Krása ako estetická kategória (seminárna práca)

Krása ako estetická kategória (seminárna práca) Krása ako estetická kategória Seminárna práca z predmetu Úvod do estetiky estetika – (gr. aisthetikos – týkajúci sa zmyslových pocitov) – veda o zákonitostiach estetického osvojenia si sveta clovekom a o podstate a formách tvorby podla zákonov krásy. Jednou z estetických kategórií je krása. krása – patrí spolu s kategóriou „vznešenosti“, „tragickosti“ a „komickosti“ k základným estetickým kategóriám. Problém definovania „krásy“ už oddávna vzrušoval ludskú mysel a stal sa zdrojom mnohých diskusií a vášnivých sporov. , kde sa stratávali najrôznejšie a najprotichodnejšie koncepcie. 1. krása nie je totožná s estetickostou. Pojem estetiky je ovela širší: patrí do neho aj „vznešenost“, „tragickost“, „komickost“, „prízemnost atd. Ako všetky tieto kategórie, je aj krása len výrazom alebo modifikáciou estetiky. 2. krásu nemožno stotožnovat s umeleckostou. Pojem „umeleckost“ sa spája s predstavami o umení všeobecne, alebo s jednotlivými umeleckými dielami. Umeleckost patrí do oblasti realizovanej tvorby. Umeleckost je realizovaná estetika, teda estetika vo forme umeleckého diela. 3. krása nie je totožná s tým, co mienime slovami „byt pekný“, „byt pôvabný“ atd. Starecká tvár nám pripadá krásna, hoci môže byt velmi nepekná, alebo dokonca škaredá. Aj netvor môže byt v umeleckom zobrazení krásny. Dnešná podoba pojmu krásy svojimi korenmi siaha až do histórie Západu i Východu, vzchádza na pôde antickej kultúry, tesne spojená s estetikou antického Grécka a Ríma. V antike nám pojem krásy privedie až k mýtom – narazíme na božstvá ako Apollón so svojimi slávnymi Múzami, Pallas Athéna, Héfaistos, Charitky (Grácie), Afrodíté a na hrdinov ako Helena, Paris, Músaios, Linos, Anfíon, Thamyris, Daidalos. Neskôr, v súvislosti s rozpadom mytologického myslenia, sa zacali objavovat aj iné, abstraktnejšie a diferencovanejšie predstavy o kráse, ako ideály fyzickej a mravnej dokonalosti. Klasické obdobie antiky prichádza v osobe Platóna a Aristotela taktiež s omnoho špecifickejšou koncepciou krásy. Najbežnejšími gréckymi výrazmi pre pojem krásy sú podstatné meno kallos (krása), prídavné meno kalos (krásny) a slová od nich odvodené. Ak siachneme po Homérovi, nájdeme v jeho textoch len nevelký pocet substantív kallos (16), ale slovo krásny (kalos) sa objavuje vo velkom pocte prípadov (318). Termín “krásny” ako atribút neživého, predmetného sveta nachádzame najcastejšie v popisoch odevovo a oblecenia. Za krásne oznacuje básnik aj miesta na zemi a na nebi, živly a súhvezdia. Aischylos chápe krásu v najbežnejšou zmylse, aj ked už podniká prvé výpady do ríše tragickosti. Ešte výraznejšie sa tieto tendencie prejavujú u Sofokla; v dielach Euripidovch je dramatické a tragické chápanie krásy už celkom evidentné. Sofokles je celkom zaujatý mravným zmyslom krásy. Vo filozofii ranej klasiky môžeme zistit, že aj tu sú termíny ako “krásne” a “krása” používané velmi nejednotne, hoci tu sa už pomerne jasne zrací snaha o všeobecné ponatie krásy, o ktoré s ohladom na základnú metódu filozofického myslenia sa usiluje každý filozof. Chápanie krásy dospieva niekedy k protikladu krásy vnútornej a vonkajšej – krása cvicenia sa stiavia proti zovnajšku cloveka. Bonaventura venoval velkú pozornost spojeniu krásy s úmernostou a uvažuje o císelnej podstate krásy. Tomáš Akvinský pojem krásy spája s Dionýsovou myšlienkou o jasnosti farby. Krásnym nazýva to, co má žiarivú farbu. Renesancná estetika velmi úspešne prekonávala dualizmus telesnej a duchovnej krásy. Renesancní myslitelia sa snažili antické ucenie o kráse, súmernosti a proporcionálnosti oživit na základe noveho filozofického princípu – panteizmu, ktorý sa zameriaval predovšetkým na krásu prírody. V racionalistickej estetike sa stretávame so širokým ponatím krásy. Baumgarten stotožnuje krásu s pojmom “dokonalost”. Kant spájal koncepciu krásy s pocitom pôžitku, niecoho, co je príjemné alebo dobré. Schiller zavádza do definície krásy nový pojem hry, ako slobodného prejavu všetkých tvorivých schopností cloveka. Scheling hovorí o kráse ako vyrazem nekoncného v konecnom, ktorý sa zakldá na identite ideálneho a reálneho, a ktorý je reálnym, konecným vyrazem nekonecnej sféry ideálneho. Hegel ideovu krásy rozumie jednotu pojmu a jeho reality. Podla neho je krása prejavom realizovaného rozvinutého pojmu, jednotou zvláštneho a všeobecného, subjektívneho a objektívneho, podstaty a javu. V buržoáznej estetike druhej polovice 19.storocia vznikol celý rad formalistických a pozitivistických koncepcií, ktoré mali na ucenie o kráse velký vplyv. V najvlastnejšej podobe sa tieto koncepcie prejavili vo formálnej estetike, ktorá vystúpila proti hegelovskému uceniu ako “estetike ideí” a krásu definovala pomocou pojmu formy v domienke, že práve forma je podstatou a obsahom každej krásy. Podla tejto teórie nie je krása objektívnou vlastnostou javou a predmetov skutocnosti, ale len výsledok vcítenia, “prenesenia” prežitkov a citov vnímajúceho subjektu na reálne objekty. Cohen za hlavný predmet estetiky považuje “cistý cit”. Dospieva k systéze teoretického a praktického rozumu v cite, k definícii krásy prostredníctvom pojmu “cistoty”. Estetické koncepcie, rozšírené v 19.storocí, pretrvávajú aj v buržoáznych estetických uceniach 20.storocia. Santayana napríklad definuje krásu ako “objektivovaný zážitok”. Marxistická estetika vidí v kráse výsledok splocenskohistorického vývoja, výsledok tvorivej cinnosti spolocenského cloveka. Krása vypovedá o tom, do akej miery si clovek osvojil skutocnost. Použitá literatúra: Losev, A.F. – Šestakov,V.P.: Dejiny estetických kategorií. Praha 1984. Kolektív: Filozofický slovník. Bratislava 1982.