Civilná štruktúra NATO
ŠTRUKTÚRA ALIANCIE
Od vzniku aliancie jeho tvorcovia venovali vždy velkú pozornost organizacnej štruktúre aliancie a zdokonalovaniu jej mechanizmu. Vždy sa presadzovala zásada, že každý clen, velký ci malý, má rovnaký hlas vo všetkých organizacných štruktúrach. Zásada jednomyselného prijímania rozhodnutia stále platí. Vo vyše 50-rocnej histórii spojeneckého zväzku však v rôznych obdobiach – najmä v 60. a ciastocne aj 70. rokoch dochádzalo k tomu, že ten-ktorý clenský štát verejne oznámil svoje výhrady, alebo aj nesúhlas k niektorým bodom prijímaného záverecného komuniké Severoatlantickej rady. Kritické postoje niektorých partnerov voci iným sa dokonca dostávali na verejnost, co bolo tiež dôkazom demokratického ovzdušia panujúceho v rámci spolocenstva. Tento princíp výrazným spôsobom doposial posilnuje celkovú prestíž i priaznivý obraz Severoatlantickej aliancie. V súlade s touto zásadou sa od vzniku NATO budovali civilné i vojenské orgány aliancie. Dá sa povedat, že táto výstavba za 50 rokov jeho existencie prešla troma výraznými etapami. Prvá, od vzniku spolocenstva, trvala v podstate od roku 1966. Druhá zaznamenala podstatné zmeny vo vývoji štruktúry, ktoré zostali v platnosti v podstate až do skoncenia studenej vojny. Tretia etapa, ktorá sa zacala v novej situácii po politických a spolocenských zmenách v Európe na prelome 80. a 90. rokov 20. storocia (pád berlínskeho múru, zánik Varšavskej zmluvy a rozpad Sovietskeho zväzu, ako aj nadviazanie priamych kontaktov medzi NATO a štátmi strednej a východnej Európy spolu s ich zblížením s alianciou) trvá doposial. Aliancia postupne prispôsobuje organizacnú štruktúru svojich politických a vojenských orgánov novým úlohám, ktoré v tomto období zacala plnit. Ide predovšetkým o posilnovanie bezpecnosti a mieru v Európe a s tým spojeným vysielaním misií do problémových a krízových oblastí. Rovnako velký dôraz sa v aliancii prikladá jej postupnému rozširovaniu o nové clenské štáty zo strednej a východnej Európy. Jeden z prvých predpokladov dovršenia tohto ciela je uskutocnovanie úloh vyplývajúcich z dokumentu Partnerstvo za mier.
POLITICKÉ ORGÁNY ALIANCIE
Najdôležitejším a vrcholným politickým orgánom od vzniku aliancie je Severoatlantická rada. (Casto sa iba používa iba výraz „Rada“.) pôvodne ju mali tvorit ministri zahranicných vecí, ktorí sa mali schádzat pravidelne raz do roka. Postupom casu sa však ukázalo, že vzájomné pravidelné konzultácie si vyžadujú mat taký pohotový a pružný orgán, ktorý sa môže kedykolvek operatívne zíst a zároven byt v styku s najvyššími predstavitelmi vlády svojej clenskej krajiny. Preto na zasadaní v Lisabone (20. – 25. februára 1952)sa prítomní ministri zahranicných vecí dohodli, že zasadania Severoatlantickej rady sa budú konat nielen na ministerskej úrovni, ale aj na úrovni stálych predstavitelov pri NATO. (Ked sa Severoatlantická rada stretáva v tejto podobe, oznacuje sa aj za „Stálu radu“.) Úlohou „Stálej rady“ je byt neprestajne pripravený na prerokúvanie akýchkolvek otázok dotýkajúcich sa politických alebo vojenských záujmov aliancie ako celku alebo jej jednotlivej clenskej krajiny. „Stála rada“ sa stretáva najmenej raz za týžden. Aby clenovia tejto novej „Stálej rady“ mohli splnit svoje poslanie, rozhodli sa vlády spojeneckých štátov poverit šéfov svojich misií takými právomocami, ktoré im v neprítomnosti ministrov umožnujú prijat významné záväzné rozhodnutia. Rozhodnutia Severoatlantickej rady majú vdaka tomu rovnakú silu a platnost bez ohladu na formu, v ktorej sa schádzajú. Rozhodlo sa tiež , že každú clenskú krajinu bude sprevádzat delegácia (diplomatická misia) zložená z poradcov a expertov na problematiku, ktorá bude v strede pozornosti NATO, ako aj z príslušného technicko-administratívneho personálu. Dalej sa rozhodlo, aby vedúci delegácie vo vedúcej funkcii a hodnosti mimoriadneho a splnomocneného velvyslanca bol akreditovaný pri medzinárodnom sekretariáte NATO, na cele ktorého je generálny tajomník aliancie. Toto zásadné rozhodnutie platí do posial a štruktúra v sídle inštitúcií spojeneckého zväzku v Bruseli je toho dôkazom. Šéf delegácie „Stálej rady“ , jej další clenovia a personál sú úplne nezávislí od diplomatickej misie akreditovanej v štáte, kde sa nachádza sídlo politických orgánov zväzku. Velvyslanec pri NATO je okrem ministra zahranicných vecí v priamom operatívnom spojení s dalšími vedúcimi politickými a vojenskými osobnostami svojej krajiny a postupuje celkom podla ich osobných direktív. Clenské štáty aliancie spolu s orgánmi NATO dokázali vždy pružne reagovat na také okolnosti, ktoré cinnost orgánov NATO mohli brzdit. Preto sa postupom casu zabehaný mechanizmus podla potreby zdokonaloval. Dosial platí zásada, že vrcholným orgánom Severoatlantickej aliancie je Severoatlantická rada na úrovni ministrov zahranicných vecí, aj ked v posledných rokoch to coraz castejšie schádza za úcasti šéfov vlád a štátov. Dodržiava sa tiež stanovená zásada o pravidelnom konaní dva razy do roka (prvé v máji alebo júni, druhé zaciatkom decembra). „Stála rada“ sa vo svojom Bruselskom sídle schádza minimálne raz a niekedy aj dvakrát v týždni. No v prípade potreby je pocet takýchto sedení neobmedzený. Všetky pracovné zasadania „Stálej rady“ i dalších orgánov aliancie sú prísne tajné a verejnost je o nich informovaná prostredníctvom tlacovej služby NATO, ktorá pohotovo oboznamuje akreditovaných novinárov v sídle aliancie. Osobitné miesto medzi sériou zasadnutí Severoatlantickej rady zaujímajú tie, ktoré sa konajú na najvyššej úrovni, t.j. za úcasti šéfov štátov a vlád clenských krajín. Prvé také sa uskutocnilo v dnoch 16. až 19. decembra 1957 v Paríži. Závery z týchto rokovaní majú najmä v poslednom case mimoriadny význam, pretože urcitú zásadnú orientáciu aliancie, ako aj jej postupné rozširovanie. Velmi dôležitými politickými orgánmi aliancie sú Výbor pre obranné plánovanie a Skupina pre jadrové plánovanie. Stretávajú sa bud na úrovni ministrov obrany, alebo na úrovni ministrov obrany, alebo na úrovni stálych predstavitelov, pricom sa na ich cinnosti zúcastnujú iba tie clenské štáty, ktoré participujú na integrovanej vojenskej štruktúre aliancie (co sú v praxi všetky štáty okrem Francúzska). Obidvom orgánom predsedá generálny tajomník NATO. Skupina pre jadrové plánovanie je pôvodu, na ktorej sa diskutuje o špecifických politických otázkach spojených s jadrovými silami aliancie. Výbor pre obranné plánovanie prijíma opatrenia, ktorými sa politické rozhodnutia prenášajú do vojenskej oblasti. Jeho rozhodnutia sú rovnako záväzné ako tie, ktoré prijíma Severoatlantická rada. V case studenej vojny každé takéto zasadnutie prerokovalo správu o vojensko-politickej situácii vo svete s prihliadnutím na možné dopady do oblasti pôsobenia aliancie. Podrobne sa zaoberala aj hodnotením ohnísk napätia, ci krízových oblastí. Túto informáciu podával minister obrany USA, ktorý v nej vždy venoval pozornost aj americko-sovietskym vztahom a vzájomným rokovaniam, prebiehajúcim na dvojstranných, ale i mnohostranných rokovaniach. Výbor pre obranné plánovanie a Skupina pre jadrové plánovanie majú v štruktúre aliancie stále dôležité postavenie, hoci bezpecnostné riziká sa zmenili. Rozhodujúcou mierov sa podielajú na realizácii vojenskej stratégie spojeneckého zväzku, na budovaní a rozvoji ozbrojených síl a ich vyzbrojovaní konvencnými i jadrovými zbranami. Napriek tomu ide o politické, nie o vojenské štruktúry. Aj skutocnostou, že im predsedá generálny tajomník NATO, co je vždy civilná osoba, aliancia zvýraznuje, že obrovská moderná vojenská sila je pod prísnou kontrolou civilných politických predstavitelov. Spomenuté hlavné konzultacné a rozhodovacie fóra aliancie sú podporované štruktúrou niekolkých desiatok špecializovaných výborov. V štruktúre politických orgánov aliancie má významné miesto funkcia generálneho tajomníka NATO. Aj ona vznikla na základe rozhodnutia Severoatlantickej rady vo februári 1952. pôvodne mal vykonávatel tejto funkcie stát na cele administratívneho a správneho aparátu, ktorý ako celok tvoril medzinárodný sekretariát. Hlavnou úlohou bola koordinácia zasadnutia jednotlivých orgánov aliancie a do istej miery aj príprava ich rokovacích programov. Navrhovaný kandidát do tejto funkcie býva spravidla skúsená politická osobnost (doteraz to ponajviac boli ministri zahranicných vecí a obrany), ktorá musí ovládat obidva oficiálne jazyky NATO – anglictinu a francúzštinu. Pred oficiálnym vymenovaním jednotlivé clenské štáty k navrhovanej kandidatúre vyjadrujú svoje stanovisko. Generálny tajomník plní dve funkcie. Po prvé ako predseda riadi Severoatlantickú radu(vrátane “Stálej rady“), Výbor pre obranné plánovanie a Skupinu pre jadrové plánovanie. Po druhé, riadi Medzinárodný štáb, civilný úrad s viac ako tisíckou zamestnancov. Funkcné obdobie generálneho tajomníka nie je obmedzené. Doteraz ju zastával niekdajší minister zahranicných vecí Holandska Joseph Luns (1. 10. 1971 – 24. 6. 1984). Prvým držitelom tohto postu bol lord Lionel Ismay vymenovaný 12. marce
- 1952. V britskej vláde zastával funkciu štátneho tajomníka na ministerstve
CIVILNÁ ŠTRUKTÚRA NATO
Národné orgány Stáli predstavitelia (velvyslanci pri NATO)
VÝBOR PRE SEVEROATLANTICKÁ
SKUPINA PRE
OBRANNÉ RADA (NAC)
JADROVÉ
PLÁNOVANIE
PLÁNOVANIE
(DPC) (NPG)
VÝBORY
PODRIADENÉ RADE, GENERÁLNY
TAJOMNÍK
DPC A NPG
MEDZINÁRODNÝ
ŠTAB
Zoznam skratiek:
DPC – Výbor pre obranné plánovanie NAC – Severoatlantická rada NPG – Skupina pre jadrové plánovanie Podmienkou demokratickej armády je civilná kontrola. Civilná kontrola je tiež predpokladom pre clenstvo v NATO. Vojenské sily sa budujú ako odpoved na konkrétne rizika. Vojak musí vediet vyhrat vojnu, politik musí hladat spôsoby, ako vojne predíst. Demokratický štát musí dbat o svoju bezpecnost. Mám na mysli bezpecnost takzvanú „vonkajšiu“, ci „vojenskú“. Niekedy pocujem otázku kto nás ohrozuje, proti komu sa chceme bránit. Presnejšie sa musíme pýtat proti comu. Samotná existencia štátu so sebou prináša urcité riziká a demokratické zriadenie, ktoré sa zaväzuje poskytovat svojím obcanom istotu, že ich práva a slobody sú zarucené, má pochopitelne rizík ešte viac. K zaisteniu existencie demokratického štátu musí byt vybudovaná efektívna ozbrojená zložka – armáda, ktorá je vyjadrením jeho suverenity, garantom jeho slobody a zárukou jeho nezávislosti. Väcšie množstvo vycvicených ozbrojených jednotiek pod centrálnym velením je síce úcinným nástrojom k riešeniu v rôznych kritických situáciách a umožnuje vyporiadat sa s protivníkom rôzneho druhu. Ale takáto vojenská sila v sebe obsahuje zárodok iného rizika – mohla by byt zneužitá, napríklad k vojenskému prevratu, ale nieje taktiež vylúcené, že inštitúcia, ktorá dostáva nezanedbatelný podiel z verejných prostriedkov, ktorá dáva verejné zákazky mnohým podnikom a ktorá ovplyvnuje významnú cast vdaka vojenskej službe, zacne uplatnovat neprimeraný vplyv na politické rozhodovanie. To by bolo v protiklade s poslaním armády: miesto aby demokraciu a slobodu obhajovala, stala by sa pre nich nezvládnutelným ohrozením. Preto sa z pravidla vytvára rozdielny ústavný a zákonný systém pre obdobie mieru a pre obdobie vojnového stavu alebo stavu ohrozenia. V období mieru je nutné armádu vytvárat a cvicit, ale musí byt zaistené, že nebude zneužitá. Vo vojnovom stave je armáda podla potreby mobilizovaná a stáva sa nástrojom, ktorým môžu politici, vláda so súhlasom Parlamentu, zaistit bezpecnost krajiny. Naša ústava popisuje fungovanie ústavných orgánov v mierovom stave a obsahuje množstvo riešení proti zneužitiu výkonnej moci, alebo systém záruk, ktoré zaistujú takzvanú civilnú kontrolu ozbrojených síl, ktorý obmedzuje vplyv armády na politické rozhodovanie. Keby sme použili biologické prirovnanie, bol by to imunitný obranný mechanizmus, ktorý likviduje infekciu, ale neohrozuje pri tom vlastné bunky a ich funkciu. Aké prostriedky civilnej kontroly sú najobvyklejšie? Ako prvé je zaistené, že vo vláde nieje zastúpený vojak, ktorý by mohol uplatnovat nepríjemný vplyv na rozhodovanie. Preto by v cele ministerstva obrany mal stát civilista, politik ktorý prevezme zodpovednost a starost za obranu krajiny, ktorý ale nieje „v uniforme“, ktorý nieje v služobnom pomere. Niekto sa môže spýtat, preco v období komunistického režimu spravidla naopak v cele obrany štátu stál generál. Je to u totalitných štátov zvykom, že k udržaniu moci totalitného systému je potrebné mocenské zložky a ich spoluúcast je vykúpená tým, že sú zastúpené v orgánoch, kde sa rozhoduje a tak majú väcší vplyv na vedenie krajiny. Komunistický režim si zaistoval kontrolu nad ozbrojenými silami dvojakým spôsobom. Jednak tým, že na všetkých úrovniach existovali paralelne k vojenským orgánom taktiež orgány KSC a vojenské rozhodnutia boli doprevádzané straníckym uznesením. To je neprijatelné v demokratickej spolocnosti s pluralitným systémom politických strán. Druhým prostriedkom kontroly bola všemohúca, všadeprítomná a obávaná vojenská kontrarozviedka prepletená so štátnou bezpecnostou. To je možné iba v policajnom štáte. Demokratické oddelenie vojska od vlády je zakotvené v zákonoch a poistkou vlastne je samotná existencia ministerstva obrany, ktorá je politickým orgánom, schopným komunikovat ako s vládou tak aj s armádou, ktorá je inštitucionálne oddelená. Ministerstvo pripravuje politické návrhy k zaisteniu obrany krajiny a predkladá ich vláde. Po schválení predloží tieto návrhy armáde (generálnemu štábu) zároven s potrebnými financnými prostriedkami. Ústavnou poistkou proti zneužitiu vojenských síl je taktiež to, že k vyhláseniu vojnového stavu a k nasadeniu vojenských síl v zahranicí je potrebný súhlas slovenského Parlamentu. Parlament taktiež rozhoduje o rozpocte a keby nejaká vláda pod vplyvom vojakov navrhovala neprimerané výdaje na obranu , parlament by takýto rozpocet pravdepodobne neschválil. Parlamentný orgán , výbor pre obranu a bezpecnost , prevádza ešte podrobnejšiu kontrolu nad tým , ako sa peniaze z rozpoctu používajú a ako armáda plní úlohy. Dalšou ústavnou poistkou je to , že prezident je vrchným velitelom ozbrojených síl , ciže bez jeho súhlasu k zneužitiu vojenských síl nemôže dôjst. Tiež skutocnost , že vojaci sa nemôžu povyšovat navzájom , ale že do generálskej hodnosti sú menovaný hlavou štátu , je istý druh poistky. Nezanedbatelným prvkom civilnej kontroly je verejnost , obcania , ktorí armádu platia zo svojich daní a majú právo na informácie a právo spolurozhodovat o tom , akú armádu chceme mat. K tomu je potrebné , aby o bezpecnosti písali žurnalisti , ktorí sú v problematike bezpecnosti vzdelaní. Pre odbornú orientáciu verejnosti i novinárov je dôležité , aby sa problematikou bezpecnosti zaoberali odborné inštitúcie a univerzity. Na akademickej pôde sa tiež spravidla odohráva podstatná cast diskusie o koncepciách zaistenia bezpecnosti štátu , pretože to je vážny odborný a vedecký problém , ktorý musí riešit každý štát co najprofesionálnejšie. Existuje ešte jedna poistka , ktorú ale nevieme vytvorit nejakým zákonom : je to profesionálna vojenská etika , stavovská cest , morálny kódex vojaka. Napríklad pri humanitárnych operáciách má každý vojak presne vymedzený právny rámec , pravidlá ci mandát. Vyššie uvedené podmienky civilnej kontroly sú alebo budú zakotvené v našom právnom predpise ( chystá sa návrh nového znenia ôsmych zákonov upravujúcich vojenskú problematiku ). Jedným z dôležitých prostriedkov prípravy obrany štátu sú základné strategické dokumenty , ktoré musia byt pripravené a schválené na politickej úrovni. Celkom sú to tri analytické dokumenty , z ktorých prvý , najobycajnejší , popisuje vonkajšie , zahranicné , záujmy a riziká štátu a to i nevojenského charakteru. Napríklad je každý štát závislý na dodávkach niektorých surovín ( energetických ) , má svoje obchodné a zahranicnopolitické záujmy , ktorých ohrozenie môže znamenat riziko pre samotnú existenciu štátu a jeho stabilitu. Z týchto najobycajnejších analýz potrieb , záujmov a rizík štátu sa odvíja druhý dokument , obranná stratégia , ktorý urcuje vo vnútri štátu zodpovednost za odstránenie ci zmiernenie hlavných rizík. Rizika môžu mat rôzny charakter , môžu byt vojenské , nevojenské , politické , obchodné , ekonomické , sociálne , atd. Predovšetkým sú riziká naliehavé , rýchle sa rozvíjajúcu a meniacu na konkrétnu hrozbu , iné riziká majú dlhodobý charakter a dôsledky sa prejavujú až po dlhšom case , ako napríklad niektoré druhy poškodzovania životného prostredia. Obranná stratégia urcí ktoré ministerstvo , ktoré dalšie inštitúcie nesú zodpovednost za prípravu protikrýzových opatrení a plánov. Každá zúcastnená inštitúcia , predovšetkým ministerstvo , musí vypracovat svoju stratégiu , ako splnit uložené úlohy v prípade núdzovej situácie. Klúcovú úlohu musí hrat strategický dokument ministerstva obrany , ktorý ku každému konkrétnemu riziku musí vediet priradit obranný program , schopný riziko eliminovat , zmenšit ci napravit dôsledky v prípade , že sa hrozba uskutocní. Každý program , plán , musí byt zabezpecený konkrétnymi ludmi , jednotkami a technickými prostriedkami. Ku každému programu musí byt naplánovaný príslušný výcvik. Blížiaci sa vstup do NATO znamená , že na naše jednotky budú kladené väcšie nároky – musia byt pripravené fyzicky , odborne aj jazykovo. Pri analýze súcastných rizík sa ukazuje , že ich môžeme rozdelit do niekolko skupín podla naliehavosti. Na niektoré riziká je potrebné reagovat behom niekolkých minút , v niektorých prípadoch máme na prípravu reakcie niekolko dní a u niektorých rizík by sme na prípravu pravdepodobne mali niekolko mesiacov. Podla toho musíme vytvorit aj vojenské jednotky : jednotky okamžitej reakcie , jednotky rýchlej reakcie a ostávajú bojové jednotky , ktoré z ohladom na cas môžu byt z velkej casti doplnené pri mobilizácii. Ukazuje sa , že najobtiažnejšie je pripravit sa na riziká , ktoré sa objavujú necakane a šíria sa velmi rýchle. V takom prípade vcasná reakcia znamená casto zmenšenie škody na minimum. U jednotiek urcených pre takéto situácie je dôležitá mobilita , casto dokonca v prvej fáze nieje potrebné mat k dispozícii vela síl , ale dôležité je byt rýchle na mieste. Pre slovenskú verejnost je dôležité , aby sme viedli verejnú diskusiu o tom , ktoré riziká považujeme za najzávažnejšie a akým spôsobom na ne chceme reagovat. Závažné je politické rozhodnutie , ci chceme byt pripravení reagovat na hrozby politickými prostriedkami ( v tom prípade nesie politickú zodpovednost vláda ) , alebo ci chceme pripravit príslušné programy pre ozbrojené sily a na urcité riziká v prípade nutnosti reagovat prostredníctvom armády. Tiež kvôli tomuto rozhodovaniu je nutná civilná kontrola armády , pretože armáda môže byt v pokušeniu riešit situácie tak , ako to vie , ciže ozbrojenou silou. Pritom môžeme použit zjednodušujúce prirovnanie : zatial co vojaci musia vediet vyhrat vojnu , politici sa musia snažit vojne zabránit. _____________ _________
Zdroje: