Mechanistická škola Prestíž metodológie klasickej prírodovedy v sociológii a vplyv mechanistického svetonázoru a silne materialistických tendencií na sociológiu sa najjasnejšie prejavuje v mechanistickej škole, ktorá je skrytou svetonázorovou základnou mnohých naturalistických smerov. K mechanistickej škole môžeme zaradit sociologické koncepcie, ktoré porovnávajú sociálne procesy a javy s fyzikálnymi procesmi a javmi, a využívajú pre vysvetlenie sociálneho sveta aj pojmy z mechaniky, fyziky, energetiky a podobne v širšom zmysle slova.

Mechanistická škola rozvíjala dve koncepcie:

  • 1. koncepcia je fyzikalizmus , podla ktorého sa všetky prírodné javy môžu a majú
redukovat na fyzikálne princípy.

  • 2. koncepcia logického pozitivizmu, ktorú rozpracoval Carnap, a Neurath a podla ktorej
pravdivost výroku v rámci urcitej vedy závisí od toho, ci ho možno redukovat na jazyk fyziky. Mechanisti rozvinuli pojem spolocnosti ako štatistického zoskupenie castí (na rozdiel od organických koncepcií spolocnosti), ktorého prototypom bol pojem mechanizmu chápaný ako odlišný od živého organizmu. Agregátna koncepcia spolocnosti pomáhala použit štatistické metódy v sociológii, ktoré sa opierali o príslušný pojem celku.Kvantitatívne údaje a ich grafické znázornenie rozsiahle využíval americký ekonóm a sociológ Henry Charles Carey (1793 – 1879), autor jednej z prvých rozvinutých mechanistických teórií v sociológii 19. storocia. Hlavné Careyove sociologické práce: Základy sociálnej vedy (1858 – 1860) a Jednota zákona vo vztahoch fyzikálnej, sociálnej, psychickej a morálnej vedy (1872), zdielajú monizmus a princípy Spencerovej mechanistickej evolúcie. Carey, ktorý vychádzal z obecnej redukcionistickej logiky mechanizmu, hladal jednoduché zákony, ktoré ovládajú hmotu vo všetkých jej formách a platia ako vo fyzike, tak aj v spolocenských vedách a líšia sa len objektom uplatnenia a spôsobom vyjadrenia. Napríklad fyzikálne zákony gravitácie, prítažlivosti a odpudzovania sa prejavujú ako asociácie a koncentrácia obyvatelstva. Clovek je pre Careya len molekulou spolocnosti a asociácie len odroda „velkého zákona molekulárnej prítažlivosti“. Vo svojich úvahách casto používal naivné mechanistické zovšeobecnenie a analógiu a neúmerne precenoval ich silu. Z princípu neznicitelnosti hmoty podla jeho názoru vyplýva, že výroba a spotreba sú len premenou látok, obchod je len premiestnením látok v priestore a podobne. Revolúcia v prírodovede 20. storocia nezabránila pokusom vysvetlovat sociálno mechanistickým spôsobom. Niektorí prírodovedci rozvíjali fyziológiu, najmä vynikajúci chemik Wilhelm Friedrich Ostwald (1853 – 1932). Vo svojich Energetických základoch vied o kultúre Ostwald predpokladal, že energetika môže dat spolocenským vedám urcité základné princípy, nie však všetky vysvetlenia, ktoré potrebujú. Z najobecnejšieho energetického hladiska je kultúrny proces premenou volnej energie na viazanú. Cím väcšie množstvo viazanej užitocnej energie získame v tejto premene, tým významnejší je pokrok kultúry. Toto univerzálne kritérium, založené na zákonoch rozptylovania energie a vzrastajúcej neusporiadanosti, umožnuje nielen merat spolocenský pokrok, ale aj zvýšenie životaschopnosti organizmu alebo biologického druhu ako celku, co vyplýva z jednoty svetového evolucného procesu. Evolúciu, ktorá sa uskutocnuje pocas viac alebo menej dlhého casového obdobia, charakterizuje vzrastajúca diferenciácia a zložitost organizácie a funkcií organizmu, živocíšneho druhu, ludskej skupiny, spolocnosti a pod. Posledným základom spolocenského pokroku je to, že v dôsledku postupne sa zdokonalujúcej organizácie ludských skupín clovek stále lepšie využíva volnú energiu sveta. Také využitie sa realizuje dvoma spôsobmi: delbou a spájaním práce, ktoré sú podstatou sociálnej evolúcie. Podobne Ostwald prevádza do jazyka energetizmu dalšie sociologické a ekonomické kategórie, hlavne spolocenský rád a štát, ktoré chápe ako podmienky najlepšej premeny energie. Autorita matematickej prírodovedy napomáhala rozšíreniu mechanistického typu myslenia na zaciatku 20. storocia. Idei sociálnej fyziky rozvíjali Leon Winiarski, Antonio Barcelo, Alfred Lotka a iní.Teoretici, ktorí sa v prírodovede nevyznali, jednoducho uvádzali pre objasnenie sociálnych javov lubovolné zákony fyziky, mechaniky, chémie a biológie, hodiace sa pre daný prípad, alebo ktoré daný sociológ poznal. Rozšírenou chybou mechanicizmu bolo „preobliekanie“ bežných ideí sociológie, filozofie a dejín do fyzikálnej terminológie, co viedlo len k svojráznym vysvetleniam. Také boli aj pokusy o „termodynamický výklad dejín“, ktoré casto využívali vtedy populárne, avšak chybné fyzikálne teórie typu “tepelnej smrti vesmíru“. Pohyb, život, zmena, dejiny existujú pokial existuje nerovnost energie. Na základe termodynamických zákonov stálosti množstva energie a prechodu energie od vyššej úrovne k nižšej predpovedali stav sociálnej neusporiadanosti v budúcnosti ako mrtvu a nehybnú rovnost, ktorá sa podobá tepelnej smrti vesmíru. Z logického hladiska mnohí teoretici mechanicizmu porušujú zákon rovnosti obsahu. Napríklad výroky Careya a dalších “sociálnych fyzikov“ o nehybnosti a gravitácii sa podávajú tak, akoby sa špeciálne vztahovali k sociálnym javom, a pritom sú použitelné na všetky objekty fyzickej prírody. Dôsledkom toho je, že sa neberú v úvahu skutocné špecifické rysy sociálneho sveta. Rozvinutú kritiku mechanicizmu v sociológii podal V. I. Lenin v knihe Metarializmus a empiriokriticizmus. Z hladiska tendencií súcasnej vedy k zbližovaniu najvzdialenejších oblastí vedenia, k hladaniu univerzálnych princípov pre tieto oblasti a tiež k štruktúrnej jednote rôznorodých systémov a javov sa niektoré stránky mechanistickej školy odrážajú v pokusoch o využitie kybernetiky a obecnej teórie systémov v sociológii. Mechanicisti, ktorí tvorili metodiku císelného hodnotenia premeny prírodnej energie na sociálne ekonomickú, prispeli významne k teórii sociálneho merania a k rozvoju štatistiky.Použitá literatúra: Dejiny buržoazní sociologie 19. a zacátku 20. století, Praha

1892