Je samozrejmé, že žiadny sociálny audit (a teda aj komunikačný), ktorý je postavený na hodnotení vychádzajúcom jedine z individuálnych skúseností posudzovateľa, by nemal žiadne opodstatnenie. Základom je preto nájdenie adekvátneho relačného systému, tj. nájdenie takej skutočnosti, voči ktorej by mali byť zisťované skutočnosti porovnávané. Mal by teda byť nájdený porovnávaný stav (etalón) na subjekte poznávania nezávislého merania. Porovnávaný stav môže byť realizovaný:

  • k obecne definovanému optimálnemu stavu (inak k stavu stabilne platnému) a
  • k stavu definovanému ako cieľ manažérskeho, personálneho a komunikačného snaženia.
Úloha auditu rastie predovšetkým pri jeho spájaní so zmenami, ktoré sa v podnikoch pripravujú a manažment organizácie vedome prispôsobuje všetky možné okolnosti, úspešnému zavŕšeniu týchto zmien. Prijatie zmien a najmä ich realizácie je závislé na postojoch pracovníkov, na miere ich stotožnenia sa so zmenami, na presvedčení o praktickej výhodnosti zmien pre ich osobu a pod.

Audit má tri úlohy (Surynek, Komárková, Kašparová, 2001):

  • Posúdenie stavu a odhalenie kritických miest. Táto úloha je asi základná. Bez posúdenia reálneho stavu sa akékoľvek návrhy budú vždy nachádzať v rovine dohadov. Pri posudzovaní stavu je sledovaná tak úroveň jednotlivých zložiek posudzovanej reality, tak aj ich vzájomné vzťahy. Výsledkom by mal byť presný popis reality s vyzdvihnutím podstatných skutočností, silných stránok organizácie, od ktorých sa odvíja úspešnejšie fungovanie a rozvoj. Mali by sa tiež zdôrazniť kritické miesta organizácie, ktoré by mohli byť zdrojom nesprávnych rozhodnutí.
  • Návrh na riešenie nedostatkov. Presné zmapovanie kritických miest alebo bežných nedostatkov a ich súvislosť s ďalšími skutočnosťami, umožňuje odhaľovať ich príčiny, ale taktiež ponúknuť prípadné nástroje ich riešenia. Za predpokladu, že žiadny sociálny jav nie je izolovaný a že riešenie zdanlivo okrajového problému sa môže dotýkať napríklad najvýznamnejších hodnôt a noriem, je dôležité návrh opatrení proti nedostatkom spojovať práve s kompletným posúdením, ktoré sociálny audit predstavuje.
  • Návrh rozvojového programu. Návrhy musia korešpondovať s cieľmi a zámermi posudzovanej organizácie a preto je nutné formulovať ich vo vzájomnej spolupráci s jeho zadávateľmi, tj. manažérmi, personalistami, ekonómami a pod.
Predmetom sociálneho auditu aplikáciou na komunikačnú oblasť je správanie, charakter väzieb, výnimočné osobnosti, zameranie členov, ale aj vplyv vonkajších podmienok na ich správanie. V správaní sa členov komunikačných štruktúr sledujeme predovšetkým ich základné vzory a normy správania sa, skúmame jednotlivé prvky komunikačnej kultúry, ktoré sa bezprostredne dotýkajú zaužívaných komunikačných modelov v správaní. Pri skúmaní charakteru väzieb jednotlivých účastníkov komunikačnej site analyzujeme väzby medzi nadriadenými a podriadenými a medzi spolupracovníkmi a taktiež sledujeme komunikačnú atmosféru pri týchto väzbách, či v nej prevažuje konflikt, spolupráca a pod. dôležitou stránkou týchto väzieb sú aj neformálne vzťahy a neformálna komunikácia. Zistená neformálna štruktúra väzieb pracovníkov je porovnávaná s fungujúcou komunikačnou sieťou a vzhľadom k tomu je analyzovaná vhodnosť pridelených úloh a rolí v komunikačnej sieti. V analýze jednotlivcov audit skúma výnimočné osobnosti a zameranie členov. V prípade výnimočných osobností sa audit nezameriava na presný popis každého pracovníka, ale sleduje sa len z pohľadu prínosu pre zabezpečenie úloh a naplnenia roly jednotlivca v pracovnej skupine. Skúma tiež zameranie členov, ich ašpirácie, požiadavky, priania, myšlienky a názory na okolnosti vlastnej práce a zamestnania v organizácii.