Manželstvo: Boží dar a morálny záväzok „Mocou Jeho pravdy hovorím cloveku našich cias, aby pochopil, akými velkolepými dobrami sú manželstvo, rodina, život.“ Ján Pavol II., List rodinám Úvod Ján Pavol II splnil dávne želanie, ked v roku 2001 vyhlásil za blahoslavených manžela spolu s manželkou, cím zdôraznil skutocnost, že svätost nie je vyhradená iba pre reholníkov a knazov. Noví blahoslavení boli Luigi (1880-1951) a Mária (1884-1965) Beltrame Quattrocchiovci z Ríma, ktorí žili v manželstve 50 rokov a mali štyri deti, z ktorých tri sú ešte nažive a zúcastnili sa na slávnosti v bazilike. Ich dvaja synovia, Filippo a Cesare, boli medzi knazmi, ktorí spolu s pápežom koncelebrovali beatifikacnú sv. omšu. Ich dcéra Enrichetta bola medzi veriacimi, ktorí sa zúcastnili na sv.omši. Svätý Otec povedal pocas svätej omše, že títo manželia žili obycajný život neobycajným spôsobom. Popri radostiach a starostiach normálnej rodiny žili neobycajne bohatým duchovným životom. No svet sa pozerá na manželstvo aj inými ocami. Dnešný stav manželstiev a rodín je alarmujúci. Ludia, nepoznajúc tento dar Boha cloveku, z manželstva robia castokrát prítaž a bremeno, ktoré nechcú niest. Aby sa ho zbavili, snažia sa o zredukovanie manželstva na obycajné spolužitie dvoch spriaznených ludí, ba dokonca už ani nie rozlicného pohlavia. Takéto spolužitie je zväcša i oficiálne, pretože v mene "lásky" je dovolené všetko. Je mnoho pálcivých otázok o manželstve, ktoré sa dotykajú každého z nás. A nútia nás všetkých zamysliet sa. Preco je tolko ludí, ktorí nie sú ochotní prijat manželstvo? Preco sa množstvo manželstiev rozpadáva - rozvádza? Preco sú snahy o legalizáciu homosexuálnych rodín? Chcel by som touto prácou vniest trocha svetla do tejto problematiky, hladat odpoved a riešenie dnešného chaotického chápania manželstva. Kedže pohlad na manželstvo a rodinu je vo velkej miere nejednotný, pokúsim sa v tejto diplomovej práci opätovne poukázat na velký dar, ktorým manželstvo je. Boh už dvetisíc rokov prostredníctvom Cirkvi hovorí o velkom tajomstve manželstva, no doba v ktorej žijeme, podáva casto vlastné vysvetlenia. Pokúsim sa nacrtnút niekolko pálcivých problémov, ktoré dnes trápia manželstvo a rodinu a sú dennodennou súcastou v našom živote. Chcel by som tiež zaujat stanovisko ku téme, s ktorou sa coraz castejšie stretávame - homosexualita a snahy o adopciu detí, ktoré homosexuálne páry pre seba požadujú. Cez Sväté písmo a ucenie II. Vatikánskeho koncilu sa pokúsim opätovne pozriet na manželstvo ako na dar Boha. Sväté písmo bude základným pramenom. Dalším pramenom, ktorý by som chcel použit pri písaní tejto práce je kniha ucitelského úradu Cirkvi, Katechizmus katolíckej cirkvi. Myslím, že podáva komplexný pohlad o ucení cirkvi a poskytne mi množstvo cenných informácií. Budem cerpat z kníh morálnej teológie, od známych slovenských ci zahranicných teológov a cez ich poznatky nahliadnem na manželstvo. Z najmodernejších prostriedkov masmedialnej komunikácie mám v úmysle pracovat aj s internetom. Použijem analyticko-syntetickú metódu. Z pramenov aj inej literatúry sa budem usilovat vybrat hlavné pravdy o manželstve a jeho úlohách a usporiadat ich do jedného celku. Túto diplomovú prácu chcem rozdelit do troch kapitol.V prvej kapitole sa pokúsim vytýcit, co je to manželstvo a ako bolo chápané v Starom zákone a ako o nom ucí Ježiš Kristus.V druhej kapitole sa pokúsim zaoberat jednotou a nerozlucitelnostou manželstva, tiež poslaním manželstva v jeho odovzdanosti a darovaní života a napokon o manželstve ako spolocenstve lásky. Ako prostriedok na dosiahnutie tohto ciela použijem tie dokumenty II. Vatikánskeho koncilu, ktoré pojednávajú o manželstve. V tretej kapitole sa pokúsim pozriet na postavenie rodiny a jej súcasný stav. Tiež sa chcem pozriet na typy rodín a vplyv televízie na život v rodinách. Nechcel by som vynechat ani otázku homosexuality a práv, ktoré požadujú homosexuálne páry.
KAPITOLA I.
MANŽELSTVO A RODINA VO SVETLE SVÄTÉHO PÍSMA Co je to manželstvo? Odkial sa vzalo? Odkedy jestvuje a ako je potrebné pochopit spolužitie muža a ženy v manželstve, ktoré vytvára rodinu a zázemie pre jedinecný rast osobnosti? Toto sú otázky, na ktoré budeme hladat odpovede v tejto kapitole rozdelenej tak, aby sme v prvej casti pochopili, co je to manželstvo, v druhej, ako bolo chápané v Starom zákone a v poslednej, ako je chápané po príchode Ježiša Krista.
1. Definícia manželstva
O výklad manželstva sa usilujú filozofovia, sociológovia, psychológovia, lekári, právnici a teológovia, a tak hrozí nebezpecenstvo, že uviazneme v pestrej inventarizácii prístupov. Ako každá podstatná forma je i manželstvo celok. Sväté písmo sa zacína stvorením muža a ženy na obraz a podobu a koncí sa videním „Baránkovej svadby“ (Zjv 19, 7.9). Od svojho zaciatku až do konca Písmo hovorí o manželstve a jeho „tajomstve“, o jeho ustanovení a o význame, ktorý mu dal Boh, o jeho pôvode a cieli, o rozlicných spôsoboch jeho realizácie v priebehu dejín spásy, o jeho tažkostiach vyplývajúcich z hriechu a o jeho obnovení „v Pánovi“ (1 Kor7,39) v novej zmluve Krista a Cirkvi. Koren slova muž a žena je vo všetkých jazykoch rozdielny, ako keby neboli rovnakej podstaty. Jedine hebrejcina používa dve slová, ktoré majú rovnaký koren, cím podciarkuje ich vzájomné doplnanie. Muž sa povie “iš“ a žena “iššah“. V zákonníkoch Izraela ako aj v zákonníkoch starého Stredného východu žena zaujíma postavenie nižšej bytosti: jej vplyv sa viaže na materskú funkciu. No Izrael sa vyznacuje svojou vierou v Boha-Stvoritela, ktorá potvrdzuje základnú rovnost oboch pohlaví. Boh, ktorý stvoril cloveka z lásky, povolal ho aj k láske, ktorá je základným a vrodeným povolaním ludskej bytosti. Lebo clovek je stvorený na obraz a podobu Boha, ktorý sám „je Láska“ (1 Jn 4,8-16). S krestanským chápaním cloveka je zlucitelná iba rovnost muža a ženy a z toho vyplývajúca personálna súvztažnost. Terminológia v moderných jazykoch je rozlicná. Manželstvo sa po anglicky povie: „marriage“, po nemecky „die Ehe“, po španielsky „matrimanio“, po taliansky „matrimonio“, po francúzsky „mariage“, po polsky „malženstvo“. Latincina ma viacero termínov na oznacenie manželstva. Uvedieme si aspon niektoré: „Matrimonium“, „coniugium“, „connubium“, „nuptiae“. Matrimonium. Uvedený termín sa skladá z dvoch slov: „mater“ (matka) a „munia“, resp. „munus“ (úloha, poslanie). Pri aplikácii tohto termínu na zväzok muža a ženy, ktorý v slovencine oznacujeme termínom manželstvo, sa podciarkuje dôležitost úlohy ženy-matky v tomto zväzku. Definícia manželstva podla kán. 1055 CIC 1983 znie: „Matrimoniale foedus, quo vir et mulier inter se totius vitae consortium constituunt, indole sua naturali ad bonum coniugum atque ad prolis generationem et educationem ordinatum, a Christo Domino ad sacramenti dignitatem inter baptizatos evectus est.“
Obsah tejto definície si zhrnieme do nasledovných bodov:
1.Je to zmluva medzi mužom a ženou; 2.Je to zmluva, ktorá spôsobuje , že dva ludské osudy, totiž osud muža a osud ženy, sa spájajú v jeden a ten istý osud na cas celého ich života (consorttium totius vitae); 3.Toto spolocenstvo muža a ženy, ktoré vzniklo manželskou zmluvou, je prirodzeným spolocenstvom, ciže je postavené na prirodzenosti cloveka; 4.Cielom tohto spolocenstva je dobro manželov, plodenie a výchova detí; 5.Túto manželskú zmluvu medzi pokrstenými Kristus Pán povýšil na sviatost. Definícia manželstva podla kán. 776, § 1 CCEO: „Matrimoniale foedus a Creatore conditum eiusque legibus instructum, quo vir et mulier irrevocabili consensu personali totius vitae consortium inter se constituunt, indole sua naturali ad bonum coniugum ac ad filiorum generationem et educationem ordinatur“. Obsah tejto definície si zhrnieme
