Má systematická filozofia ešte vôbec šancu? Má systematická filozofia ešte vôbec šancu? Túto otázku si kladie Karen Gloyová vo svojom clánku s rovnakým názvom. Text odznel ako úvodný referát na zakladajúcom zasadnutí medzinárodnej spolocnosti „System der Philosophie“ vo Viedni v roku 1991. Dovolte mi krátky pohlad na formálnu stránku textu. Pri hladaní odpovede na nastolenú otázku Karen Gloyová postupuje velmi precízne. Clánok je rozdelený do štyroch castí (povieš názvy jednotlivých castí).V každej casti si autorka najprv zadefinuje problém, ktorý v nej bude rozoberat (aký problém sa bude riešit vidno už zo samotného názvu kapitoly). V druhej a tretej kapitole sú popísané dve možné odpovede na ústrednú otázku. Po poukázaní na slabiny a rozpory týchto dvoch odpovedí na riešenie problému opodstatnenosti existencie systematickej filozofie, sa autorka dostáva ku 4. kapitole. V nej navrhuje vlastnú odpoved na otázku ci má systematická filozofia ešte vôbec šancu. Prejdime k obsahovej stránke textu. I. Kde stojíme dnes? Je urcitým úvodom prednášky, v ktorej Gloyová rozanalyzuje postavenie systematickej filozofie v súcasnosti. V bežnom myslení dnešnej doby je SF skoro bez výnimky identifikovaná s tradicnou metafyzikou. Hovorí o páde tradicnej metafyziky, ktorá sa snaží poznanie o svete zoradit do usporiadaného systému. Pád metafyziky bol navodený najmä rozvojom empirických vedeckých výskumov s množstvom dát a tiež presadením historicko - hermeneutických vied, ktoré priniesli zmenené chápanie casovosti a kontingencie. Toto viedlo k odmietnutiu tradícií, ako aj k zanechaniu nádeje, že bude niekedy možné systematický celok odôvodnit. Rozšírila sa silná averzia voci každému imperatívu jednoty a systému. Miesto starých univerzálnych systematík nastúpili nové filozofické smery, rozchádzajúce sa s intenciami i spôsobmi SF. K jedným z prvých, ktorí sa vydali týmto smerom filozofovania bol Nietsche. Je považovaný za otca postmoderny. Aforistický spôsob jeho filozofovania bol výrazom vystupnovaného individualizmu a prieci sa každej forme SF. Dalším vplyvným filozofom, pôsobiacim týmto smerom bol Heidegger. Podal obsiahlu kritiku tradície, do ktorej okrem iného zahrnul aj tradicnú metafyziku. Na jej miesto kladie postulát „ponechávania bytia s jeho pluralitou a diverzitou. Aj Gadamerova hermeneutika je vedome antisystematická tým, že sa odvoláva na dejinnost a casovú viazanost nášho myslenia. Nahradzuje jednotu zmyslu mnohostou diania zmyslu. Tieto tendencie nás dostali do situácie sporu moderny a post moderny. Je to spor o systematickost ci antisystematickost, jednotu ci radikálnu pluralitu, identitu ci diverzitu atd. Ústredným pojmom moderny v tomto boji je systematickost a postmoderny kaleidoskop. Je však možná kritika systematickosti bez akejkolvek systematickosti? II. Tradicná systematika Nakolko je pojem „systém“ v dnešných diskurzoch používaný rôzne je treba ho najprv definovat. „SYSTÉM“ pochádza z gréckeho „SYSTÉMA“ a „SYNTASIS“, v ktorého základe je sloveso „SYNESTÉMI“ teda zostavovat. Systém je teda zostavovanie a z neho vychádzajúce tvary a spojenia zostavovaného. Dôležité je, že samo zostavovanie je od zaciatku videné v urcitej perspektíve, ktorá riadi výber toho, co sa zostavuje. Systém má teda usporadujúcu funkciu, ktorá mnohost javov, ktoré nás obklopujú, uvádza do usporiadaných pomerov a dráh.

Rozlišujeme dve základné formy SF:

A.) Prísny monizmus

  • diskredituje alebo vylucuje pluralitu a diverzitu
  • jednostranne postuluje imperatív jednoty a nedbá na oprávnené nároky mnohosti;
všeobecné a spolocné si cení viac ako zvláštne a individuálne

  • historickým príkladom takejto SF je Parmenidovo ucenie, ktoré všetko, co sa ponúka
ako mnohost, diferencia a vztažnost vníma ako jedno, homogénne a identické K: takéto ucenie je však vystavené vnútornému rozporu. Tvrdenia o absolútnom monizme musia vo svojej teoretickej explikácii používat množstvo kategoriálnych urcení ako nepominutelnost, nehybnost, celistvost, dokonalost atd. Vyjadrenie všejednoty bytia clovekom sa teda nemôže zaobíst bez mnohosti. B.) SF, akceptujúca mnohost

Sem možno zaradit dva základné modely SF:

a.) Klasifikacný model takýto systém predstavuje stupnovitú stavbu nadradenosti a podradenosti so spádom subordinácií (rozdeluje súcno do rodov, druhov poddruhov...) K: vždy sa však nájde nieco cím sa dva indivíduá odlišujú, a teda v delení by sa dalo pokracovat do nekonecna. b.) Dialektický model postuluje jednotu s vnútornou dualitou

III.

Postmoderná kritika Kedže sa tradicnej metafyzike nepodarilo obhájit jednotu bytia, ci už výlucnú alebo pripúštajúcu mnohost, prišla na scénu postmoderna, ohlasujúca zánik systematickej filozofie. Pre krátke charakterizovanie postmoderny možno použit 6 téz Wolfganga Welsha:

  • 1. základným konceptom postmoderny je téza o radikálnej pluralite
  • 2. opodstatnenost tézy o pluralite sa dokazuje poukázaním na skúsenosti, že jedna a tá
istá udalost sa rôznym pohladom javí rôzne

  • 3. prijatie plurality prináša antitotalitárnost a oslobodenie vo všetkých oblastiach,
vrátane politickej a sociálnej.

  • 4. téza o pluralite je kritériom vo všetkých oblastiach
  • 5. postmoderna nechce byt popretím, ale domyslením a radikalizáciou moderny
  • 6. základný postoj postmoderny je etický, nakolko musí reagovat na konflikty, ktoré so
sebou pluralita prináša K: Hlavná kritika sa zameriava na radikálnost jej základnej premisy, totiž na predpoklad radikálnej plurality. Tvrdenie o absolútnej pluralite totiž samo v sebe zahrna nejakú jednotu a prepojenie. Je potrebný nejaký vztah na spolocného referenta (pluralita si nárokuje byt spolocná všetkému?). Aby sme mohli pochopit seba je potrebný vztah k druhým. Pluralitu možno chápat len na základe identity. Identitu možno pochopit len vo vztahu k iným. A prítomnost vztahu by medzi vecami vytvorila urcitý systém, co chce postmoderna popriet. Z uvedeného teda vidno, že bez nejakej jednoty a sprostredkovania sa jednoducho zaobíst nedá. IV. Budúci koncept historicko-genetickej systematiky Po poukázaní na nedostatky tradicnej SF ako aj postmodernej akcentácie radikálnej plurality prechádza Gloyová k predstaveniu odpovede co so SF. Na scénu prichádza model tzv. historicko-genetickej systematiky. Základným pojmom tohto modelu je pojem otvoreného systému, ktorý je so svojim prostredím v trvalej interakcii, ci už materiálnej alebo duchovnej (informacnej). Existencia otvoreného systému je podmienená dynamickým správaním. Táto dynamika spocíva v neustálom obnovovaní stavu rovnováhy v neustálych reorganizáciách systému. Velmi dôležitou sa v tejto súvislosti javí otázka prechodu z jedného stavu rovnováhy do druhého. Existuje spolocná tendencia chápat tento prechod ako regulovaný, no

modelov tejto regulácie je viacero:

1.) prechod podriadený kategórii kvantity

  • rast alebo úbytok nejakého systému
  • dejiny vedy a DF by potom boli postupnou kumuláciou vedenia
K: ako by sa dala vysvetlit vzrastajúca komplexnost teórií a casto úplne nové formulácie 2.) prechod podriadený kategórii kvality

  • vývoj ide od jednoduchších po stále komplexnejšie útvary. Toto možno pozorovat
prakticky v každom odvetví K: naberaním komplexnosti môže dôjst k znemožneniu poznania 3.) téza o vývoji

  • vývoj systémov je tu chápaný ako teleologický
  • vývoj je konecný a ohranicený pociatkom a koncom
K: priviedlo by nás to k snahe o konecný a ucelený systém (Hegel), co sa však historicky nepotvrdilo 4.) téza o evolúcii

  • prechod prebieha v skokoch do nasledujúcich avšak heterogénnych systémov a
paradigiem

  • zabráni sa finalistickému chápaniu vedy a prejde sa ku kvázi finalistickému
5.) interpretácia dynamická (rytmická)

  • systém nestojí ako hotový útvar až na konci procesu vývinu, ale je v a behom
procesu prítomný

  • systémový celok je totožný so samotným procesom
Ako vidíme aj interpretácia otvoreného systému plynulej rovnováhy opätovne prináša pluralitu interpretácií. Toto, tvrdí Gloyová, nastoluje otázku, ci tento rozpad do plurality opät nedáva priestor téze o pluralite, ktorú sme mali v úmysle pochovat. Skúsme v krátkosti zhrnút Gloyovej odpoved na otázku: ci má systematická filozofia ešte vôbec šancu. Podla autorky prednášky je existencia SF opodstatnená. Nejedná sa však o tradicný systém. Ústredným pojmom novej , historicko-genetickej SF je otvorený systém plynulej rovnováhy. Tento v sebe zlucuje systém aj pluralitu.