Filozofia 20. storocia - Existencializmus J. P. Sartra Filozofia 20. Storocia Existencializmus J.P.Sartra Najznámejším a najpopulárnejším predstavitelom existencializmu svojej doby bol nepochybne Jean-Paul Sartre (okrem iného autor mnohých populárnych literárnych diel, za všetky: román Hnus, divadelné hry Muchy, S vylúcením verejnosti…, filozofické diela budú dalej spomenuté). Sartre sa odlišoval od ostatných predstavitelov francúzskeho existencializmu najmä rozsahom svojho vzdelania. Bol ako interpretom Husserlovej fenomenológie, rovnako znalý aj Heideggerovho ucenia, kedže vzdelanie získaval na nemeckých univarzitách. V jeho práci sa odráža tiež tradícia francúzskej filozofie ale aj výrazný a originálne vyložený hegelovský vplyv, ktorý Sartre získal v Kojevovych prednáškach. Podla Kojeva “nie je existencia vlastnostou vecí, je bytostne úzkym spojením s nevysvetlitelným rizikom”. Týmto je ovplyvnená velká cast francúzskej filozofie šestdesiatych rokov a podobné myšlienky sa potom objavujú v diele Sartrovom, predovšetkým v jeho stati Existencializmus je humanizmus. Sartre delí existancionalizmus na krestanský (existencializmus Jaspersa a Marcela) a ateistický existencializmus Heideggera a samého seba a charakterizuje ho tvrdením: existencia predchádza podstatu, cim naznacuje, že vo filozofii je potrebné vychádzat zo subjektivity. Tvrdenie, že existencia prechádza podstau znací, že clovek JE inak než veci a túto diferenciu je možné vidiet práve na vztahu existencie a podstaty. Vo svete stvorenom zase platí, že podstata predchádza existencii, a teda aj podstata cloveka predchádza pred jeho existenciou. Sartre ale tvrdí, že “náš svet je bez boha” a existencializmus tento fakt berie do úvahy. Ak neexistuje boh, existuje najmenej jedna bytost, existujúca predtým, než je možné vymedzit túto bytost pojmom, a je nou clovek (podla Heideggera “Dasein”), alebo ludská realita. Teda najprv existujem a potom vo svojej existencii sa sám so sebou stretávam a vymedzujem sa. Najprv nie som nicím, stanem sa…A budem takým, akým sa urobím. Ludská podstata nie je daná vopred, pretože boh, ktorý by ju koncipoval nie je. “Clovek nielen že je taký akého sám seba berie, ale aj taký, akým chce sám byt a ako sám seba koncipuje po existencii.” ”Clovek sa stane tým co projektuje aby bol.”Jeho existencia je pred jeho podstatou. Kedže je teda existencia pred podstatou, ciže nie som tým, cím sa (len) chcem ucinit, je jasné, že clovek zodpovedá za to, co je. Existencializmus núti cloveka prevziat plnú zodpovednost za svoju existenciu. Cinom, ktorým realizujem to, cím chcem byt, rozhodujem sa, byt takým, akým podla mna mám byt. Je to volba hodnoty s univerzálnym dosahom. Zodpovednost za volbu je nesmierna. Svojou volbou samého seba volím všetkých okolo seba, volím akí by mali byt všetci ostatní. Moja volba je záväzkom a sloboda mi neumožnuje o nic sa opriet, na nic sa vyhovorit. Nevyhnutným sprievodným javom uvedomenia si nesmiernosti volby je úzkost. Úzkost sprevádza každú slobodu. Sartre uzatvára: “Sme sami bez výhovoriek… clovek je odsúdený byt slobodný.” Ak sa pozrieme na existencializmus podla sartra z filozofickej roviny, všimneme si už spomínaný vplyv Heideggera a Husserla, teda vplyv fenomenologie a fundamentálnej ontológie už v podtitule jeho hlavného filozofického diela Bytie a nicota, Pokus o feneomenologickú ontológiu. Co teda znamená podla Sartra intenconalita? Je to neustále zameranie vedomia na nejaký ciel, vždy za niecím íst.Nejde tu však o pohlcovanie a pretváranie vecí mieneným vedomím na vlastné obsahy, lebo veci nemôžu do vedomia vstupovat a byt alebo stáavat sa jeho súcastou, kedže sú od vedomia odlišné. Mienené vedomie je však veciam nablízku, veci sa mu ukazujú, teda ono a svet sú spolu, sú zároven, aj ked je svet mimo vedomia, ale vztahuje sa nan. Vedomie sa rozpína smerom k veciam, no nemôže ich “vlastnit”, previest na seba. Je úplne círe a neobsahuje nic, okrem neustáleho pohybou smerom von zo seba. Vedomie nepretržite nieco mieni, teda k niecomu smeruje, uniká od seba, nemá v sebe nijaké bytie. Kedže moje vedomie musí byt vždy vedomím niecoho, som sám vedomím “toho vo svete”, a to vždy, ked vnímam, poznávam, predstavujem si, spomínam… Pritom nikdy niesom v sebe, ale vždy som vo svete, okolo. Všetko je mimo, vrátane mna. Som mimo vo svete medzi vecami a s ostatnými. Toto Sartrovo círe vedomie bez obsahu, ktoré je jedine útekom zo seba, posunulo Sartra dalej než sa pred ním dostal Husserl. Jeho intencionalita je vedomím predchádzajúcim reflexiu. A predreflexívne vedomie je vedomím vedomia, teda nie je samo sebe predmetom, je to vedomie absolútne, bez prekážky, ktorá by ho zakalila – byt a javit sa je v nom identické. Dôležité je tiež, že pôvodné vedomie je neosobné, neexistuje v nom nijaké JA. Naše JA vzniká ako následná reflexia vedomia na seba a rozštiepenie na vedomia reflektujúce a reflektované. Predreflexívne vedomie je priesvitné zvláštne NIC, predmety a hodnoty sú mimo, a zároven je VŠETKO, je vedomím predmetov a hodnôt mimo. Apersonálne vedomie rodiace sa v reflexii, znamená, že Ja chápané ako vec zakrýva nekonecnú úplnú spontaneitu, lebo JA je NIECO vo svete. Ostat vo svojom JA ako vo veci, znací zbavovat sa absolútnej zodpovednosti. V Bytí a nicote sa Sartre pýta: “aké je bytie vedomia, bytie cloveka”. Vedomie musí byt pred reflexiou, aby ho bolo možné reflektovat musí predtým BYT. Vedomie je vždy vedomím vedomia, a vždy vedomím NIECOHO. Je potrbné ho definovat a spojit mienené. Je vždy mienením predmetu a aj seba samého. Z toho dalej vyplýva aj otázka bytia: spolu s bytím vedomia je dané aj bytie vecí. Hovoríme o bytí vedomia ako bytí pre seba a naproti tomu o bytí vecí, bytí v sebe. Bytie v sebe nemá vztah k tomu co nie je, jeho podstata urcuje jeho existenciu. Bytie pre seba je vedomie niecoho. Vedomie bytia pre seba je nicota. Vždy ked sa objaví bytie pre seba, ludská existencia, prichádza zároven negativita. Ludská existencia vo svojej schopnosti klást otázky otvára trvalú pravdepodobnost zápornej odpovede, za predpokladu, že to, na co hladám odpoved nie je. “Bytie cez ktoré vstupuje do sveta nicota, je také bytie, ktorému v jeho bytí ide o nicotu jeho bytia: bytie, ktorým prichádza na svet nicota musí byt svojou vlastnou nicotou.” Existencia – bytie pre seba, odlišné od bytia vecí, nie je pozitívne, separuje sa od vecí, je SLOBODNÉ. Sloboda nie je vlastnost cloveka, je to jeho existencia. Existencia ako bytie pre seba stavia svoje vlastné ciele a snaží sa o ich dosiahnutie. Záleží len a jedine na mne, ci okolnosti javiace sa ako prekážky, budú sa javit ako neprekonatelné alebo také, ktoré TREBA prekonat. Ak sa v prípade neprekonatelného sklonu jednat v rozpore so svojim cielom podrobím tomuto sklonu, prejavia sa prekážky ako neprekonatelné. Táto volba potvrdí predstieranie skutocného ciela, kedže jeho neuskutocnením som klamal sám seba. Toto je jasné uhýbanie pred slobodou. Prekážky poslúžili na to, aby som sa vzdal slobody a potvrilo sa, že niesom schopný svoju slobodu znášat. Podla Sartra nikdy niesom bytie v sebe, lebo projektovaním sa k niecomu co nie je, lebo iba má byt, toto bytie v sebe popieram. Motívy a podnety majú zmysel len vo vztahu k tomu, co projektujem. Vdaka slobode je moja existencia vždy nieco iné, než sa o nej dá povedat. Som navždy odsúdený existovat mimo bezpecia podstaty. “Clovek je odsúdený byt slobodný.” Sartre teda postavil svoj existencializmus na “neznesitelnej nutnosti byt tým, co sám zo seba urobíš”. Existenciu charakterizoval ako nepretržitý pohyb od seba k cielu, od minulého k požadovanému. Reflexiou na tento pohyb je pozorovanie, že vždy sa ocitám za minulostou, od ktorej ma ale nic neoddeluje, vždy sa dostávam za doposial ucinené tým, že vzápätí prekonávam vykonané a smerujem do budúcnosti (k projektovanému) a svojou podstatou budem až po smrti, ktorá ma uciní HOTOVÉHO. “Základný projekt ludskej existencie nenachádza zmysel, lebo je snahou o bytie pre seba v sebe, byt bohom, co je nemožné. Clovek je márne úsilie.” Tieto myšlienky ma oslovili, akokolvek sú vo svojej cistote a jednoduchosti vlastne nesmierne zložité. Možno každý uvažujúci clovek sa v živote skôr, ci neskôr pristihne pri uvažovaní o zmysle “pobytu” v tomto “divadle” a pýta sa na svoje poslanie. Sartre vlastne odpovedá, že je možné si ho vymysliet a potom sa vydat za ním, dokonca si zvolit aká bude cesta… Napadajú ma slovné spojenia a úslovia “Si strojcom svojho štastia”, “vzdušné zámky”… Zajtra ráno zase vstanem. Odídem z domu bez ranajok a budem sa cítit previnilo, za všetko co som nestihla, a už nikdy nedobehnem.