do nasledujúcich bodov:
1. Je to zmluva medzi mužom a ženou;
2. Boh ju založil a zabezpecil svojimi zákonmi;
- 3. Touto zmluvou ustanovujú muž a žena medzi sebou „consortium totius vitae“ , ciže
- 4. Momentom, kedy táto zmluva vzniká je neodvolatelným súhlas (muža a ženy);
- 5. Toto spolocenstvo muža a ženy je prirodzeným spolocenstvom, ciže je postavené na
- 6. Cielom tohto manželského spolocenstva je dobro manželov a plodenie i výchova
- 2. Manželstvo a rodina vo svetle Svätého písma v Starom zákone
„Vtedy Adam povedal:
„Toto je teraz kost z mojich kostí a mäso z môjho mäsa; preto sa bude volat mužena, lebo je vzatá z muža.“ (Gn 2,23)
a obaja sú stvorení na Boží obraz:
„A stvoril Boh cloveka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril, muža a ženu ich stvoril.“ (Gn 1,27) Manželstvo v Starom zákone bolo povinné, okrem tých, ktorí neboli schopní manželstva. Vyhýbat sa manželskému povolaniu bez vážnej príciny, ako je neschopnost manželstva alebo iná vážna prícina, by bol egoizmus a pohodlnost. Plodnost bola jedným z najväcších požehnaní v Starom zákone. A ani nárocnost manželstva nemá odrádzat od celoživotného zväzku. To je Boží plán posvätenia cloveka. Rodina je prirodzené prostredie, v ktorom clovek má prežit svoj život, posvätit sa a dôjst do vecného života. 2.2 Nápln manželstva Tzv. knazský opis stvorenia velmi zdôraznuje plodenie potomstva ako zmysel a ciel manželského spolocenstva: „Budte plodní a množte sa“ (Gn1,28). V zameraní manželstva na potomstvo hrá významnú úlohu príslušnost jednotlivých manželstiev k patriarchálnej rodine alebo rodu. Je potrebné zabezpecit budúcnost patriarchálnej rodiny. Táto nesmie stratit svoje miesto v toku spásonosných dejín vyvoleného ludu. Kedže tu existujú zväzky, ktoré pútajú manželstvo k patriarchálnej rodine, manželstvo nepripravujú a nedávajú dohromady mládenec a dievca, ale rodicia. Spomenuté zväzky vytvárajú okrem toho dôležitú bázu pre rozlicné manželské zákony. Podla staršieho jahvistického podania stvorenia, zmysel manželstva tkvie vo vzájomnom doplnení sa a vo vzájomnej pomoci manželov, co zdôraznuje dôležitost manželskej lásky: „ Potom Pán, Boh, povedal: „Nie je dobre byt cloveku samému. Urobím mu pomoc, ktorá mu bude podobná.“ Ked Pán, Boh, utvoril z hliny všetku polnú zver a všetko nebeské vtáctvo, priviedol ho k Adamovi, aby videl, ako by ho nazval, lebo ako ho nazve, také bude jeho meno. A nazval Adam menom všetok dobytok, všetko nebeské vtáctvo a všetku polnú zver. Ale pomoc, ktorá by mu bola podobná, nenašiel. Tu Pán, Boh, dopustil na Adama tvrdý spánok a ked zaspal, vybral mu jedno rebro a jeho miesto zaplnil mäsom. A z rebra, ktoré vybral Adamovi, utvoril Pán, Boh, ženu a priviedol ju k Adamovi. Vtedy Adam povedal: „Toto je teraz kost z mojich kostí...“ - Preto muž opustí svojho otca i svoju matku a prilipne k svojej manželke a budú jedným telom. (Gn 2,18-23n). Obidva správy majú spolocné to, že Boh dal základ rôznosti ludského pohlavia. Boh, ktorý je sám mimo akejkolvek pohlavnosti, je pôvodcom dvojitého pohlavia ludí. Ako výslovne zaznamenáva mladšia knazská správa, je ludská pohlavnost „obrazom“ Božieho stvorenia. „A stvoril Boh cloveka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril, muža a ženu ich stvoril. A Boh im potom dal požehnanie.“ (Gn 1,27) Pohlavná sila teda nie je osudový démonický dar, ktorý má ludí trýznit a odvracat od Boha. Boh to tak chcel, preto je to dobré, ako hovorí dakovný refrén šiesteho dna: „A Boh videl všetko, co urobil, a hla, bolo to velmi dobré.“ (Gn1,31) Pri dvojitom pohlaví sú ludia v najopravdivejšom a najreálnejšom zmysle „spolupracovníkmi a zástupcovia Boha-Stvoritela“, pretože môžu na mieste Božom a za jeho požehnania spolupracovat na creatio continua, na stálom a ešte neukoncenom tvorení, t.j. na predávaní ludského života. Je pomýlené tvrdit, že manželská láska nehrá takmer žiadnu úlohu v starozákonnom manželstve a že toto by bolo skoro výlucne ustanoviznou na plodenie potomstva. Rovnako je nesprávne tvrdit, že manželská láska by bola objavom neskorších cias, najmä modernej doby. Ved už u patriarchov sa vyzdvihuje láska k neveste, napríklad Izákova láska k Rebeke „Izák ju voviedol do stanu svojej matky Sáry. Vzal si teda Rebeku a ona sa stala jeho ženou. A tak ju miloval, že našiel útechu nad stratou svojej matky.“ (Gn24,67) Na pociatku Písma sa pri popise stvorenia po prvýkrát objavili dve pohlavia. Sú to dva zásadné výroky o cloveku: „na obraz Boží“ (Gn 1,27); a „nie je dobré byt cloveku samému“ (Gn 2,18). Samota Adama v raji nie je prekonaná iba numericky - Adam by dostal nového spolocníka v druhom Adamovi, ale špecificky - dostal „iného“ cloveka. Spojenie doplnujúcich sa bytostí, kedy je druhý clovek ucinený ako žena, neprináša len psychologické plody - prekonanie samoty, ale aj ontologické - vznik nového života. Z toho plynú pre cloveka dve úlohy - dat a prijat spolocenstvo a prijat jeho dôsledky – stáva sa spolutvorcom nového života. Jedným z najväcších tajomstiev je, že všetko živé je rozdelené na mužské a ženské pohlavie a že je vždy potrebné vzájomné doplnenie, aby sa vytvoril nový život. U cloveka - a len u cloveka – ide toto doplnenie ešte o rozhodujúci krok dalej, ktorý spocíva v tom, že muž a žena sa nestretávajú iba preto, aby vytvorili nový život, ale zároven preto, aby vyrástli vo svojom osobnom živote v nový celok. 2.3 Náboženský charakter manželstva Starý zákon nepozná mytologickú sakralizáciu manželstva a rodiny, co však vôbec nevylucuje, že manželstvo a rodina sú vo vztahu k Bohu. To vyplýva už zo skutocnosti, že obidve sú výslovne predstavované ako ustanovizne chcené Bohom. V tejto súvislosti je zvlášt významné, že neskôr proroci prirovnávajú zmluvu, ktorú Boh uzavrel s vyvoleným národom, k manželskému vztahu medzi mužom a ženou. Prirovnanie sa presnejšie týka tohto bodu: Boh je ako verný ženích, ktorý neodmieta a neopúšta svoj lud, hoci sa tento zachoval ako neverná manželka a spáchal cudzoložstvo, ked sa navrátil k modlárstvu (Oz 1,3; Jer 3,1-13 ; Ez 16; Iz 54,4-10). Tu ide o nieco viac, ako len o náhodné objasnenie vztahu zmluvy medzi Bohom a ludom prostredníctvom manželského zväzku medzi mužom a ženou. Zmluva medzi Bohom a vyvoleným ludom vrhá tak lúc svetla na manželstvo a manželstvo sa takto nachádza vo svetle Božej zmluvy. Skutocnost, že týmto spôsobom sa manželstvo nachádza v znamení vyvolenia a požehnania, má svoje praktické dôsledky, z ktorých v urcitom zmysle vyplýva sakrálny charakter starozákonného manželstva. Napr. manželstvo s pohanmi sa pokladá za nevhodné, ba niekedy sa priamo zakazuje (Dt 7,1-4; Ezd 9-10). Z prirovnania medzi zmluvou Boha s vyvoleným ludom a manželstvom tiež vyplýva, že monogamia je formou manželstva, ktorá naozaj zodpovedá Božej vôli. 2.4 Starozákonné morálne požiadavky týkajúce sa manželstva a rodiny Manželská a rodinná mravnost Starého zákona je mimoriadne vznešená, i ked to neznamená, že ju zachovávala väcšina národa.
Podávame súhrne jej základné body:
Starý zákon chráni manželstvo tým, že zakazuje a trestá cudzoložstvo. „Nescudzoložíš! Nepožiadaš manželku svojho blížneho!“ (Ex 20,14.17). Muž však spáchal cudzoložstvo len vtedy, ked mal nedovolený styk s vydatou alebo so zasnúbenou ženou. V takomto prípade ho stihol trest smrti (Lv 20,10; Dt 22,22). Rozvod sa trpel, a aby sa vyhlo väcším tažkostiam, bol právne upravený (Dt 24,1-4). Tým však nebol zbavený kritiky: „Lebo nenávidím rozvod, vraví Jahve, Boh Izraela...“ (Mal 2,16). Manželstvo má byt spolocenstvom lásky. Vyplýva to napr. zo spôsobu, akým sa predstavujú dobré starozákonne manželstvá, ako Izákovo manželstvo s Rebekou a Jakubovo s Ráchel. Neskôr starozákonné zjavenie casto povzbudzuje k manželskej láske a hlavne vyzýva muža, aby rešpektoval svoju manželku. Máme o tom rukolapný dôkaz v Tobiášovej knihe, kde sa živým spôsobom osvetluje manželská láska, ako aj láska rodicov a detí. Edna, svokra mladého Tobiáša, dáva mu dcéru Sáru so slovami: „pred Božou tvárou zverujem ti moju dcéru do opatery. Nezarmucuj ju, pokým budeš žit“ (Tob 10,13). Rodicia majú deti milovat a starat sa o ne. Aj v tomto bode ide nielen o výslovné povzbudenie, ale aj o príklady velkej rodicovskej lásky. Pripomenme si napríklad lásku patriarchu Jakuba voci svojím synom. Dalej je to opät kniha Kazatel, ktorá nabáda rodicov k láske k detom, ktorá môže byt aj zodpovedne prísna (Kaz 7,23n; 30,1-13). Deti majú rešpektovat a milovat rodicov. Desatoro Božích prikázaní obsahuje tento príkaz: „Cti svojho otca i svoju matku, aby si dlho žil na zemi, ktorú ti dáva Pán, Tvoj Boh“ (Ex 20,12).
3. Manželstvo a rodina v Novom zákone
Kristus hodnotí pozitívne manželstvo a rodinu „v urcitých hraniciach“. Manželstvo a rodina predstavujú hodnotu iba v pozemskom živote, pretože v budúcom živote nebude viac pre nich miesto, „lebo ked ludia vstanú z mrtvych, už sa ani neženia, ani nevydávajú, ale sú ako anjeli v nebi.“ (Mk 12,25). Ba služba Božiemu královstvu už teraz oprávnuje vziat na seba dobrovolný celibát, „lebo sú ludia neschopní manželstva, pretože sa takí narodili zo života matky, iných takými urobili ludia a iní sa takými urobili sami pre nebeské královstvo. Kto to môže pochopit, nech pochopí.“ (Mt 19,12). Na druhej strane manželstvo môže byt prekážkou disponibilite voci Božiemu královstvu: „Oženil som sa, a preto nemôžem príst“ (Lk 14,20). 3.1 Ježiš a nerozlucnost manželstva podla synoptikov Ježiš vyhlasuje nerozlucnost manželstva na štyroch miestach synoptických evanjelií, ktoré prestavujú niektoré odlišnosti. U Marka 10,11n cítame: „Každý, kto prepustí svoju manželku a vezme si inú, dopúšta sa voci nej cudzoložstva. A ak ona prepustí svojho muža a vydá sa za iného, cudzoloží.“ Takto formulovaný výraz berie do úvahy právne normy platné pre mimožidovskú oblast. U Židov totiž iba muž mohol prepustit svoju manželku, zatial co v grécko-rímskom prostredí sa mohla i žena ujat iniciatívy vo veci prepustenia partnera. U Lukáša 16,18 stojí: „Každý, kto prepúšta svoju manželku a berie si inú, cudzoloží, a kto si berie takú, ktorú muž prepustil, cudzoloží.“ Ked porovnávame Lukášov text s Markovým, zistujeme zúženie textu, pretože sa vôbec nespomína žena, co prepúšta muža, ale sa hovorí iba o mužovi, co prepúšta ženu. No zároven nachádzame u Lukáša rozšírenie textu výrazom „každý muž“. Ide teda tiež o slobodného muža, ktorý ak sa ožení s prepustenou ženou, pácha cudzoložstvo. U Matúša 5,32: „No ja vám hovorím: ,Každý, kto prepustí svoju manželku, okrem prípadu smilstva, vystavuje ju cudzoložstvu; a kto si vezme prepustenú ženu, cudzoloží.‘“ Matúš nehovorí, že muž, co prepustil svoju ženu, sa znova ožení, ale že vystavuje prepustenú ženu nebezpecenstvu, že uzavrie nové manželstvo, cím by sa stala cudzoložnicou. Ježiš výslovne hovorí, že starozákonný rozvod znamenal len ústupok pre tvrdost ich srdca, co bolo však v kontraste s Božím úmyslom na pociatku stvorenia muža a ženy: „Pre tvrdost vášho srdca vám napísal toto prikázanie. Ale Boh ich stvoril od pociatku stvorenia ako muža a ženu. Preto muž opustí svojho otca i matku a pripúta sa k svojej manželke a budú dvaja v jednom tele. A tak už nie sú dvaja, ale jedno telo. Co teda Boh spojil, nech clovek nerozlucuje!“ (Mk 10,5-9). Uvedené slová jasne hovoria, že nerozlucnost manželstva je výslovnou vôlou Boha–Stvoritela. 3.2 Sv. Pavol: manželstvo ako sviatostná skutocnost Manželstvo je sviatost. Sviatost manželstva je tajomstvo viery. Manželstvo je osobitne vtiahnuté do Božieho plánu, pre ktorý nám Kristus nielen otvoril oci, lež ho i završil. Všetky medziludské vztahy lásky majú v nás rást podla predobrazu, ktorý je v Bohu – podla lásky Božej.
Sv. Pavol zdôraznuje tieto dve crty:
- 1. Manželstvo sa kladie na nižší stupen ako stav osoby, ktorá nevstúpi do manželstva,
- 2. Manželstvo má osobitným spôsobom úcast na tajomnom zväzku, ktorý je medzi
KAPITOLA II.
DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL
Manželstvo a rodina sú sami o sebe velmi zložité skutocnosti. Uvažujme o manželstve a o rodine predovšetkým ako o spolocenstve lásky. Tak nám ich totiž predstavuje Druhý vatikánsky koncil. Preto hned v prvej casti tejto kapitoly sa budeme zaoberat jednotou a nerozlucitelnostou manželstva, v druhej casti zasa poslaním manželstva, o jeho odovzdanosti a darovaní života a napokon na záver manželstvu ako spolocenstvu lásky.
1. Jednota a nerozlucnost manželstva
Nerozlucnost: Svätý Augustín ju prirovnáva k nestratitelnému krstnému charakteru s rozdielom, že je len relatívne neopakovatelný, t.j. pocas života partnera. Jednota – jednotnost je vlastnostou, ktorá spocíva v jednoženstve a jednomužstve. Vernost a jednotu si vyžaduje aj dobro detí, ktoré sú jedným zo základných cielov manželstva. Jednotnost manželstva má základ v tom, že zobrazuje spojenie Krista s Cirkvou. Lebo Kristus nezaložil dve cirkvi, ale iba jednu. Láska manželov, samou svojou povahou vyžaduje jednotu a nerozlucitelnost ich osôb, ktorá zahrna celý ich život: „A tak už nie sú dvaja, ale jedno telo“ (Mt 19,6). Manželia „sú povolaní neprestajne rást vo svojom spolocenstve každodennou vernostou manželského slubu úplného vzájomného sebadarovania“. Toto ludské spolocenstvo je upevnené, ocistené a završené spolocenstvom v Ježišovi Kristovi, udelenom sviatostou manželstva. Prehlbuje sa životom spolocnej viery a spolocne prijímanou Eucharistiou. Dôverné spolocenstvo manželského života a lásky, ktoré ustanovil Stvoritel a vystrojil vlastnými zákonmi, vzniká manželskou zmluvou, ciže neodvolatelným osobným súhlasom. Takým spôsobom, ludským úkonom, ktorým sa novomanželia obapolne dávajú a prijímajú, vzniká z Božieho ustanovenia trvalý zväzok, a to aj pred spolocnostou. Tento posvätný zväzok nezávisí od ludskej svojvôle, a to v záujme manželov a potomstva i spolocnosti. Ved sám Boh je pôvodcom manželstva, ktoré sa vyznacuje rozlicnými dobrými cielmi. Manželská prísaha predstavuje pre mladý pár psychologický prah. Prísahou koncí cas kolotocu, neistoty, nerozhodnosti. Všetky uistovania o láske, vernosti, ktoré padli pred týmto rozhodujúcim momentom, nemali hodnotu neodvolatelnosti. Jedna i druhá strana pocítala s tým, že sa môže vyskytnút taká tažkost, môže nastat taká situácia, ktorá povedie k rozchodu. Až prísaha vo sviatosti manželstva zložená si navzájom pred Bohom a pred Cirkvou prináša uspokojenie. V encyklike Casti connubii sa hovorí: „Jednotlivé manželstvá sa uskutocnujú iba na základe slobodného súhlasu oboch snúbencov.“ Predmetom tejto jednoty vôle, ktorá „nemôže byt nahradená žiadnou ludskou mocou“, je iba jedno, a síce „ ci tí, ktorí uzatvárajú manželstvo skutocne chcú vojst do zväzku manželského s danou osobou alebo nie“. Manželská ustanovizen nie je akýmsi nezákonným zasahovaním spolocnosti alebo autority ani nanútenie vonkajšej formy, ale vnútorná požiadavka zmluvy manželskej lásky, ktorá sa verejne potvrdzuje ako jediná a výlucná, aby sa tak zachovala vernost voci plánu Boha-Stvoritela. Táto vernost nijako nepotláca slobodu osobnosti, naopak, zabezpecuje ju pred akýmkolvek subjektivizmom a relativizmom, a robí ju úcastnou na stvoritelskej Múdrosti.
2. Odovzdanost – Darovanie života
Sama manželská ustanovizen a manželská láska sú však svojou povahou od prírody zamerané na plodenie a výchovu potomstva: práve v tom dosahujú akoby svoju korunu. Muž a žena, ktorí manželskou zmluvou „už nie sú dve telá, ale iba jedno telo“ (Mt 19,6), si tak preukazujú dôverným spojením svojich osôb a svojho konania vzájomnú pomoc a službu, prežívajú zmysel svojej jednoty a cím dalej tým väcšmi ju dosahujú. Toto dôverné spojenie - ako vzájomné sebadarovanie dvoch osôb - i dobro detí vyžadujú úplnú vernost manželov a nástoja na nerozlucitelnosti ich jednoty. Kristus Pán štedro požehnal túto mnohotvárnu lásku, vyvierajúcu z pramena Božej lásky a utvorenú podla vzoru jeho spojenia s Cirkvou. Lebo ako sa Boh kedysi ponáhlal v ústrety svojmu ludu zmluvou lásky a vernosti, tak teraz Spasitel ludí a Ženích Cirkvi ide naproti krestanským manželom sviatostou manželského stavu. A zostáva nadalej s nimi, aby manželia jeden druhého vo vzájomnej oddanosti navždy verne milovali, ako si on zamiloval Cirkev a seba samého obetoval za nu. Clovek, nakolko je vteleným duchom, ciže dušou, ktorá sa prejavuje v tele a telom, ktoré je preniknuté nesmrtelným duchom, je v tejto svojej celistvosti povolaný k láske. Láska zahrna aj ludské telo a telo má úcast na duchovnej láske. Krestanské zjavenie poznáva dva vlastné spôsoby na realizovanie povolania ludskej osoby v jej celistvosti k láske: manželstvo a panenstvo. Oba, každé svojim spôsobom, sú verným prejavom najhlbšej pravdy o cloveku, pravdy, že "je na Boží obraz." Deti sú najvzácnejším darom manželstva a najviac prispievajú k dobru samých rodicov. Boh sám, ktorý povedal: „Nie je dobre byt cloveku samotnému“ (Gn 2,18), a ktorý „od pociatku stvoril ludí ako muža a ženu“ (Mt 19,4), chtiac im dat osobitnú úcast na svojom stvoritelskom diele, požehnal mužovi a žene slovami: „Plodte sa a množte (Gn 1,28). Teda správne udržovaná manželská láska a celý z nej vyplývajúci spôsob rodinného života, bez zanedbania ostatných cielov manželstva, smeruje k tomu, aby boli manželia ochotní odvážne spolupracovat s láskou Stvoritela a Spasitela, ktorý ich prostredníctvom stále rozširuje a obohacuje svoju rodinu. Manželia vedia, že v úlohe životodarcov a vychovávatelov - a to treba pokladat za ich vlastné poslanie - sú spolupracovníkmi a staby tlmocníkmi lásky Boha Stvoritela. Boh, Pán života, zveril ludom vznešenú úlohu udržovat život. To sa má uskutocnovat spôsobom dôstojným cloveka. Život treba teda chránit s tou najväcšou starostlivostou hned od pocatia: potrat a vražda nemluvniat sú ohavné zlociny. Ján XXIII. pripomínal: "Všetci majú považovat ludský život za posvätný, lebo už od svojho pociatku si vyžaduje cinnost Boha-Stvoritela." Odovzdávanie ludského života je velmi vážna úloha. Manželia nou slobodne a vedome spolupracujú s Bohom-Stvoritelom.
3. Spolocenstvo lásky
Sväté písmo nás ucí, že clovek je stvorený „na obraz Boží , že je schopný poznat a milovat svojho Stvoritela, ktorý ho ustanovil za pána všetkého pozemského stvorenstva, aby ním vládol a užíval ho na slávu Božiu. „Cože je clovek, že nan pamätáš, a syn cloveka, že sa ho ujímaš? Stvoril si ho len o nieco menšieho od anjelov, slávou a ctou si ho ovencil a ustanovil si ho za vládcu nad dielami tvojich rúk. Všetko si mu položil pod nohy“ (Ž 8, 5-7). Ale Boh nestvoril cloveka samotného: od pociatku ako „muža a ženu stvoril ich“ (Gn 1,27). Ich zväzok je prvotnou formou ludského spolocenstva. Clovek je totiž vo svojej najhlbšej podstate spolocenským tvorom a bez stykov s inými nemôže žit ani rozvíjat svoje vlohy. Boh teda - ako opät cítame vo Svätom písme - „videl všetko, co urobil, a hla, bolo to velmi dobré (Gn 1,31). Kristus posvätil ludské vztahy, najmä rodinné zväzky, ktoré sú žriedlom spolocenského života. U pokrstených je manželstvo obdarené takou hodnostou, že sa stáva sviatostným znakom milosti, pretože oznacuje spojenie Krista a Cirkvi. Samotných manželov, stvorených na obraz živého Boha a zaclenených do skutocne ludského poriadku, spája tá istá láska, jednomyselnost a vzájomná svätost, aby nasledujúc Krista, pôvodcu života, stali sa v radostiach a obetiach svojho povolania svojou vernou láskou svedkami tej lásky, ktorú Pán zjavil svetu svojou smrtou a svojím vzkriesením. Takto možno dospiet k dokonalosti manželského života, ktorú apoštol Pavol vyjadril týmito slovami: "Muži, milujte manželky, ako aj Kristus miluje Cirkev... Tak sú aj muži povinní milovat svoje manželky ako vlastné telá. Kto miluje svoju manželku, miluje seba samého. Ved nik nikdy nemal v nenávisti svoje telo, ale živí si ho a opatruje, ako aj Kristus Cirkev... Toto tajomstvo je velké; ja hovorím o Kristovi a Cirkvi. Ale aj vy, každý jeden nech miluje svoju manželku ako seba samého. A manželka nech si ctí muža." (Ef 5,25; 5,28-29 a 32-33). U pokrstených manželstvo je obdarené takou hodnostou, že sa stáva sviatostným znakom milosti, pretože oznacuje spojenie Krista a Cirkvi.
KAPITOLA III.
MANŽELSTVO A RODINA V DNEŠNOM SVETE
Rodina je základnou bunkou každej spolocnosti. Je však otázne, ci toto svoje výsadné postavenie zastáva rodina aj v dnešnej dobe, v ktorej sa viac ako rodinný zväzok a sviatostné manželstvo prezentuje volnost, sloboda a požívacnost. V prvej casti tejto kapitoly sa zamyslíme nad postavením rodín v dnešnom svete, potom v druhej casti nad typmi rodín a vplyvmi, ktoré na ne pôsobia a v poslednej casti nad snahou legalizácie homosexuálnych manželstiev a rodín.
1. Postavenie rodiny
Postavenie, v akom sa dnes rodina nachádza, má kladné i záporné stránky. Prvé sú znamením pôsobenia Kristovej spásy vo svete; druhé sú dôkazom, že clovek odmieta Božiu lásku. Korenom týchto záporných javov je nezriedka skazené chápanie a uplatnovanie slobody, ktorá sa berie nie ako schopnost uskutocnovat pravdu Božieho plánu o manželstve a rodine, ale ako nezávislá sila osobne sa uplatnovat, casto aj na úkor iných, len pre vlastný, sebecký blahobyt. Pravda, nie všade sa skvie dôstojnost tejto ustanovizne rovnakým jasom, pretože ju poškvrnuje mnohoženstvo, pliaga rozvodov, takzvaná volná láska a iné zvrátenosti. Okrem toho manželskú lásku casto znesväcuje sebectvo, pôžitkárstvo a nedovolené praktiky proti plodeniu. Aj terajšie hospodárske, spolocensko-psychologické a obcianske podmienky vnášajú do rodiny nemalé zmätky. Konecne v niektorých castiach sveta nemožno bezstarostne pozorovat problémy nastolené vzrastom obyvatelstva. Pocet rodín, v ktorých chýba jeden z rodicov, sa od roku 1970 zdvojnásobil. V poslednej generácii pocet nemanželských detí vzrástol až o 500%. V západnej Európe za poslednej generácie klesol pocet uzatvorených manželstiev o 40% a pocet narodených detí klesol o 25%. Mladé páry sa stavajú k uzavretiu manželstva coraz opatrnejšie, ba coraz viac dnes vzrastá snaha mužov a žien žit spolu nezosobášení. Tak isto vzrástol pocet nemanželských životných spolocenstiev a poklesol záujem najmä rozvedených o nový sobáš. Ako dôvod odmietania trvalého zväzku sa najcastejšie uvádza samotné spolocenstvo lásky. Teda existencia tohoto vztahu spocíva na prísne subjektívnych a cisto psychologických faktoroch a nie na intímnom vztahu lásky medzi mužom a ženou. Mnohí majú strach z toho, že svetová populácia rastie rýchlejšie, ako to pripúštajú prostriedky, ktoré má naporúdzi pre život, takže mnohé rodiny a rozvojové národy sa môžu ocitnút ešte vo väcších tažkostiach. Vlády môžu byt preto lahko zvádzané, aby tomuto nebezpecenstvu celili aj radikálnejšími opatreniami. Okrem toho nielen pracovné a bytové podmienky, ale aj narastajúce požiadavky v ekonomickej oblasti i v oblasti vzdelávania a výchovy mládeže vytvárajú také životné okolnosti, v ktorých je dnes casto velmi tažké primerane sa postarat o väcší pocet detí. Je tiež známe, že sa akosi zmenil pohlad nielen na osobu ženy a jej úlohu v ludskej spolocnosti, ale aj na hodnotu manželskej lásky v manželstve a na posudzovanie manželských úkonov z hladiska tejto lásky. V rodine zasa vznikajú rozpory jednak pre tiesnivé demografické, hospodárske a spolocenské podmienky, jednak pre tažkosti vyplývajúce z rozdielu generácií a pre nové spolocenské vztahy medzi mužmi a ženami. Posledné polstorocie prinieslo velký úder rodine a manželstvu. Prícinou je hriech. Podla spišského diecézneho biskupa F. Tondru clovek následkom prvotného hriechu stratil jasný pohlad na zmysel života, na zmysel prírody a celého stvorenia, na zmysel medziludských vztahov. V manželstve je tento dopad hriechu väcší, lebo tu osoby žijú v najužšom spojení. Ak sa pozrieme na súcasný manželský a rodinný život ocami dnešnej mienky, musíme konštatovat, že tento pohlad je poznacený zajateckým táborom hriechu. Vztah muža a ženy je redukovaný iba na telesnost, poslanie a povinnost odovzdávat život, teda na tarchu, ktorej sa treba vyhnút, co sa snaží presadit aj v našom školstve. Preto sa teraz pozrime na niektoré pálcivé problémy manželstva a na jeho žalostný stav.
2. Manželstvo, alebo partnerstvo?
Väcšina žien verí, ako ukázala velká štatistická anketa v celej Európe, že manželstvo je prístav pre romantiku a city a najlepší spôsob, ako naplnit svoje sny, plány, vášen. Manželstvo je potrebné pre 56 percent žien: Absolútna väcšina žien, ktoré sa na ankete zúcastnili, podporuje manželský zväzok. Avšak sú to zväcša bud vydaté ženy, alebo ženy, ktoré sa coskoro hodlajú vydat a pochádzajú zväcša z východoeurópskych krajín. Len štrnást percent žien dáva prednost „slobode“ a dvadsatštyri percent si vie predstavit, že by s partnerom žili „nadivoko“. Hoci sa väcšina opýtaných žien domnieva, že rozvod je len jednou z možností, ktorej by sa nerady dožili, tridsatšest percent ho pokladá za spôsob, ako vyriešit zlé alebo neúspešné manželstvá. Podla psychológov je prirodzeným vyústením vztahu manželstvo. Slováci však nasledujú svetový trend a cím dalej viac uprednostnujú partnerské spolužitie. „Svadba nie je koniec romantiky,“ myslí si viac ako polovica Slovákov. Už menej (40 percent) sa stotožnuje aj s názorom, že svadbou sa nekoncí sloboda tých, co vstupujú do manželstva. Takto odpovedali Slováci v prieskume renomovanej agentúry Taylor Nelson Sofres. Napriek tomu však u nás do manželstva vstupuje coraz menej ludí. V roku 2001 uzavreli Slováci o 2100 manželstiev menej ako v roku 2000 a o 3,5 tisíca menej ako v roku 1999. Pribúda domácností jednotlivcov, takých, co si najviac cenia svoju slobodu a nezávislost. Coraz viac ludí si manželstvo najskôr skúša - partneri spolu bývajú, aby zistili, ci sa k sebe hodia. Niektorí v partnerskom zväzku prežijú celý život, niektorí sa nakoniec zosobášia. Prieskum zistil, že pre Stredoeurópanov sú v manželstve najdôležitejšie rešpekt, dôvera a vernost. Špeciálne pre Slovákov je na prvom mieste vernost, nasleduje vzájomný rešpekt a dôvera, pravidelná a priama komunikácia. Za dalšie dôležité prvky oznacili Slováci adekvátne sexuálne vztahy, ale aj rovnaké rozdelenie domácich prác a spolocné záujmy. Dobré sexuálne vztahy sú najdôležitejšie pre Poliakov a najmenej dôležité pre Cechov. Najväcší dôraz na príjem kladú Slováci, najmenší Cesi. Už menej je pre slovenské páry dôležité rovnaké sociálne postavenie a vzdelanie manželov, ktoré je však dôležité pre Madarov a Poliakov. Hoci pre Cechov je, podobne ako pre Slovákov, na prvom mieste vernost, pripisujú jej trochu menšiu dôležitost ako ostatné tri krajiny. Všeobecne pre Cechov platí, že hodnoty manželstva - vernost, sexuálne vztahy, spolocné záujmy, rozdelenie domácich prác, rovnaké sociálne postavenie a vzdelanie, ako aj náboženské vierovyznanie - hodnotia ovela nižšími známkami ako ludia v ostatných troch krajinách. „Existujú znacné rozdiely medzi prístupom ludí k manželstvu a k manželskému životu v krajinách strednej Európy. Mnohí z nich sú naviazaní na národnú kultúru a tradície alebo náboženstvo, ale vo všeobecnosti „recept na štastné manželstvo“ je podobný vo všetkých krajinách a je založený na tradicných hodnotách: rešpekt, dôvera, vernost a láska,“ povedal Gabor Duranszkai zo spolocnosti TNS. Predstava, že manželstvo znamená stratu slobody, ale aj koniec romantiky, je na ústupe. Len pre 4 percentá Poliakov sa romantika manželstvom koncí, v Cechách a na Slovensku sú páry trochu skeptickejšie. Manželstvo znamená jej koniec pre 19 percent Cechov a 11 percent Slovákov. Sloboda sa svadbou koncí až pre 27 percent Cechov a 19 percent Slovákov. Súhlas s vyhlásením (%): Cesko Slovensko Polsko Madarsko Stredoeur. región Nevadí, ked je žena staršia ako muž 62 50 82 62 64 Je dobré, ked muž a žena žijú spolocne v jednej domácnosti pred tým, ako sa stanú manželmi 55 37 59 52 50 Je prijatelné, ak má niekto dieta a nie je zosobášený/á 24 40 53 49 41 Je to v poriadku, ak sa pár rozhodne nemat deti 26 24 59 27 34 Žena by nemala pracovat, ak sa jej narodí dieta 20 15 24 25 21 Manželstvo znamená stratu slobody 27 19 14 13 19 Manželstvo znamená koniec romantiky 19 11 4 9 11 2.1 Typy rodín podla životného štýlu Podla Mgr. A. Kohútovej na Slovensku možno nájst rôzne druhy rodín. Rozdelit ich
môžeme na základe ich životného štýlu na:
1.Konzumný typ – rodina je zameraná na materiálne hodnoty a peniaze. Dôležité sú peniaze, ako prostriedok na nadobudnutie módnych tovarov, prostredníctvom ktorých sa prezentujú pred okolím. Mávajú plné chladnicky nezdravých potravín, vždy nové elektronické spotrebice a nosice, sledujú televíziu a iné druhy elektronických produktov. Na deti nemajú cas, vychováva ich televízia, ulica, od rodicov majú iba veci ako dôkaz rodicovskej starostlivosti. Z týchto rodín sa „zgrupujú“ najproblémovejšie deti. Nemajú skúsenost v zaobchádzaní s inými ako materiálnymi hodnotami. Do tejto kategórie dnes patria aj niektorí chovatelia psov. Pes je iba znakom statusu, nie výrazom vztahu k zvieratu, a to sa prejavuje aj na spôsobe akým ich opatrujú. Podobne vlastnia drahé horské bicykle a iné športové náradie bez vztahu k športu, iba ako prejav snobizmu a módneho trendu. Konzumný typ sa casto kombinuje s dedinským, menej s krestanským typom. 2.Krestanský typ – v rodine dominuje viera v Boha a s nou súvisiace aktivity, ako návšteva kostola, participácia na živote cirkevného spolocenstva prostredníctvom niektorej organizácie. Pre rodiny má velmi pozitívny zmysel Hnutie krestanských rodín na Slovensku, pretože jeho pricinením sa rodiny stretávajú, vymienajú si skúsenosti a okrem spolocných modlitieb aj spolocne riešia problémy. Príslušníci týchto rodín sa necítia na sídlisku sami a izolovaní, majú prirodzené spolocenstvo a ich deti sa tiež zaradujú do Spolocenstiev detí, kde pôsobia rôzne aktivity, prepojené s centrami sociálnej prevencie a centrami volného casu. Deti sa tak dostávajú ku kvalitným volno-casovým aktivitám v hodnotovo homogénnom prostredí. Rodicia tým úplne prirodzene venujú rodinnému životu viac casu a pozornosti, deti vychovávajú k altruizmu a láske. Tento typ rodiny sa casto kombinuje s dedinským typom, menej casto s konzumným. 3.Dedinský typ – tento typ rodín tvorí generácia rodicov, ktorí prišli z dedín a udržiavajú úzke kontakty s rodným prostredím. Casto na dedine trávia nielen dovolenky, ale aj víkendy. Deti tam trávia celé prázdniny. Charakterizuje ich vonkajškovo prejavovaná religiozita, gýcovité zariadenie domácnosti, pomerne bohaté, lebo dedina ich zásobuje potravinami, elektronika, ktorú nakupujú leží poväcšine ladom, casto majú autá, kúpené rodicmi, ktoré ale šetria iba na víkendy a dovolenky. Bývajú nestriedmi v jedle, zdravý životný štýl je cudzím pojmom. Casto používajú nárecie rodného prostredia. Komplexy sa casto snažia riešit prostredníctvom svojich detí, ktoré tlacia do vysokoškolského vzdelania, kvôli ktorému sú schopní dávat aj vysoké úplatky. Deti z týchto rodín majú menej problémov ako z konzumných rodín, hoci rodicia sa im cielene venujú, ale casto spolu pracujú cez víkendy u starých rodicov, ktorých vplyv a vplyv dedinského hodnotového systému, je evidentný. Príslušníci rodín tohoto typu pracujú najviac cez víkendy a casto sa na dôchodok chystajú vrátit na dedinu, kde si pripravujú bývanie. To je aj istý pozitívny signál pre riešenie bytovej situácie ich detí. Na sídlisku sa necítia doma, nemali dobré podmienky na socializáciu k mestskému prostrediu, nebola vytvorená subštruktúra sídliska, socializacné strediská a organizácie. Tento typ rodiny sa casto kombinuje s konzumným alebo krestanským typom. 4.Prírodný typ – tento typ životného štýlu je najmladší. Je tvorený vedome ludmi, ktorí si uvedomujú hodnotu prírody a zdravia. Volné chvíle a víkendy trávia v prírode, kde podnikajú najrôznejšie aktivity – od zberu lesných plodín, piknikov, po nárocné športové výkony. Uprednostnujú turistiku a bežecké lyžovanie. Záleží im na zdraví a harmonickom rozvoji všetkých clenov rodiny. Z ich radov sa „zgrupujú“ ekológovia a ochrancovia prírody. Zvycajne veria v Boha, ale nezúcastnujú sa cirkevného života, ani kostolných obradov. Príroda je ich chrámom. Žijú skromne, bez orientácie na techniku a chemikálie. Materiálnym hodnotám a peniazom nepripisujú velký význam, podobne ako krestanské rodiny. Sú vyhranené, málokedy sa kombinujú s iným typom rodiny. 2.2 Vplyv televízie na deti Ježiš Kristus poznal silu obrazu a svojimi podobenstvami istým spôsobom predbehol dnešných mediálnych magnátov. Jeho dobrý pastier alebo márnotratný syn sa stali nesmrtelnými postavami. Clovek si zapamätá až 85 percent z toho, co vidí, a len 15 percent z toho, co pocuje. Keby bol Ježiš dnes medzi nami fyzicky prítomný, urcite by odobril slová Svätého Otca a neváhal by použit televíziu ako prostriedok šírenia dobrej noviny. Svedcia o tom aj cirkevné dokumenty venované médiám. Dekrét Druhého vatikánskeho koncilu Inter mirifica konštatuje, že masovokomunikacné prostriedky sú jedným z podivuhodných technických vynálezov a Cirkev si aj v dnešnej dobe uvedomuje, aký kladný, ale aj záporný vplyv na spolocnost, veriacich a svet môžu mat. A sme pri probléme: kladný i záporný vplyv. Televízia ako technický vynález je rozhodne dobrá, polemizovat však možno o jej obsahu. Aj tu platí známe slovenské príslovie o dobrom sluhovi, ale zlom pánovi. Ktosi vypocítal, že v sedemdesiatke má clovek za sebou priemerne 16 rokov strávených pred televíznou obrazovkou. Je to 16 rokov izolácie od blízkych, známych, od novín, kníh a casopisov; 16 rokov bez prechádzok, výletov, športu. Je isté, že pod týmto mediálnym vplyvom sa celé generácie stávajú inými. Odolá mu iba pripravená osobnost, a preto televízia neobmedzene vplýva najmä na bezbranných adresátov, zvlášt deti a mládež. V januári a vo februári 2001 spracoval Odbor mediálneho výskumu STV zaujímavý prieskum na tému Divácke záujmy detského diváka o televízne vysielanie roku 2000. Zistilo sa, že denne sleduje televízne vysielanie skoro 50 percent detí vo veku od 5 do 14 rokov. V lete cez pracovné dni presedia pred televízorom dve a pol hodiny denne, cez volné dni viac ako štyri hodiny. V zime cez pracovné dni sledujú naše deti televíziu priemerne tri hodiny denne a cez volné dni takmer pät hodín. Najväcšiu možnost volby sledovaného programu majú najstaršie deti: približne štvrtina z nich má vlastný televízor a len pätina sleduje to, co im povolia rodicia.Podla PhDr. Lubora Hallona, CSc., ktorý sa venoval výskumu stredoškolskej mládeže vo vztahu k televízii, získavajú prvé miesto v sledovanosti komédie. Z toho vyplýva, že televízia je pre mládež predovšetkým zábavným médiom. Jej informacná a vzdelávacia funkcia sa nestretáva s velkým ohlasom. Najsledovanejšou televíziou je aj u detí TV Markíza, kde najviac pozerajú seriály vrátane telenoviel alebo situacné komédie. Druhé miesto patrí zábavným programom pre dospelých, sútažiam a až na tretom mieste sa nachádzajú relácie urcené detom - rozprávky a animované seriály. V STV deti najviac sledujú zábavné programy a sútaže, na druhom mieste rozprávky a na tretom detské programy. STV teda svojho cielového diváka - dieta - oslovuje presnejšie. Televízia má svoje miesto vo volnom case dietata, respektíve v case po príchode zo školy. Televízne vysielanie môže vhodne doplnit volný cas dietata – ci už vo forme zábavnej alebo informacno-náucnej relácie. Podla výskumu Ústavu teórie a praxe žurnalistiky pri Fakulte žurnalistiky Karlovej univerzity v Prahe v rokoch 1978-1980 celých 94,3 % rodicov sa domnieva, že pravidelné sledovanie televízie prispieva k rozvoju rozumových schopností, fantázie a estetického a mravného cítenia ich dietata. Z toho vyplýva, že televízia má u rodicov velmi vysoký kredit. Potvrdzuje to i další výsledok tohto výskumu, podla ktorého až 71,4 % rodicov pozerá televíziu denne, alebo aspon štyrikrát týždenne a v tom zmysle pôsobia i na svoje deti. Vztah detí k televízii je velmi kladný. Vyplýva to z toho, že detská psychika je schopná prijímat skôr obraz ako abstraktné pojmy a tiež z toho, že dieta napodobnuje správanie dospelého i vo vztahu k televízii. Televízne vysielanie pre deti nachádza svoje uplatnenie i vo výchovno-vzdelávacom procese v škole, hlavne školské filmy a tiež ostatné filmy a relácie využitelné vo vyucovaní. Školské filmy a relácie vysielané pod názvom “Televízne vysielanie pre školy”, už ale sedem školských rokov neexistuje, hoci vysielanie týchto vzdelávacích programov malo takmer tridsatrocnú tradíciu. Dôvody na zrušenie tohto vysielania boli pravdepodobne zmeny v ucebných osnovách a ideológiou presýtené niektoré relácie a v neposlednom rade i financné dôvody. Deti však v mnohých prípadoch nesledujú iba programy pre ne urcené. Ostáva tu stále možnost výberu, ktorá nie je v mnohých prípadoch na rodicoch, ktorí sú mimo domácnost, ale na samotných detoch, ktoré ovplyvnené svetom v ktorom žijeme, svetom plného násilia, stresu a nervozity, sa prestávajú zaujímat o relácie pre ne urcené a coraz vo väcšom množstve pozerajú filmy pre dospelých. A tu sa dostávame k otázke agresivity v televíznych programoch. Ako píše Brožíková (Brožíková M. 1990, str.5), „ jednou z foriem socializácie dietata je okrem iných mechanizmov mechanizmus imitácie modelov, vzorov, respektíve až identifikácia s nimi.“ Dieta najskôr imituje správanie rodicov, súrodencov, neskôr i vzory prezentované masmédiami. Imitácia modelov z televíznej obrazovky môže mat i silne negatívny vplyv na správanie dietata. Negatívny dopad môže mat hlavne sledovanie nevhodných filmov pre dospelých, v ktorých sú násilné scény plné hrôzy a strachu. Z pokusov, ktoré sa uskutocnili v USA vyplýva, že agresivita je taká forma správania, ktorú deti (najmä chlapci) ovela radšej napodobnujú ako iné typy správania. Tento jav sa vedcom ešte nepodaril vysvetlit. Podla Kurica (Kuric J. 1986) sa tento jav neskôr stráca. Tento jav sa však nemusí stratit, ak je agresívne správanie podporované sledovaním násilia z televízie a je následne detmi napodobnované a použité. Agresivita sa môže prejavit i v úplne iných situáciách ako bola prezentovaná na televíznej obrazovke a tiež v skrytej podobe. Pre dieta v mladšom školskom veku, ktoré ešte nedostatocne rozlišuje realitu od fikcie na obrazovke, môže byt správanie sa vzoru názornou ukážkou ako riešit urcité problémy, zdolat prekážky, stat sa oblúbeným, získat nieco. Agresívny spôsob správania je v televízii prezentovaný casto ako úspešný, co zvyšuje jeho prítažlivost. Televízne násilie má teda negatívny vplyv nielen na správanie dietata, ale i na celkový mravný vývin osobnosti a spolocnosti. Negatívny vplyv na správanie dietata môže mat aj množstvo reklám. Zadávatelia reklám minú rocne stovky miliárd dolárov v celosvetovom meradle na podporu konzumného spôsobu života. Reklama sa nás snaží ovplyvnit a prinútit nás kúpit si produkt, ktorý nemusí byt kvalitný, alebo ho práve nepotrebujeme. Do skupiny lahko ovplyvnitelných patria hlavne deti. Zadávatelia majú dve možnosti ako získat nových zákazníkov pre znacku. Jedným spôsobom je, že nahovárajú kupujúcich, aby prešli na inú, nimi reklamovanú znacku. Druhou možnostou je oslovenie malých detí. Zadávatelia pochopili, že príslušnost k urcitej znacke, ktorá sa vytvorí, ked je dieta malé a lahko ovplyvnitelné, jednoducho pretrvá až do dospelosti. Teda vštepovanie urcitých znaciek detom im zarucí v budúcnosti stálych zákazníkov. Je totiž známym faktom, že spotrebitelia sú lojálnejší k znacke, ktorú poznajú od narodenia a je velmi tažké ich neskôr presviedcat o tom, aby sa preorientovali na iný tovar.
3. Homosexualita a rodina
Medzi javy, o ktorých sa na Slovensku po roku 1990 viac hovorí i píše, patrí homosexualita. Existuje viacero pokusov o jej definovanie. Homosexuálom sa nazýva jednotlivec, motivovaný v dospelom veku jasnou erotickou prítažlivostou voci osobám toho istého pohlavia, ktorý má s nimi nezriedka (nie nevyhnutne) sexuálne vztahy. ·Svetová zdravotnícka organizácia nepovažuje homosexualitu za diagnózu od roku 1991 /MKCH-1O/. ·V roku 1991 bola homosexualita vyciarknutá zo zoznamu chorôb i v Cechách a na Slovensku. Základným postojom, ktorý prezentuje Katolícka cirkev, je porozumenie voci homosexuálne orientovaným ludom v pastorácii, ale odmietnutie samotných homosexuálnych úkonov (por. Rím 1, 24-27, 1 Kor 6, 9-10, 1 Tim 1, 10). V prípade homosexuality ide o dôsledok istých nepriaznivých prícin alebo životných okolností, ci už zavinených alebo nezavinených. Homosexualita sa nechápe ako Boží úmysel s clovekom v pláne stvorenia. Z tohto dôvodu nemožno ani partnerské vztahy medzi homosexuálnymi jednotlivcami uznat za rovnocenné, alebo porovnatelné s manželským zväzkom medzi mužom a ženou. O prícinách a dôsledkoch homosexuality sa vedie rozsiahla odborná i neodborná diskusia. Napriek celému radu vedeckých výskumov sa dodnes nepreukázalo, že by existovala biologická alebo genetická prícina homosexuality. Tvrdenia o takejto prícine majú skôr charakter neodborného „mýtu". Biologické faktory síce môžu hrat úlohu ako istá predispozícia k homosexualite, toto však platí o psychickom správaní cloveka (a jeho poruchách) všeobecne. Naopak sa ukazuje, že vo väcšine prípadov homosexuality zohrávajú nezanedbatelnú až kritickú rolu rôzne psychosociálne faktory (napr. výchova v rodine, spolocenská atmosféra, formovanie erotických vztahov v kritických obdobiach vývoja indivídua a podobne). Komisia pre otázky bioetiky KBS považuje za dôležité, aby problému homosexuality venovali pozornost nielen lekári, pedagógovia a psychológovia, ale aj knazi a iné osoby zodpovedné za duchovnú formáciu, ba i krestanskí laici (najmä rodicia). Nevedomost v tejto oblasti môže spôsobit vela nedorozumenia v spolocenských postojoch k homosexualite na jednej strane a vela utrpenia cloveku, ktorý je homosexuálne orientovaný, na druhej strane. Táto skutocnost je o to významnejšia, že homosexualitu je v mnohých prípadoch možno úspešne ovplyvnit, resp. liecit, o com existuje dostatok svedectiev a odborných dokladov. Poznanie a rozvíjanie postupov liecby homosexuality je vecou odborníkov. Pastoracné sprevádzanie homosexuálne orientovaných osôb si však vyžaduje aj zo strany knazov, prípadne osôb zodpovedných za duchovnú formáciu, aktuálne, fundované poznatky a patricný výcvik. V úsilí o pomoc pri riešení problémov homosexuálne orientovaných osôb, ako aj pri predchádzaní vzniku a šírenia homosexuality, má Cirkev v pastoracnej starostlivosti spolupracovat s tými inštitúciami a odborníkmi, v ktorých cinnosti a postojoch sa jednoznacne rešpektuje dôstojnost ludskej osoby a požiadavky prirodzeného mravného zákona. Otec Mgr. Dávid Zorvan, podpredseda Spolocnej liturgickej komisie, farár farnosti Celovce napísal: „V listoch sv. Pavla i v dokumentoch Cirkvi sa rodina mnohokrát nazýva malou cirkvou, alebo cirkvou v dome krestana. Je to krásny a hlboký názov, ktorý nemá ostat iba frázou zo Svätého písma alebo z úst pápeža, ale má sa stat realitou v našich domovoch." Krestanská rodina je skutocne malou cirkvou, v ktorej sa žije spolocenstvo podla Kristovho evanjelia. Vzájomná láska a jednota, ktoré sú pravými znakmi Cirkvi, sa tu môžu prežívat v malom spolocenstve, teda omnoho intenzívnejšie ako vo velkej mase ludí v chráme, ktorí sa casto vôbec nepoznajú. Teológia casto pripodobnuje rodinu k obrazu Božej Trojice. Symbolicky môžeme aplikáciu rozviest tak, že otec rodiny je obrazom Boha Otca, ktorý je hlavou rodiny. Nie ako diktátor, ale ako ten, ktorý sa celý v láske daruje svojej manželke a detom. Otec má byt doma autoritou a vzorom, má byt knazom svojej domácej cirkvi, tým, co vedie modlitbu, cíta a vysvetluje Božie slovo, stará sa o duchovný rast seba a ostatných clenov rodiny. Matka je obrazom Boha Syna, lebo ked je s Otcom v jednote a láske, z ich spojenia sa rodia deti a duchovne rastú cerpajúc z ich vzájomnej lásky, takto sa stávajú obrazom Svätého Ducha. Existuje tiež iná aplikácia tohoto obrazu, kde matka je v rodine obrazom Svätého Ducha, je zjednocujúcim prvkom, svojou láskou, nežnostou a materinskou starostlivostou oživuje vztahy v rodine, je jej srdcom. Deti sú obrazom Syna Božieho, majú byt obrazom svojho otca, napodobnovat jeho dobrý príklad, tak ako Boží Syn robí to, co vidí robit Otca. V krestanskej rodine, domácej cirkvi, majú dôležité miesto tri oltáre, prestoly, posvätné miesta rodiny. Prvým je miesto, kde sa rodina schádza na modlitbu. U slovanských národov byzantskej tradície sa v mnohých domoch nachádzal „svätý kútik“, kde boli umiestnené ikony, kríž, biblia, modlitebné knihy. Tu sa rodina schádzala na modlitbu, tu uvádzali knaza, ktorý prišiel do domu vykonat obrady, na tomto mieste sa poklonil každý host, ktorý vstúpil do domu. Každá rodina má mat takéto sväté miesto na spolocnú modlitbu a samozrejme ho aj denne využívat. Druhým oltárom je jedálenský stôl. Miesto, kde prijímame spolocne chlieb a ostatný pokrm, ktorý nám Boh dáva pre posilu nášho tela. Pri tomto stole sa má zíst, ak je to možné, každý den celá rodina a bez náhlenia s vdakou prežit spolocnú chvílu, porozprávat sa a podelit s ostatnými, nielen narýchlo, mlcky nahádzat do seba jedlo, casto v strese, postojacky alebo sám kdesi v kresle pred televízorom, ci pri novinách, casopise. Tento stôl má byt udržiavaný, cistý, aby bol príjemným prostredím na spolocné stolovanie. Pri nedelnom obede je vhodný cas na otázky spojené s Božím slovom pocutým na bohoslužbách, ci deti pochopili základné myšlienky homílie. Rodina si môže lepšie aplikovat tieto Božie pravdy na svoju konkrétnu situáciu ako knaz, ktorý mnohokrát nemôže poznat všetky ich problémy. Predpokladom je samozrejme pozorná úcast celej rodiny na liturgii. Tretím oltárom rodiny je manželské lôžko rodicov. Pri sobáši sa modlíme, aby si manželia zachovali toto lôžko cisté a nepoškvrnené, aby im Boh pomohol dodržat slub lásky a vernosti, ktorý si dali. Dobrá krestanská rodina stojí na týchto prirodzených pilieroch vztahu, ktorými sú láska, vernost a dôvera. Manželské lôžko je miestom, kde sa výnimocným spôsobom prejavuje manželská láska, ktorá nemá byt egoistickým naplnením sexuálnych túžob jednotlivca, ale láskyplným darovaním sa druhej osobe. Tieto tri oltáre sú miestami, na ktorých sa v plnosti rozvíja život rodiny. V chráme je oltár najsvätejším a najdôležitejším miestom, v našich rodinách sú velmi dôležité spolocná modlitba, spolocné chvíle pri stolovaní a otvorenom dôvernom rozhovore a vzájomné darovanie sa druhému v láske. Sv. Ján Zlatoústy porovnáva krestanskú rodinu s vtácím hniezdom, kde rodicia krmia mládatká, aby im zmocneli krídla a naucili sa bezpecne lietat. Potom už neostávajú v hniezde, ale vyletia vysoko k nebu. Boh nám ukázal cestu do neba, umiestnil nás na tomto svete do rodiny, aby nám narástli mocné krídla cností, na ktorých tam môžeme doletiet. Vychovávat v cnostiach svoje deti je prvoradou úlohou krestanských rodicov. Ked sa o tom rozprávate s rodicmi, casto sa stažujú, že si nevedia sami poradit so svojimi detmi, že dnešná mládež je nezvládnutelná, arogantná, bez úcty k autoritám. Sú to slová, ktoré hovorili aj o nás naši rodicia a o nich zase ich rodicia. Pochopili však jednu pravdu, že zmenit cloveka k lepšiemu nedokážu bez Božej pomoci a preto do výchovy svojich detí vložili pôsobenie Boha cez úcast na živote v Cirkvi. Okrem dobrých napomenutí odovzdávali vieru, privádzali k modlitbe a do chrámu. Rodicovstvo je tažká a zodpovedná úloha, ale nemusíme sa jej bát, lebo Boh chce byt naším spoluvychovávatelom. Ak s ním chceme spolupracovat, treba mu to umožnit. On nám ponúka Cirkev, ako sprostredkovatelku spásy pre nás i naše deti. Cez aktívny život vo svojom farskom spolocenstve sa môže každá rodina stat hniezdom, z ktorého budú vylietavat dospelí krestania na mocných krídlach viery a lásky. Pozrime sa teraz na situáciu dneška, na „rodiny“ homosexuálne orientované. 3.1 História a program hnutia za práva homosexuálov (the "Gay Rights" movement) Dna 7 februára 1994 Európsky Parlament v Strasbourgu prijal hlasovaním rezolúciu, ktorá potvrdzuje "rovnost práv" pre homosexuálov. Ich práva sú uznané - zvlášt právo na sobáš a adopciu detí. Aktivisti za práva homosexuálov systematicky poukazujú na situáciu v starom Grécku, kde bolo vela slobodných obcanov, ktorí praktizovali sodomiu na mladých otrokoch. Títo ludia však samých seba v žiadnom prípade nepovažovali za homosexuálov.