Marxizmus, Marx a Engels

Marxizmus, Marx a Engels Vznik marxizmu V 19. storocí vystupuje v Nemecku dvojica filozofov Marx a Engels, ktorí hlásajú novú filozofiu. Marx sa orientoval na filozofiu cloveka. Za jeho základnú vlastnost pokladá prácu ako produktívnu cinnost. V nej clovek spredmetnuje svoje bytostné sily, pretvára prostredie okolo seba, ci úž sociálne alebo prírodné. Súkromné vlastníctvo je podla Marxa prícinou vzniku tried a odcudzuje cloveku produkt jeho práce a prácu samotnú. To sa prejavuje v postavení moderného proletára. Odcudzením práce Marx chápe nadvládu ludských výrobkov nad clovekom, ktoré voci nemu vystupujú ako cudzie sily. Za odcudzenie pokladá aj pretváranie reálnych životných vztahov ludí v ich vedomí, napríklad náboženstvo a ideológia. Odcudzenie možno prekonat len zrušením súkromného vlastníctva, komunistickou premenou spolocnosti. Základom tejto spolocnosti je materiálna výroba, v ktorej ludia produkujú všetko to, co slúži na uspokojovanie ich potrieb. Takáto premena by však znamenala, že celé dejiny ako prírodno - historický proces smerujú k beztriednej spolocnosti. Podla spôsobu výroby Marx rozlišuje dva velké celky, ktoré nazýva spolocensko-ekonomické formácie. Každá formácia má svoju základnu a politickú a právnu nadstavbu. Spolocensko-ekonomická formácia sa rozvíja dovtedy, kým sa výrobné vztahy nestávajú brzdou dalšieho vývoja. Ak je tak, vznikajú sociálne revolúcie, v ktorých nová spolocenská trieda preberá vedúce postavenie v spolocnosti. takáto revolúcia vypukla v roku 1917 , konkrétne vo februári 1917 v Rusku. Marxistická filozofia sa rozvíjala najmä v prostredí sociálnodemokratického robotníckeho hnutia. Mala dva smery: ortodoxný marxizmus a západný marxizmus. Ortodoxný marxizmus reprezentovali západoeurópski a ruskí sociálni demokrati, predovšetkým Vladimír Iljic Lenin, vlastným menom Vladimír Uljanov. Najmä po jeho smrti sa marxistická filozofia stala súcastou oficiálnej štátnej ideológie, najprv v Sovietskom Zväze, neskôr v krajinách bývalého východného bloku. Zjednodušenú a zvulgarizovanú podobu predstavujú práce Josifa Visarionovica Stalina, ktoré mocenský urcovali záväzné hranice možného filozofovania. K zmene filozofického myslenia došlo po kritike stalinizmu v roku 1956. Napriek tomu zostala cast marxistickej filozofie pod náporom ideologizácie v komunistických krajinách. MARX Karol

1818 - 1883

Narodil sa v meste Trevír, v najrozvinutejšej provincii Pruska. Detstvo strávil v rodine, ktorá žila v duchu buržoázneho osvietenstva a humanity. Napriek tomu, že v nej vyrastalo devät detí, nepoznala biedu. Otec Heinrich Marx, bol advokát. Zvlášt sa zameral na výchovu syna Karola, z ktorého chcel mat velkého právnika, široko-daleko uznávaného obhajcu rozumu a ludskosti. No už po skoncení gymnázia Karol otcove nádeje sklamal. Hoci sa dal na jeho želanie zapísat na právnickú fakultu v Bonne, zaujímala ho predovšetkým filozofia a rušný študentský život, v ktorom nechýbali ani láska k šlachtickej dcérke Jenny von Westphalen. Marxovo búrliváctvo však coskoro ustúpilo vážnemu záujmu o štúdium, ktoré okrem práva a filozofie zahrnovalo aj dejiny literatúry a iných umení, kultúry a cudzie jazyky. Filozofia však prevládala. Po prechode na berlínsku univerzitu roku 1836 ho upútala velkost Heglovej osobnosti. Poznanie jeho filozofie, najmä dialektiky, oznacil v liste otcovi za medzník vo svojom živote. Marx sa od Hegla vela naucil, no jeho myslenie sa vydalo inou cestou. Zatial' co Hegel uplatnoval svoju dialektiku v oblasti duchovných špekulácií, Marx zacal používat dialektickú metódu na vysvetlovanie skutocnosti. V tomto období v nom už dozrelo rozhodnutie nepripravovat sa na právnické povolanie, ale po váhavom súhlase otca, sa dal na dráhu profesora filozofie. Po otcovej smrti dopísal dizertáciu a v Jene roku 1841 získal titul doktora filozofie. Otvorila sa pred ním kariéra univerzitného docenta v Bonne, no dal prednost písaniu clánkov do pokrokových casopisov. Ked vznikli Rýnske noviny, stal sa roku 1842 ich redaktorom. Vystupoval v nich na obranu chudoby, pranieroval brutálne opatrenia vlastníkov pozemkov proti nemajetnej mase, vášnivo sa zasadzoval za slobodu tlace a nelútostne kritizoval kapitalistickú spolocnost. Noviny boli coraz populárnejšie, a ked sa Marx stal ich šéfredaktorom, zasiahla proti ich buricstvu vláda. Roku 1843 ich zakázala. Práca v Rýnskych novinách obohatila Marxa o velké skúsenosti. Predovšetkým si uvedomil, že na to, aby mohol hlbšie pochopit podstatu spolocenskej nerovnosti a materiálnych záujmov ludí, sa musí dôkladne zaoberat štúdiom ekonomických a sociálnych problémov. Pochopil, že za reakcnej vlády v Prusku nebude môct slobodne hlásat a rozvíjat svoje filozofické a politické názory. Rozhodol sa preto odíst do Paríža. V júni 1843 sa oženil s Jenny, ktorá mu bola až do smrti nielen manželkou, ale predovšetkým spolahlivou radkynou a spolupracovníckou. V Paríži sa pre nich zacal tažký život politických emigrantov. Marx sa pustil do uskutocnovania svojich politických plánov. Založil casopis, okolo ktorého chcel sústredit. najvyspelejších nemeckých a francúzskych publicistov. V spolupráci s Arnoldom Rugem zacal vydávat Nemecko-francúzsku rocenku. V nej uverejnoval clánky, v ktorých sa už prejavil ako vyhranený proletársky revolucionár. Svojím postojom však velmi skoro popudil štátny aparát i spolupracovníka Rugeho, ktorý odmietol íst revolucnou cestou. Marx zostal bez miesta a bez prostriedkov. Po case však predsa len mohol pokracovat vo svojej práci, pretože mu financne pomohli jeho priatelia z cias vydávania Rýnskych novín. Ked študoval problém historickej úlohy proletariátu, dostal velmi cenné podnety od mladého filozofa Engelsa, ktorý sa zaoberal kritikou buržoáznej politickej ekonómie. Myšlienková zhoda a velký revolucný zápal ich natrvalo spojili. Roku 1845 napísali spolocnú knihu Svätá rodina a o rok neskôr Nemeckú ideológiu, v ktorých sformulovali teóriu vedeckého komunizmu. Popri filozofických otázkach sa Marx zaoberal aj štúdiom politickej ekonómie a dejín francúzskej revolúcie. Roku 1845 ho však na zákrok pruskej vlády vypovedali z Paríža ako nebezpecného revolucionára. Prestahoval sa do Bruselu. Roku 1847 tam uverejnil dielo Bieda filozofie, v ktorom vystúpil proti nevedeckým teóriám vtedajších filozofov a odhalil príciny útrap Pudových más. V Bruseli a v Londýne založil roku 1846 spolu s Engelsom Komunistické korešpondencné výbory, ktorých úlohou bolo propagovat vedecký komunizmus. O dva roky neskôr založili v Londýne Zväz komunistov, ktorý mal organizácie vo viacerých štátoch. Spolu s Engelsom vypracovali program Zväzu, ktorý vošiel roku 1848 do dejín ako slávny Manifest komunistickej strany, mobilizujúci robotníkov celého sveta svojím obsahom a výzvou Proletári všetkých krajín, spojte sa! Marx však ani v Belgicku nemohol dlho pokojne pracovat. Ked roku 1848 vypukla vo Francúzsku februárová revolúcia, belgická vláda, nastrašená zacínajúcimi ludovými nepokojmi v Bruseli, vypovedala ho do Francúzska. Odtial po marcovej revolúcii v Nemecku odišiel do Kolína, kde založil Nové rýnske noviny. Po vítazstve kontrarevolúcie ho postavili pred súd a znovu vypovedali z krajiny. Odišiel do Paríža, ale po jednej z demonštrácií ho vypovedali aj odtial. S celou rodinou sa potom prestahoval do Londýna, kde žil až do smrti. Porevolucné roky boli pre Marxa obdobím intenzívnej a vycerpávajúcej vedeckej cinnosti. V prácach Triedne boje vo Francúzsku a Osemnásty brumaire Ludovíta Bonaparta zhodnotil posledný revolucný výbuch v Európe a zacal pracovat na svojom hlavnom diele Kapitál. V Kapitáli Marx rozobral hospodársku štruktúru kapitalizmu. Na jej základe dokázal, že cesta k revolúcii a beztriednej spolocnosti, je zákonitá. Prvý diel Kapitálu vyšiel v Hamburgu roku 1867. V tomto case sa Marxovi a celej jeho rodine žilo neobycajne tažko. Bieda, hlad a choroby boli u Marxovcov, ktorým sa narodilo už štvrté dieta, každodenným hostom. Engels im vtedy nemohol pomôct, lebo bol vo vyhnanstve vo Švajciarsku. Roku 1864 založil spolu s Engelsom Medzinárodné robotnícke združenie I. internacionálu, ktorá sa stala tribúnou pokrokového proletariátu a demokratických síl v Európe proti silám reakcie. Významné udalosti vo Francúzsku v case Parížskej komúny v roku 1871 ho velmi nadchli. Komúna bola prvým praktickým výsledkom pôsobenia I. internacionály. V tých týždnoch napísal stovky listov svojim priatelom a clenom Internacionály a vyzýval ich, aby organizovali manifestácie a rôzne akcie. Po porážke Komúny napísal rozbor jej -skúseností v diele Obcianska vojna vo Francúzsku. Dôsledky krvavého potlacenia parížskeho, proletariátu však velmi nepriaznivo zasiahli robotnícke hnutie celej Európy a tlak reakcie si vynútil, aby I. internacionálu jej vodcovia rozpustili. Popritom roku 1875 napísal dalšiu významnú prácu Kritika Gothajského programu, kde po prvý raz sformuloval nevyhnutnost prechodného obdobia medzi kapitalizmom a socializmom. Jeho analýza ideového a organizacného programu nemeckých socialistov významne prispela k zrodu bojaschopnej proletárskej strany v Nemecku, ktorú Marx až do konca svojho života podporoval a úzko s nou spolupracoval. Hoci už v mladosti cítal takmer vo všetkých európskych jazykoch a písal v nemcine, francúzštine a anglictine, v tomto období sa zacal ucit ruštinu, pretože ju potreboval nielen pri štúdiu literatúry pre Kapitál, ale najmä preto, aby mohol bezprostredne sledovat vývin ruského národnooslobodzovacieho hnutia. Na základe dôkladného štúdia ekonomických a politických zmien v Rusku predvídal, že po Parížskej komúne sa nevyhnutne a skoro uskutocní prvá velká revolúcia práve v Rusku. Vyhnanstvo, ktoré Marxa stále stíhalo, núdza, z ktorej jeho rodina napriek Engelsovej pomoci nevychádzala, ustavicný boj proti rôznorodým neproletárskym a protiproletárskym smerom a vycerpávajúca teoretická práca velmi podlomili jeho zdravie. V roku 1881 mu zomrela žena. A ked mu ešte zomrela najstaršia dcéra Jenny, z duševných a fyzických útrap sa už nezotavil. Zomrel v Londýne 14. marca 1883. ENGELS Fridrich

1820 - 1895

Nemal nijaké tituly, nebol ministrom, ani poslancom. Nemal vysokoškolský diplom, ale udivoval svet svojimi encyklopedickými znalostami. Narodil sa Barmene (dnešný Wuppertal). Jeho otec, bol majitelom textilnej továrne. Bol konzervatívne zmýšlajúci clovek. Vzdelanie považoval za prejav bezbožnosti a mladému Engelsovi, ktorý nesmel dokoncit ani gymnázium a ktorého túžba po vzdelaní ovládala rovnakou mierou ako jeho otca túžba po zisku, nezostávalo iné, iba odíst z domu. Ako dobrovolník pruskej armády roku 1841 chodil vo volných chvílach na filozofické prednášky na berlínskej univerzite a zblížil sa tam s Heglovými stúpencami. Už vtedy zacal chápat politické zásady revolucných demokratov a stal sa ich horlivým vyznavacom. Rozhodujúcim pre jeho další vývin k materialistickému chápaniu dejín, bol jeho pobyt v anglickom Manchestri v rokoch 1842 - 1844. Pracoval tu v obchodnej kancelárii a zároven študoval pracovné a životné podmienky robotníkov a problémy najrozvinutejšieho robotníckeho hnutia tých cias - chartizmu. Roku 1844 sa vracal do Nemecka a cestou sa v Paríži po prvý raz osobne stretol s Karolom Marxom. O rok neskôr vydal svoje prvé väcšie dielo Postavenie robotníckej triedy v Anglicku. Na jar 1845 sa prestahoval do Bruselu, kde spolu s Marxom vydali významné diela Svätá rodina a Nemecká ideológia. V predvecer európskej buržoáznej revolúcie dospeli obaja myslitelia k rozhodujúcemu medzníku: založili prvú proletársku stranu na svete - Zväz komunistov. Vypracovali jej program nazvaný Manifest komunistickej strany. V case nemeckej buržoáznej revolúcie vydával spolu s Marxom v Kolíne Nové rýnske noviny. Ked vyšiel na redaktorov novín zatykac, utiekol Engels do Bruselu. Tam ho však uväznili a vypovedali z krajiny. Odišiel do Paríža, potom sa skrýval vo Švajciarsku a napokon roku 1849 sa znovu vrátil do Nemecka. V Kolíne ho spolu s Marxom postavili pred súd a obžalovali z urážky úradných orgánov. Pre nedostatok dôkazov a zásluhou ich skvelej obhajoby musel súd obidvoch oslobodit. Engels sa potom zúcastnil na ozbrojenom povstaní nemeckého ludu a po jeho potlacení sa so zvyškami revolucnej armády presunul do Švajciarska. V Londýne, kam prišiel na Marxovu žiadost, vedecky bilancoval revolucné obdobie v Európe v dielach Sedliacka vojna v Nemecku, Revolúcia a kontrarevolúcia v Nemecku. V novembri 1850 sa prestahoval do Manchestru, kde obetoval dlhé roky nenávidenému zamestnaniu v obchodnej kancelárii bavlnárskej firmy Ermen a Engels. Vdaka svojmu postaveniu mohol podporovat mnohých nemeckých pokrokových emigrantov, a najmä sústavne pomáhat Marxovi. V tomto období Engels ustal v publikovaní, ale o to húževnatejšie si doplnal vedomosti. Bol velkým odborníkom v chémii, vo vojenských teóriách a v neposlednom rade i vo filológii - ovládal trinást jazykov. Ozajstným vyslobodením pre Engelsa bol rok 1870, ked si usporiadal majetkové záležitosti, zanechal zamestnanie v obchodnej kancelárii a odišiel do Londýna. Konecne sa mohol nerušene venovat štúdiu problémov vedeckého socializmu i vlastnej tvorivej práci a byt stále v styku s Marxom. Zúcastnoval sa na riadení cinnosti I. internacionály, ktorú s Marxom založili roku 1864, organizoval boj proti nesprávnym teóriám v robotníckom hnutí, písal clánky, no predovšetkým študoval prírodné vedy a matematiku. Výsledkom Engelsovej vedeckej cinnosti boli dve najzávažnejšie diela Anti-Dühring a Dialektika prírody. Jeho hlboké priatelstvo k Marxovi pretrvávalo aj po Marxovej smrti. Engels bol jediným clovekom schopným roztriedit obrovské množstvo prípravných rukopisov Marxovho nedokonceného Kapitálu a zostavit z nich II. a III. diel. Tejto práci sa venoval až do konca života i za cenu, že musel obmedzit prácu na svojich knihách. I tak však napísal dalšie diela - Pôvod rodiny, súkromného vlastníctva a štátu, Ludwig Feuerbach a rozklad klasickej nemeckej filozofie. Významný je aj jeho podiel na príprave socialistického kongresu v Paríži roku 1889 a na vytvorení II. internacionály. Zomrel v Londýne 5. augusta 1895.