Judaizmus „Ak nezmeníme definíciu toho, kto je Žid, zachvílu zostanú Židmi len Izraeliti a haredim. Sekulárni, tradicionalistickí a reformní Židia mimo Izraelu pomaly zmiznú. My, Izraeliti, im nenecháme inú volbu.“ Jossi Beilin Boh dal Jakubovi meno Izrael, teda ten, „ktorý zápasí s Bohom“. Toto meno zostalo aj jeho potomkom. Vojna za nezávislost Po druhej svetovej vojne bola Palestína pod správou Britov a Balfourova deklarácia sa stala dokumentom, na základe ktorého sa mali splnit nádeje Židov na vlastný štát. Medzi palestínskymi Arabmi a Židmi vypukli násilnosti a OSN odhlasovalo vytvorenie samostatného arabského a židovského štátu v oblasti. Nezávislý Izrael napokon vznikol v roku 1948. Tóra a Talmud Základom židovského právneho systému založeného na náboženských zákonoch je Tóra, považovaná za záznam Božieho zjavenia. V zásade sa rozlišuje medzi písanou a ústnou Tórou. Pod písanou Tórou rozumieme Pät kníh Mojžišových (Pentateuch), celá hebrejská biblia má názov Tenach a zahrna okrem tóry ešte Knihy prorokov (Nebiim) a Spisy (Ketubim), celkovo 22 svätých kníh (presne ide o 39 jednotlivých kníh, z nich boli niektoré zhrnuté do jedného zväzku – tak sa dospelo k poctu 22). Krestanský pojem „Starý zákon“ Židia nepoužívajú. V židovskom náboženstve existoval mimo písaného slova (Tóry) vždy ešte vysvetlujúci výklad. Velká cast týchto ústne tradovaných textov bola v 2.-5. storocí n.l. zhrnutá v Talmude („Ucenie“). Talmud sa skladá z dvoch prvkov: Mišna („Opakovanie“) a Gemara („Dokoncenie“, prípadne i odvodenina z aramejského slova gemar = ucit sa). Mišna je zbierka náboženských a civilnoprávnych zákonov. Gemara obsahuje diskusie o Mišne a výklad zákonov. Práve z týchto dvoch prvkov vznikol na zaciatku 6. storocia n.l. Talmud, najprv jeruzalemský, neskôr podrobnejší a významnejší babylonský Talmud. V Talmude rozlišujeme cast zvanú Halacha („Cesta“, „Chodník“), teda legislatívnu, a cast s názvom Hagada, teda texty rôzneho druhu, ktoré nemajú právny charakter, napr. príbehy, bájky, filizofické diskusie a výklady biblie. Celkové posolstvo Tóry možno vyjadrit v jedinej vete: „To, co nechceš, aby cinili tebe, necin svojmu blížnemu.“ Sefardim Židia, ktorí sa usadili na Pyrenejskom polostrove, dostali meno sefardim. V hebrejcine oznacuje toto slovo Španielsko. Do Španielska sa stahovali v období stredoveku a žili tu po boku moslimských spoluobyvatelov. Vytvorili si vlastnú silnú intelektuálnu kultúru a jazyk ladino, zmes španielciny a hebrejciny. Aškenázim Židia severnej a východnej Európy sú známi ako aškenázim, slovo odvodené od hebrejského slova pre severné Francúzsko a Nemecko. Z týchto oblastí sa šírili dalej do Polska a Ruska, kde sa vyvinula bohatá kultúra a špecifický jazyk jidiš. Jidiš je zmesou nemciny, hebrejciny a niektorých slovanských výrazov. Písmo tohto jazyka je hebrejské. Falaša Židia v Etiópii sa nazývajú Falaša, od slova, ktoré znací „cudzinec“. Dodržiavajú judaistické tradície, ale cítajú bibliu v etiópskom dialekte Geez. Chasidizmus Toto mysticky ladené náboženské hnutie sa objavilo v 18. storocí a velmi rýchlo sa šírilo. Pôvod má vo východnej Európe. Chasidi zdôraznujú oddanost náboženstvu, majú vlastné bohoslužby, nosia osobité cierne odevy a nechávajú si narást dlhé pajesy. Najsilnejšie je toto hnutie v Izraeli a v USA. Haredim (Ustaraní) – nesionistickí ultraortodoxní Židia. Náboženský fundamentalizmus Dnes úplne bežne používaný výraz „fundamentalizmus“ má svoj pôvod v rade brožúr, ktoré vydali prísne veriaci krestania v rokoch 1910 až 1915 v USA pod titulom: „A Testimony of the Truth“. Pre náboženských fundamentalistov v dnešnom slova zmysle sú charakteristické pravidelne sa opakujúce ideologicky motivované vzorce chovania. Ortodoxné židovstvo Hlavný prúd ortodoxného judaizmu (asi 10-15 percent židovského obyvatelstva) dnes reprezentuje ortodoxia, ktorá ciastocne vychádza z neoortodoxie Samsona Raphaela Hirscha (v 19. storocí) a v Izraeli má svoj hlavný politický stan v Národnej náboženskej strane. Táto nacionálno-religiózna strana ovšem prešla v poslednej dobe pozoruhodným vývojom – od umiernenej náboženskej strany Josefa Burga, ktorá neodmietala politické kompromisy s Palestíncami, smerom k ultrareligióznemu a ultranacionalistickému hnutiu. Pravé krídlo ortodoxie zaujíma ultraortodoxné hnutie (samo sa nazvalo haredim) s pocetnými skupinami,ktoré sa navzájom ostro potlácajú. Všetky (ultra)ortodoxné zoskupenia sú zajedno len v jednej veci – v striktnom odmietaní a neuznávaní neortodoxného (progresívneho i konzervatívneho) judaizmu, v ktorom vidia nepriatela císlo jeden, nebezpecnejšieho než „sekulárny“ judaizmus. Neortodoxný religiózny judaizmus K neortodoxnému religióznemu judaizmu patria skupiny, ktoré sa oznacujú ako „konzervativci“, „reformovaní“, „liberáli“ a „rekonštruovaní“ a – s výnimkou konzervativcov – sú združení a zastrešení „Svetovou úniou progresívneho judaizmu“. V Severnej Amerike sa hlási asi 1,2 milióna Židov ku konzervatívnemu judaizmu (s 800 vlastnými synagógami). „Svetová únia progresívneho judaizmu“ s hlavným sídlom v Jeruzaleme reprezentuje 1,5 milióna osôb. Výraz „reformný judaizmus“ vychádza z klasického nemecko-židovského hnutia v 19. storocí, názvy „liberáli“, „rekonštruovaní“ a „progresívni“ vznikli v 20. storocí. V USA reprezentujú neortodoxní už dávno hlavný prúd judaizmu, avšak inde – hlavne v Izraeli, kde sú civilnoprávne záležitosti takmer úple v rukách náboženského establishmentu, žijú konzervatívni, progresívni a „sekulárni“ židia v tažkom a komplikovanom postavení. Dvojité právo v Izraeli Izraelský právny systém patrí k najkomplikovanejším a najneprehladnejším na svete, pretože ho tvoria casti osmanského práva platného do roku 1917, zákony z dôb britského mandátu, v ktorých sa odráža anglické zvykové právo, prvky židovského náboženského zákonníka a aspekty iných systémov. K nim od roku 1948 pribúdajú zákony prijaté Knesetom (izraelský parlament s 120 poslancami) a precedentné prípady, ktoré vznikli na základe konkrétnych rozsudkov. Dalej boli schválené špeciálne „základné zákony“. Jurisdikcia vo všetkých záležitostiach civilného práva (manželstvo, rozvod, výživa, porucníctvo, adopcia a pod.) je v Izraeli zverená do právomocí súdov toho-ktorého náboženského spolocenstva – pre Židov sú to rabinátne súdy, pre moslimov sú to súdy šarí´a, pre krestanov príslušné cirkevné súdy. Ortodoxné strany, bez ktorých sa doposial nepodarilo vytvorit žiadnu vládnu koalíciu, hrajú v Knesete už dlho významnú rolu. Základný zákon o „ludskej dôstojnosti a slobode“ definuje Izrael ako „židovský a demokratický štát“. Casto však získavajú prevahu náboženské pojatia, interpretujúce „židovský“charakter štátu ako ortodoxný. Nežidovské menšiny a neortodoxní Židia sú diskriminovaní napríklad nerešpektovaním princípu rovnosti, ked náboženské inštitúcie dostávajú prednost pri financovaní, ked v sobotu (pocas židovského dna pracovného kludu) nefunguje verejná doprava a ked platí zákaz dovážat do zeme mäso, ktoré nie je košer ( košer = potraviny, ktoré sú podla nábož. zákonov „cisté“, a teda povolené). Ultraortodoxné strany sa pokúšajú anulovat rozsudky Najvyššieho súdu, ktoré vychádzajú zo zásad rovnosti a slobody vyznania a svedomia. Pri Múre nárekov v Jeruzaleme môžu svoje náboženstvo slobodne praktikovat len ortodoxní židia. Pocas sviatkov v roku 1997 odvádzala polícia za použitia násilia od Múru nárekov neortodoxných veriacich, ktorí sa odvolávali na svoju rovnoprávnost co do miesta konania bohoslužieb. Obetami policajného násilia sa opakovane stala i skupina „Ženy pri Múre nárekov“, a to pri prednášaní modlitieb v súlade s ortodoxnou halachou. Už pred 10 rokmi sa tieto ženy obrátili na Najvyšší súd, aby im dal právo modlit sa pri Múre nárekov. Súd sa obrátil na vládu v nádeji, že nájde uspokojivé riešenie. Avšak pre silný odpor ortodoxných veriacich a vrchného rabinátu nebolo právo konat bohoslužby pri Múre nárekov priznané ani „Ženám pri Múre nárekov“, ani skupinám, ktoré tvoria súcast reformných alebo konzervatívnych prúdov. Týmto zoskupeniam vláda doporucila konat svoje bohoslužby v úctivej vzdialenosti od Múru nárekov – až pri najvýchodnejšom bode Južného múru. Diskriminácia vyššieho školstva Do ultraortodoxných škôl ješiva (školy pre chlapcov, ktorí sa v nich zaoberajú štúdiom Tóry a Talmudu) plynú nesmierne vysoké príspevky zo štátneho rozpoctu. Ich žiaci dostávajú štátne štipendiá, pod podmienkou, že si nebudú hladat zamestnanie. Žiaci škôl ješiva sú oslobodení od povinnej vojenskej služby a doba ich štúdia nie je nijako obmedzená. Mnohí tak „študujú“ celé desatrocia. Dnes je vojenskej služby zbavených 30 000 študentov, co predstavuje 7,5 percenta osôb povinných slúžit v armáde a v porovnaní s rokom 1995 je to nárast o 20 percent. Na rozdiel od žiakov ješiva nedostávajú študenti na vysokých školách a univerzitách žiadne štipendiá na úhradu životných nákladov a musia hradit vysoké študijné poplatky. Pred zahájením štúdia musia dokonca absolvovat vojenskú službu. Diskriminácia škôl Izrael má dva „oficiálne“ školské systémy: všeobecne vzdelávací štátny a štátno-náboženský. Štátno-náboženský systém slúži hlavne modernej ortodoxii a je spojený s Národnou náboženskou stranou. Z istého prieskumu vyplynulo, že financná podpora na jednu vyucovaciu hodinu v ultraortodoxných školách je vyššia ako v štátnych sekulárnych školách. Štát však zanedbáva reformné a konzervatívne školy, ktoré sa tak dostávajú do nesmiernych potiaží, a navyše prišiel o kontrolu nad ortodoxnou spolocnostou a jej vzdelávacou sietou, takisto neexistujú obecné záväzné osnovy pre tak dôležité predmety ako je dejepis, hebrejský jazyk, literatúra a obcianska výchova – ich výuku absolvuje iba štvrtina izraelských žiakov. Diskriminovaná alebo zvýhodnovaná? Základy tradicného židovského pohladu na postavenie ženy v rodine a v spolocnosti vychádzajú z patriarchálnej kultúry biblických a talmudských dôb. Na ženu sa vtedy pozeralo ako na vlastníctvo muža, jej najvznešenejšou povinnostou bolo rodit a vychovávat deti, stát po boku svojho muža a doplnovat ho. Nikto nepopiera, že halacha stavia muža a ženu na nerovnakú úroven a že s nimi aj nerovnako zaobchádza. Celý židovský svet sa však znacne rozchádza v názore na to, do akého stupna je toto používanie dvojitého metra v náboženskom zákonodarstve a praxi skutocne oprávnené. Zástancovia starej praxe poukazujú na skutocnost, že židovské ženy sa vždy tešili (a stále sa tešia) velkej úcte. Dalej argumentujú tým, že muž a žena sú si síce rovní pred Bohom, predsa sa však ženy – z Božej vôle – mentálne a fyzicky podstatne líšia od mužov, plnia v spolocnosti iný okruh úloh ako muži, a preto musia existovat také zákony, ktoré by slúžili ochrane samotnej ženy i kvality jej života. Pritom ide, ako tvrdia tradicionalisti, iba o zdanlivú diskrimináciu, pretože vo vlastnom dome je každá žena královnou, manžel si ju ctí, stráži, stará sa o nu a dokonca ju sexuálne rozmaznáva a vyhradzuje jej mnoho privilégií, napríklad právo zapálit pocas šabatu sviecu. Na druhej strane je oslobodená od niektorých – len tažko dodržatelných, pretože prísne casovo vymedzených – micvot (povinností), napríklad modlit sa v predpísanú hodinu, navliekat si modlitebné remienky, chodit denne do synagógy a venovat sa štúdiu Talmudu a Tóry. Negatívnych príkazov („Nesmieš...“) ju však nikdy nikto nezbavil. Z pôvodných úlav sa stali behom storocí zákazy, ktoré v podstatných bodoch platia dodnes. Ženy sa nepocítajú do minjen (najnižší prípustný pocet desiatich mužov, ktorí prepožiciavajú modlitbe charakter verejnej bohoslužby celej obce), v ortodoxných synagógach sedia oddelené od mužov (spravidla v zadných radách, schované za závesom alebo prepážkou alebo na balkóne) a takisto nie sú vyvolávané k cítaniu Tóry – akokolvek to odporuje výroku z babylonského Talmudu (traktát Megila 23a). „Oslobodenie“ sa takisto týka aj ceremónie kiduš (svätenie šabatu s predchádzajúcim požehnaním chleba a vína) a recitácie kadišu (stará aramejská modlitba na záver všednej i slávnostnej bohoslužby, modlitba, ktorú odriekavajú pozostalí za zomrelých). Manželstvo a rodinné právo K jasne definovaným povinnostiam muža, „ktorý si berie ženu“, patrilo a patrí: materiálne zabezpecit ženu a deti, ženu ctit, nikdy jej neublížit ani ju neudriet, zostat žene verný a poskytnút jej právo na sexuálne naplnenie. Manželská zmluva (ketuba) zaistuje žene (ktorá ju však nepodpisuje) tiež financné zabezpecenie pre prípad ovdovenia alebo rozvodu. Pokial však zaviní rozvod žena, môže („za trest“) príst o svoje financné nároky vyplývajúce zo zmluvy. Listinu o rozvode (get) však musí vystavit a odovzdat muž. V praxi sa ale opakujú prípady, ked muži – i ked im rabín hrozí trestom – odmietnu rozvodový list vydat a trvajú neoblomne na svojom, mnohokrát len preto, aby mohli ženu financne vydierat. Ak dôjde v tejto situácii len k civilnoprávnemu rozvodu, muž sa môže po rozchode znovu oženit (avšak smie uzavriet len obciansky sobáš) a založit si rodinu – tento sobáš bude síce v rozpore s náboženským zákonom, ale pre deti z tohto nového manželstva nebudú vyplývat žiadne negatívne dôsledky. Naproti tomu žena, ktorá si nájde nového partnera, by radšej už nemala mat deti, pretože by boli podla ustanovenia nábož. zákona nemanželské (mamzerim). Mamzer je dieta pochádzajúce z incestu alebo cudzoložného vztahu a má zakázané uzavriet sobáš so Židom, pokial by tiež nešlo o mamzera alebo o konvertitu. Toto ustanovenie platí do „desiateho kolena“, to znamená, že deti mamzerim sa berú rovnako ako nemanželské. Tento zákon je v rozpore s niektorými biblickými výrokmi a takisto sa prehrešuje proti prikázaniu o rovnoprávnosti prozelytov (konvertita na židovskú vieru) a poznamenáva nevinných ludí, preto neortodoxný judaizmus pojem „mamzer“ striktne odmieta. To isté platí i pre opustenú ženu (aguna), ktorej muž sa stratil. Ani ona sa (z ohladu na budúcich potomkov) nemôže znovu vydat, i ked jej manžel je už nezvestný celé desatrocia. Namá totiž get – rozvodový list. V podobnej situácii sa ocitá aj bezdetná vdova, ktorej švagor odmietne podstúpit (pokorujúcu) ceremóniu chalica (zbavenie sa povinnosti oženit sa so švagrinou podla Dt 25, 5-9), ani ona už nemôže uzavriet nový sobáš. Ako v konzervatívnom, tak i v tradicnom judaizme bola už dávno dosiahnutá náboženská i sociálna rovnoprávnost žien. V synagógach už nesedia oddelene, plnoprávne sa podielajú na bohoslužbách a zastávajú – bez obmedzenia – i najvyššie funkcie obce, vrátane funkcie rabínky. Úplná rovnoprávnost oboch pohlaví platí i pri uzatváraní manželstva a rozvodoch. Umiernená ortodoxia sa vytrvalo, i ked bez velkého úspechu, snaží zlepšit osud žien v niektorých kritických bodoch (napr. v situácii agún), no o ich úplnej rovnoprávnosti však vôbec neuvažuje. Ultraortodoxia pozerá na každú menšiu zmenu statu quo ako na svätokrádež. Manželské a rodinné právo v Izraeli Izraelské zákony nepoznajú obcianský sobáš a neortodoxní rabíni majú zakázané vykonávat tento obrad. Ortodoxný svadobný ceremoniál odporuje rovnoprávnosti žien, lebo ženích pri nom hrá aktívnu rolu a nevesta smie len mlcky súhlasit. Prísne religiózny výklad zákona o sobáši naviac diskriminuje znacný pocet obcanov. Kvôli chýbajúcej možnosti uzatvárat civilný sobáš v Izraeli sú Izraelci nútení sa ženit a vydávat podla náboženských zákonov, akokolvek ich príslušnost k niektorej náboženskej komunite nebýva vo väcšine prípadov dobrovolná. Dieta židovskej matky je podla náboženského zákona Žid, u moslimov sa ale rozhoduje podla otca. Žid a moslim teda môžu uzavriet sobáš, len ked jeden z partnerov konvertuje. Šoa O šoe (hebrejské slovo pre katastrofu) už bolo napísaných niekolko tisíc kníh. A iked sa v našich zemepisných šírkach už po celé desatrocia ozýva volanie po hrubej ciare za minulostou, ukazujú udalosti práve z poslednej doby, že dokonca i politici, ktorí si túto hrubú ciaru túžobne prajú, ospravedlnujú holokaustom mnoho svojich cinov. Rada autorov sa tiež venovala židovskému prístupu k tejto katastrofe, ktorý je i nadalej predmetom diskusií. V knihe „Der Gottesbesgriff nach Auschwitz“ (Pojem Boha pre Osviencim) dospel jej autor Hans Jonas k názoru, že Boh je bud všemocný alebo dobrotivý. Podobné pochyby a otázky stúpencov ultraortodoxie netrápia. Sú presvedcení, že len oni dokážu správne rozpoznat zmysel šoy. Nadmernú snahu, s ktorou zvalujú zodpovednost za túto katastrofu na asimiláciu Židov, reformné hnutie alebo dokonca sionizmus, pochopíme len vtedy, ak budeme vediet, že niektorí z ich popredných rabínov kázali – casto už v dobe nacistickej hrôzovlády - , aby Židia dôverovali v Boha a neutekali. Sami však opustili svoje stádo a utiekli do bezpecia. Rabín z Belsu utiekol so svojim bratom z Polska do Madarska a Madarsko potom opustili mesiac pred nemeckou okupáciou, vo februári 1944. Vo svojom prejave uistoval rabínov brat svojich spoluvercov v Budapešti, že sa im nemôže vôbec nic stat, pokial budú dodržiavat zákon. Rabín zo Szatmaru, horlivý protivník „bezbožných“ sionistov a odporca vystahovalectva, opustil s najužšiou rodinou koncom júna 1944 Budapešt a odišiel transportom zorganizovaným sionistom Rudolfom Kastnerom do Švajciarska. Po vojne sa usadil v New Yorku a odtial pokracoval v agitácii proti sionistom a štátu Izrael. Na druhej strane existovali tiež rabíni, ktorí vyzývali Židov k úteku pred nacistami, prípadne k odboju. Chasidský rabín Šlomo Teichthall vydal ešte pred nacistickou okupáciou Madarska knihu, v ktorej sa pokúšal presvedcit haredim, že jediné východisko pre Židov predstavuje vystahovanie do Palestíny. Další chasidskí rabíni však jeho knihu napadli a úplne anulovali jej možný úcinok. Ako si vysvetlujú ultraortodoxní židia šou? Všetci spolocne ju prosto a jednoducho prehlasujú za trest z nebies, o ktorom rozhodol priamo Boh. Podla ich ponímania nemôže byt také množstvo násilia rozpútané a vykonané samotnými ludmi. Akýkolvek pokus nevidiet za týmito cinmi priamy Boží zásah oznacujú za kacírstvo. V ich ociach neexistuje rozpor medzi ponatím holokaustu ako dôsledku priameho Božieho zásahu a zároven najhoršieho zlocinu spáchaného na židovkom národe. Vo všeobecne rozšírenom ultraortodoxnom ponímaní je šoa trestom za sekularizáciu a asimiláciu židov v dôsledku osvietenia a emancipácie. Na holokaust (doslova „zápalná obet“) pozerá ultraortodoxia ne jednej strane ako na dôkaz, že všetky judaistické smery založené na emancipácii a humanizme boli len podvod a klam, ktorý rozpútal pohanskú zlobu, na druhej strane im holokaust dokazuje, že Boh dohliada na svoj lud a zasahuje do jeho osudu. V ultraortodoxnom casopise „Diglenu“ vyšiel v roku 1990 clánok, v ktorom je citovaný výrok vodcu „Agudat Israel“, rabína A.I. Karlitza (Ha Chason Iš): „Sionizmus spôsobil všetko neštastie, ktoré musel židovský národ znášat – medzi iným pravdepodobne i holokaust.“ Koncom roku 1996 prehlásil miestopredseda ortodoxného „Agudat Israel“, Pinchas Horowitz, na tlacovej konferencii svojej organizácie v Jeruzaleme: „Ak budeme dodržiavat šabat, bude náš štát dalej existovat, ak ho nebudeme dodržiavat, potom sa tu zrodí nový Hitler.“ A dalej: „Devätdesiatpät percent židov v Nemecku patrilo k reformnému hnutiu a boli asimilovaní a práve tam sa dostal k moci Hitler, ktorý zabil šest miliónov židov. Je jasné, že za holokaust je zodpovedné reformné hnutie. To je fakt. Nežili tam žiadni nábožensky založení židia. Z toho pre nás plynie poucenie, že ak znicíme židovstvo, šabat a vieru v Boha, zrodí sa nový Hitler.“ V posledných rokoch vedú ultraortodoxní veriaci diskusiu o tom, co má mat prioritu, ci ludský život, alebo posvätné územie. A dokonca i v tejto diskusii sa snažia extrémisti nahovorit národu, zataženému traumou holokaustu, že sa každý kompromis, každé vrátenie jedného štvorcového centimetra územia dobytého v roku 1967 rovná novej šoe. Je zvykom, že pred posledným veršom kadiša, židovskej smútocnej modlitby – „Kto vytváraš mier vo svojich výšinách, vytvor mier rovnako medzi nami a nad celým ludom izraelským. Amen!“ – ustúpia modliaci sa o dva kroky vzad na dôkaz svojej ochoty ku kompromisu a túžby po mieri. I to patrí k najlepším židovským tradíciam.