Klasické obdobie gréckej filozofie - Aristoteles (384 - 322 p. n. l.)

  • nar. sa v klasickom obd., svoju školu založil a aj zomrel v helenistickom obd.
  • narodil sa v Stageire, iónskej osade na Chalkidike
  • jeho otec: osobný lekár macedónskych králov
  • zaob. sa najmä prírodnými vedami
  • ako 18 rocného ho poslali do Atén, kde vstúpil do Platónovej Akamédie a ostal tam 20
r. až do smrti sv. ucitela

  • osvojil si bohaté vedomosti a po case sa z neho stal ucitel (prednášal rétoriku)
  • po Platónovej smrti odišiel do maloázijského Assu, kde založil sv. školu a venoval sa
najmä prírodovednému bádaniu

  • stal sa vychovávatelom Alexandra Macedónskeho (ten mu neskôr zo sv. výprav
posielal rôzne kamene a živocíchy)

  • po nástupe Alexandra na trón sa vrátil do Atén a založil tam filozof. školu Lykeon -
ucil štýlom peripatetickej školy

  • po smrti Alexandra Macedónskeho sa v Aténach zacala dvíhat protimacedónska polit.
vlna a Aristoteles sa cítil pre sv. kontakty s týmto svetom ohrozený

  • obžalovali ho z bezbožnosti (postavením sochy Hermovi vraj zavádzal nový kult) a
„aby nedal Aténcanom možnost druhý raz sa prehrešit voci filozofii", odišiel na Chalkidiku, kde aj zomrel

  • je väcším logikom, pragmatikom, empirikom ako Platón
  • podstata jeho ucenie je tiež idealistická, no je materiálnejší ako Platón
  • jeho dielo je nezvycajne rozsiahle
  • zachovalo sa 47 titulov z jeho 170 diel
  • jeho práce sú urcené predovš. na prednášanie v škole, preto v nich nenájdeme dialóg

- jeho práce možno usporiadat do týchto skupín:

  • 1. logické práce (zhrnuté pod názvom Organon, t. j. nástroj): Kategórie, O vyjadrovaní,
Prvé a druhé analytiky, Topiky, O sofistických dôkazoch

  • 2. prírodno-filozof. spisy: Fyzika, O nebi, O vzniku a zániku, O duši, Meteorologiky, O
skúmaní živocíchov, O castiach živocíchov

  • 3. metafyzické práce: Metafyzika (14 kníh), neskôr ju nazývali aj Prvá filozofia
  • 4. spolocenskovedné a umenovedné spisy: Politika, Rétorika, Poetika, Etika Eudemova,
Etika Nikomachova, Aténska ústava

- rozdelil filozofiu na:

  • 1. teoretickú - matematika, fyzika, metafyzika
  • 2. praktickú - etika, politika. ekonómia
  • 3. poetické/poietické vedy - vš., co sa dotýka zásad výstavby lit. diela (zaviedol do
drámy katarziu, aj on delil lit. na lyriku, epiku a drámu) logika

  • zakl. tejto vedy
  • on sám ju nepokladal za vedu, iba za nástroj na rozvíjanie ostatných vied
  • v stredoveku sa jeho logika stala základom tradicnej logiky
  • dôkladne sa zaoberal predovš.
zoológiou, cítil potrebu usporiadat živocíšne druhy do skupín a klasifikovat ich (druh, rod) -> systematizoval prír. ríšu

  • zameral sa na pojmy, lebo si uvedomil ich dôležitost
  • cím sú pojmy všeobecnejšie, tým väcší pocet indivíduí zahrnujú
  • pokúsil sa vymedzit najvyššie pojmy a najvyššie rody nazval kategóriami (kvantita,
kvalita, podstata, vztah, poloha, priestor, cas, vlastníctvo, cinnost, trpnost)

  • logická funkcia kategórií: nech vo výpovedi pripisujeme veci akúkolvek vlastnost, dá
sa zaradit do niektorej z kategórií

  • ontologický význam kategórií: nazdával sa, že sú zákl. formami bytia
  • ak o niecom vypovedáme, pripájame k subjektu predikát
  • pripojením predikátu k subjektu pomocou spojky „je" vzniká súd
  • iba o súde, nie o jednotlivom pojme, môžeme povedat, že je pravdivý al. nepravdivý
  • sylogizmus (úsudok): „Ak A platí o celom B a B platí o celom C, tak nevyhnutne A
platí o celom C."

- tradicná logika to neskôr vyjadrila takto:

1. Všetci ludia sú smrtelní A - B

2. Sokrates je clovek C - A

-----------------------

3. Sokrates je smrtelný C - B

  • súdy 1 a 2 - premisy
  • súd 3 - záver
  • formálna logika: negácia, konjukcia, disjunkcia
  • dôkaz - postupnost súdov, z kt. vyplynie nejaký záver

- metóda dokazovania:

  • 1. deduktívna - od všeobecného k zvláštnemu
  • 2. induktívna - naopak ( -> tak definícia)

- princípy logického dokazovania:

  • 1. princíp protirecenia - protikladné výpovede nemôžu byt zároven pravdivé
  • 2. princíp vylúcenia tretieho - každá výpoved je pravdivá al. nepravdivá, tretia možnost
neexistuje metafyzika

  • ontologické spisy, kt. mal zaradené za oznacením fyzika, on sám tie spisy oznacoval
ako „prvá filozofia"

  • skúma súcno ako súcno, neskúma len urcitú cast súcna ako ontológia a gnozeológia,
ale ho skúma ako celok

  • podstata vecí sa nenachádza mimo nich ako nezávislá a vecná idea, ale je v nich
obsiahnutá; všeobecné, kt. sa nazýva druhou podstatou (druhy a rody), zväzuje s prvou podstatou ciže s konkrétnymi indivíduami

  • vo veciach rozlišuje látku (možnost) a formu (skutocnost)
  • dualizmus látky a formy mu slúži na vysvetlenie pohybu (svet pozostáva z
pohybujúcej sa hmoty, pohyb = nadobúdanie tvaru)

  • jeho predstava o ohybe je teleologická - v zárodku al. semene je vopred dané, co z
neho vznikne; všetko má vopred stanovený ciel, úcel (je pokladaný za zakl. teleológie)

  • entelecheia - vnút. princíp, kt. pôsobí v procese vývinu a usmernuje ho k naplneniu
úcelu

  • podstata je vo veci samej ako úcel vývoja, v kt.
sa stáva skutocnostou

  • výsledok procesu vznikania môže byt ovplyvnený aj náhodnými okolnostami a
vplyvmi; tieto odchýlky pripisuje látke

- 4 príciny vznikania:

  • 1. látková = materiálna - to, z coho vec vzniká
  • 2. formálna - urcuje tvar, formu veci
  • 3. pôsobiaca - vychádza z nej pociatok zmeny
  • 4. úcelová - urcuje konecný ciel
  • pozerá sa na svet ako na celok
  • prvý hýbatel
  • prvá prícina pohybov vo svete
  • nestvoril svet, iba udal pohyb (koncepcia boha, ale nie stvoritela)
  • nehybný, oddelený od vš. vecí (nie je súcastou sveta), vecný
  • najvyšší princíp jednoty, rozumovosti sveta
fyzika a kozmológia

  • aj on je presvedcený, že vš. telesá nášho sveta sa skladajú zo 4 zákl. prvkov: zem,
voda (tažké, ich prirodzené miesto je dole, smerom k stredu vesmíru), ohen, vzduch (lahké, pohybujú sa smerom hore)

  • ak je teleso na sv. prirodzenom mieste, nehýbe sa; pohyb - návrat na prirodzené
miesto

  • Zem je v strede vesmíru, co je jej prirodzené miesto, a preto musí byt nehybná
  • nebeské telesá patria do úplne iného sveta, sú zložené z piateho prvku, kt. nazýva
éterom, a pohybujú sa kruhovým pohybom - tento pohyb je vecný a dokonalý

  • vesmír je konecný , poslednou sférou je sféra stálic
  • na jeho predstavy o usporiadaní vesmíru a pohyboch v nom nadviazal Ptolemaios (2.
st.), kt. geocentrická sústava vládla až do nástupu novovekej prírodovedy ucenie o duši

  • dušu nadraduje nad telo a vykladá ju ako zdroj organizácie a aktivity

- rozlišuje 3 formy duše:

  • 1. vegetatívna - najnižšia, riadi vyživovacie funkcie organizmu
  • 2. zmyslová - rastliny ju už nemajú, umožnuje vnímanie, pocitovanie žiadostí a
premiestnovanie

  • 3. rozumová (najvyššia, pripisuje ju cloveku)

- rozum:

  • 1. receptívny = trpný - prijíma materiál poskytovaný zmyslami a z neho abstrahuje
pojmy

  • 2. cinný - nie je odkázaný na podnety zvonku, ale sám uvádza do pohybu receptívny
rozum a ostatné casti duše; nie je viazaný na telo, a preto je nesmrtelný

  • tézu o nesmrtelnosti cinného rozumu bude neskôr v mnohých diskusiách rozoberat
stredoveká filozofia etika

  • ludské cinnosti sú rôznorodé a každá z nich má svoj zvláštny ciel
  • existuje jeden spolocný - konecný ciel
  • konecný ciel, o kt. sa ludia usilujú iba kvôli nemu samému, je dobro; k úsiliu on nás
vedie sama podstata cloveka

  • dobro jednotlivca spája s dobrom štátu , hoci dobro štátu stavia predsa len vyššie
  • skúmaním dobra št. poveruje vedy o spolocnosti, dobrom jednotlivca sa zaoberá etika
  • najvyššie dobro - blaženost (= dobre žit a konat)
  • cnosti - rozvíjacie schopnosti, kt.
si vyžaduje cielavedomé konanie dobrých skutkov

  • cnost - schopnost rozpoznat, co je dobré, táto schopnost nie je cloveku daná a
Aristoteles poukazuje na dôležitost výchovy

- cnosti:

  • etické - napr. štedrost, striedmost, pokojnost
  • dianoetické = rozumové - rozumnost, vedenie, umenie
  • pojem stredu - má význam pre urcenie cnosti, najlepšia cesta je stredná cesta medzi
2 krajnými cnostami ucenie o štáte

  • vychádza z dôkladného porovnávania mnohých ústav (158) a štátnych zriadení
  • Platón - štát odvodzoval zo slabosti ludského indivídua x Aristoteles - vznik št.
zodpovedá prirodzenému sklonu ludí

  • clovek je zoon politikon - clovek spolocenský, preto cíti potrebu spolocenstva
  • štát - najvyššia forma súžitia ludí, etické spolocenstvo usmernujúce cinnost ludí v
záujme spolocnosti, obcana; dobrý št. - jeho cielom má byt naplnenie života

  • vlády posudzuje podla toho, ci majú na zreteli všeobecný prospech
  • dobré formy vlády: monarchia, aristokracia, politea (skup. ludí, kt. podm. je
rozumovost)

  • zlé formy vlády: tyrania, oligarchia, timokracia, demokracia
  • vo vnút. usporiadaní št. ponecháva súkr. vlastníctvo a rodinu
  • otroctvo a dalšie druhy spoloc. nerovnosti (medzi mužom a ženou) pokladá za
prirodzené

  • rovnoprávne postavenie vládne iba medzi slobodnými mužmi, kt. môžu zastávat
verejné funkcie a volit

- náš svet vieme spoznat, ak:

  • 1. si uvedomíme, co je súcno, realita okolo nás
  • 2. ak o realite správne myslíme
  • 3. ak o nej správne hovoríme.