Kritika cistého rozumu Ako som sa presvedcil pri cítaní textov, odporúcaných pre prípravu na túto tému, odpoved nebude vôbec taká jednoduchá ako som sa pôvodne domnieval. Po precítaní textov sa moja „jednoznacná odpoved na otázku „co je metafyzika?“ zacala rozplývat. Napriek tomu sa však pokúsim odpovedat.Pod metafyzikou si predstavujem približne také ucenie, ktoré zodpovedá metafyzike Aristotela, ci Tomáša Akvinského. Tieto spôsoby „robenia“ metafyziky doteraz pre mna znamenali obsah pojmu metafyzika a odpoved na otázku co je metafyzika. Obsah pojmu metafyzika nie je vôbec jednoznacný a musíme sa snažit o dohodu, co musíme pod týmto pojmom rozumiet. Domnievam sa, že sa v tejto súvislosti ani trochu netreba obávat ohrozenia metafyziky zo strany prírodných vied. Tie sú totiž schopné skúmat len hmotnú (fyzikálnu) realitu. Na skúmanie nadzmyslovej reality však nestacia. Tu nastupuje metafyzika. V tomto bode má metafyzika blízko k logike. Tá totiž taktiež skúma nadzmyslovú skutocnost. Nezaujímavým je tiež vztah metafyziky a ontológie, ktoré sú casto považované za jednu a tú istú disciplínu. Ja považujem ontológiu len za cast metafyziky, hoci nemám nic proti tomu ak sa niekto pokúša pestovat samotnú ontológiu. Ako by som v skratke odpovedal na otázku co je metafyzika? Ako by som ju definoval? Po precítaní textov a oboznámení sa s problémami, ktoré sú s nou a jej vymedzením spojené, nebude moja odpoved úplne jednoznacná. A hlavne si uvedomujem, že v žiadnom prípade nebude konecná. Ak však mám podat odpoved na otázku co je metafyzika, odpovedám takto: metafyzika je veda o rozumovom poznávaní rozumových nadzmyslových skutocností.Malý príspevok ku Kantovmu dielu „Kritika cistého rozumu“1 Krátko ku I. KantoviImmanuel Kant (1724-1804) sa narodil v Konigsbergu v dnešnom Královci, ako jedno z deviatich deti v náboženskej protestantskej rodine. Už pocas štúdií si oblúbil rímsky stoicizmus ako náboženstvo prísnej mravnosti a životnej disciplíny. Na Královskej univerzite však študoval prírodné vedy. Bolo to práve vtedy, ked to v zatuchnutej atmosfére univerzity zacalo iskrit rozumovými a intelektuálnymi výbojmi. Na svoje profesorské miesto musel cakat pätnást rokov. Dvakrát sa uchádzal a dvakrát dali prednost inému uchádzacovi. Štyridsatšestrocný Kant v roku 1770 obhajuje latinskú dizertáciu „De mundi sensibilis atque intelligibilis forma et principis“ a stáva sa profesorom. Jeho úradné povinnosti sú ovela rozsiahlejšie ako u dnešného profesora. Vyucoval až sedem predmetov, dvadsat hodín týždenne. Sám vzdychal nad touto nárocnou otrocinou: „Sedem hodín denne pred kovadlinou prednáškového pultu a v rovnakom takte mávam kladivom navzájom sa podobajúcich prednášok.“ Prednášal však velmi živo, vtipne, zaujímavo, ak chcel študent sediet, musel byt v prednáškovej miestnosti o šiestej ráno, hodinu pred profesorom. O desat rokov neskôr sa Kant stáva clenom akademickej rady a v roku 1786 rektorom univerzity. Tak ako Sokrates v staroveku neopustili Atény, ani Kant neprijal pozvanie na cudzie univerzity a dejiskom celého jeho života sa stalo jeho rodné mesto. Znamenite vysvetloval fyzikálnu geografiu a za celý život sa nedostal dalej ako na pravidelnú prechádzku do najbližšieho okolia Královca. Mesto to bolo velmi živé, ale Kantov život nenaplnilo nijakými dramatickými zvratmi. Rytmus každého dna bol pravidelný ako chod stroja. Kant na verejnosti politicky nevystupoval, ale nijako sa netajil sympatiami k americkým bojom za slobodu a k vtedajšiemu myšlienkovému prúdeniu vo francúzskej spolocnosti. Tým si ale mocných nenaklonil. Ved za jeho života sa na pruskom tróne vystriedali štyria králi, všetci ako vystrihnutí z dejín militarizmu. Vrchol Kantovho života spadá do druhej polovice 18. storocia. Je to obdobie charakterizované úžasnými vedeckými objavmi (Newton, Leibniz, Descartes, Bacon), ktoré posunuli ludské myslenie výrazne dopredu. Nové teoretické, najmä matematické systémy, sa však nezakladali priamo na skúsenosti, ale ju daleko predbiehali. 132 Prolegomena ku každej budúcej metafyzike, ktorá sa bude môct stat vedou„Mojim úmyslom je presvedcit všetkých, ktorým záleží na metafyzike, a je pre nich nevyhnutné, aby ustali v rozrobenej práci, aby považovali všetko, co bolo doposial vykonané, za nevykonané a aby si predovšetkým položili otázku, ci nie ako metafyzika je vôbec možné." 2Kant teda vytvoril akýsi predhovor ku svojmu velkému dielu Kritika cistého rozumu. Snaží sa v nom zbavit metafyziku plytkého tárania. Metafyzika nie je v súcasnosti veda, nespadá pod súcasné vedné disciplíny, zaoberá sa otázkou nesmrtelnosti ludskej duše, existenciou Boha, dokonalosti (meta – bytie, život, fysis – príroda). „Meta ta fyzika“ – za fyzikou – znamená za hranicami zmyslovej skúsenosti. Pod týmto pojmom rozumieme skúmanie súcno ako súcna – bytie samo o sebe, nicím iným nepodmienené. Je to ten najvyšším pojem, ktorý môžeme prostredníctvom pravidiel metafyziky, ktoré Kant pred 200 rokmi sformuloval, skúmat. Súcno samotné, vec ako taká, preco nieco je, skúma spôsob bytia, súcna. Postupujeme nou od zmyslového sveta k rozumu – k tomu, co je nadzmyslové. Rovina myslenia prekracuje rovinu poznania. Velký osvietenský poklasický filozof David Hume hovorí, že je stále metafyzika stále problémom nevyriešeným. Veda používa na poznanie obycajný sedliacky rozum. Poznat môže každá, nemusí to byt len vedec. Každý má z nás rozum, prostredníctvom, ktorého rozmýšla, pamätá si, poznáva veci okolitého sveta. Nevyhnutnost nemôžeme spájat s okolitým svetom, ale pojem nevyhnutnosti je v našom rozume. 43 Kantove pociatocné úvahy o spôsobe ludského poznávaniaAko je možné, kladie si otázku Kant, že clovek dospeje k vedeckému objavu, k syntetickým (všeobecným a apriórnym) úsudkom o niecom? Napríklad, že každý dej má svoju prícinu, že priamka je najkratšie spojenie dvoch bodov, že svet musí mat svoj zaciatok a podobne. Každý ludský rozum ich vždy a všade príjme ako axiómy, pritom nevychádzajú priamo zo skúsenosti. Ta poskytuje iba náhodne a meniace sa poznanie. 54 Tri hlavné Kantove otázky vedeckého poznaniaV úvode do Kritiky cistého rozumu hovorí: „Zrejme to nie je následok lahkomyselnosti, ale zrelej súdnosti našej doby, ktorá sa už nedá dalej klamat pseudovedomostami a apeluje na rozum, aby sa znovu podujal na najobtažnejšiu zo všetkých svojich cinností, totiž na sebapoznávanie, a aby dosadil taký súdny tribunál, ktorý by zabezpecoval jeho spravodlivé nároky... A týmto tribunálom je sama kritika cistého rozumu.“Kanta zaujala otázka objektívneho poznania. Je svet presne taký, aký ho vnímame, alebo taký, aký sa nám zdá? Môžeme ho vôbec poznat taký, aký je? Co môžeme vediet? Co máme robit? V co môžeme dúfat? Kant nechce skúmat teóriu pohybu ludskej inteligencie, empirickú psychológiu. Kriticky skúma základy ludských poznávacích schopností vo vede. Dôraz sa v týchto otázkach kladie práve na sloveso„môžem“, ci „mám“. Na prvú otázku odpovedá metafyzika, na druhú morálka a na tretiu náboženstvo. V neskoršom diele Prírucka k prednáškam z logiky však k týmto trom otázkam pripája ešte štvrtú: Co je clovek? a vysvetluje, že nakoniec patria aj prvé tri k tej poslednej. Všetko sa nakoniec vracia k cloveku, k antropológii.Pri porovnaní racionalistickej leibnizovskej školy, ktorá odvodzuje všetko poznanie z používania rozumu a nárokuje si na absolútny opis sveta neznecistený skúsenostou pozorovatela a humovskou empirickou školou, ktorá tvrdí, že poznanie pochádza zo skúsenosti, a preto ho nemožno oddelit od subjektívnych podmienok poznávajúceho, Kant zaujíma medzi oboma sprostredkujúcu pozíciu a a dalej podla toho uvažuje. Vo východiskovom bode súhlasí Kant s Humom a s empirikmi v tom, že všetky naše poznatky o svete pochádzajú zo zmyslových skúseností. Skúsenost je pramenom nášho poznania. Clovek komunikuje so svetom prostredníctvom zmyslov. Pôsobenie skutocnosti na naše zmysly je dôkazom jej existencie. Zo zmyslovej skúsenosti pochádza látka našich poznatkov. Ale nielen táto javová (fenomenálna) skutocnost, tento chaoticky a nesúrodý materiál vychádza v ústrety ludskému duchu svojou zvláštnou schopnostou byt poznávaný. Ani poznávací subjekt nie je v tomto stretnutí pasívny, iba receptívny. Je kreatívny, vnáša do procesu poznávania formy názoru (formy zmyslového nazerania), ktoré sú prirodzene jeho rozumu, predovšetkým priestor a cas. Zmocnuje sa zmyslových pocitov dodávaných zmyslami, spracováva ich po svojom a vedomiu odovzdáva hotový poznatok. Tak ako voda, 6ktorú nelejeme do skleneného krcaha, sleduje jeho tvar, tak rozum vtlací skúsenosti svoje zákony. Tým, že subjekt prenáša tieto predstavy a pojmy do zážitkov, ktoré mu sprostredkúvajú zmysly, vzniká mu obraz skutocnosti. Nie skutocnosti objektívne, skutocnosti o sebe, jej imanentnej podstaty, ale takej, aká sa mu javí v dôsledku zvláštneho spôsobu jeho poznávacích schopností. To je poznávací osud cloveka. Len v takomto svete sa vie pohybovat, je v nom „doma“. Tu si Kant podáva ruku s racionalistami. 5 Koperníkovský obraz v dovtedajšej filozofiiNaše chápanie sveta spoluurcujú podmienky a predpoklady obsiahnuté v našom intelekte. Nie sú dôsledkom skúsenosti, sú cloveku vrodené, apriórne. Zároven však prisviedca empiristom, že bez skúsenosti by ostali prázdnou formou. A to je celkom nový gnozeologický pohlad, ktorý sám Kant, inak velmi skromný clovek, oznacil ako Koperníkovský prevrat vo filozofii. Kant sám spomína, že ho zo spánku dovtedajšej metafyziky prebudil anglický filozof D. Hume. Stará metafyzika síce skúmala predpoklady súcna, vo svojom poznaní však zostávala akoby zrkadlovým obrazom predmetného sveta kozmu. Aj clovek sa chápal ako súcast kozmu. Dokonca aj Boh sa rozumel ako základ tohto sveta. Poznaniu sa tento svet otváral síce iba na základe úsilia, ale predsa priamo, bezprostredne. Kategórie myslenia boli zároven štruktúrou bytia. Zrazu však došlo k spomínanému prebudeniu, clovek objavil svoju „subjektivitu“, poznanie, ktoré ho so svetom nielen spája, ale z neho aj vyclenuje. Clovek už nemôže sebe porozumiet iba z vonkajšieho sveta, je iný a sám sa stáva vztažným bodom dokonca aj pre poznávanie vonkajšej skutocnosti. Nazvali sme to Koperníkovský, antropologický obrat, pretože po Kantovi sa už filozofia nekrúti okolo kozmu, ale okolo cloveka. Do popredia vystúpil clovek a jeho „vnútorný“ život. Aj poznanie nadobudlo vnútornú povahu, takže bolo treba spoznat nielen vonkajší svet, ale aj „vnútorný svet“ poznania. O to sa Kant pokúsil v kritickom skúmaní našej racionality. 76 Kategórie ako apriórne formy nazeraniaVýraz ako kategória bol zavedený Aristotelom. Aristoteles zvolí najprv pojem a skúma, ci ho je alebo nie je možné odvodit z nadradených rodových pojmov. Týmto postupom dospieva k desiatim kategóriám, o ktorých súdi, že nemajú žiadny spolocný nadradený pojem, že sú pojmy pôvodné a základné pre všetky ostatné. Tieto kategórie sa vyznacujú ako rôznymi hladiskami, z ktorých sa je možné na vec dívat. Uvádzam 4 prvé najdôležitejšie Aristotelove kategórie:1.substancia 2.kvantita 3.kvalita 4.relácia 3 Štyri Kantove apriórne formy nazerania sú:1.kvantita2.kvalita3.relácia4.modalit a 4Je lahké si všimnút, že Kantove kategórie sa velmi približujú tým Aristotelovým. 6.1 Priestor a casKant hovorí o priestore a case ako o cistých formách našej zmyslovosti, ktoré predchádzajú každému empirickému nazeraniu. Tieto tvoria názor pre cistú matematiku, ktorý poskytuje nevyhnutnú látku pre nevyhnutne platné apriórne syntetické súdy. Bez nich cistá matematika nemôže jestvovat. Cistá matematika zahrnuje len formy zmyslovosti, ktoré sú od 8látky javu nezávislé. Priestor a cas sa považuje len za formálne podmienky našej zmyslovosti a predmety len za javy. Priestor a cas nie sú vo veciach, ale sú našimi nadzmyslovými formami nazerania. Nazeráme všetkému len tak, ako sa nám to javí a nie ako to osebe jestvuje – aké je pozorované samo o sebe. Nekonecné teleso sme nikdy nevideli (môžeme si ho len predstavit). Vytvorili sme si pomocou apriórnych foriem nazerania nový pojem – nekonecno. Z metafyzického poznávania vyplýva, že pojem nekonecna si nemôžeme vytvorit na základe zmyslovej skúsenosti. 97 Transcendentálne videnie sveta u KantaFormy zmyslového nazerania umožnujú skúsenost, podmienujú lokalizovanie predmetov v case a priestore. Nedajú sa však používat mimo skúsenosti. Kant bol však príliš sústavný a dôsledný myslitel, aby sa uspokojil s takýmto výsledkom Svet ma aj cast, tú ktorá presahuje našu zmyslovú skúsenost, cast noumenálnu. Rozum má nielen empirickú výbavu, ktorú uplatnuje vo vede, ale aj špekulatívnu súcast, ktorá preniká do sveta filozofie, metafyziky, teológie. V rozume sú obsiahnuté kategórie, ktorými možno mysliet na transcendentné predmety, Boha, nesmrtelnú dušu, slobodu. Kladie si metafyzické problémy. Napríklad: Co je prvý a posledným dôvodom skutocnosti? Tieto transcendentné objekty sú teoreticky nedostupné, ale ich pojmy, idey, majú právo na existenciu. Pochádzajú z úkonov, ktorými rozmysel robí závery. Nie sú pokracovaním foriem zmyslového nazerania, ich aplikáciou na transcendentálno, ci stupnovanie do absolútna. To by bolo podla Kanta prázdne mudrovanie. Rozumové kategórie utvárajú jednotu poznanie a jeho vedeckú povahu. Mohutnost rozumu je v schopnosti vytvárat z rôznych zmyslových predstáv syntézu. Jeho kategórie dávajú zmyslovým názorom formu úsudku. Výsledkom je poriadok sveta. Naša perspektíva videnia sveta je do takej miery konštantou nášho poznania. Transcendentálna skúsenost je skúsenost transcendencie, v ktorej je zároven založená štruktúra subjektu, a tým aj posledná štruktúra všetkých myslitelných predmetov poznania. Táto transcendentálna skúsenost, prirodzene, nie je iba skúsenostou cistého poznania, ale aj vôle a slobody, ktorým prináleží rovnaký charakter transcendentality, takže sa v zásade vždy možno pýtat na odkial a kam subjektu ako subjektu poznania a slobody. Ak si ujasníme svojskú povahu tejto transcendentálnej skúsenosti, ktorú si možno predstavit iba v abstraktnom pojme, ale nie ako takú v jej vlastnej povahe; ak si ujasníme, že o nej musíme hovorit, pretože je vždy tu, ale zároven ju vždy možno prehliadnut; že nikdy nemôže nadobudnút prítažlivost nového predmetu, na ktorý sme necakane narazili, potom pochopíme tažkosti cesty, na ktorú sme sa vydali. Aj o tom, na co sa táto transcendentálna skúsenost vztahuje, môžeme hovorit len nepriamo. Mali by sme vlastne ukázat, že v tejto transcendentálnej skúsenosti je už dané akoby anonymné a netematické vedenie o Bohu, že pôvodné poznanie Boha nie je také poznanie, ako je poznanie vonkajších predmetov, ale že má charakter transcendentálnej skúsenosti. 10ZÁVER Vdaka formám nazerania a kategóriám rozumu môžeme teda nielen spracovávat chaotické fakty skúsenosti a vyjadrit ich v úsudkoch, ktoré majú kvality vedeckého poznania. Vdaka nim sa teoretické poznanie môže vzdialit empirickému, môže sa vyvíjat v sebe samom, bez konfrontácie s empíriou. Premieta svoje kategórie do absolútna, pýta sa na to, o com žiadna skúsenost nevydáva svoje svedectvo. Cím je však vedecké poznanie hlbšie, cím viac sa vzdaluje svetu fenomenálnemu a približuje k svetu noumenálnemu, tým väcšie problémy zakrývajú náš duševný obzor. Vesmír je pre nás nekonecná úloha, nerozriešená hádanka. Absolútno je pre teoretický rozum nepoznatelne a treba ho prenechat iným schopnostiam cloveka.
OBSAH
Úvod ........................................ ........................................ ........................................ .. .21 Krátko ku Kantovi ........................................ ........................................ ................32 Prolegomena ku každej budúcej metafyzike, ktorá sa bude môct stat vedou ........................................ .....................................43 Kantove pociatocné úvahy o spôsobe ludského poznávania ..............................54 Tri hlavné Kantove otázky vedeckého poznania ........................................ ..........65 Koperníkovský obraz v dovtedajšej filozofii ........................................ ................76 Kategórie ako apriórne formy nazerania ........................................ ......................8 6.1 Priestor a cas ........................................ ........................................ ........................87 Transcendentálne videnie sveta u Kanta ........................................ .......................10 Záver ........................................ ........................................ ........................................ ..