Krása a vkus ako estetické kategórie

1. Strucná charakteristika estetiky a jej základných pojmov

2. Krása ako estetická kategória

3. Vkus ako estetická kategória

4. Otázka krásy

1. Strucná charakteristika estetiky a jej základných pojmov

Pojem estetika má svoj základ v gréckom aisthetikos, t. j. vnímavost, cit pre krásu. Podla Malého slovníka filozofie je estetika “relatívne samostatná filozofická disciplína, ktorej predmetom je predovšetkým skúmanie krásna. Estetické hodnotenie prebieha prostredníctvom protikladných kategórií, ako sú krásne – škaredé, vznešené – nízke, dramatické – tragické a pod. Od svojho vzniku v starovekom Grécku sa estetika zaoberala pôvodom a podstatou krásy, jej úcelom a prejavmi v dramatickom umení, literatúre, hudbe a výtvarnom umení. V súcasnosti je estetika jedným z najdôležitejších korenov postmodernej filozofie. Charakteristickým znakom postmoderného estetického prístupu je uvolnenie pravidiel umeleckých smerov a žánrov, interakcia medzi rôznymi sférami skutocnosti, vrstevnatost významov, pluralita, ale i eklekticizmus a plagiáty, únik pred estetikou vznešeného a pod.“ (Bilasová, Geremšová; 2000; s. 45) Podla inej definície je estetika „náuka o povahe, prícinách, zákonitostiach a význame estetických javov ako výsledku estetického a umeleckého osvojovania si sveta. Estetika je tiež ako ostatné vedy sústavou pojmov. Tie sú myšlienkovým vyjadrením samotnej skúmanej skutocnosti, teda estetických javov.“ (Henckmann, Lotter; 1992; s. 54) Dá sa povedat, že predmetom estetiky je tiež skúmanie funkcií esteticna, estetického vnímania, estetických vztahov, cinností, estetického vedomia a pod. Tiež preto, lebo sa casto estetika mylne spája s vyhraneným záujmom o umenie. Umenie je v estetike nepochybne v centre jej záujmu, doplnané je však mimoumeleckým esteticnom. Pritom estetika sa zaujíma tak o umelecké esteticno ako aj o esteticno mimoumelecké. Môžeme teda tvrdit, že predmetom estetiky ako vedy, je vedecké skúmanie akéhosi estetického fenoménu. Estetickým fenoménom sa pritom dá nazvat nieco, co spája všetky oblasti estetiky a tvorí z nich esteticno. Esteticno sprevádza cloveka od cias jeho vývinu až po súcasnost v takmer každej jeho cinnosti. Oblast esteticna sa však nedá presne definovat a ohranicit. Dá sa charakterizovat ako kategória estetiky oznacujúca špecifickú formu ludského vztahu k osvojovaniu si sveta. Esteticno sa však dá chápat aj ako výsledok sociálnej praxe ludstva pocas jeho estetického si osvojovania sveta. Esteticno je teda zvláštnou sférou života spolocnosti, spolocenského bytia a spolocenského vedomia. Esteticno sa dá pri inom pohlade ponímat aj ako urcitá kultúrna hodnota ci kultúrne hodnotenie, pretože sa vždy nejakým spôsobom hodnotenia dotýka. Hodnotením samotným sa však od 19. str. zaoberá axiológia1 ako samostatný vedný odbor. Na druhej strane však je estetický predmet. Tradicným estetickým predmetom je od nepamäti krásno. Estetika by potom mohla byt náukou o krásne a to estetika vo svojej podstate nie je. Krásno a jeho kategórie vždy mali a nepochybne majú v estetike významnú úlohu, nie sú však centrom jej záujmu. Stáva sa, že pojmy estetický a krásny sa velmi casto zamienajú, ba v urcitých prípadoch sa chybne stotožnujú. Nedá sa hovorit o krásnom ako o estetickom. Estetické neznamená vždy aj krásne. Mat estetický vztah nieje totožné ani obdobné ako mat krásny vztah. Naproti tomu taktiež neestetický nemôže znamenat škaredý, pretože ak nieco nieje estetické nemusí byt zákonite aj škaredé. (Mistrík; 1996) Estetická skutocnost charakterizovaná ako estetický jav je zase výsledkom osvojovacích vztahov oblasti esteticna, ako procesu osvojovania si prírody, spolocnosti ci cloveka samotného. Predmetom estetiky je teda vedecké skúmanie estetických objektov, estetických vztahov, estetických javov a pod. Estetickým objektom sa pritom dá rozumiet každý jav, ktorý je predmetom našej estetickej cinnosti, nášho estetického vztahu ci reakcie, ktorá vyvoláva náš estetický záujem a uspokojuje našu estetickú potrebu. Estetickým osvojovaním sa realizuje poznanie esteticna, ale taktiež aj estetických hodnôt ci estetického hodnotenia. Realizuje sa esteticko–hodnotiace vnímanie estetických zážitkov, ale aj estetických vztahov. V estetickom osvojovaní ide vždy o vztah a o proces. Proces tohto osvojovania závisí tak na povahe predmetu ako aj na povahe cloveka. Nieje lahké nájst prícinu tejto estetickej úcinnosti predmetov a javov. Nedá sa totiž presne zadefinovat co je estetické a co naopak estetické nieje. Ak má nieco rovné tvary, štíhlu líniu neznamená to, že to je estetické. Definovat sa to nedá, pretože ani príroda sa v tomto ponímaní nedá definovat. Neexistuje dobrá alebo zlá príroda. (Bocková, Durajková, Feketeová, Sakácová; 2004) Základom ponímania estetiky ako vednej disciplíny je klúcová úloha estetických pojmov a estetických kategórií. Tieto sú nástrojom teoretického poznávania estetickej sféry. Problém definovania krásy a vkusu už oddávna vzrušoval ludskú mysel a stal sa zdrojom mnohých diskusií a vášnivých sporov, kde sa stretávali najrôznejšie a najprotichodnejšie koncepcie. Práve na základe tohto som sa rozhodla pokúsit priblížit tieto dve v súvislosti s estetikou najviac spájané kategórie – krásu a vkus.

2. Krása ako estetická kategória

Jednou z estetických kategórií je krása. Krása patrí spolu s kategóriou vznešenosti, tragickosti a komickosti k základným estetickým kategóriám. Krása nie je totožná s estetickostou. Ako aj ostatné kategórie krása len výrazom alebo modifikáciou estetiky. Krásu nemožno stotožnovat s umeleckostou. Pojem „umeleckost“ sa spája s predstavami o umení všeobecne alebo s jednotlivými umeleckými dielami. Umeleckost patrí do oblasti realizovanej tvorby. Umeleckost je realizovaná estetika, teda estetika vo forme umeleckého diela. Krása nie je totožná s tým, co mienime slovami „byt pekný“, „byt pôvabný“ atd. Starecká tvár nám pripadá krásna, hoci môže byt velmi nepekná. Aj netvor môže byt v umeleckom zobrazení krásny. Dnešná podoba pojmu krásy svojimi korenmi siaha až do histórie vývinu kultúry Západu a Východu, vyrastá na pôde antickej kultúry, tesne spojená s estetikou antického Grécka a Ríma. V antike nás pojem krásy privedie až k mýtom – narazíme na božstvá ako Apollón so svojimi slávnymi Múzami, Pallas Athéna, Héfaistos, Grácie, Afrodíta a na hrdinov ako Helena, Paris, Daidalos. Neskôr, v súvislosti s rozpadom mytologického myslenia, sa zacali objavovat aj iné, abstraktnejšie a diferencovanejšie predstavy o kráse, ako ideály fyzickej a mravnej dokonalosti. Klasické obdobie antiky prichádza v osobe Platóna a Aristotela taktiež s omnoho špecifickejšou koncepciou krásy. Najbežnejšími gréckymi výrazmi pre pojem krásy sú podstatné meno kallos (krása), prídavné meno kalos (krásny) a slová od nich odvodené. Ak siahneme napr. po Homérovi, nájdeme v jeho textoch len nevelký pocet substantív kallos (16), ale slovo krásny (kalos) sa objavuje vo velkom pocte prípadov (318). Termín “krásny” ako atribút neživého, predmetného sveta nachádzame najcastejšie v popisoch odevov. Za krásne oznacuje básnik aj miesta na zemi a na nebi, živly a súhvezdia. Aischylos chápe krásu v najbežnejšou zmysle, aj ked už podniká prvé výpady do ríše tragickosti. Ešte výraznejšie sa tieto tendencie prejavujú u Sofokla; v dielach Euripidových je dramatické a tragické chápanie krásy už celkom evidentné. Sofokles je celkom zaujatý mravným zmyslom krásy. Vo filozofii ranej klasiky môžeme zistit, že aj tu sú termíny ako “krásne” a “krása” používané velmi nejednotne, hoci tu sa už pomerne jasne zrací snaha o všeobecné ponatie krásy, o ktoré s ohladom na základnú metódu filozofického myslenia sa usiluje každý filozof. Chápanie krásy dospieva niekedy k protikladu krásy vnútornej a vonkajšej – krása cvicenia sa stavia proti zovnajšku cloveka. Bonaventura venoval velkú pozornost spojeniu krásy s úmernostou a uvažuje o císelnej podstate krásy. Tomáš Akvinský pojem krásy spája s Dionýsovou myšlienkou o jasnosti farby. Krásnym nazýva to, co má žiarivú farbu. Renesancná estetika velmi úspešne prekonávala dualizmus telesnej a duchovnej krásy. Renesancní myslitelia sa snažili antické ucenie o kráse, súmernosti a proporcionálnosti oživit na základe nového filozofického princípu – panteizmu2, ktorý sa zameriaval predovšetkým na krásu prírody. V racionalistickej estetike sa stretávame so širokým ponatím krásy. Baumgarten stotožnuje krásu s pojmom “dokonalost”. Kant spájal koncepciu krásy s pocitom pôžitku, niecoho, co je príjemné alebo dobré. Schiller zavádza do definície krásy nový pojem hry ako slobodného prejavu všetkých tvorivých schopností cloveka. Hegel ideou krásy rozumie jednotu pojmu a jeho reality. Podla neho je krása prejavom realizovaného rozvinutého pojmu, jednotou zvláštneho a všeobecného, subjektívneho a objektívneho, podstaty a javu. V buržoáznej estetike druhej polovice 19.storocia vznikol celý rad formalistických a pozitivistických koncepcií, ktoré mali na ucenie o kráse velký vplyv. V najvlastnejšej podobe sa tieto koncepcie prejavili vo formálnej estetike, ktorá vystúpila proti hegelovskému uceniu ako “estetike ideí” a krásu definovala pomocou pojmu formy v domnienke, že práve forma je podstatou a obsahom každej krásy. Podla tejto teórie nie je krása objektívnou vlastnostou javov a predmetov skutocnosti, ale len výsledok vcítenia, “prenesenia” prežitkov a citov vnímajúceho subjektu na reálne objekty. Tak Cohen za hlavný predmet estetiky považuje “cistý cit”. Dospieva k syntéze teoretického a praktického rozumu v cite, k definícii krásy prostredníctvom pojmu “cistoty”. Estetické koncepcie, rozšírené v 19.storocí, pretrvávajú aj v buržoáznych estetických uceniach 20.storocia. Santayana napríklad definuje krásu ako “objektivizovaný zážitok”. Marxistická estetika vidí v kráse výsledok splocensko-historického vývoja, výsledok tvorivej cinnosti spolocenského cloveka. Krása vypovedá o tom, do akej miery si clovek osvojil skutocnost. (Losev, Šestakov; 1984)

3. Vkus ako estetická kategória

Každý spolocenský jav, cin alebo motív ludskej cinnosti má súcasne estetický aj etický význam a môže sa hodnotit jednak ako krásne alebo škaredé, jednak ako dobro alebo zlo. Estetika skúma podstatu, zákonitosti a konkrétne prejavy všetkých stránok estetického osvojovania si sveta v ich dialektickej jednote. Základné estetické kategórie – krásno, škaredé, vznešené a nízke, dramatickost, tragickost, komickost, hrdinskost – sa vysvetlujú ako osobitné prejavy estetického osvojenia si sveta v každej oblasti spolocenského bytia, ludského života, vo vztahu k prírode, v kultúre, v spôsobe života. Pretože estetika, podobne ako filozofia, je svetonázorovou vedou, stavia na celo svojej problematiky riešenie otázky vztahu estetického vedomia a umenia k spolocenskému bytiu, k ludskému životu. Medzi estetické kategórie zaradujeme preto aj pojem „vkus“. Estetický vkus je schopnost vytváraná spolocenskou praxou emotívne hodnotit rozlicné estetické vlastnosti, predovšetkým odlišovat pekné, krásne od škaredého, odporného. Vo vztahu k umeniu nazývame estetický vkus umeleckým vkusom. (Perniola; 2000) Správny estetický vkus znamená schopnost mat pôžitok zo skutocného krásna, potrebu prijímat a vytvárat krásno v práci, v spôsobe života, v správaní, v umení. Zlý estetický vkus prekrúca estetický vztah cloveku ku skutocnosti, vedie ho k lahostajnosti voci skutocnej kráse. Pre rozvinutý estetický vkus je charakteristické, ako hlboko a všestranne postihuje estetické hodnoty života a umenia. Formovanie estetického vkusu je úlohou estetickej výchovy. Nová estetická kategória – vkus – sa v estetickej literatúre objavuje v 17.storocí. Najskôr sa používa len v prenesenom význame a neskôr sa konštituuje ako pojem oznacujúci pochopenie pre krásu a umenie a estetické cítenie vôbec. Medzi prvými, kto použil termín estetický vkus a podnietil jeho další rozvoj, bol španielsky myslitel Gracián Morales. Francúzsky spisovatel La Rochefoucauld sa o možnosti jednotného a všeobecne uznávaného tzv. „dobrého vkusu“ vyjadril s pochybami. Pre francúzskych filozofov, spisovatelov a kritikov sa vkus stal neobycajne populárnou témou. V klasicistickej estetike sa problematike vkusu venoval Charles Batteux, ktorý vo svojom spise Krásne umenia zvedené na jeden princíp sformuloval základné otázky vtedajšej teórie vkusu: „Existuje dobrý vkus a len ten je správny. V com však spocíva? Na com závisí? Na objekte alebo na géniovi, ktorý sa ním nechá inšpirovat? Existujú pre vkus nejaké kritériá? A co je vlastne jeho orgánom – rozum, srdce, alebo oboje spolu?“ Velkú pozornost venoval problematike vkusu aj Helvétius vo filozofickom spise O duchu. Domnieval sa, že žiadny univerzálny vkus neexistuje: „.... pod slovom vkus nemienime presnú predstavu o kráse, ktorú by uznávali národy všetkých dôb a krajín, ale užšie povedomie o tom, co sa páci verejnej mienke toho ktorého národa.“ S kritikou klasicistických ucení o vkuse vystúpil v 18. storocí J.J.Rousseau. Vo filozoficko-pedagogickom spise Emil ciže O vychovaní síce vystúpil s tézou, že „vkus nie je nic iné, že schopnost súdit, co sa väcšine páci alebo nepáci“, ale, ako hned dodáva, z toho nevyplýva, že by väcšina ludí vynikala dobrým vkusom. Diskusia o vkuse prebehla tiež v Taliansku, kde „zákonodarca dobrého vkusu“, taliansky spisovatel Lodovico Muratori volal vo svojich Úvahách o dobrom vkuse po tom, aby umelecký vkus bol podriadený zákonom rozumu. V Taliansku bola dokonca založená Akadémia dobrého vkusu, ktorá mala ocistit vkus. Anglická teória vkusu vychádzala z filozofických základov senzualistickej estetiky. A práve tu si anglickí osvietenci všimli urcitých rozporov, ktoré pripisovali ludskej prirodzenosti. Tieto rozdiely si uvedomoval už Locke a zaoberal sa nimi predovšetkým v spise Niekolko myšlienok o vychovaní. Podla neho by výchova mala smerovat k tomu, aby cloveku ulahcila a spríjemnila dodržiavanie noriem a pravidiel spolocenského chovania a uviedla do harmonického súladu duchovných svet cloveka s jeho zovnajškom, chovaním a spôsobmi. Dalej rozvíja kategóriu vkusu Shaftesbury. Usiluje sa predovšetkým o spojenie vkusu a krásy s mravnostou a dobrom. Na tradícii senzualisticko-materialistického výkladu vkusu nadviazal anglický filozof E.Burke vo svojom spise Filozofické pojednávanie o pôvode našich ideí o vznešene a krásne. Analyzuje v nom vztah k trom prirodzeným schopnostiam cloveka - vnímaniu, predstavivosti a súdnosti. Estetický optimizmus k problematike vkusu sa prejavil u anglického filozofa Adama Smitha. Jeho estetická koncepcia, rozvinutá v Teórii morálneho cítenia, vychádza z pojmu sympatie. Tú považuje za tmel zložitého mechanizmu ludských vztahov. Estetický vkus chápal ako cit sociálny, podmienený rozvojom spolocenských vztahov. (Losev, Šestakov; 1984) „Podla Immanuela Kanta súd vkusu nie je ani empirickým ani normatívnym súdom. Je to subjektívny súd, ktorý nicím neprispieva k poznaniu. Vztahuje sa iba na formu estetickej skúsenosti. Kant Spochybnuje možnost odvodzovat krásu zo všeobecne záväznych pravidiel. Z toho je zrejmé, že schopnost estetického posudzovania môžeme oznacit práve ako vkus.“ (Fûrstová, Trinks; 1994; s.246-247) V diele Kritika súdnosti Kant hovorí, že „princípom vkusu by sa mala rozumiet zásada, pod podmienkou ktorej by sa mohol subsumovat pojem predmetu a na základe nejakého záveru by sa mohlo vyslovit, že predmet je krásny. To je však úplne nemožné. Lebo musím pocítit slast z jeho bezprostrednej predstavy a nemožno mi ju nahovorit nijakými argumentmi“. (Fûrstová, Trinks; 1994) V buržoáznej estetickej literatúre druhej polovice 19. storocia sa pri výklade vkusu stretávame s dvoma tendenciami, ktoré sú odrazom dvoch základných smerov vo vývoji buržoáznej filozofie – iracionalistickou a pozitivistickou. Príkladom pozitivistického prístupu k problematike vkusu je Fyziologická estetika anglického spisovatela a psychológa Granta Allena. Druhým pólom vo výkladoch vkusu bolo iracionálne odmietanie akéhokolvek objektívneho a všeobecne platného estetického hodnotenia. Súcasná buržoázna estetika pocituje krízu buržoázneho umenia ako všeobecnú krízu estetického vkusu. Napríklad filozof a sociológ W.Weisbach sa domnieva, že „hlavný dôvod úpadku a devalvácie vkusu je treba hladat v sociologickom faktore všeobecného zmasovenia, pretože masy sa zastávajú k otázkam vkusu lahostajný a laxný vztah.“ Marxistická estetika predovšetkým požaduje, aby sa k problematike vkusu pristupovalo dialekticky. Uznáva dialektickú, rozpornú povahu vkusu, a preto sa domnieva, že žiadne neriešitelné rozpory vkusu neexistujú. (Losev, Šestakov; 1984)

4. Otázka krásy

V Platónovom dialógu Hippias Väcší Sokrates kladie Hippiovi otázku, co je to vlastne krása. Podobne ako v iných dialógoch, aj tu spociatku nesprávne hovoria iba o otázke, co je krásne, teda o vlastnosti byt krásny. Hippias aj Sokrates striedavo vymenúvajú, co je krásne: krásna deva, krásna kobyla, krásna lýra, krásny hrniec. Sokrates v rozhovore Hippia upozornuje, že krása ako vlastnost podlieha urcitej hierarchii, ktorá vždy závisí od východiska skúmania. Jedna krásna vec v porovnaní s inou sa môže javit ako nepekná. Nehovoriac o tom, že vyratúvaním krásnych vecí ešte stále neodpovedáme na otázku, co je krása ako pojem. Je to nieco, co „zdobí aj všetky ostatné veci, že sa javia krásnymi, ked k nim tento pojem pristúpi“? Pri pokuse nájst krásu „ako nieco, co nikdy nikto nemôže pokladat za škaredé“, Hippias nachádza vhodnost – harmóniu. Avšak aj tu Sokrates dospeje k názoru, že: „....uniklo nám teda poznanie, co je krása, lebo vhodné sa nám ukázalo ako nieco odlišujúce sa od krásy“ lebo vhodnost je cinitel spôsobujúci, že sa veci javia krásnymi. Aj pokus definovat krásu ako to, co „je príjemné nášmu zraku a sluchu“, naráža na problém, konštatuje Sokrates, pretože co je príjemné ako pocit rozkoše, nemusí byt na pohlad aj krásne. Potešenie, to je kvalita pocitu; podobne aj krása, ak ju stotožníme s potešením. Spociatku sa vztahuje len na subjekt bez objektu. Lenže objekty, napríklad krásni ludia, umelecké diela a poézia ako pôvodcovia rozkoše a potešenia, sú aj krásne. Aj tu sa pokus urcit podstatu krásy obmedzuje na vymenúvanie toho, co pocitujeme ako krásne. Táto cesta hladania krásy je problematická aj preto, lebo jednotlivé zmyslové kvality rozlišujeme na „vyššie“ a „nižšie“. Všetky pokusy definovat krásu stroskotali. Rozhovor koncí Sokratovým konštatovaním: „Teraz som presvedcený, že chápem vlastný zmysel príslovia ´Dosiahnut krásu je namáhavé´“. (Fürstová, Trinks; 1994) _____________ _________

Zdroje: