Demokracia v Afrike Hoci sa Afrika považuje za kolísku civilizácie, nedá sa to isté povedat o demokracii v nej. Afriku by sme mohli z hladiska kultúry a historického vývoja rozdelit na dva úplne odlišné celky: na severe je to svet po stárocia ovplyvnovaný Arabmi a islamom, južne od Sahary, tam kde islam prenikal iba sporadicky možno považovat Afriku ešte ako starú tradicnú spolocnost. Pre vývoj Africkej demokracie je príznacné dlhé obdobie vývoja v týchto dvoch samostatných celkoch a jeho náhle vystriedanie koloniálnymi pomermi, ktoré sa snažili posunút Afriku hned medzi moderné spolocnosti. Chýbajúci clánok v historickom vývoji zanechal na vývoji africkej spolocnosti výraznú medzeru, ktorá sa prejavuje aj v súcasnosti. Afrika bola pocas koloniálnych dôb hlavným cielom všetkých kolonistov, nielen ako zdroj surovín ale i ako odbytište výrobkov a trh. Tradicné šamanské ci iné kmenové autority boli nahrádzané umelo dosadenými koloniálnymi autoritami. Chýbal tu teda klasický vývoj spolocnosti formovanej od základov. Umelé autority sa aj umelo správali. Dovtedy rovnocenné obyvatelstvo presvedcili o svojej nadvláde, ktorá spocívala mnohokrát na diktátorských princípoch. Okrem toho kolonisti si rozdelili krajiny podla vlastných pravidiel, ktoré sa ani nesnažili rešpektovat etnické hranice. Tak sa stalo, že územia jedného etnika sa dostali pod právomoc dvoch ci troch kolonistov. Takýmto usporiadaním utrpel severný i južný africký svet, na juhu sa však prejavil výraznejšie, pretože na severe sa postupne presadil jednotiaci prvok islamu. Proti koloniálnej nadvláde vznikali na viacerých územiach Afriky spolky združujúce hlavne cernošské obyvatelstvo odsunuté kolonistami na vedlajšiu politickú kolaj, kde sa im coraz viac vzdalovali nielen politické ale i sociálne ba i ludské práva. Okrem Panafrického spolku je najznámejší Africký národný kongres (ANC). ANC vznikol v roku 1912 v Juhoafrickej republike najprv s cielom prekonat kmenové a národnostné rozdiely a zjednotit juhoafrický národ proti panstvu Britov a Búrov a boj za rasovú rovnoprávnost a odstránenie diskriminacných zákonov. Zakladatelmi boli africkí vlasteneckí intelektuáli a kmenoví nácelníci. V prvých desatrociach to bola iba protestná organizácia, no v 50-tych rokoch už najväcšie masové hnutie (100 tisíc clenov). S rozvojom priemyslu získava ANC coraz silnejšie postavenie vdaka odborom. Medzitým sa v JAR v roku 1948 zavádza apartheid - zákon o rozdelení obyvatelstva na biele, cierne a farebné a v roku 1950 registrácia cierneho obyvatelstva. Z protestnej organizácie sa odštepuje militantné krídlo (Panafrický kongres). Aj vdaka tomu je v roku Africký národný kongres (ANC) zakázaný a jeho vedúci predstavitelia uväznení, Mandela a jeho siedmi komplici na doživotie. Kongres sa presúva za hranice JAR, odkial vyvíja sabotážne akcie pod názvom Kopija národa. V polovici 80. rokov sa dostáva do konfliktu s ostatnými spolkami vrátane PAC. Situácia v JAR sa mení za prítomnosti prezidenta De Klerka. Ešte pred svojim dosadením do postu prezidenta sa stretáva vo väzení s Mandelom, ktorého prepúšta z celoživotného väzenia. ANC sa obnovuje, uzatvára dohody s ostatnými cernošskými organizáciami. V roku 1994 sa konajú v krajine prvé demokratické volby s úcastou cernošského obyvatelstva. ANC získava presvedcivé vítazstvo a Mandela sa stáva prezidentom. Odstúpil v roku 1997 a nahradil ho Thabo Mbeki. Rozpad koloniálneho systému v Afrike bol predznacený krvavými povstaniami proti koloniálnym vládcom. Známy je krvavý konflikt v Alžírsku, kde sa proti francúzskym kolonistom postavili alžírski separatisti. Ani po rozpade kolónií nenastal v Afrike pokoj. Väcšina štátov mala hned po svojom vzniku demokratickú ústavu, postupne však v niektorých krajinách získavali prevahu marxisticky orientované diktátorské, casto až vojenské režimy, ktoré spôsobili katastrofálny stav hospodárstva a chudobu väcšiny obyvatelstva. Až zaciatkom 90-tych rokov dvadsiateho storocia nastáva ciastocná demokratizácia (Konžská demokratická republika, Pobrežie slonoviny, Benin, Togo, Gabon, Angola, Mozambik, Rwanda, Buinea-Bissau, Kamerun, Zambia, Zimbabwe, ...). Velkú úlohu v týchto nových demokraciách zohrávajú staré kmenové tradície, hlboko zakorenené medzikmenové nepriatelstvá vyvolávajú krvavé konflikty: Hutovia - Tutsovia v Zaire, Hausovia - Ibovia v Nigérii.. Situácie sa zvládajú len s nasadením mierových síl OSN. Situácia s demokraciou teda nie je v Afrike dobrá ani v súcasnosti. Naozaj tu chýbajú tradície v utváraní demokratických spolocností. Aj ked v minulosti, ešte pred príchodom kolonistov tu boli urcité crty demokratického zmýšlania. Ja osobne si neviem predstavit ako by fungovalo kmenové spolocenstvo bez porady „rady starších“. Ani najväcší šaman nemal úplné vetovacie právo. Ich hodnoty ležali podobne ako u nácelníkov amerických indiánov niekde na hranici medzi velradcom a hlavným liecitelom. K dôležitému rozhodnutiu muselo príst po dohode. Z afrického historického kontextu trochu vyniká spolocnost starovekých Egyptanov. Jedna z prvých civilizácií však vznikla na celkom špecifickom podklade. Životodarné vlastnosti Nílu sa dali využit iba v dobre organizovanom spolocenstve s presnými pravidlami. Preto sa netreba cudovat, že hlavný organizátor spolocnosti sa velmi rýchlo vyšvihol do „božského“ postavenia. Je to v Afrike ojedinelý prípad, hoci sa v histórii zopár podobných, ale v ovela menšej mierke vyskytol viackrát: ríše v povodí Nigeru ci Konga. Z takýchto kmenových spolocenstiev sa vdaka kolonistom stali ríše „na kolenách“. Postupne strácali obyvatelstvo i prirodzené autority. Na šamanov sa zabudlo a ked sa vymanili z koloniálneho vplyvu neostávalo im nic iné iba prebrat vzor demokracie od kolonistov. Bolo by to fajn, keby sa nezabudlo na množstvo etník, ktoré sa nedopatrením dostali do umelých hraníc. Tie sú zdrojom dalších roztržiek. No i ked odhliadneme od etnickej rôznorodosti, nemožno ani len pomysliet na zlepšenie demokracie v Afrike. Nehovorí sa onej vela, cosi napovie vražda prezidenta v Demokratickom Kongu, kde bol síce slúbený demokratický proces, ale je sprevádzaný pocetnými nepokojmi a politickými krízami., ciže z toho vyplýva, že zdravotnícke a sociálne služby sú znacne obmedzené, takisto aj školstvo. nedokoncené demokratické volby v Zimbabwe a všadeprítomná korupcia v Nigérii, ktorá získala nezávislost v roku 1960 (tak ako väcšina afrických štátov), v súcasnosti je tam vojenská vláda, ktorá aj ked nemá velkú podporu obyvatelstva drží moc vo svojich rukách. Neviem, ci demokracia sa stane základným pilierom africkej spolocnosti. Cosi sa crtá v JAR, no stále silnejšie sa tento plamienok na ciernom kontinente prekrýva dymom v ostatných castiach. Dalo by sa povedat, že severná - islamská Afrika je z hladiska demokracie na tom lepšie ako južná., no Sudán je USA oznacený ako jeden zo štátov, kde je semenište terorizmu. V Alžírsku sa tiež vystriedalo kopec nepokojov,ešte v súcasnosti tam je vojenská vláda, ktorá prevzala moc v roku 1992, kvôli tejto forme vlády znacne poklesol pocet Európanov, ktorí tam dovtedy boli. _____________ _________
Zdroje: