Globalizácia a jej vplyv na politickú a ekonomickú štruktúru sveta I. Úvod „Globalizácia je fakt, nie otázka politickej volby“ Globalizáciu môžeme považovat za jav, ktorý sa bezprostredne dotýka nie len jednotlivca, ale každého z nás. Je to proces, ktorý už bol nezvratne zahájený, a preto je nutné ju prijat ako fakt, aj so všetkými nivinkami a problémami, ktoré so sebou prináša. Na druhej strane tu proti globalizácii stojí nacionalizmus.Jeho snahou je oslabit vplyv globalizacných trendov,uchovat špecifiká samostatných národov. Nakolko sa moja seminárna práca zaoberá globalizáciou, pokúsim sa aspon v základe objasnit, co jednotlivé pojmy znamenajú, ako sa prejavujú a v com sú ich zásadné rozpory. Na úvod ponúkam strucnú definíciu základných pojmov, ktoré je potrebné poznat pre hlbšie pochopenie podstaty spomenutých javov. Týmito pojmami, resp. ideami sú globalizácia a jej protiklad lokalizácia, nacionalizmus a z jeho ideológie vychádzajúci šovinizmus a protekcionárstvo. Samotná globalizácia, ako jedna z najdiskutovanejších tém v súcasnosti, je rozoberaná z viacerých aspektov. Popritom nás zaujímajú hlavne názory, ktoré sa bežne vybavia pri spomenutí tohto castého slova. Rozlišujeme pritom viacero castí, ako hlavne globalizácia z ekonomického a politicko-spolocenského hladiska, jej nástroje, prejavy a dopady. Velkú pozornost venujem taktiež svetovým organizáciám a inštitúciám, ktoré sú casto spájané s touto témou. Do popredia dávame hlavne pôsobenie obchodných inštitúcii ako Svetová banka a Medzinárodný menový fond, ich štruktúru, a zaoberáme sa aj tým, že z akého dôvodu sú považované za symboly globalizácie. Nakoniec je potebné povedat, že táto téma je skutocne velmi obsiahla a názory na nu sa velmi odlišujú. Práve kvôli širokému spektru postojov k tejto problematike je tažké vybrat jeden, ktorý by bol podložený argumentmi a ponúkal by prijatelné východisko. Vzhladom k tomu som sa rozhodol obmedzit charakter tejto seminárnej práce iba na informatívny. II. Definície pojmov

1. Globalizácia

Marginalizácia národnostných, hospodárskych a rasových individualít jednotlivých suverénnych štátov na úkor ich vzájomného zbližovania sa a spolocného smerovania. Charakteristickým pri tom je po hospodársko-ekonomickej stránke snaha o prebudenie a rast ekonomiky u hospodársky slabších krajín a ich prispôsobenie svetovému štandardu, udávanému hospodársky silnými a rozvinutými štátmi. Po spolocenskej stránke je zasa charakteristické obmedzovanie protekcionárskych snáh jednotlivých štátov, ich zbližovanie a snaha o co najintenzívnejšie vzájomné priatelstvo a spoluprácu. Znamená velmi intenzívne rozvíjanie komunikácií, vzájomného prepájania doteraz oddelených castí sveta, ako aj rapídny rozvoj informacných technológií a ich masová dostupnost. Proces, ktorého cielom je zasiahnut všetky casti sveta a vo všetkých štátoch vytvorit rovnaké podmienky, prispôsobit kompletne celý právny systém štandardu krajín s rozvinutým demokratickým systémom. V konecnom dôsledku sa majú vo všetkých krajinách vytvorit rovnaké podmienky pre život, s dôrazom na demokratický politický systém a na dodržiavanie ludských práv. Predstavujú ju rôzne svetové politické a obchodné organizácie alebo spolocenstvá, ktoré pôsobia celosvetovo a ich hlavnou cinnostou je napomáhanie a usmernovanie hospodárskych a politických reforiem v menej rozvinutých štátoch, pricom najviac hospodársky a politicky vyspelé štáty v nich majú najväcšie slovo. Tieto organizácie si kladú za svoj hlavný ciel zníženie chudoby vo svete na co najnižšiu možnú mieru, zabezpecenie dodržiavania základných ludských práv a slobôd rovnako vo všetkých štátoch. Casto sa však pri uskutocnovaní týchto velkých cielov stávajú chyby, spôsobené zlým postupom a nesprávnymi rozhodnutiami kompetentných ludí.

2. Lokalizácia

Protiklad globalizácie, regionalizácia. Proces, obracajúci trendy vyvolávajúce globalizáciu tým, že ich diskriminuje v prospech lokálnych štruktúr. Ekonomicky je založená na jednoduchom princípe, podla ktorého si štát na svojom území obstará všetky možné hospodárske potreby. Medzinárodný, dialkový obchod sa potom obmedzí ciste na dodávky vecí a surovín, ktoré si štát nemôže obstarat na danom území. Politika lokalizácie sa usiluje o zvýšenie právomoci suverénnych štátov (krajov, obcí,...) a o ich prevahu nad právomocami medzinárodných spolocenstiev a inštitúcií. To znamená, akási miestna, decentralizovaná kontrola nad vecami, ktoré sa bezprostredne daného miesta týkajú. Jej výsledkom, ktorý však má s globalizáciou spolocný, by malo byt zvýšenie spolocenskej súdržnosti, zníženie chudoby a nerovnosti, zlepšenie kvality života, sociálnej infraštruktúry a ekologickej ohladuplnosti. Práve v poslednom bode sa objavuje najzávažnejší paradox a pravdepodobne aj problém obidvoch smerov. Ciele, ktoré hlásajú zástancovia globalizácie aj lokalizácie sú v podstate úplne rovnaké, diametrálne sa však odlišujú prostriedky a postupy pri ich dosahovaní. To dáva priestor na pochybnosti o obidvoch týchto smeroch. Preto je tažké rozhodnút sa a priklonit sa k jednému z nich. Pravdepodobne však celkom správny nie je ani jeden a na mieste je opät hladanie akejsi „zlatej strednej cesty“, prípadne úplne nových východísk.

3. Nacionalizmus

Názorové hnutie s pronárodnou politikou, ktorá má v prvom rade reprezentovat záujmy národa ako celku. Program nacionalistických alebo národných strán je väcšinou postavený na obrane a zachovávaní tradicných hodnôt, predstavovaných najcastejšie náboženstvom alebo kultúrou. Nacionalistické strany predstavujú väcšinou konzervatívnu pravicovú politiku. Nacionalistická ideológia má v niektorých castiach sveta hlboké historické zakorenenie.

4. Šovinizmus

Nacionálny šovinizmus – názorové hnutie, ktorého politikou a ideou je šírenie všestrannej nenávisti a nevraživosti voci iným národom a etnickým skupinám. Vyzdvihovanie vlastného národy a jeho považovanie za nadradený nad ostatnými. Je pritom velmi obvyklé ignorovanie základných, skutocných faktov a neprijímanie kritiky zvonka ani zvnútra. Tento názorový postoj neuznáva jedinca a jeho postoj za dôležitý, podstatný je celkový (záporný) obraz o nepriatelskom národe alebo etniku, ktorý väcšinou pramení z historických skúseností a tým pádom práve z názoru na niekolkých ludí. 5. Protekcionárstvo Politický smer, ktorého cielom je ochrana štátu pred vonkajšími vplyvmi a dianím. Vyskytuje sa najskôr pri národných štátoch, kde si kladie za úlohu udržanie jednotného národného charakteru daného štátu. Protekcionárske snahy sa taktiež vyskytujú u priemyselne velmi vyspelých štátov, bohatých na nerastné suroviny. Tento smer sa dá nazvat ako „hospodársky protekcionizmus“, kedy hospodársky vyspelý štát sa nechce podielat na dohodách s inými štátmi, ktoré by ho znevýhodnovali (ochudobnovali) na úkor ich hospodárskeho rastu (obohacovania). Tiež je možné definovat politický, kultúrny alebo náboženský protekcionizmus. To znamená, že štátna moc (väcšinou nacionalistická – pronárodná) sa snaží za každú cenu uchránit tradicné hodnoty a zamedzit vplyvu iných kultúr, atd. To sa pokúša dosiahnut vydávaním rôznych zákonom na obmedzenie cudzieho vplyvu. Tieto zákony môžu však byt casto v rozpore s demokratickými zásadami až ludskými právami a môžu byt preto jedným z hlavných narušitelov pluralitného charakteru daného štátu. III. Globalizácia Globalizácia a mnoho slovných spojení, v ktorých používame pojem „globálny“ patrí k tým pri ktorých zdanlivo presne chápeme jeho obsah. V skutocnosti je však málokto schopný ho presne definovat. Jej výklady, ako aj názory na nu sa už v základoch rozchádzajú.

Velmi casté sú tiež dva základné omyly:

1.) Domnievanie sa, že sa nás proces zjednocovania sveta netýka a že prebieha mimo nás. 2.) Predstava, že globalizácia je nieco, co si môžeme vybrat. To býva sprevádzané nadšením nad možnostami, ktoré nám ponúka, alebo casto rozhorcením a s nechutou ku konzumnej spolocnosti. Otázka však neznie, globalizácia áno, alebo nie, ale ako sa s nou vyrovnat. Je tažké ju hodnotit, pre niekoho predstavuje hrozbu, pre iných zase šancu. Isté je ale, že ide o proces, ktorý bol už zahájený a je spolocným osudom pre všetkých obyvatelov tejto planéty. Na tento nový, až nadmerne diskutovaný fenomén sa môžeme pozerat z dvoch rozdielnych rovín, co nám ulahcí aspon základné objasnenie tohto pojmu.

Týmito rovinami sú:

1.) Globalizácia svetovej ekonomiky, jej nástroje, trendy a z nej vznikajúce problémy 2.) Spolocensko-politická globalizácia, jej prejavy, vyhliadky, ale aj jej odporcovia Pravdepodobne nie je treba ani pripomínat, že tieto dve hladiská sú velmi blízko späté a navzájom sa neustále ovplyvnujú. Pri istej povrchnosti, by sa dalo na tieto stránky globalizácie pozerat oddelene, ale myslím, že by tým bola narušené základné vnímanie tejto problematiky, nakolko spolocensko-politické aj ekonomické zmeny, spôsobené globalizáciou prichádzajú obe naraz a spolu sa prelínajú do vytvárania podmienok „novému svetovému poriadku“. IV. Globalizácia svetovej ekonomiky Problematika rozvíjania ekonomických vztahov v celosvetovom, ciže globálnom meradle, nie je úplne novým javom. Zacala vystupovat do popredia pozornosti už v case, ked sa završoval vznik svetového hospodárstva, ked všetky krajiny a územia sveta sa rôznymi spôsobmi zapojili do celosvetového systému ekonomických a politických vztahov. K tomuto došlo na prelome 19. a 20. storocia. Formu vtedajších spojení medzi jednotlivými súcastami svetového hospodárstva urcovali práve vrcholiace koloniálne a polokoloniálne vztahy, ktorá sa rozvíjali medzi priemyselne vyspelými štátmi a hospodársky menej vyvinutými, zaostalými krajinami. V priebehu 20. storocia sa charakter týchto vztahov podstatne zmenil. V súcasnosti do nich vstupujú politicky samostatné štátne útvary (prípadne hospodárske subjekty, pôsobiace v rámci týchto štátov). Stupen ich ekonomickej vyspelosti však ostáva aj nadalej znacne rozdielny. To je ocividné pri porovnaní súcasne priemyselne vyspelých štátov na jednej a rozvojových krajín na druhej strane, ale aj pri porovnaní konkrétnych hospodárskych subjektov patriacich do jednej, alebo druhej skupiny krajín. Rozvoju globalizacných procesov v posledných desatrociach (alebo v poslednom desatrocí) znacne napomohla prebiehajúca revolúcia v oblasti informacných technológií. Taktiež sa o urýchlenie globalizácie zaprícinilo silnejúce úsilie presadit volný obchod na celom svete, politické zmeny v mnohých krajinách, sprevádzané snahou o rozšírenie slobodného podnikania, potreba spolocnej starostlivosti o životné prostredie, atd. V 90. rokoch nadobúda formovanie celosvetových hospodárskych kontaktov ešte výraznejšiu podobu ako v predchádzajúcich desatrociach. Za jeden z hlavných trendov s celosvetovým dopadom, presadzujúcich sa na prelome 20. a 21. storocia býva oznacovaná konjunktúra (vzostup výroby a obehu) globálnej ekonomiky – „Ekonomické sily vo svete sa prelievajú cez národné hranice: výsledkom toho je viac demokracie, viac slobody, viac obchodu, viac príležitostí a väcšia prosperita. Svet prechádza od obchodnej výmeny medzi jednotlivými krajinami k jednej ekonomike. Jedna ekonomika, jeden trh – to je najbližší prirodzený stupen v hospodárskych dejinách civilizácie.“ (cit. John Naisbitt, Megatrendy 2000). Proces znovurozdelovania ekonomických úloh medzi jednotlivými národnými ekonomikami, ku ktorému v súcasnosti dochádza, prispieva k prehlbeniu ich ekonomickej závislosti. Globálna ekonomika, ktorá sa o tento základ opiera, predpokladá úplne volný obchod, teda vytvorenie rovnakých podmienok, aké v oblasti obchodu existujú a úspešne fungujú vo vnútri národných ekonomík. Zbližovanie v tejto oblasti asi najzretelnejšie dokumentujú integracné procesy v západnej Európe. Volný obchod zohrával klúcovú úlohu v doterajšom vývoji Európskych spolocenstiev a je aj nadalej oporou ich dalšieho ekonomického vývoja smerom k Európskej únii. Pri dalšom rozvoji vztahov medzi rozvojovými a vyspelými krajinami je potrebné bližšie posúdit pojem „rozvojové“ (je to nutné najmä pri poskytovaní hospodárskej pomoci, prípadne pri stanovení podmienok poskytovania tejto pomoci). O rozvojových krajinách sa totiž nedá hovorit ako o homogénnej skupine. Tieto krajiny môžeme rozdelovat na ti základné druhy podla hospodárskej vyspelosti: 1.) Rozvojové krajiny, ktoré vyžadujú humanitárnu pomoc 2.) Rozvojové krajiny, v ktorých sú už vytvorené podmienky pre ekonomický rast, prípadne vstup zahranicných investorov do národných ekonomík 3.) „Nové“ menej rozvinuté krajiny (najmä krajiny strednej a východnej Európy) Skupina vyspelých krajín používa širokú škálu modelov ekonomického rozvoja, ktoré sú použitelné pre rozvojové krajiny. Niektoré štáty však vzhladom na svoje špecifické hodnotové, kultúrne a náboženské systémy tieto modely odmietajú. Tieto rozvojové krajiny preto musia hladat inšpiráciu pre orientovanie svojho dalšieho vývoja z iných zdrojov. U niektorých nou môže byt idea nacionalizmu, etnickej identity, urcitej formy náboženského, alebo kultúrneho fundamentalizmu. Avšak aj napriek tomu, že globalizacné procesy sú brzdené týmito problémami a protekcionárskymi tendenciami niektorých iných krajín, existujú na druhej strane aj optimistické prognózy, že volný obchod, ktorý sa zatial rozvíja predovšetkým v regionálnych meradlách bude rýchlo a nezadržatelne prerastat vo svetový volný obchod. V. Nástroje a prostriedky globalizácie hospodárstva Co sa týka globalizácie hospodárstva jednotlivých krajín a ich prispôsobovania sa podmienkam svetového volného trhu, prebieha casto podla podobného modelu. Štáty, ktoré sú v tomto vývoji dalej predávajú svoje skúsenosti (vznikajúce problémy a návody, postupy pri ich riešení) menej rozvinutým štátom ako „know how“ v rámci ekonomickej pomoci. Z tohto však casto vznikajú rôzne problémy, vzhladom na to, že u rôznych krajín s rôznymi ekonomickými podmienkami býva používaný rovnaký model postupu prispôsobovania hospodárstva globalizácii (ekonomika každej krajiny má svoje špecifiká, a preto nemožno vždy použit jednotný model ekonomického rastu). Hlavným predpokladom neustáleho priaznivého ekonomického rastu je akumulácia (hromadenie) kapitálu. To znamená stále nové investície, zvyšovanie obratu a objemu investícií. Hlavnou formou medzinárodného obchodu a investovania sú (popri pôžickách rôznych obchodných bánk alebo z medzinárodných fondov) priame zahranicné investície (foreing direct investments – FDI). FDI zaznamenávajú rýchly rast najmä po 2. svetovej vojne, kedy sa stali pre mnohé krajiny akýmsi prostriedkom poskytovania medzinárodnej pomoci a regenerácie vojnou zniceného hospodárstva. Na celkovom objeme priamych zahranicných investícií vo svete má rozhodujúci podiel USA (podiel FDI z USA je neporovnatelne väcší ako podiel FDI ktorejkolvek inej krajiny). Za USA potom nasleduje Japonsko a krajiny Západnej Európy. Medzi týmito troma oblastami sa tým pádom vytvára akýsi trojuholník hospodárskej spolupráce. FDI sa stali jedným z hlavných prostriedkov medzinárodného obchodu a v znacnej miere ovplyvnujú ekonomické vztahy medzi štátmi. Z politického hladiska sa od týchto investícií ocakáva predovšetkým zvyšovanie národnej výroby, nárast zamestnanosti a zlepšenie životnej úrovne. Nezanedbatelný význam má aj prínos nových technológií a výrobkov do ekonomiky prijímajúcej krajiny a okamžitý priaznivý úcinok na platobnú bilanciu štátu. Velkú väcšinu FDI realizujú velké firmy v súkromnom vlastníctve – nadnárodné korporácie (multinacionálne a transnacionálne spolocnosti). Práve prostredníctvom investícií do zahranicia zvyšovali nadnárodné korporácie v posledných desatrociach svoj obrat až sa rozvinuli do neohrozitelných mnohonárodných ekonomických gigantov. Znacná cast toho, co býva dnes oznacované ako „zahranicný obchod“ predstavujú práve pohyby tovaru a kapitálu vo vnútri globálne organizovaných firiem. Cielom ich stratégie je zvýšenie ziskovosti na celom retazci, tvorenom jednotlivými clánkami globálnej korporácie. Globálna firma organizuje svoju cinnost, od výskumu a vývoja cez výrobu a distribúciu až po konecný predaj a marketing, ako medzinárodne integrovaný celok. Cerpá suroviny z najlacnejších zdrojov, vyrába, prípadne kompletizuje výrobky na miestach s najlacnejšou pracovnou silou a svoje manažérske a technické zdroje využíva co najekonomickejšie. To jej umožnuje vystupovat na trhoch jednotlivých krajín velmi pružne a efektívne. V konkurencnom boji s domácimi firmami býva preto velmi casto úspešnejšia, co môže viest k postupnému slabnutiu až zániku malých firiem. Z toho vyplýva, že ked na trhu pôsobí iba jedna velká spolocnost, táto má dominantné postavenie. To casto vedie k vytvoreniu monopolu a jeho zneužívaniu. Štát, v ktorého ekonomike dominujú zahranicné spolocnosti sa postupne stáva závislým na ich hospodárskej stratégii a je prenho potom velmi tažké udržat si svoju celkovú politickú a hospodársku silu (je tým scasti oslabovaná a narúšaná jeho zvrchovanost a samostatnost). V konecnom dôsledku to neznamená globalizáciu, ale práve bipolarizáciu, ciže akési rozdelenie sveta na bohaté a silné krajiny na jednej strane a chudobné a závislé krajiny na strane druhej. Bohatými krajinami sú tie, ktoré sú domovskými pre spolocnosti, prejavujúce sa ako multinacionálne korporácie a vychádzajú z nich investície do zahranicia (materské krajiny). Pomocou FDI si tieto štáty vytvárajú vplyv v ostatných štátoch a cím dalej tým viac upevnujú svoju hospodársku a politickú silu. Chudobnými krajinami sa zase stávajú tie, ktoré sú príjemcami investícií zo zahranicia a ich ekonomika sa postupne stáva závislou na iných štátoch (hostitelské krajiny). Na druhej strane, ked na trhu jedného štátu pôsobia dve, alebo viacero rovnako silných spolocností v danej oblasti, môže to mat velmi kladný úcinok. Vytvorí sa totiž rovnocenný konkurencný boj, v ktorom má každá zo spolocností rovnaké podmienky a šance a navzájom sa ovplyvnujú. Tento stav je asi najvhodnejší, nakolko najviac vyhovuje zákazníkovi, ktorý má možnost výberu. Preto by sa mal klást velký dôraz na protimonopolné zákony a k legislatíva by mala ekonomickú situáciu smerovat práve k takémuto stavu. Obavy z velkých investícií zahranicných firiem sa prejavujú najmä v malých ekonomikách. Casto sa tiež poukazuje na možné nepriaznivé dlhodobé úcinky FDI na platobnú bilanciu (únik ziskov, licencných poplatkov, atd.). politika zahranicných firiem sa môže ukázat nezlucitelná s cielmi národnej ekonomickej a sociálnej politiky, s ohladom na národnú bezpecnost. Rozlicné aspekty pôsobenia priamych zahranicných investícií a odlišné národné ciele viedli k rôznorodým reakciám jednotlivých vlád a ku kontrole FDI. Pokial ide o odlev kapitálu vo forme FDI, väcšina vlád nepristupuje k nijakým obmedzeniam. Pokial však ide o prílev kapitálu a investícií zo zahranicia, vytvorilo sa široké spektrum prístupov: od nebráneného prílevu (s výnimkou prípadov, ked prílev kapitálu ohrozuje národnú bezpecnost) až po velmi silné reštrikcie, späté s protekcionárskou politikou. VI. Spolocensko-politická globalizácia Ruka v ruke s globalizáciou ekonomiky prichádza do jednotlivých krajín aj globalizácia, v zmysle spolocensko-kultúrnom a politickom. Politicky sa prejavuje najmä zmenou rôznych zákonov a právnych noriem, ich reformy podla akéhosi „svetového štandardu“. Tento právny štandard je pre rozvoj demokracie nepopieratelne prínosný, nakolko vo všetkých štátoch vytvára rovnaké podmienky a prostredie pre život. Popri tom však globalizáciou prechádza aj celá kultúra a spolocnost, pri com sa už však názory a postoje rôznia. Vo všetkých krajinách ovplyvnených globalizáciou totiž vystupujú rovnaké spolocenské trendy a postupne zanikajú odlišnosti, ktoré sú týmto krajinám vlastné. Vytvára sa tak akási „globálna kultúra“, ktorá sa prejavuje ako kultúra konzumnej spolocnosti. Vo väcšine štátov potom na jej úkor zanikajú tradicné hodnoty. To je prícinou vzniku mnohých problémov s odporom voci akémukolvek prejavu globalizácie, ci už ekonomickej alebo spolocenskej. Vzniká akýsi nový „univerzálny medzinárodný životný štýl“, zasahujúci módu, ludské správanie, jazyk, atd. Významnú úlohu pri spolocensko-politickej globalizácii zohrávajú médiá a informacné technológie. V posledných rokoch sa rapídne urýchlil ich rozvoj a ešte viac sa tým pádom posilnil vplyv médií ako šíritelov informácií. Vzhladom na to a prispením niektorých dalších skutocností (osobné, alebo politické záujmy vlastníkov súkromných médií, ich zahranicné vlastníctvo, atd.) sa médiá, hlavne v súkromných rukách, stali v podstate šíritelmi myšlienok globalizacnej kultúry. V globálnom spolocnosti sa totiž informácia, jej dostupnost a miera objektivity stáva jednou z najdôležitejších vecí pri presadzovaní politických záujmov. Casto sa stáva, že sa mediálna kultúra spája s kultúrou konzumnou a býva bez rozdielov považovaná za jeden z nástrojov globalizácie. Proti tejto tendencii k rovnakosti, univerzalizmu a medzinárodnosti sa presadzuje významná protitendencia. Prejavuje sa odporom proti uniformite, túžbou presadit jedinecnost národnej kultúry a jazyka, odmietaním cudzích vzorov. Tieto trendy nie sú protirecivé, ale sú navzájom hlboko späté. Cím väcšmi sa životný štýl zjednocuje, tým tvrdšie sa ludia pridržajú starých hodnôt ako je náboženstvo, kultúra a dejiny. Cím viac sú si vonkajšie svety podobnejšie, tým viac sa ludia opierajú o tradície, ktoré ich rozdelujú. Proti rastúcej homogenizácii je nutné sústredit sa na zachovanie identity, ci už ide o identitu náboženskú, kultúrnu, národnú, jazykovú alebo rasovú. VII. Odporcovia globalizácie Tak, ako sa cím dalej tým silnejšie prejavuje globalizácia, tým viac je vidiet aj odpor voci nej a tým silnejšie sú hlasy rôznych kritikov, volajúcich po náprave. Odpor a nesúhlas s globalizáciou prichádza z mnohých strán a má viacero dôvodov, ci už opodstatnených alebo cisto iluzórnych. Odporcovia globalizácie sa delia na viacero hlavných smerov, z ktorých sa potom oddelujú rôzne menšie skupiny. Všetky tieto smery majú nieco z názorov spolocné, avšak v inom sa zas diametrálne rozchádzajú. Prvý z hlavných smerov odporu voci globalizácii predstavuje extrémistická lavica. Rozdeluje sa na viacero rôznych druhov, zo známejších napr.: sociálni, revolucní anarchisti, radikálni socialisti, komunisti, atd. Títo lavicoví extrémisti sa organizujú zväcša do rôznych hnutí, organizácií (legálnych i nelegálnych), obcianskych združení, prípadne strán. Prejavujú sa hlavne politickou a agitacnou cinnostou, charakteristické je organizovanie demonštrácií. Tieto prejavy bývajú väcšinou nenásilné, avšak pri významnejších udalostiach casto prerastajú do rozsiahlych násilností a konfliktov s poriadkovými zložkami. Vtedy sa prejavuje aj militantná zložka týchto extrémistických organizácií, ku ktorej sa ale žiadna z nich nehlási. Ideológia lavicových extrémistov je velmi blízka ideológii komunistickej, ktorá po pár zmenách dostala názov sociálny (alebo revolucný) anarchizmus. Pojem globalizácia je pre nich synonymom k amerikanizácii a imperializmu. Taktiež hlásajú nenávist voci kapitalizmu a triednemu nepriatelovi, ktorým je pre nich bohatá „velkoburžoázia“ – zamestnávatelia, súkromný podnikatelia, atd. Ide im o presun moci do rúk pracujúcej triedy – proletariátu. Výsledkom má byt skutocná sociálna spravodlivost a spolocnost založená na naozajstnej rovnosti všetkých pracujúcich. Snaha o dosiahnutie tohto ciela pomocou diktatúry proletariátu má však hlboké historické korene a doteraz nikde nebola naozaj úspešná. Navyše socializmus a komunizmus sa nutne spája s internacionalizmom, co je tiež v istom smere globalizácia. Preto sa ideológia lavicových extrémistov javí ako iracionálna, cisto utopická a idealistická. Pravdepodobnejšie sa môže zdat, že za ich presvedcením stojí skôr závist a neschopnost prispôsobit sa ako pevné presvedcenie o sociálnej nespravodlivosti a vykoristovaní robotníckej triedy. Druhou skupinou odporcov sú ekologisti. Názory v rámci tohto smeru sa už dalej nerozlišujú a preto sú títo odporcovia globalizácie delia len do niekolko málo hnutí a organizácií, ktoré sú takmer všetky legálne. Prejavujú sa tiež väcšinou nenásilne pomocou demonštrácií, no velmi casté sú tiež rôzne nátlakové akcie a blokády. Predmetom ich kritiky sú najmä organizácie, spájajúce sa s globalizáciou (predovšetkým Svetová banka), ktorých niektoré projekty na pomoc rozvojovým štátom mali velmi nepriaznivý vplyv na životné prostredie a spôsobili ekologické katastrofy. Kritizujú taktiež neohladuplnost kompetentných vplyvných ludí s akou sa ženú za ziskom aj napriek nenapravitelnej devastácii životného prostredia. Poniektoré ich protesty sa môžu zdat prehnané alebo bezúcelné, avšak velká väcšina javov ktoré kritizujú má svoje opodstatnenie. Pre celkový proces globalizácie sú preto ekologisti skôr prínosnou kritikou ako odporcami a ich varovania by sa nemali brat na lahkú váhu. Tretou pomerne rozsiahlou skupinou odporcov je krajná až extrémistická pravica. Takisto ako lavica sa aj pravicoví odporcovia globalizácie rozdelujú na niekolko skupín. Sú nimi nacionalisti, nacionálni šovinisti, neonacisti, alebo tažko zadefinovatelní pravicoví extrémisti. Umiernenejšia cast tohto politického spektra je organizovaná do strán, alebo obcianskych združení (vo väcšine legálnych, alebo pololegálnych). Radikálnejšie krídla, kam patria hlavne neonacisti a dalšie rôzne typy pravicových extrémistov sa organizujú do nelegálnych militantných a politických hnutí a organizácií. Náplnou väcšiny z nich je výroba alebo distribúcia propagacných, informacných a agitacných materiálov, prípadne organizácia rôznych akcií a pod. Cinnost niektorých ja však špecifikovaná cisto na násilné prejavy vo forme teroristických útokov alebo prenasledovania urcitých skupín, oznacených ako nepriatelské. Prejavy týchto však v nie sú velmi casté. Ideológiou nacionálnych šovinistov je v podstate nenávist k iným (všetkým ostatným) národom a etnikám, tým pádom popierajú a odsudzujú akúkolvek globalizáciu, medzinárodné priatelstvo a spoluprácu. Pre toto presvedcenie neudávajú prakticky žiaden logický dôvod a preto sa javí byt ako znacne iracionálne a umelé. Nacionalisti, v dnešnom ponímaní a neonacisti majú v otázkach odporu proti globalizácii prakticky názor skoro rovnaký. Globalizáciu považujú za snahu urcitých „vyšších kruhov“ o svetovládu a porazenie suverénnych a silných národných štátov. Pod pojmom „vyššie kruhy“ rozumejú najvýznamnejších svetových financníkov a najvplyvnejších politikov, z ktorých mnohí sú židovského pôvodu, ciže svetové „židovstvo – sionizmus“ , slúžiace záujmom vytýceným svojím náboženstvom. Mnoho dalších politikov, alebo vplyvných ludí, ktorí nie sú priamo Židmi oznacujú ako „slobodomurárov“, alebo prisluhovacov. Globalizáciu a medzinárodnú integráciu, v dnešnom slova zmysle odmietajú pretože v nej vidia oslabenie národných štátov, a s tým súcasný zánik tradicných hodnôt a národných princípov, ktoré považujú za najdôležitejšie. Charakteristické tiež je odpor a casto nenávist k pristahovalcom, lebo v nich taktiež vidia hrozbu oslabenia národnej idei na úkor idei kozmopolitizmu a multikultúrnosti. Niektoré z problémov na ktoré títo odporcovia globalizácie poukazujú majú svoje opodstatnenie a preto sa ich ideológia nedá oznacit ako cisto záporná alebo kladná, Co sa týka východísk sa tu názory jednotlivých podskupín velmi rôznia a spektrum ponúkaných východísk siaha od umiernených ciastocných reforiem až po radikálne revolucné kroky. Poslednou významnejšou skupinou odporcov globalizácie sú jednotlivý samostatní ekonómovia, politológovia a sociológovia. Je tažké zaradit ich do nejakých podskupín, pretože pokrývajú celé názorové spektrum, od umiernených až po radikálne kritických, od cistých teórií po praktické pripomienky. Námietky niektorých sa týkajú iba zopár konkrétnych bodov a prejavov globalizácie, iný zas kritizujú globalizáciu ako celok a zásadnú chybu, omyl v smerovaní ludstva s katastrofickými následkami vo všetkých smeroch. Pokial berieme túto skupinu ako jeden celok, predstavuje asi najväcší prínos z pomedzi všetkých skupín odporcov, nakolko ako jediní ponúkajú konkrétne a najlahšie prijatelné riešenia a východiská zo vznikajúcich problémov, ktoré globalizácia so sebou prináša. VIII. Predstavitelia globalizácie Pojem „globalizácia“ býva neodlúcitelne spájaný s cinnostou niekolkých mnohonárodných obchodných a politických inštitúcií. Sú nimi z obchodných organizácií najmä: Svetová banka – SB Medzinárodný menový fond – MMF Z politických a vojenských sú to hlavne: Organizácia spojených národov - OSN Severoatlantický pakt – NATO Popri týchto najväcších organizáciách existujú ešte menšie, lokálnejšie organizácie, alebo inštitúcie zaoberajúce sa konkrétnymi problémovými oblastami. V 90. rokoch nadobúda formovanie celosvetových hospodárskych kontaktov ešte výraznejšiu podobu ako v predchádzajúcich desatrociach. Za jeden z hlavných trendov s celosvetovým dopadom, presadzujúcich sa na prelome 20. a 21. storocia býva oznacovaná konjunktúra (vzostup výroby a obehu) globálnej ekonomiky – „Ekonomické sily vo svete sa prelievajú cez národné hranice: výsledkom toho je viac demokracie, viac slobody, viac obchodu, viac príležitostí a väcšia prosperita. Svet prechádza od obchodnej výmeny medzi jednotlivými krajinami k jednej ekonomike. Jedna ekonomika, jeden trh – to je najbližší prirodzený stupen v hospodárskych dejinách civilizácie.“ (cit. John Naisbitt, Megatrendy 2000) Proces znovurozdelovania ekonomických úloh medzi jednotlivými národnými ekonomikami, ku ktorému v súcasnosti dochádza, prispieva k prehlbeniu ich ekonomickej závislosti. Globálna ekonomika, ktorá sa o tento základ opiera, predpokladá úplne volný obchod, teda vytvorenie rovnakých podmienok, aké v oblasti obchodu existujú a úspešne fungujú vo vnútri národných ekonomík. Zbližovanie v tejto oblasti asi najzretelnejšie dokumentujú integracné procesy v západnej Európe. Volný obchod zohrával klúcovú úlohu v doterajšom vývoji Európskych spolocenstiev a je aj nadalej oporou ich dalšieho ekonomického vývoja smerom k Európskej únii. IX. Záver Na záver mojej seminárnej práce je podla môjho osobného názoru potrebné ešte raz zopakovat jeden velmi dôležitý fakt, ktorý si velmi vela ludí v súcasnosti bohužial neuvedumuje, alebo lepšie povedané, nechce, nemá záujem si tento fakt uvedomit. Týmto principiálnym faktom je to, co som už v úvode tejto seminárnej práce spomenul a

na záver to spomínam ešte raz:

Globalizácia sa nedotýka len urcitých jednotlivcov, ale každého z nás. „Globalizácia je fakt, nie otázka politickej volby.“.