Zaciatok astronómie Najstaršie svedectvá o pozorovaniach nebeských telies, ako aj prvé nesporné astronomické poznatky nachádzame u starých kultúrnych národov, akými boli v Ázii Sumeri, Babyloncania a Cínania, v Afrike Egyptania, v Amerike Mayovia, v Európe Briti. Obrábanie pôdy a pestovanie polnohospodárskych plodín si vyžiadali usadlý spôsob života a velmi skoro aj snahu pochopit a predvídat pravidelne sa opakujúce javy prírody a oblohy. Pravdepodobne už v 5. tisícrocí pred n. l. sa zacal používat na astronomické merania gnómon, jeden z najstarších prístrojov astronómie. Približne 4000 rokov pred n. l. mali Sumeri už celkom presnú predstavu o štyroch svetových stranách. Egyptania v tom case už vedeli, že rok trvá 365 dní, že každorocne tesne pred záplavami Nílu sa ukáže na rannej oblohe hviezda Sírius (Sotis), a to približne po 70-dnovom období neviditelnosti (19. júla, heliaktický východ Síria). Na 15. februára 3379 pred n. l. pripadá písomná správa Mayov o zatmení Mesiaca, ide však zrejme o spätný výpocet zatmenia z ovela neskoršej mayskej kultúry. V Egypte už v 3. tisícrocí pred n. l. používali na meranie casu cez den slnecné hodiny. V období 2700-2400 pred n. l. využívali Egyptania astronomickú orientáciu podla pyramíd. Na rok 2461 pred n. l. pripadá prvá zaznamenaná konjunkcia planét v cínskych análoch; je však možné, že aj tu išlo len o spätne vypocítaný jav. Podobne treba vysvetlit i prvý záznam v cínskom katalógu o pozorovaných kométach, ktorý pripadá na rok 2296 pred n. l. Babyloncania už v období 2400-2200 pred n. l. poznali pät "blúdivých hviezd" - planét, mali urcitú predstavu o ekliptike a hviezdnu oblohu rozdelili na súhvezdia s názvami, ktorých väcšina sa zachovala dodnes. Vypracovanú mali aj teóriu pohybu Slnka, Mesiaca a planét s predstavou ôsmich sfér, uprostred ktorých je Zem. Približne 2000 rokov pred n. l. starí Cínania poznali pohyb Slnka už tak presne, že mohli predpovedat zatmenia Slnka a Mesiaca. Na chybu vo svojich výpoctoch zatmenia Slnka doplatili životom roku 2137 pred n. l. v Cíne cisársky dvorní astronómovia Hi a Ho, lebo nesplnili svoju povinnost ohlásit zatmenie Slnka vopred. Z obdobia 1900 pred n. l. pochádza monumentálna kamenná stavba Stonehenge pri Salisbury v juhozápadnom Anglicku, ktorú používali Briti nielen na náboženské obrady, ale nesporne aj na astronomické pozorovania. Roku 1361 pred n. l. v Cíne prvýkrát pozorovali zatmenie Mesiaca, z roku 1216 pred n. l. pochádzajú celkom nesporné cínske pozorovania zatmenia Slnka. Okolo roku 1100 pred n. l. cínsky vedec Cu Kong urcil s obdivuhodnou presnostou sklon ekliptiky k svetovému rovníku. V tom case Cínania už používali kalendár, založený na poznatku, že rok trvá 365,25 dna a že Mesiac vystrieda svoje fázy za 29,5 dna. V Mezopotámii bola v 8. storocí pred n. l. zavedená pravidelná astronomická pozorovacia služba, ktorá sa udržala až do polovice 3. storocia pred n. l. Najstaršie spolahlivo datované pozorovanie úplného zatmenia Slnka v Mezopotámii sa uskutocnilo

  • 15. júna 763 pred n. l., z roku 721 pred n. l. pochádza prvá správa o pozorovaní
zatmenia Mesiace v mezopotámskej oblasti. Babylonskí astronómovia vyvinuli velké úsilie na dosiahnutie co najväcšej presnosti astronomických pozorovaní. Polohu nebeských telies vedeli urcit s presnostou na 6 minút, cas s presnostou na 0,75 minúty. Zistili, že synodický mesiac trvá 29 dní 12 hodín 44 minút 7,5 sekundy, co sa len o niekolko sekúnd odlišuje od moderne urcenej hodnoty tejto veliciny. Najväcším úspechom babylonskej astronómie bol objav a presné urcenie periodicity zatmení Slnka a Mesiaca (Saros; trvanie 223 synodických mesiacov = 18 rokov 11,3 dna). Približne zo 7. storocia pred n. l. pochádza najstaršia známa ucebnica astronómie Mul apin. Vznikla v Mezopotámii v období najväcšieho rozmachu babylonskej astronómie. Obsahuje zoznamy dvojíc hviezd, z ktorých jedna vychádza v case západu druhej. Uvádzajú sa v nej aj dátumy heliaktických východov hviezd a súcasne i zoznamy hviezd, ktoré sa práve v tom case nachádzajú v zenite. Ucebnica obsahuje aj casové intervaly medzi heliaktickými východmi niektorých hviezd. Usudzuje sa, že prvá cast ucebnice pochádza z obdobia približne 3000 rokov pred n. l. Prvý známy hviezdny katalóg, obsahujúci pomerne presné polohy 809 hviezd, bol zostavený v 4. storocí pred n. l. v Cíne. Hlavná redakcia tohto katalógu sa pripisuje cínskemu astronómovi Ši Šenovi; spracovaniu katalógu predchádzalo velké množstvo pozorovaní a meraní polôh hviezd. Zo 4. storocia pred n. l. pochádza aj cínska kniha Ken-Š'sing-ting (Základy urcovania hviezd). V úsilí spresnit kalendár zaviedli v Mezopotámii už v 6. storocí pred n. l. prestupný mesiac, ktorým sa vyrovnávali diferencie medzi používanou dlžkou roka 360 dní (12 mesiacov po 30 dnoch) a skutocnou, vtedy už dobre známou dlžkou roka 365,25 dna. Od roku 383 pred n. l. sa zaviedol 19-rocný prestupný cyklus, pocas ktorého bolo 7 prestupných mesiacov. V Egypte mali v tom case už rok s 365 dnami. V Cíne zaviedli reformu kalendára v období 140-86 pred n. l. Aj z uvedených strucných informácií je zrejmé, že zaciatky astronómie vychádzali z praktických potrieb vtedajšieho cloveka, ale súcasne aj zo snahy poznat nepoznané a vniknút do zákonitostí prírody. Vtedajší astronómovia sa zameriavali prevažne na urcovanie pravidelností v pohyboch Slnka, Mesiaca, planét a hviezd, na zistovanie periodicity rocných období a na zavedenie co najvhodnejšieho kalendára.