Interpersonalita
Motto:
„A nazval Adam menom všetok dobytok, všetko vtáctvo nebeské a všetku zver polnú. Pomoc však, co by mu bola podobná, nenašiel. Potom riekol Pán, Boh: ‘Nie je dobre byt cloveku samému. Nuž uciním mu pomocnicu, ktorá mu bude podobná.’“ Gn 2, 20.18 Potreba rovnocenného vztahu Clovek potrebuje druhého cloveka. Pretože rovnocenný vztah je predpokladom spoznávania vlastnej hodnoty v druhom cloveku. Clovek, samozrejme, spoznáva seba inými prostriedkami, napr. vo vlastnom postoji k stvorenému svetu. Lenže tu nejde o vztah medzi osobami, chýba tu nejaká odpoved na tento ludský postoj, chýba odozva. Preto o osobnom vztahu sa dá hovorit len v prípade vztahov clovek-Boh a clovek-clovek. Pod pojmom interpersonalita skôr chápeme vztah cloveka s clovekom. Tu však treba dôrazne podotknút, kedže pri vztahu je dôležitým rozmerom poznávanie vlastnej hodnoty, že základ tohto vztahu clovek-clovek tvorí vztah Boha s clovekom. Toto zdôraznuje aj Katechizmus Katolíckej cirkvi, ked hovorí: „Jestvuje istá podobnost medzi jednotou božských osôb a bratstvom, ktoré majú ludia utvárat medzi sebou v pravde a láske. Láska k blížnemu je neoddelitelná od lásky k Bohu.“ Podobne pre rovnost ludí argumentuje aj pastoracná konštitúcia Gaudium et spes, ked sa pri potrebe odstránenia diskriminácie odvoláva na Boží plán. Clovek je stvorený na Boží obraz, teda ako rozumná a slobodná bytost, preto len takto môže mat plnú úcast na vztahu s Bohom. Avšak, aj ked vztah k Bohu je prepotrebný, nikdy nemôže úplne vyplnit potrebu vztahu cloveka k druhému cloveku. Vztah k cloveku nám umožnuje plastickejšie a „na vlastné oci“ spoznávat druhého cloveka, a cez neho a cez jeho postoje aj seba samého. Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, past. konšt. Gaudium et spes, 24: AAS 58 (1966) 1045, in KKC, 1878, SSV, Trnava 1998 KKC, 1878, SSV, Trnava 1998 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, past. konšt. Gaudium et spes, 29: AAS 58 (1966) 1048, in KKC, 1935, SSV, Trnava 1998 Vztah medzi ludmi ako únik pred sebou V dnešných casoch sa casto hovorí, že spolocnost sa dostáva do krízy. Rastie aj pocet samovrážd, rozvodov, násilných cinov a podobne. Vela ludí sa uzatvára do seba, nevie nadväzovat normálne, úprimné a zdravé priatelské vztahy, nemajú sa o com rozprávat. Casto druhého cloveka považujú len za vec, ktorá sa dá na nieco využit, ktorá je na nieco prospešná. Môžeme to vidiet v rôznych príruckách z oblasti obchodu a marketingu, kde sa nachádzajú návody ako druhého co najlepšie ovplyvnit a využit. Je to badatelné hlavne v týchto oblastiach, kde sa clovek berie len ako potencionálny zdroj príjmov. Ale, žial, coraz castejšie to je vidiet aj v bežnom ludskom živote. Ludia zabúdajú na ozajstné hodnoty, ktoré sa nezakladajú v cloveku, kde ich hladajú. Preto z toho zákonite vyplýva, že sú potom sklamaní. A tak už neberú cloveka ako cloveka, ale uzatvárajú sa dovnútra. Vieme však, že clovek sa aj tak nezaobíde bez druhého, ci už z materiálneho hladiska (clovek je zvyknutý na urcitý komfort a nerád by on prišiel), ale aj z hladiska duchovného a duševného. Tu sú tieto dôvody hlbšie, nakolko nie sú tak zrejmé a evidentné ako to, že niekto potrebuje jest alebo pit, ci spat. Pretože clovek sám potrebuje druhých, aby spoznal vlastnú hodnotu. Naopak je sklamaný, ked sa nachádza v tichu, zo svojej úbohosti. Takýto clovek druhých vyhladáva viac-menej preto, aby sa tejto samote a následne tomuto sklamaniu vyhol. Podla toho vyzerá napríklad aj konverzácia takého cloveka. A jeho postoj k životu casto prejde do druhého postoja, ked si sám uvedomí, ako vlastne žije. Vztah ludí znechutených povrchnostou spolocnosti Ked si teda už takýto clovek nevládze skrývat ani sám pred sebou, že jeho život a vztahy sú povrchné, a ked zistí, že vlastne nevie žit, casto dochádza ku kapitulácii k životu. Znechutenie sa prejaví absolútnou nevôlou stýkat sa s druhými ludmi a v krajných prípadoch prerastie až v úplný odpor tak k celému ludstvu ako aj ku konkrétnemu cloveku. „Michal má 50 rokov; je velmi sklúcený, nemá chut do života a všetko vidí akoby cez cierne okuliare. Jeho posudky o ludoch vo všeobecnosti, a zvlášt o jeho priateloch, sú úplne cynické. Viackrát sa pokúsil o samovraždu a žaluje sa na zbabelost, pretože sa neopovážil íst do konca.“ Ignác LEPP, Cesty priatelstva, Dobrá kniha, Trnava 1994, 13. Takéto znechutenie je casté aj u mladšej generácie, ktorá má tendenciu menit svet okolo seba a ktorá sa búri voci povrchnosti a nezmyselnosti života. Preto v dnešných casoch sú u mladých ludí casto oblúbení ludia kritizujúci túto povrchnost, hoci riešenie z nej v skutocnosti nenachádzajú. Zdravý postoj vo vztahoch Z takéhoto stavu ale je možné sa dostat, ako hovorí aj množstvo prípadov. Ba dá sa povedat, že takýmto vývojom musí prejst každý clovek. Ale ako je to možné? Je to možné, ked taký clovek zažije, zakúsi na vlastnej koži lásku. Pretože láska ho môže vytrhnút zo sklamania, ktoré zakúsil. Len láska ho môže natolko prekvapit, pretože s nou vo svojom obraze sveta vôbec nerátal. Ona ho prímä k tomu, že znovu objaví radost zo života a nebude potrebovat zakrývat si oci pred realitou alebo si nad nou zúfat. Preto môžeme povedat, že každý clovek je otvorený pre lásku a prirodzene po nej túži. Avšak nie v každom prípade clovek vie túto lásku prijat. Príciny tohto môžu byt rôzne, ale najcastejšie je to pýcha, ktorá cloveku bráni nieco prijat bez možnosti odplatenia sa. Za tým sa môže skrývat urcitý strach, neviera voci druhému, ktorý sa snaží toto dobro poskytnút bez nároku na odmenu. Takýto strach sa môže odbúrat len trpezlivostou a neprestajným darúvaním lásky takémuto cloveku. Dajú sa tu nájst paralely s Kierkegaardovým modelom troch fáz života u cloveka. Prvá fáza u neho – tzv. estetická – sa v tejto práci dá prirovnat k fáze, kedy clovek vo vztahoch hladá len únik pred realitou a sebou samým. Jeho druhá fáza – tzv.etická – sa tu však celkom nezhoduje, pretože tu skôr tvorí prechod medzi neuvedomovaním si a medzi znechutením, ktoré v tejto práci je druhou fázou. Ako to je vidiet aj hlavne na postoji cynizmu v uvedenom prípade. _____________ _________
Zdroje: