John R. Searle Mysel, jazyk a spolocnost. Ako funguje jazyk: rec ako druh ludskej cinnosti. (Strucný nácrt teórie recových aktov.) Pre štúdium teórie komunikácie je bezpochyby nevvvyhnutné podat aspon velmi strucne nácrt teórie recových aktov. O tento nácrt nám v tejto krátkej práci pôjde. Budeme vzchádzat z knihy Mysel, jazyk a rec od J. R. Searleho. Tématike recových aktov sa Searle venuje v kapitole: Ako funguje jazyk: rec ako druh ludskej cinnosti. Považujeme za nevyhnutné upozornit, že naša analýza recových aktov sa nevyhne urctiým malým nedokonalostiam, nakolko sa na niektorých miestach autor odvoláva na predchádzajúce kapitoly. Tieto sme nemali možnost si precítat. Aj napriek tomu však dúfame, že sa nám podarí podat co najvernejší nácrt teórie recových aktov ako ho podáva J. R. Searle. Hned na zaciatku je potrebné definovat pojem recový akt. Je to každé vydanie akustického prejavu v obvyklej recovej situácii. Jednoduchšie povedané, recovým aktom možno nazvat všetko, co clovek vypovie. Partí sem aj akákolvek myšlienka, ktorá síce nieje vyslovená, ale je nejakým spôsobom vyjadrená (písaný text, posunková rec…). Recové akty je možné rozdelit na dve skupiny. Prvé sú tzv. illokucné recové akty. Illokucný akt je minimálna jednotka ludskej jazykovej komunikácie. Vždy ked sa s niekým rozprávame, prípadne inak komunikujeme, vytvárame tým illokucné akty. Je dôležité povedat, že musia byt urobené zámerne. Nemôžo totiž urobit neúmyselný illokucný akt (ak som nemal úmysel nieco slúbit, tak som to neslúbil). Illokucné akty sú základnou jednotko nesúcou význam v komunikácii. Druhým typom recových aktov sú perlokucné akty. Sú to dôsledky, kotré spôsobil illokucný akt u poslucháca. Tieto nemusia mat charakter zámernosti. Illokucný akt je teda výpoved hovoriaceho a prelokucný akt dôsledok tejto výpovede u poslucháca. Podobne ako Searle, budeme sa dalej zaoberat len illokucnému typu recových aktov. Po základnom rozlíšení recových aktov na illokucné a prelokucné sa budeme venovat podrobnejšej analýze illokucných aktov. V každom illokucnom akte je možné rozlíšit dve zložky. V texte použitá schéma je: F(p), kde F je sila (druh) aktu a p reprezentuje obsah aktu. Pre pochopenie podstaty illokucných aktov je nutné rozanalyzovat práve toto F, teda druhy illokucných aktov. K tomuto cielu sa Searle dostáva postupne cez analýzu viacerých súvisiacich problémov. Potrebné je pochopit ako sa dostávame od zvujku, ktorý pri reci vytvárame, k illokucnému aktu. Co je problém ako sa viaže jazyk k realite. Jazyk sa k realite viaže silou zmyslu, ktorý vyjadruje. A práve zmysel je tá vlastnost, ktorá mení akustickú výpoved na illokucný recový akt. Ak má byt výpoved illokucným aktom je dalej nevyhnutné, aby bola urobená s urcitým zámerom (úmyslom). Zámernost potrebujeme, aby slová mohli niest zmysel. Ak sú slová vyslovené zámerne, prenášame do nich zamýšlaný zmysel. Zmysel slov je to, preco ich vyslovíme, co majú spôsobit (vypovedat). A zmysel je potrebný, aby slová mali vztah k realite. V každej vete možno potom rozpoznat dva zymsly (výzanmy) tejto vety: a.) Význam slov vety. Tento druh významu je záležitostou jazykových konvencií. b.) Význam hovoriaceho, teda význam, ktorý do vety vkladá hovoriaci. Tento závisí, v medziach urcitých obmedzení, úplne od úmyslu hovoriaceho. Význam hovoriaceho je menej obmedzený a je nadradený významu slov vety. Zmysel (význam) je forma drrivovanej intencionality (zámernosti). Hovoriaci vkladá do svojich myšlienok urcitý zámer, ktorý potom prenáša na slová (vety, znaky, symboly). Tieto teda nemajú len klonvencný ligvistický význam, ale možno ich použit aj pre prezentovanie významu hovoriaceho. Recový akt by sme teda mohli inými slovami redefinovat ako pripísanie (privlastnenie) zámernosti (intencionality) na slová a symboly hovoriacim. Ako sa to deje? Spomínaná intencionalita závisí od podmienok uspokojenia. Aby sme sa pokúsili nieco vypovedat, musí nám to priniest nejaké uspokojenie, inak naše myšlienky nevyjadríme. Ked hovoriaci hovorí, prevádza úmyselný akt. Produkcia zmyslu je je castou podmienok uspokojenia jeho úmyslu urobit výrok, cím vzniká zmysluplná výpoved. Hovoriaci ukladá podmienky uspokojenia na znaky a symboly, ktoré sú sami podmienkami uspokojenia (bez vzukov a znakov by nemohol uspokojit svoj zámer urobit výpoved). Vyrieknutím zmysluplnej výpovede teda hovoriaci ukladá podmienky uspokojenia (zmysluplnost výroku) na podmienky uspokojenia (zvuky a znaky). Demonštujme to na príklade, ktorý používa sám Searle. Niekto vysloví vetu „Prší.“ Môže mat pri tom viac úmyslov. Ak mal „úmysel vypovedania“ (urobit nejakú výpoved), samo vyrieknutie je podmienkou uspokojenia. Avšak sama táto výpoved si dalej žiada „byt uspokojená.“ V našom prípade je podmienkou uspokojenia výpovede podmienka pravdivosti (len ak skutocne prší bude výpoved uspokojená). Toto je prípad, kedy sa jedná o úmysel vypovedat nieco o realite. Teda hovorenie sa može diat pre: a.) samo hovorenie - v takom prípade je podmienkou uspokojenia úmyslu hovoriaceho vyslovenie výpovede. b.) vyjadrenie významu – pre uspokojenie úmyslu hovoriaceho je potrebné k vypovedaniu pripísat výpovedi dalšie podmienky uspokojenia (napr.: podmienku pravdivosti…). Vždy ked nieco hovoríme nie len pre zvuk, ale pre význam (úmysel významový), sme viazaný zodpovednostou voci pravde. Skôr ako pristúpime k vymedzeniu druhov illokucných recových aktov položme si ešte jednu otázku. Co je to úmysel komunikovat? Searle odpovedá: „Úmysel komunikovat je úmysel spôsobit (vyvolat) v posluchácovi poznanie môjho zmyslu tým, že mu ukážem môj zámer spôsobit v nom toto poznanie.“ Teda tým, že chceme komunikovat, chceme posluchácovi odhalit zmysel, ktorý vkladáme do výpovede. Po podaní analýzy doteraz diskutovaných problémov, môžeme konecne prejst k samotnému vymedzeniu druhov illokucných recových aktov. Rozdelujú sa na pät durhov.

  • 1. Asertívny (tvrdiaci) illokucný akt. - uvádza poslucháca do pravdivosti tvrdenia. Je to
vyrieknutie tvrdenia, reprezentujúceho stav udalostí vo svete. Na tento druh illokucného aktu sa odpovedá vierou a môže byt pravdivý alebo nepravdivý.

  • 2. Direktívny (príkazový) illokucný akt - je pokus priviest poslucháca k správaniu aké
naznacuje vyrieknutý obsah direktívy. Odpovedá sa nan túžbou (chcem alebo nechcem poslúchnut). Direktívne illokucné akty môžu byt, ako je zrejmé, poslúchnuté alebo neposlúchnuté.

  • 3. Illokucný akt príslubu (poverenia, úlohy) – je záväzok hovoriaceho vykonatsled
cinností, ktorý je obsiahnutý vo vyrieknutom obsahu. Podmienkou úprimnosti takéhoto typu illokucného aktu je skutocný úmysel príslub vykonat. Môže byt dodržaný alebo porušený (nesplnený).

  • 4. Vyjadrujúci illokucný recový akt – slúži na vyjadrenie podmienok úprimnosti
recového aktu. Patria sem ospravedlnenia, vdaky, gratulácie… Podmienka úprimnosti takéhoto druhu illokucnédo aktu závisí od jeho typu. Napr.: pri ospravedlnení je to prítomnost skutocnej lútosti nad tým, co sa stalo.

  • 5. Deklaracný illokucný akt – slúži na vytvorenie zmeny stavu vecí vo svete
vyjadrením, že tento stav bol zmenený. Vytvára nejaký stav vecí tým, že tento stav prehlasuje za utvorený. Napr.: prehlásenie muža a ženy za manželov, sa nimi skutocne stávajú. Delkaracné illokucné akty sú skutocne jedinecné, pretože spôsobujú zmenu stavu vecí len tým, že boli úspešne vyrieknuté. Toto sú základné druhy illokucných recových aktov. Pre úplnost je azda potrebné dodat, že existujú aj tzv. Nepriame recové akty – ktoré sú vyjadrením jedného druhu illokucného recového aktu nepriamo tým, že iný vypovieme priamo. Napr.: ak tvrdním „Je mi zima.“ (asertívny illokucný akt) a chcem tým povedat „Zavri okno!“ (direktívny illokucný akt). Podali sme v krátkosti nácrt teórie recových aktov ako ju podáva J. R. Searle. Snažili sme sa analyzovat nie len jednotlivé druhy illokucných recových aktov, ale aj otázku vztahu jazyka a reality, otázku spôsobu pripisovania významu výpovedi, ci otázku zmyslu. Naša analýzy zaiste nie je úplne vycerpávajúca. Nemusí nám to však velmi prekážat, nakolko sa k tekto problematike môžeme v prípade potreby kedykolvek vrátit. Nateraz, domnievame sa, nám táto analýza postacuje.