit, že ludské práva sú vnútornou záležitostou a nikto do toho nemá co hovorit a zároven chciet pokracovat v odzbrojovaní. Pochopil, že všetko treba riešit spolu. Toto všetko prispelo ku najväcšiemu prielomu v jeho zahranicnej politike. Dva roky pred týmto prielomom Gorbacov urobil jeden zo svojich brilantných kúskov, ked namiesto veterána studenej vojny Andreja Gromyka, ktorý bol ministrom zahranicných vecí 28 rokov, vymenoval Eduarda Ševardnadzeho. Prvé iniciatívy v zahranicnej politike na jar a v lete 1985 zahrnali zmrazenie dalšieho rozmiestnovania rakiet stredného doletu v Európe a moratórium na skúšobné jadrové pokusy pod zemou. Hoci obidva tieto kroky mali vyvolat väcšiu dôveru, ani jeden z nich nebol radikálny, podobné návrhy ponúkli už predchádzajúci predstavitelia. A Reaganova bola zameraná príliš antikomunisticky. S presviedcaním priamo osobným stykom sa zacalo v Ženeve v novembri 1985. Od stretnutia Brežneva s Carterom vo Viedni to bola prvá sovietsko – americká schôdzka na najvyššej úrovni po šiestich rokoch. Ženevské vrcholné stretnutie neprinieslo žiadne podstatné výsledky. Druhé stretnutie Reagana a Gorbacova na najvyššej úrovni sa uskutocnilo v Reijkijavíku v októbri 1986. Po nom sa vztahy medzi Gorbacovom a Reaganom výrazne zlepšili. Stalo sa jedným z najdramatickejších stretnutí tohto druhu, lebo na návrh amerického prezidenta, aby Washington a Moskva v priebehu 10 rokov zlikvidovali všetky svoje balistické streli, odpovedal Gorbacov necakane protinávrhom, aby sa zlikvidovali všetky jadrové zbrane. Oboch sklamalo, že nedospeli ku dohode. Gorbacov totiž trval na tom, že práce v rámci SDI by sa mali obmedzit na laboratórny výskum a Reagan nebol na takýto krok pripravený. A predsa priniesol rok 1986 dôležitú dohodu, ktorá významne znížila napätie v Európe. Mesiac pred zaciatkom vrcholnej schôdzky v Reykjavíku sa v Štokholme zišli na zasadnutí Konferencie o bezpecnosti a spolupráci v Európe ( KBSE ) predstavitelia 35. štátov aby odsúhlasili opatrenia, ktoré mali zvýšit dôveru vo vojenskej oblasti. Jedným z nich bolo ustanovenie, že sa musí dopredu oznámit akýkolvek väcší pohyb vojenských jednotiek. Po prvý raz súhlasili krajiny Varšavskej zmluvy s povinnou inšpekciou svojich vojsk priamo na mieste zástupcami NATO a neutrálnych štátov. Bol to odraz Gorbacovej politiky – otvorenosti, ktorá si aj v Sovietskom zväze rýchlo získavala podporu. Skutocná zmena vo vztahoch medzi Východom a Západom sa zacala po fiasku v Reykjavíku. Definitívne sa to ukázalo pocas Gorbacovej návštevy v Spojených štátoch v decembri 1987. Nové myslenie Michaila Gorbacova malo skoncit nepriatelstvo medzi Východom a Západom pocas celej studenej vojny. Doslova malo nahradit sútaž dvoch blokov, ktorá prebiehala aj v case uvolnovania medzinárodného napätia, pravým priatelským vztahom. Michail Gorbacov si uvedomil nielen to, že staré ideologické myslenie už neodráža skutocnost, ale aj nebezpecnost takéhoto názoru, pretože vyžadoval konfrontáciu. Jedným z mílnikov nového myslenia bola Washingtonská schôdzka. Na nej sa podpísala Zmluva o jadrových zbraniach stredného doletu ( INF ), ktorou sa Spojené štáty a sovietsky zväz zaviazali úplne zlikvidovat ich rakety stredného doletu umiestnených na zemi. Tým, že sa odstránil jeden druh zbraní, Zmluva o jadrových zbraniach stredného doletu daleko presiahla rozsah zmlúv SALT 1 a SALT 2, ktoré urcili iba strop na rozmiestnovanie strategických zbraní. Podmienky podpísania Zmluvy o jadrových zbraniach stredného doletu stanovil prezident Reagan, lebo zmluva vyjadrovala jeho nulový variant, ktorý po prvýkrát navrhol v roku 1981. Jej podpis umožnili tri ústupky zo strany Gorbacova. Prestal naliehat, aby sa obmedzili práce na SDI na laboratórny výskum. Nevyžadoval, aby sa do zmluvy zahrnuli britské a francúzske jadrové zastrašovacie prostriedky. A napokon zaviazal sa, že na Sibíri nerozmiestni už demontované rakety SS-20, lebo návrat k nim by americký spojenci v Ázii a Cína považovali za ohrozenie svojej bezpecnosti. Prijat túto podmienku umožnilo zlepšenie vztahov medzi Moskvou a Pekingom. Desat rokov boli sovietské rakety SS-20 namierené na západ. Celé desatrocie trvalo, kým sa podpísala dohoda o ich demontáži výmenou za demontáž amerických rakiet Pershing 2 a letúnových striel Cruise. Zmluvu o jadrových zbraniach stredného doletu sprevádzali viaceré významné dohody o kontrole zbrojenia. O konvencných zbraniach sa diskutovalo 15 rokov, od roku 1973 do roku 1988. Tempo znižovania stavov výzbroje sa udržalo až do konca vlády Michaila Gorbacova a pokracovalo aj potom. Koncom júla 1991 sa podpísala zmluva START 1 o 30 % znížení arzenálov jadrových hlavíc Spojených štátov a Sovietskeho zväzu do konca roku 2000. Po 18 mesiacoch ju nahradila zmluva START 2, ktorá urcila, že každá strana zníži pocet jadrových hlavíc o dalšie dve tretiny, aby sa do roku 2003 znížil ich pocet na 3000 až
- 3500. Úplne sa majú odstránit aj všetky medzikontinentálne balistické strely s