Islamský právny systém, pramene, inštitúcie

Islamský právny systém, pramene, inštitúcie Islamský právny systém Charakteristika islamského právneho systému Islamský právny systém patrí historicky k najmladším právnym systémom, napriek tomu je najtažšie adaptabilný modernej spolocnosti, nakolko je velmi silne naviazaný na islamské náboženstvo. Silná viazanost na náboženstvo je základným charakteristickým znakom tohto právneho systému. Navzájom sa v nom prelínajú normy právne s náboženskými a etickými pravidlami, nemôžeme však hovorit o ich splývaní, ci stotožnovaní. Náboženské normy sa totiž spravidla nespájajú s právnou sankciou, teda hriešnost (ako následok porucenia náboženských noriem) a právna záväznost môžu vedla seba existovat v jednom skutku. (J. Drgonec uvádza ako príklad zmluvu uzavretú v piatok – jej uzatvorenie je síce hriechom, nakolko piatok je podla Koránu dnom pracovného pokoja, nemá to však v konecnom dôsledku vplyv na platnost zmluvy). Druhým charakteristickým znakom islamského práva je právny pluralizmus nakolko existuje niekolko právnych škôl, ktoré sa líšia rôznym výkladom islamského práva. Islamské právo sa vnútorne výrazne clení a samotný pojem islamského práva je viac- menej abstrakciou, nakolko neexistuje všeobecné islamské právo. Napokon k charakteristikám islamského práva patrí, že je prevažne právom osôb – príslušníkov náboženského spolocenstva a nie právom urcitého štátu, aj ked sa v prípade štátov, ktoré deklarujú, že šaría je ich štátnym náboženstvom javí ako právo štátu (Sudán) Nakolko však ide o právny systém, ktorý zo svojej vlastnej povahy pôsobí pre špecificky definované subjekty, uvažujeme o nom ako o systéme pôsobiacom in personam (V. Knapp). Islamské právo dnes spravidla upravuje už len niektoré otázky osobného štatútu a dedenia. Ako uvádza J Drgonec, vo vývoji tohto

právneho systému môžeme rozlíšit tri rozhodujúce fázy:

obdobie vytvárania a rozkvetu klasického islamského práva obdobie prenikania cudzích prvkov do islamského práva, obdobie modernizácie islamského práva. Islamské náboženstvo, ktorého obsahom je aj islamské božie právo vytvoril prorok Mohamed (570 – 632), ktorému bola zjavená najvyššia vôla a text tohto zjavenia je obsiahnutý v Koráne, nazývanom aj al- kitáb (kniha). Islam je monoteistické náboženstvo, ktoré má pät pilierov vyznanie viery – šaháda, modlitba – salát, ktorá je pri splnení predpísaných podmienok pre moslima povinná pät krát denne, almužna – zakát a sadaka, chápaná ako navrátenie majetku, ktorý boh umožnil cloveku získat, pôst - saum, dodržiavaný v celom ôsmom mesiaci islamského lunárneho kalendára (ramadán) pút do Mekky – hadždz, ku svätyni Kába, v ktorej je umiestnený posvätný cierny kamen. K týmto sa niekedy priraduje aj džihád – svätá vojna, vojna, moslimmi vnímaná nielen ako násilné šírenie islamu, ale aj v prenesenom význame vnútorného boja v srdci veriaceho, charitatívnej cinností, resp. nenásilného šírenia viery osvetou. Pluralizmus islamského práva Tak ako samotný islam, aj islamské právo sa clení na dve základné vetvy – na ortodoxnú a sunnitskú vetvu a na heterodoxnú šiítsku vetvu. K rozcleneniu došlo na základe sporu o politickú moc po Mohamedovej smrti. Sunniti požadovali volitelnost svojich najvyšších politických predstavitelov islamského spolocenstva, kým šiíti uznávali za svojich náboženských a politických vodcov len potomkov Mohameda. Tento spor sa premietol aj do náboženskej dogmatiky a postihol aj oblast práva. V islamskom svete úplne prevažuje vetva sunnitská (a teda aj sunnitská právo) kým šiítska vetva sa presadila obmedzene a platí len v Iraku, Iráne a Bahrajne a stúpencov má aj u libanonských moslimov, v Kuvajte , JAR, Indii, Pakistane a Indonézii. Šiíti na rozdiel od sunnitov namiesto izžmy ako pramena práva uznávajú rozum (akl – uplatnujú zásadu všetko zákonné je aj rozumné a všetko co je rozumné je aj zákonné). Niektoré skupiny šiítov pripúštajú idžmu za pramen práva, všetci šiíti však jednoznacne odmietajú kijás. Rozdiel je aj v prístupe ku zásade taqlíd, ktorá medzi šiítmi nieje rozšírená. Šiítske právne školy aplikovali právo podla zásady idžihád, pripúštajúcej volnú úvahu sudcu. V sunnitskej právnej oblasti sa v 9. storocí objavili rôzne právne školy, ktoré medzi sebou súperili. Výsledkom tohto súperenia bol zánik množstva menších škôl a posilnenie štyroch najväcších, ktoré v dalšom období determinovali vývoj právneho systému. Tieto školy (mazahaby) sa nazývajú podla mien svojich zakladatelov. Sú to škola málikovcov, škola hanafiovcov, šáfijovcov a hanbálovcov. Základné rozdiely medzi jednotlivými školami sa týkali predovšetkým problémov priority jednotlivých pramenov práva, ako aj chápania niektorých základných inštitútov. Aj šiítsky smer sa vnútorne clení na niekolko škôl, z ktorých najväcší význam mali školy imamitov a, kejsanidov, zaidov a ismailitov. Klasické islamské právo Obdobie vytváranie a rozkvetu klasického islamského práva je obdobím jeho najoriginálnejšej podoby. V rámci tohto obdobia sa rozlišujú dve fázy. Pre prvú je príznacná volnost sudcovskej tvorby práva, v druhej sa volnost tvorby práva nahradila zásadou nemennosti božského islamského práva – taqlíd. Klasické islamské právo sa vytvorilo síce z obycají ale pre jeho další rozvoj bol rozhodujúci vznik islamského náboženstva, podla ktorého pravidlá správania sa v spolocnosti stanovil boh (t. zn. aj právne pravidlá), ktorý je v islamskom chápaní jediným zákonodarcom. Štát nemá oprávnenie vytvárat pravidlá a jestvuje len preto aby chránil a aplikoval tie normy, ktoré stanovil boh a ktoré sú obsiahnuté v náboženských predpisoch. Toto islamské božie právo sa oznacuje ako šaría a predstavuje systém záväzných pravidiel správania sa. Šaría z európskeho pohladu je velmi širokým ponatím práva a preto je našej predstave práva bližší pojem fikh, sústava záväzných pravidiel ludského správania sa vypracovaná islamskou právnou vedou, predstavujúca formuláciu a výklad šarie. Zároven sa fikh chápe aj ako islamská právna veda. Podla I. Hruškovica spocíva základný rozdiel medzi šariou a fikhom v tom, že šaría sa odvoláva na vieru a fikh na ludský rozum. Fikh je procesom nachádzania a výkladu božieho práva, v ktorom sa uplatnujú najmä tri základné princípy – „Všetko co nie je zakázané je dovolené“ a „Nikto nieje dlžníkom iného, kým sa nedokáže opak“. Fikh tvoria kultové pravidlá rodinné a spolocenské právo a trestné právo. Podla A Brostla rozlišujú sa v nom štyri druhy predpisov, ktoré obsahujú:

• záväzné povinnosti, clenené na povinnosti individuálne a kolektívne, ktorých plnenie

resp. neplnenie odmenuje a trestá Alah,

• zásluhy, naplnanie ktorých je dobrovolné, pricom ich zanedbávanie nieje trestné,
• adiaformné dovolenia bez odmeny a trestu,
• zákazy, ktorých porušovanie je trestné.

Rozvoju klasického islamského práva dlho bránila zásada nemennosti – taqíd, v dôsledku ktorej predstavovalo klasické islamské právo rigidný, uzavretý právny systém nezodpovedajúci potrebám rozvíjajúcej sa spolocnosti. Napriek zákazu zasahovat do božieho práva sa v islamskej spolocnosti zastrene uskutocnovalo prispôsobovanie práva spolocenským potrebám. Realizovalo sa jednak legislatívnou cinnostou tvoriacich sa národných moslimských štátov (ako uvádza J. Drgonec, táto právotvorná cinnost bola predstavitelmi štátu oznacovaná ako administratívna, co malo vzbudit zdanie, že ide o procesné predpisy vydávané v záujme podpory a vykonania šaríe), najmä však základom právnych noriem, pri ktorom náboženskí vykladaci a znalci praktického práva (ulamá) v podstate velmi pružne menili nemenné právo interpretáciou. Používali pri tom rôzne okluky, lsti a fikcie, resp. disimulácie – napr. realizácia islamom nepovoleného nájmu pôdy prostredníctvom zmluvy o združení, na základe ktorej sa združili vlastník a skutocný užívatel pôdy. Dalšou možnostou bolo preberanie prvkov jednej právnej školy do druhej a napokon sa používala aj procedurálna okluka, prostredníctvom procesných pravidiel, ktorých zmenu, resp. úpravu štátnou mocou islam nezakazovali. Pramene islamského práva Formálnymi pramenmi islamského práva sú korán, sunna, idžma a kijás, pricom korán a sunnu môžeme považovat za primárne pramene, ktoré sú všeobecne uznané rôznymi školami a smermi islamského práva. Idžmu a kijás môžeme považovat za pramene sekundárne, de facto vytvárané jurisprudenciou na základe koránu a sunny. Ojedinele sa v literatúre uvádzajú ako pramene islamského práva aj fatva (rozhodnutia vedúcich predstavitelov náboženskej obce, oprávnených riešit sporné náboženské a právne otázky) a idžtihád (tvorivá práca sudcov), resp. tie tradície a obycaje arabských kmenov, ktoré nepohltil islam a ktoré neprotirecia základným princípom islamského práva. a) korán (z arabského al – korán, t.j. cítanie je svätým písmom moslimov a hlavným pramenom islamského práva. Obsahuje súbor zjavení, ktoré Alah tlmocil veriacim prostredníctvom proroka Mohameda. Pozostáva z vyjadrení politickej, sociálnej, morálnej, náboženskej a právnej povahy, ktoré sú usporiadané do 114 súr (kapitol). Súry sú rôzne dlhé a clenia sa dalej na ajáty (verše), ktorých je celkom 5 tisíc a len asi 200 z nich má právny charakter. Sú to právne normy najvyššej právnej sily. Týkajú sa najmä úpravy vztahov medzi manželmi, dedicského práva, vymedzenia trestných cinov a urcenia trestov za ne. Celkovo je tu však velmi málo pravidiel právneho charakteru, reglementujúcich len cast vztahov vznikajúcich v moslimskej spolocnosti. (podla J. Drgonca asi 70 veršov upravuje rodinnoprávne vztahy a 25 veršov je medzinárodnoprávneho charakteru. Sporadická je podla neho úprava vztahov k štátnej moci – financnoprávny charakter má 11 veršov a štátoprávny len 10 veršov). b) Sunna („to co povedal“) je súborom výrokov a rozprávaní o cinoch Mohameda, obsahuje jeho príkazy, zákazy a dovolenia. Základom sunny sú daísy (tradície), ktoré nakolko nie sú božieho pôvodu nesmú odporovat koránu. Majú za úlohu objasnovat, vysvetlovat ustanovenia koránu a vyplnat medzery v nom. Sunna doplna korán a ako významný pramen práva je cenná predovšetkým svojou praktickostou a jednoduchšou pri riešení konkrétnych problémov. Prostredníctvom nej bol islam zrozumitelnejší a menej abstraktný . c) Idžmá t.j. consensus omnium znamená dohodu islamského spolocenstva o pravidle správania sa v tých otázkach, na ktoré korán ani sunna nedávajú odpoved. Z právneho hladiska je tento pramen dôležitý z dôvodu možnosti pružne reagovat na meniace sa podmienky a potreby moslimskej spolocnosti. d) Kijás (dedukcia podla analógie), doslova znamená rozumové uvažovanie, t.j. uvažovanie právnikov opierajúce sa o urcité premisy dané základnými pramenmi práva. Predstavuje spôsob výkladu a realizácie práva. Je starším pramenom ako idžmá, ale má menší význam. Inštitúty klasického islamského (sunnitského) práva a) Zmluva – podla J Drgonca je zmluva podla islamského práva uzavretá na základe dvoch vyhlásení, urobených každou zo zmluvných strán. Zmluve dáva záväznost splnenie podmienok, ktoré sú predpísané, v prípade ich splnenia právne úcinky uzavretia zmluvy nevyhnutne nastávajú. Dokonca nastávajú aj v prípadoch , v ktorých sa uzavretie zmluvy zakazovalo. b) Zodpovednost za škodu – v islamskom práve neplatilo k predpokladom zodpovednosti za škodu zavinenie. Zodpovednost vznikla dôsledku protiprávnosti konania škodcu. Zakázaný cin, ktorým bola spôsobená škoda stanovuje škodcovi povinnost nahradit škodu. Dôsledkom tejto zásady je, že zodpovedná môže byt aj osoba, ktorá nemá pôobilost na právne úkony, nakolko aj ona sa môže dopustit protiprávneho cinu. Dalšou požiadavkou je prícinná súvislost medzi vzniknutou škodou a škodlivým cinom. Úmysel škodcu sa spravidla neskúma. Zaujímavostou islamského práva je, že subjektom zodpovedností za škodu mohol byt aj kolektív osôb – napr. rodina škodcu. c) Manželstvo – uzavretie manželstva je považované za zmluvu, nie však zmluvu osobitnú ale všeobecnú, ktorá je bežným právnym úkonom, podobne ako napr. kúpa tavy. Pozoruhodné je, že napriek znacnému spojeniu práva s náboženstvom v islame nemá táto zmluva náboženský charakter. Manželstvo je budované na princípe obmedzenej polygamie – tetragamie, podla ktorej môže mat moslim až štyri manželky, za predpokladu, že ich dokáže uživit. Islamské právo pripúštalo skoncenie manželstva jednostrannou repudiáciou (zapudením) manželky manželom. V prípade takéhoto zrušenia manželstva mala význam lehota idda, pocas ktorej sa žena nesmela znova vydat, nakolko manžel mohol svoje rozhodnutie zrušit a požiadat ju aby sa k nemu znova vrátila. Táto lehota bola rôzne dlhá. S inštiútom manželstva súviseli inštitúty zasnúbenia a obvenenia. Civilný proces Súdne konanie, ktoré bolo verejné prebiehalo pred samosudcom, pricom neexistovala špecializácia súdov, dokonca ani sudcov. Z dôkazných prostriedkov sa najviac cenili svedecká výpoved a prísaha. Svedok mohol kedykolvek svoju výpoved odvolat, a to aj po vynesení rozsudku. Za škodu, ktorú takto mohol spôsobit samozrejme znášal následky. Súdne konanie mohlo prebiehat aj za neprítomnosti niektorej zo strán, neprítomný však mal právo opätovne požiadat o konanie za jeho prítomnosti, a to aj ked už vec bola rozhodnutá s konecnou platnostou. V islamskom práve takmer vôbec neexistovalo odvolanie. Rozhodnutie sa mohlo zrušit, len ak sudca aplikoval nesprávnu právnu normu, alebo jeho rozhodnutie bolo v rozopre s nepochybným dôkazom. Prenikanie cudzích prvkov do islamského práva. Zásada nemennosti šarie a z nej vyplývajúca neprípustnost normotvorby štátu spôsobovala nesúlad nemenného právneho systému a rozvíjajúcich sa spolocenských vztahov, ktoré malo právo upravovat. Objavila sa požiadavka právnych úprav, pricom boli možné dva spôsoby tejto úpravy – bud sa bude zasahovat do nemenného islamského práva a šaria sa doplní a to najmä o úpravu obchodných vztahov, alebo sa zvolí cesta zachovania nemennosti šarie a popri nej sa vytvorí dalšie právo. Napokon sa zvolila táto druhá alternatíva, v dôsledku ktorej sa islamské právo vlastne zdvojilo. Ospravedlnovalo sa to tým, že je lepšie umožnit cudziemu právu aby sa docasne uplatnovalo vedla šarie ako pripustit jej poškodenie, ci znicenie. Prenikaniu cudzích prvkov do islamského práva napomohla najmä normotvorná cinnost kalifov, ktorá sa napriek zákazu zacala rozmáhat v 15. – 16. stor. Vytváralo sa pritom zdanie, že ide o cinnost, ktorá má podporovat šariu. Výsledkom bolo však jej oslabovanie a do islamského práva prenikalo coraz viac cudzích prvkov. Dochádzalo k prijímaniu prvých kódexov, medzi ktorými bol v r. 1840 aj Trestný kódex Osmanskej ríše (vplyv francúzskeho práva). Po prijatí tohto kódexu zacal proces kodifikácie islamského práva, ktorý pokracoval v r. 1859 úpravou tureckého pozemkového práva. V r. 1869- 1876 bola prijatá Medžella, predstavujúca prvý naozajstný civilný kódex v moslimskom svete. Bolo v nom systematicky usporiadané zmluvné právo hanafiovskej školy, zároven sa v nej objavuje aj vplyv Napoleonovho Code Civil. Ten ovplyvnil egyptské obcianske a obchodné právo. Po Turecku a Egypte zacali postupne aj ostatné arabské štáty prijímat obcianske zákonníky podla európskeho vzoru. Mimo rámca týchto kódexov zostali rodinné vztahy a dedicské právo, regulované nadalej normami klasického islamského práva. Modernizácia islamského práva V 20. storocí politicko-spolocenský vývoj smeroval aj vo väcšine moslimského sveta k zmene pôvodne teokratických štátov na moderné štáty, ktoré sa postupne emancipovali od islamu. Sekularizovalo sa i právo, pricom prevládala zhoda, že treba vytvorit moderné právo. Všeobecne uznávaným pramenom práva sa stal zákon. Vo väcšine moslimských krajín sa islamské právo prestalo úplne aplikovat v oblasti trestného práva, postupne aj v oblasti obcianskeho, obchodného a aj procesného práva. Menilo sa aj ponímanie štátu a jeho funkcií, co dospelo až k prijímaniu písaných ústav podla európskeho modelu. Vzorom modernizácie bolo právo západného typu, pricom cast štátov, predovšetkým tie, ktoré bolo súcastou francúzskej koloniálnej sféry bola pod vplyvom kontinentálneho, najmä francúzskeho práva – najmä Sýria, Libanon, Tunisko, Alžírsko, Maroko a Mauretánia. Modernizovalo sa aj právo krajín, ktoré boli pod britským vplyvom a v ktorých sa postupne presadzovalo aj anglické sudcovské právo – najmä Sudán, Irak, Jordánsko, scasti Somálsko a niektoré krajiny arabského polostrova. Existujú však aj oblasti, ktoré sa bránia vplyvu cudzieho práva a snažia sa zachovat islamské právo (Saudi Arábia). V poslednom období môžeme sledovat vzrast islamského fundamentalizmu a a tendencie volania návratu klasického islamského práva. Fundamentalisti totiž považujú šariu za jeden z inštitucionálnych pilierov islamského štátu. Napriek rozsiahlej modernizácii islamské právo celkom nezaniklo. Popri štátoch, ktoré úplne modernizovali svoj právny systém (Turecko) existujú aj štáty zachovávajúce zvláštnosti islamského práva v zmenených podmienkach. Vplyv si islamské právo ponechalo v oblasti rodinného a dedicského práv. aj v týchto oblastiach sa však zmenšuje rozsah tohto vplyvu. Tak napr. v prípade inštitútu manželstva s zaviedla povinné registrácia uzatváraných manželstiev, stanovila sa minimálna veková hranica pre vstup do manželstva, pre uzavretie manželstva sa vyžaduje súhlas oboch manželov a všemožne sa obmedzuje aj mnohoženstvo, ktoré je dnes v islamskom svete výnimkou. Obmedzila sa aj repudiacia aj ked sa ju v arabskom svete ešte úplne odstránit nepodarilo. Manželstvo môže zaniknút aj rozvodom, o ktorý môže požiadat aj manželka. Dedenie je aj v tejto oblasti testamentárne i intestátne, s tou zvláštnostou, že prednost má dedenie intestátne. Pripúšta sa síce dedenie zo závetu, avšak okruh zákonných dedicov je spravidla velmi široký a zároven mužskí dedicia dedia spravidla väcšie podiely ako ženskí dedicia toho istého stupna. _____________ _________

Zdroje: