Kritický racionalizmus K. R. Poppera Kritický racionalizmus K. R. Poppera. Karl Raimund Popper sa narodil v roku 1902 vo Viedni. V roku 1936 emigruje na Nový Zéland po tom co v Rakúsku vznikla hrozba, že sa národný socialisti dostanú k moci. V roku 1934 vydáva asi svoje najdôležitejšie dielo Logika vedeckého bádania .V roku 1945 vydáva dielo s politickej filozofie Otvorená spolocnost a jej nepriatelia 1- s podnázvom " Uhranutie Platónom" a takisto Otvorená spolocnost a jej nepriatelia 2- podtitul " Hegel, Marx a co dalej". V tomto istom období vzniká i práca " Bieda historicizmu", ktorá vznikla odclenením od Otvorenej spolocnosti. Dalšími významnými prácami sú Vecné Hladanie, Dohady a vyvrátené tvrdenia: Rast vedeckého poznania, Ja a jeho mozog, Celý život je riešením problémov, Budúcnost je otvorená, Hladanie lepšieho sveta. Popper je zakladatelom smeru, ktorému sa hovorí "Kritický racionalizmus". Filozofia je kritická rozumová veda, ktorá uvádza zásadne do pochybnosti celý náš (každodenný a špeciálnymi vedami odhalovaný) skúsenostný svet, podrobuje kritike každý názor, každý obraz sveta, každú hodnotu, každú ideológiu, náboženstvo, vedu, technológiu, spolocnost; odmieta nekritický dogmatizmus a plní vo filozofii osvecujúcu funkciu. Smer súcasnej filozofie, ci skôr metodický prístup, postoj ducha, podla ktorého sú vedecké teórie principiálne nedokázatelné. Neucíme sa z poznatkov a porozumenia veciam, ale z chýb. Vedecký pokrok vzniká tým, že sa snažíme falzifikovat existujúce vedecké teórie. Posledné zdôvodnenie nášho vedenia neexistuje. Nezostáva nám nic iného ako existujúce vedenie postupne zlepšovat tým, že ukážeme, co je v nom chybné. Kritický racionalizmus odmieta neutrálny postoj filozofie voci politickej a spolocenskej skutocnosti. Jeho angažovanost sa prejavuje predovšetkým v kritike ideológie. Stavia sa proti totalitnému nároku (nároku vysvetlit celok) svetových názorov a snaží sa odhalit ako ideológiu marxizmus, dalej mnohé tradicné filozofické náuky a náboženstvá. Kritika ideológie sa zameriava najmä proti teóriám, ktoré si robia nárok, že môžu uskutocnit ideálnu spolocnost ako uzavretý sociálny systém. Kritický racionalizmus vyžaduje otvorenú spolocnost nezávislú od ideológie, ktorá pracuje s vedeckými hypotézami a ucí sa z chýb. Nemôže existovat nijaká hodnota, nijaké ucenie alebo teória, ktoré by si smeli robit legitímny nárok na imunitu voci kritike. Už intelektuálna poctivost nás zaväzuje kriticky skúmat všetky hodnoty, skôr než ich uplatníme. Nic nie je také sväté a úctyhodné, aby sa o tom kritickým rozumom nemohlo pochybovat. Vzhladom na skúsenosti s imunizovanými štátnymi ideológiami (marxizmus-leninizmus, nacionálny socializmus) kritický racionalizmus právom zdôraznuje, že treba bezohladne podrobit kritike každý dogmatizmus, každú imunizacnú stratégiu. Podla Poppera sú teórie vedecké vtedy a len vtedy, ked sú falzifikovatelné, vyvrátitelné. Popper tým má na zreteli, že sa nemá usilovat o nájdenie potvrdenia teórie, ale sa treba pokúšat teóriu vyvrátit, nájst konkrétny prípad, ktorý teórii odporuje. Cím tažšie to je a cím dlhšie sa táto falzifikácia nedarí, tým väcšia je pravdepodobnost, že teória je použitelná. Overenie vedeckej teórie je stále len predbežné a relatívne. V prísnom zmysle by boli podla toho všetky prírodovedné zákony a teórie len doposial nefalzifikované hypotézy. Posledná pravda neexistuje, existuje iba približovanie sa k pravde neustálym vylucovaním falzifikovaných teórií. Principiálne sa tak veda stáva neukonceným procesom: je to vlastne negatívny vylucovací proces; nepotrebné modely riešenia sa dalej nesledujú, podobne ako v prírode vymierajú zle sa prispôsobitelné druhy. Preto možno takisto hovorit aj o evolúcii vedy. Karl Popper prišiel s koncepciou objektívneho poznania, t.j. takého poznania, ktoré nieje priamo závislé na subjekte, jedine ak by bolo jeho nositelom. Tento názor sám oznacil za epistemologiu bez poznávajúceho subjektu. Podla Poppera existujú dva rozdielne významy termínu poznania alebo myslenia. Jednak v subjektívnom zmysle, kde sa jedna o stav mysle alebo vedomia, o dispozícií cloveka k chovaniu ci reagovaniu urcitým spôsobom a v objektívnom zmysle, ked je tvorený problémami , teóriami, argumentmi ako takými. Východiskom filozofického skúmania poznania podla Podpera nemôže byt analýza psychických procesov jednotlivca (jak je tomu u D. Huma), pretože poznanie je skutocným poznaním vtedy, ked je artikulované, zverejnené. Jedine takto objektivizované poznanie sa môže podrobit kritike a overovat sa. Východiskom filozofického skúmania poznania môže byt jedine objektívne t.j. logický obsah našich teórií, myšlienok. "Všetci máme svoju filozofiu, bez ohladu na fakt, ci o tom vieme, alebo bez ohladu na skutocnost, že naše filozofia za vela nestojí. Dopad našej filozofie na naše ciny a naše životy je casto zdrvujúci. Preto sa musíme pokúsit zdokonalit našu filozofiu tím, že ju budeme kritizovat. Toto je jediný argument pre ospravedlnenie dalšej existencie filozofie, ktorú môžem poskytnút" hovorí K. Popper v knihe "Objektívne poznanie" (Objective Knowledge) z roku 1972. Podla Poppera síce pravdu neustále hladáme, ale nikdy ju nevlastníme (používa termín "verisimilitude" - blízkost pravde). Žiadnu teóriu totiž nie je možné úplne overit, každá je viac ci menej pravdepodobná. Metoda vedy je racionálna procedúra približovanie sa k pravde. Metoda vedy je metódou kritického vyvrátenie starého poznania, neustále diskusie o nom, je hladanie nových alternatív, súperením konkurencných hypotéz. Dalej Popper kritizuje subjektivistickú teóriu poznania. Predmetom metodológie je poznanie v objektívnom zmysle, t.j. ludské poznanie, ktoré sa skladá z jazyka formulovaných predpokladov, ktoré sú podrobované kritickému vyvráteniu. Teória, ktorá bola v minulosti vyvrátená, môže byt bez ohladu na to podržaná ako užitocná. Taká teória však bude aj tak nepravdivá, pretože vo vede hladáme pravdu. Cielom vedy je rast "verisimilitude" (blízkost k pravde). Rast ktoréhokolvek poznania spocíva v pretváraní predošlých poznaní. Poznanie nikdy nezacína od nicoho, ale vždy z urcitého "background knowledge" (poznanie v pozadí). Rast poznania spocíva podla Poppera v zdokonalovaní existujúceho poznania, ktoré sa mení na základe viery, že sa stále viac približujeme k pravde. "Program", alebo vrodené štruktúry organizmu, urcujú, co sa dá prijat (alebo na co reagovat) ako relevantné a co sa ignoruje ako nerelevantné. Podla Poppera sa rozlišujú nasledujúce tri svety - univerza 1/ Svet 1 – materiálny svet, svet prírody a všetkých jej súcastí, t.j. univerzum fyzikálnych entít. 2/ Svet 2 - svet stavov vedomia, mentálnych stavov, alebo psychologické dispozície a podvedomé stavy. (svet vedomých skúseností jednotlivca) 3/ Svet 3 - svet obsahov myslenia .... produktov ludského myslenia, predovšetkým vedeckých a poetických myšlienok a umeleckých diel ( svet logického obsahu kníh atd.). Keby zanikla technika i naše vedenie o nej, mohli by sme toto vedenie nacerpat z knižníc. Pokial by zanikli i knižnice, po mnohých tisícrociach by neexistovala naša civilizácia. Vedomé riešenie problémov je vedome kritické. Kritická, alebo racionálna metóda nám umožnuje, aby boli znicené naše hypotézy miesto nás samotných. Popper chápe epistemologii ako teóriu o raste poznania, teóriu riešenia problémov, tvorenie, kritického vyvrátenia, hodnotenie a kritického testovania alternatívnych teórií. Poznanie je naším produktom, vyrábame ho, konzumujeme je ako vcely med. "Konzumovat poznanie však znamená kritizovat ho, pretvárat, nicit a nahradzovat novým. To sa rozumie pod pojmom 'rast nášho poznania'". Sme síce omylní, ale môžeme sa ucit z chýb. Nemôžeme síce potvrdit svoju teóriu, ale môžeme je rozumom kritizovat a prijat tie, ktoré najviac vzdorujú našej kritike.(Falzifikacionizmus). Metoda vedy je metódou "približovania sa" k pravde, dohadov a usilovných pokusov o ich vyvrátení. Pravdivý obsah teórií je daný množstvom ich zaujímavých a dôležitých dôsledkov. Preto má tautológia nulový pravdivý obsah. O vztahu pozorovania a teórie hovorí Popper, že teória prichádza prvá, ako ocakávanie, predpokladania. Zacíname vždy problémom, nie pozorovaním. Rast poznania prebieha od starých problémov k novým, prostredníctvom približovania a odmietania. (conjenctures and refutations). Popper vystupuje proti koncepcii, že všetko pochádza zo zmyslov. Každý živocích sa rodí s istým druhom ocakávania , s istým druhom hypotetického vedenia. Pokial nie sú tieto vrodené ocakávania naplnená, vzniká problém. Rast poznania je neustálym procesom riešenia problémov, procesom opravovania a upravovania predošlých poznaní. Metoda vedy je metódou približovania sa pravde. Toto približovanie sa k pravde má prirodzenú povahu a preto i artikulácia vedeckých metód sú vyjadrením ludských prirodzeností. Sú však vyjadrením takým, ktoré sa líši od celého súboru týchto prirodzeností tým, že je vybrané ako to, ktoré je metodicky vedúce k pravde. Výber sa pritom uskutocnuje vždy s ohladom k už panujúcim teóriám a metódam. Neruší tieto teórie a metódy bez dôvodu, ale kriticky ich prehodnocuje vždy v snahe o dosiahnutie väcšej adekvátnosti, väcšej blízkosti pravde. Metoda má byt úcinná v tom zmysle, že nám má priniest pravdivé poznanie spôsobom, ktorý sa opiera o teóriu pravdy najbližšie a preto v daný moment najlepšie z existujúcich. Viera v približovaní sa pravde ovplyvnuje utváranie teórií a vymedzuje kritickým spôsobom aj metódu, a to svojím požiadavkám vyššej vysvetlitelnosti (explanacnej schopnosti) a testovatelnosti. Teória rastu vedy. Každá pravda skôr ci neskôr vystriedaná inou, s tou to však dopadne rovnako. V skutocnosti platí, že nepoznáme, ale len tušíme ako sa veci majú. Svoju predstavu Popper predstavuje v práci Objektívne poznanie. Jej najjednoduchšie vyznanie je nasledovné: P1 TT EE P2. P1-vedecký problém, EE - eliminácia mylných teórií, TT - skúšobné teórie, P2- nový vedecký problém. Teórie sa v skutocnosti nerozvíjajú len porážajú jedna druhú. Humanum est rationale – clovek je bytost racionálna. Akonáhle sme zacali a naucili sa spoliehat na svoj rozum, nedokážeme a nemôžeme sa už nikdy vrátit k pôvodnej nevinnosti. Rozum nás núti posudzovat, hodnotit vlastne ciny. Popper je stúpencom inštrumentalistického chápania rozumu a racionality – predstavujú nástroj, pomocou ktorého sme schopní prekonávat všetky nástrahy života, ktoré si zväcša pripravujeme vlastnou vinou ci nerozumnostou. Ak má naša civilizácia prežit, musíme sa zbavit zvyku uctievat velké osobnosti. Velké osobnosti sa môžu dopustit velkých chýb, niektorí z najväcších vodcov minulosti podporovali odveký útok na slobodu a rozum. Ich vplyv, ktorému sa zriedka kladie odpor, neprestáva klamat a rozdelovat tých, na obrane ktorých je civilizácia závislá. Popperov imperatív, resp. maxima, ktorú nám odporúca prijat, znie: ,, Nauc sa používat svoj vlastný rozum, ak si sa odhodlal to urobit , vedz, že, najlepšou formou rozumnosti je kritická rozumnost“. Racionalitu nie je možné lepšie chápat ako vôlu prijímat kritiku. Kritickost sa stáva stavom mysle, vyplýva z fallibility nášho poznania. Vedomé prijatie kritickej metódy je hlavným nástrojom rastu. Rozum, podobne ako jazyk, je podla Poppera „ produktom života v spolocnosti “, nie je však spolocenským produktom. „ Ak poviem“ – hovorí Popper „ že za svoj rozum vdacíme spolocnosti, mám na mysli, že za neho vdacíme urcitým konkrétnym jednotlivcom .. a nášmu intelektuálnemu styku s nimi. Rozum, rovnako ako veda, sa rozvíja cestou vzájomnej kritiky. Rozum nám nebol daný, to, co vlastníme, je dispozícia, ktorá sa môže rozvinút len v komunikácii s druhými. Vnútorný pohyb našej civilizácie, ktorá je ešte stále v štádiu svojho detstva, môže byt podla Poppera chápaný ako smerovanie k ludskosti a rozumnosti, rovnosti a slobode. Nádej na úspech, že sa práve presadí tento smer civilizacného vývinu, sa zvýši, ak sa model kritickej racionality uplatí ako univerzálny princíp nielen vo vede, ale aj v ostatných nemenej dôležitých oblastiach ludskej aktivity. V tomto zmysle podstatnou crtou Popperovho modelu racionality, resp. kritickej racionality je, že ju povyšuje na inštrument sociálneho, duchovného i intelektuálneho rastu ludstva. Popper mal v sebe sokratovského ducha. Tušil, že akákolvek múdrost, ku ktorej by kedy mohol dospiet, bude spocívat v tom že si uvedomí nekonecnost svojej nevedomosti. Tušil aj to, že napriek rozumnosti cloveka platí, že humanum est errare – clovek sa mýli, že práve fallibilita je sprievodným znakom ludského poznania. Problémom, ktorý má svoje historické pozadie, je však uplatnenie rozumu v dejinách ludských cinov i v dejinách ludského poznania. Tu platí, okrem iného, že sústavne a s neomylnou istotou opakujeme mnohé chyby svojich predchodcov. Najskôr preto, že sa málo ci nedostatocne spoliehame na svoj vlastný kritický postoj, že naša vlastná rozumnost je nedostatocne kritická, že nedostatocne poznáme antropologické dimenzie rozumného a nerozumného, ich proporcie v aktualizovanom ludskom cine. _____________ _________
Zdroje: