Mágia svetla Mágia a magická sila. Mágia v skutocnosti znamená silu. Sebarealizovatelnú magickú silu predstavivosti. Ak sa vám magická sila zdá cudzou, treba pripomenút objav modernej lekárskej vedy, podla ktorej väcšina chorôb, aj organických, má psychosomaticko-nervový pôvod a pri ich zrode najcastejšie stojí strach a namýšlanie si choroby. Skoro všetky vyvoláva nevedomá obrana cloveka; do choroby sa utieka pred zodpovednostou, nevšímavostou, sklamaním a inými psychickými traumami. Autorka knihy postupuje presne v duchu Hippokrata: „Kde je jed, tam je aj liek.“ Píše o tom, aby sme sa neinfikovali strachom z budúcnosti, prítomnosti, z ludí, zo zlyhania, z nesprávnych postojov, z krívd v našom svete plnom napätí. Nedostatok sebavedomia, strach zo staroby a smrti, ktoré neprestajne dráždia naše vedomie, sú rad-radom choroboplodnými vredmi psychiky. Zdravotný stav mnohých ludí je coraz znepokojujúcejší a iba velmi málo lekárov im môže skutocne pomôct a preniknút do hlbky ich psychiky k skrytým ložiskám. Radšej uprednostnia rôzne lieky, ktoré majú casto nebezpecné vedlajšie úcinky, no iba docasne zmiernia príznaky. Už pred tisícrociami vedeli, napríklad Hippokrates, Platón, Paracelsus a ešte dávnejšie praveká tradícia, egyptská filozofia, antickí a stredovekí mudrci, že chorobu treba pomenovat pravým menom. Jedine svetlo odstranuje temnotu. Kabalistická tradícia hovorí: „Na vnútornú harmóniu je potrebné, aby clovek rozmýšlal aj svojím srdcom a cítil aj svojím mozgom.“ Psychológia pretvorenia osudu. Ludské bytie prebieha medzi dvoma bodmi : minulostou a budúcnostou. Všetci smerujeme od tajomnej minulosti do neznámej budúcnosti. Iba jedinci obdarení výnimocným duchom si uvedomujú, odkial pochádzame a kam vlastne krácame. Náš život ohranicujú horizonty narodenia a smrti – na tomto casovo ohranicenom poli vedieme zápas za uskutocnenie svojich tajuplných pohnútok. Vo svojom vnútri cítime, že všetky svoje nádeje, ambície a lúbostné túžby musíme vtesnat do velmi krátkeho intervalu. Zmysel svojho života však len matne tušíme a pomenúvame ho krycím menom „štastie“. Pritom si uvedomujeme, že máme k dispozícií iba záblesk života. Tento postoj však nie je celkom správny, pretože nás nikdy nepriblíži k vytúženému cielu. Napriek tomu obsahuje urcité transcendentné jadro, ktoré má korene v nevedomej pamäti našej duše. Z nej cerpáme poznanie o význame práve prebiehajúcej inkarnácie. Svoj životný údel môžeme pretvorit tak, že prekonáme osudovú podmienenost, ktorá nás predurcuje na boj ducha s hmotou a démonmi. Hmota nás obmedzuje a démoni v nás vycínajú. Lenže táto podmienenost sa uplatnuje v našom životnom osude len do takej miery a takým spôsobom, ako to dovolí náš vnútorný postoj a naša osobnost. Náš osud sa utvára v prítomnosti, a preto sa nikdy nemôžeme vyhovárat na minulost. Tu a teraz sa rodí naša budúcnost. V prítomnej chvíli sa spracúva dedicstvo našej minulosti a vytvárajú sa základy našej budúcnosti. Každému z nás sa naskytá jedinecná šanca oslobodit sa z jarma minulosti ak si uvedomíme, že sila zmenit nepriazen osudu spocíva v súcasnom okamihu. Našou najdôležitejšou životnou úlohou je teda pretvorenie nášho osudu. Bez prekonania strachu sa nemôžeme stat tvorcami svojho osudu. bez uvolnenia napätia v našej psychike nikdy nevzlietneme do jemnejších éterických sfér, kde sú podmienky na život omnoho menej bolestivé. Ak chceme spoznat tajomstvo svojej existencie, musíme skoncovat so zaslepenostou a otvorit dokorán nielen svoje oci, ale aj srdce. Dva prúdy života. Každý clovek má vedomie (latinsky - ego), ktorým vníma samého seba – škoda len, že ho casto zameriava na málo hodnotné ciele. Jeho hodnotu nicí samolúbost, pretvárka, márnivá pýcha a nesplnitelné želanie cloveka, aby sa nejakým zázracným spôsobom jeho osud zmenil a aby mu štastena priniesla všetko, po com túži. A pritom ani moc, ani blahobyt, ba ani vedomosti, porozumenie ci najvyššie poznanie nie sú dobrovolnými darmi života. Nijaké vonkajšie alebo vnútorné výsledky sa nikdy nedostavia bez toho, aby im nepredchádzalo obrovské úsilie. Podmienkou „úspešnosti“ cloveka je, aby jeho schopnosti a postoj odzrkadlovali cistotu jeho úsilia. Život sprevádzajú dva prúdy. Jeden je negatívny, pasívny a neúspešný, druhý je pozitívny, cinorodý a úspešný. Ked hovoríme o úspechu alebo neúspechu, nemyslíme tým len vonkajšie uplatnenie, o ktoré sa jednotlivci snažia, ale tiež postoj – bud úspešný, alebo neúspešný, ktorým sa usilujeme dosiahnut svoje ideály. Každý sa môže stat tvorcom, osvetlovacom, ohrievacom, záchrancom alebo obnovitelom života, stredobodom silového pola, z ktorého iní ludia cerpú a ktorého lesk a žiaru podla zákona odrazu ešte mnohonásobne zosilnia. Ten, kto vyžaruje svetlo, zohrieva okolo seba ovzdušie a v tejto priaznivej klíme vzplanú z jeho žiary pocetné fantastické inšpirácie. Väcšina ludí nie je nicím iným než zakoreneným stromom v pôde. Prispôsobia sa podnebiu, životnému a pracovnému prostrediu. Strpia túto pecat pasivity. Na každé brnknutie struny okolia zarezonujú, závisia od neho a celkom odovzdane sa mu poddávajú. Je nepochybné, že spod takýchto vplyvov sa nikto nemôže úplne vymanit, ale clovek sa nad ne môže povzniest. Strom nemôže zmenit svoje prostredie. Musí zostat tam, kde sa zakorenil. Ak však prostredie obmedzuje a brzdí vo vývoji cloveka, obkolesuje ho pochmúrna atmosféra a neúrodná „pôda“, môže sa rozhodnút a odíst. Môže zmenit svoje pôsobisko a okolie, ale na to potrebuje presne poznat, aké zákonitosti panujú nad jeho osobnostou, teda nad jeho OSUDOM. Ak naša mysel po usmernenom hladaní a mnohých zážitkoch našla náš ideál, stáva sa z neho ŽIVOTNÝ CIEL, ktorý nás pritahuje k sebe ako magnet. Cím sme bližšie, tým nás pritahuje silnejšie. Približujeme sa k nemu po najkratšej ceste a v zúženom case. Deje sa tak najmä preto, lebo v kontakte s nami nasáva do seba našu magickú energiu predstavivosti. To znamená, že sily, ktoré by sme inak použili na budovanie hrádzí a vytváranie prekážok, sa postupne vytratia a prelejú do nového riecišta. Týmto preskupením sa napnuté vetvy na stromoch zákazov uvolnia a postupne zmiznú aj všetky oživené prízraky, ktoré nás podvedome strašili – podobne ako splasnú balóny, ak z nich unikne všetok plyn. Ako urýchlit rozhodné zmeny. Naštastie ani clovek „smoliar“, ktorý sa necháva zotrocovat „osudom“, sa nevyhne zmenám. Ba dokonca málocím si môže byt clovek vo svojom živote taký istý ako týmto. Nielenže sa postupne mení organizmus cloveka, menia sa aj životné okolnosti a nastávajú nové casy. Po siedmich rokoch sa v ludskom tele vymenia všetky bunky. Priebeh všetkých zmien môžeme podporovat a urýchlovat takým smerom, aký sme si sami zvolili. Ked smerovanie nášho vývoja necinne ponecháme okolnostiam, ktoré nás trápia a zdržiavajú, zmeny prebiehajú pomaly – podobne ako voda pôsobí na skalu. Ked však svoju bytost vedieme pevnou rukou sami, tak sa to, co sa prv zdalo nemožným, stáva sa odrazu možným. V našej zmeravenej a tažkopádnej duši vytryskne skutocný gejzír nápadov, predstáv a cielov. Nie je v tom nic neprirodzené, lebo okolnosti, keby sme poznali ich podstatu, by urobili s nami to isté. Prirodzene, inteligentný clovek s rozlicnými vlohami a schopnostami nemusí nevyhnutne cakat na vonkajšiu pomoc. Sám môže hladat a podnecovat zmenu. Môže jej krácat v ústrety. A môže jej priebeh velmi zrýchlit. Uzdravujúca sila myšlienok. Myšlienky, ktoré podnecujú vznik psychických a fyzických tažkostí pod vplyvom démonických impulzov, vyvolávajú dojem, že sa pohybujeme v akomsi „circulus vitiosus“ (bludnom kruhu) bez zaciatku a bez konca. V tej chvíli, ked sa zbavíme nicivého vplyvu negatívnych formúl a nahradíme ich krištálovými myšlienkami plnými jasu a svetla, ktoré slúžia ozajstným psychickým a morálnym záujmom nastane vo všetkých smeroch nášho živote zásadná zmena. Liecivé myšlienky, ktoré by nás oslobodili od pôsobenia démonických síl je spociatku tažko nájst. Kým pomocou nových poznatkov, pomocníkov a s podporou sebaanalýzy objavíme psychické sérum pre každé chorobné ložisko v našej osobnosti, musíme si preštudovat a osvojit isté všeobecné zákonitosti psychického zdravia ako základné hygienické pravidlá tela. 1.Cloveka, ktorý vyžaruje nepriatelskú atmosféru obklopuje odpudzujúci neviditelný vír. 2.Ponosujúci sa clovek je schopný znicit aj ten najlepší úmysel. Stažovanie vampirizuje, ludia sa od neho inštinktívne izolujú. 3.Strach a zatrpknutost sú prícinami chorôb a privolávajú neštastie. 4.Nespokojný, užialený clovek, ktorý ustavicne hovorí o svojich krivdách, bolesti a svoj zlý stav popisuje ostrými slovami, stále sa opakujúci subjektívnymi výbuchmi hnevu, si vlastnú situáciu robí neznesitelnou a skôr ci neskôr si privolá osudové tažkosti.
A preto :
• Nikdy sa k nikomu nesprávajte nepriatelsky, a to ani len v myšlienkach! • Nestažujte sa! • Nepoddajte sa zatrpknutosti a strachu! • Vyhýbajte sa zlomyselným, zhrýzajúcim, nespokojným myšlienkam a preklínaniu. Pochopitelne, v takom prípade, ked je prícinou depresie desatrocia trvajúca autosugescia a nesprávna životospráva, sa zlepšenie dá dosiahnut iba postupne Nikto predsa nemôže ocakávat, že sa od dvadsat – tridsat rokov zakorenených zlých návykov oslobodí za dva dni. Naplnenie rieciska vedúceho nesprávnym smerom vyžaduje vela sebazaprenia a kým si myšlienkové prúdy vyhlbia nové, zdravšie riecisko, to si tiež vyžaduje cas. Dôležité je, aby sme proti pocitom znechutenosti zakaždým, ked sa zjavia, postavili protipudy. Nedopustme, aby nás co len jediný raz ovládol beznádejný zármutok. Kto chce ovládnut svoj osud, depresie, démonické väzby, ten musí ovládnut svoje myšlienky. Musí zmenit celý mechanizmus svojej psychiky a raz a navždy z nej vyhnat strach a depresiu. Tvorivý, pozitívny clovek vie, že jeho cesta k sebazapreniu vedie cez rozlicné zápasy a prekážky. Vytrvalost a vôla mu pomáhajú napredovat, usmernuje ho však jeho poznanie a intuícia. Budme preto opatrní a všímajme si, aké slová odznejú v našom mozgu! Správne používanie vôle. Vela ludí si mýli vôlu s neústupnostou a násilnostou a vytrvalost zase s tvrdohlavostou. Tieto symptómy skôr poukazujú na uviaznutie a môžu znamenat krcovité ochorenie a potenciálne poruchy sily vôle. Zdravý prúd vôle je nesmierne pružný a o jeho ovládajúcej sile platí, že nielen vytrvalostou, ale v danom prípade aj ústupcivostou sa priblíži k svojmu cielu. Vôla je, prirodzene, energia, ktorú podmienuje psychika. Je to prostriedok na uskutocnenie ideí, nápadov, predstáv a cielov. Ked je idea, ktorá stojí za vôlou hmlistá, alebo démonická, zjavujú sa chorobné symptómy. Vôla je potrebná na to, aby sa vyvinula sila na dosiahnutie urcitého ciela. Spôsob, akým uplatnujeme svoju vôlu, nepatrí k procesu chcenia – to je už vecou poznávajúceho a usmernovacieho intelektu. Zúrivá tvrdohlavost je neprimeraná a nezodpovedná reakcia a nemá nic spolocné s vôlou. Týmto spôsobom sa nám sotva podarí uskutocnit naše úmysly. Na druhej strane zdanlivo poslušná, pružná vôla tým, že sa brzdí, dosiahne, o co sa usiluje. Trpezlivost, vytrvalost, schopnost neochevjne cakat a vyckat sú znaky silnej, zdravej vôle. Väcšina velkolepých plánov sa dá uskutocnit iba vytrvalou a trpezlivou prácou. Clovek, ktorý príliš vela hovorí o svojich plánoch a impulzívne sa púšta do ich realizácie, hned na zaciatku premárni silu, ktorá by mala kryt jeho cestu až po ciel. Mlcanie hromadí silu. Preto, ak si to okolnosti vyžadujú, mlcme a cakajme. Do mlcania uzavretá vôla, za ktorou caká vedenie a neochvejná odvaha, umožnuje, aby cas dozrel. Ak budeme schopní v niektorom svojom úsilí vytvorit v sebe takýto prístup, s úžasom zistíme, že tento trpezlivý, ovládaný, vytrvalý vnútorný ohen zacne pritahovat predmet nášho želania bez toho, aby sme urobili viditelné gestá smerom k cielu. Ciel sa nám priblíži. Prekonanie nervozity Nervozitu môžeme jednoducho nazvat nespokojnostou psychiky. Do nervových dráh sa vlievajú také psychické energie, ktoré vyvolávajú zátaž a spôsobujú väcšie napätie než možno odreagovat zdravým spôsobom. Reakcia, ktorá sa nesprávne nazýva nervovým záchvatom, zvycajne v nás vypukne vtedy, ked sa nám zdá, že si to nemôžeme dovolit. Svoj hnev z urazenosti, napätosti, nespokojnosti si vylievame spravidla na bezbranných ludoch; na clenoch našej rodiny alebo na podriadených. Ospravedlnuje to neprimeraná a dost rozšírená mylná predstava, že „vyzúrit nervozitu“ je pre organizmus osožné. Práve naopak, cím viac niekto zúri, tým bude nervóznejší a vznikne unho návyk. Vzniká v nom falošný pocit uspokojenia. Prehlbuje tým nespokojnej tvorivej energii vedlajšie riecisko a ponižuje ju na úroven moci, ktorá sa uplatnuje zastrašovaním. Vyzúrit sa z nervozity je tou najbeznádejnejšou a najnebezpecnejšou formou, ako sa zbavit napätia. Gangliové bunky zaznamenávajú každý citový popud. Z každého opakovania vzniká závislost a sklon stále sa takto správat. Clovek, ktorý sa znervóznuje, nevedomky systematicky nicí svoju nervovú sústavu. Ked sa nás zmocní nervozita, pomyslime na to, že clovek stojaci oproti nám je tajným agentom nášho života, sudcom alebo oznamovatelom oslobodzujúceho rozsudku. S jeho pomocou skladáme skúšky. Vždy, ked sa nám podarí napínajúce pary zúrivého nervového záchvatu utíšit a uvolnit cez ventil rozumu, získame obrovskú silu a naša sebadisciplína zosilnie. A každý úspech vytvára základ pre další. Praktizovanie sebadisciplíny je tažké iba zo zaciatku, neskôr sa stane zvykom. Sebadisciplína je myšlienkový rozkaz, ktorý si sami dávame, pretože pramení z nášho morálneho presvedcenia. Úroven cloveka urcuje kvantita a kvalita jeho morálnych zábran. Tieto zábrany sú priehradami. Mohutnými zdvihadlami psychických síl. Prekonanie nesmelosti. Ked nastolíme otázku nesmelosti, skôr ci neskôr zistíme, že si väcšinou uvedomujeme iba jej vonkajšie znaky, kým procesy, ktoré sa v skutocnosti odohrávajú pod povrchom, nám zostávajú zahalené tajomstvom. Nesmelost je dvojcatom nedostatku sebavedomia. Je však mladším súrodencom, pretože je vo velkej miere detinská. A to aj vtedy, ked cloveka zväzuje v zrelom veku. Ked sa ponoríme do hlbokých vrstiev pojmu nesmelost, uvidíme tam predovšetkým stratenú neistotu vychádzajúcu z duševnej biedy. Jej podstatou je bezmocná závislost od mienky každého cloveka, od miliónov strašidelných odrazov svetových udalostí a javov v zrkadle, na ktoré hladíme s hroznou úzkostou: ktovie, co ukážu o nás? Velakrát nemáme ani ponatie, kto sme a akí sme v skutocnosti, a preto sa to usilujeme dozvediet z pohladu a názorov ludí. Bojazlivý clovek je v skutocnosti schizofrenický dospievajúci chlapec, ktorý blúdi v strašidelnom zámku v zrkadlách zohyzdených tvárí ako jediný živý tvor. V každom zrkadle sa stretáva so sebou a každé zrkadlo ukazuje inú skreslenú podobu. Pri hlbších rozboroch objavíme aj to, že nesmelost je vo velkej miere otázkou vztahu. V prítomnosti toho, koho považujeme za menejcenného alebo za rovnocenného, nikdy nie sme nesmelí. Nesmelost sa nás zmocnuje vždy v blízkosti toho, koho pokladáme za nadanejšieho, múdrejšieho, bohatšieho, významnejšieho, kto má vyššiu pozíciu. Od koho závisíme. V rukách koho tušíme moc nad naším osudom. Nepochybne aj toto je príznak detinskosti. Neštastím nesmelosti je malátna neschopnost, bezmocnost a neinformovanost. Precenovanie samých seba podla falošných, detských hladísk a potom podcenovanie sa vtedy, ked na základe takej istej zaujatosti precenujeme tých, s ktorými sme sa stretli zoci-voci. Na vytvorenie správnych vztahov je potrebná celková zmena pohladu, záhadný, jednotný dozrievací proces: to, aby sme nášho vnútorného dospievajúceho mládenca alebo devu vychovali. Spôsob, ako prekonat nesmelost, zhrnieme do nasledovných zásad: 1.Nepozerajme sa na seba cez zrkadlo a mienku ludí, ale si získajme spolahlivé informácie o skutocnosti žijúcej v nás. 2.Vychovajme toho namysleného a nevyrovnaného pubertálneho jednotlivca v nás. 3.Odstránme protirecenie casu medzi naším vnútorným štádiom a vekom. Vytažme obdobie, v ktorom sa práve nachádzame bez toho, aby sme pred našou novou zodpovednostou unikali do infantilných hier. Drobné radosti a úspechy nezrelého veku nás nemôže uspokojovat práve tak, ako nás v dospelosti neuspokojí celodenné pobehovanie po ulici s kotúlajúcom obrucou. 4.Nesnažme sa imponovat druhému cloveku, ale vždy sa pokúsime priblížit k vlastným ideálom. 5.Do každej spolocnosti, do každého ludského vztahu vstupujme s presvedcením, že nikto neznamená menej alebo viac ako my. 6.Nikdy neopovrhujme ludmi len na základe vonkajšieho hodnotenia, ale ani ich nepodcenujme. Ak nás správanie nejakého namysleného cloveka velmi deprimuje, predstavme si ho, ked ho bolí žalúdok, ked mu spadne na zem vajícko, ako cupí vo vani... Humor vo velkej miere oslabí bolestivé napätie nesmelosti, lebo komu sa smejeme, toho sa nebojíme! Prekonanie strachu Najstarším základným životným pocitom cloveka je strach. Zrodil sa spolu s pominutelnostou. Len co sa nás zmocní, ochromí predovšetkým naše kontrolné orgány a prevezme moc nad celým naším organizmom. Životnou pôdou strachu je pochybovacnost, neistota, neurcitost a beznádej. Podmienkou jeho nebezpecných experimentov je osobnost, v ktorej bujnie chaos a z toho vyplývajúca bezradnost. Strach v cloveku rozprúdi energiu pudu nicenia života; vyvolá dojem, že naša forma bytia je osudovo zlá. Antitoxínom strachu je predsa predstavivost. Bdelá a vytrvalá svetelná sila predstavivosti s obrovskou frekvenciou. Všimnite si, co robíme, ked sa niecoho bojíme. V myšlienkach vrchovato naplníme prenikavou, intenzívnou hrôzou. Potom ich na úteku od seba odsotíme. Urobili sme pravý opak toho, co sme mali urobit. Ved si predsa nemôžeme dovolit dat strachu do rúk zbran, ktorú namieri proti nám. Zlovestné, pochybovacné a nebezpecné myšlienky nikdy nezanechajme nevyriešené! Vec, ktorej sa bojíme, musíme v myšlienkach rozobrat do najmenších podrobností a odhalit jej absurditu. Choroby, bieda, nehody – ked si uvedomíme ich príciny a spoznáme môžeme vládnut nad naším osudom, potom strach zostane voci nám bezmocný. Ked rozoberieme neutešenú bilanciu našich strachov, môžeme konštatovat dve veci. Po prvé, že sme sa vela ráz báli úplne zbytocne. Strachu sme venovali energiu, pomocou ktorej sme sa mohli naucit cudzie jazyky, postúpit v zamestnaní alebo vytvorit velké diela. Po druhé, keby sa aspon desatina našich obáv uskutocnila, boli by sme už najmenej tisíc ráz aj s našimi príbuznými umreli, a to po tých najhorších útrapách. Obidva fakty dokazujú, že velkú cast našich síl premárnime na neprospešné, negatívne a nicivé veci. Prostredníctvom strachu si nikdy nezlepšíme osud, iba ho môžeme výrazne zhoršit. Strachom sa nikdy neodstráni zlo, iba zbytocne vystupnuje jeho nebezpecenstvo. Strach nás pred nicím neochráni, len nás zavedie do väcšieho neštastia. Strach nelieci, ale vyvoláva chorobu. Strachu sa, prirodzene, celkom nezbavíme a predsa je isté, že väcšine problémov sa môžeme vyhnút, ak sme veci, ktoré hrozili tvrdými údermi osudu, dobrovolne podstúpili v záujme rastu nášho poznania a duševnej ocisty. Ciel života. Naším osobitným cielom – v rámci kozmického ciela – je zjemnenie osobnosti každého z nás na brúsnom kameni rôznych skúseností, možností, zážitkov, pokušení a výziev. A to preto, aby sme svoje ideály vyniesli na povrch, uskutocnili ich a zažili. Kolko prechodných cielov si musíme kvôli tomu vytýcit a dosiahnut, to závisí od skrytého zákona nášho ducha. Táto otázka sa rozhodne rieši v osvietenom jednotlivcovi. Ludský mozog je konvertorom medzi nižšími a vyššími svetmi. Je to jeho poslaním. Mal by sa stat hlavným hrdinom nášho bytia. Okolo neho sa zoskupujú vlohy, ktoré ho podporujú vo vývoji, naplnajú svetlom, aby lepšie fungoval. Prežité úlohy a dosiahnuté prechodné ciele prinášajú poznatky, ktoré sa prostredníctvom neho stávajú rozpoznanou pravdou ovencenou skutkami. Hladanie tvorivých ideálov sa rodí z istoty, že z ideálov vytvoríme ciel a z ciela osvojenú skutocnost. Ideály naplnené ctižiadostivostou zažíhajú ohne vôle, ktorá bud vytvára osud, alebo ho rozväzuje. Ked chýbajú tvorivé ideály, náš duch otemnieva, duša zhasína a telo sa rozpadá v chorobách. Tvorivé ideály hromadia životnú energiu a energiu vývoja. Každý jedinec musí za nieco horiet, za nieco bojovat. Za prechodnými cielmi sa vytvárajú dalšie a dalšie ciele a my musíme cez ne postúpit dalej, pretože nás prevedú cez dôležitý úsek, ktorý by sme bez nich nedokázali prejst. Záver. Autorka knihy hovorí : „Kto sa chce stat pánom svojho osudu, vytvorit si harmonické vztahy k svetu a k sebe samému, ten musí ovládnut svoje myšlienky, spoznat mechanizmus svojej psychiky a raz a navždy z nej vyhnat strach.“ _____________ _________
Zdroje: