Venuša

Venuša Venuša je v poradí od Slnka druhá planéta a druhá zo skupiny vnútorných, alebo terestrických planét. Hmotnostou ani rozmerom sa príliš nelíši od Zeme. Prítomnost relatívne hustej atmosféry podobnost zo Zemou ešte zosilnuje. Avšak bližší výskum v posledných rokoch ukázal, že podobnost je len povrchná. Venuša obieha okolo Slnka v dráhe s velmi malou výstrednostou(e=0. 0068)v vzdialenosti 108×106km, tj. 0,7233 AU. Siderická doba, obehu je 224, 7 dní. Podobne ako Merkúr má Venuša fázy a v priaznivej polohe je najjasnejším hviezdnym objektom na oblohe(-4. 7m). Okolnost, že vlastný povrch Venuše nieje pozorovatelný, ale je neustále zahalený hustou atmosférou a oblacnostou, je tiež prícinou, preco albedo Venuše je velmi vysoké(0, 76). Rozptyl svetla v atmosfére tejto planéty vyvoláva aj znacnú neostrost, terminátora. Radarové merania z rokov 1961 až 1970 ukázali, že Venuša rotuje retrográdne(spätne)raz za 243±0, 2 dní. Os rotácie je sklonená len o 3°k osi roviny obežnej dráhy. (S ohladom na definíciu retrográdnej rotácie je však skon 177°. )Slnecný den na Venuši trvá 116, 8 pozemských dní. Je nápadné, že synodická doba obehu Venuše, tj. vzhladom k Zemi, a interval, ktorý uplynie medzi dvoma po sebe nasledujúcimi, vrcholeniami Zeme pre urcitý cythereálny poludník(146 dní), sú v pomere 1:4. (Cytheerea je grécky názov pre bohynu lásky. )Toto vedie k domnienke, že existuje väzba rotácie Venuše na Zemi sprostredkovaná slapovými silami. Hlavnými zdrojmi informácii o pomeroch Venuše sú vedla pozemských spektroskopických radarových meraniach výsledky z kozmických sond:Mariner2(1962), 5(1967), 10(1974)a, Venera4(1967), 5, 6(1969), 7(1970), 8(1972), 9(1975)a 10(1975). Teplota blízko pevného povrchu je približne 650K až 700K a nemení sa príliš behom Venušinho dna a noci. Zloženie atmosféry je 90% až 95%CO?, okolo 5%N?a 1%O? a menej než jedno percento H?O. Extrapolované pozorovania naznacujú, že na povrchu je 100násobný tlak pozemského atmosférického tlaku, tj10 MPa! Keby bola atmosféra zbavená, CO?, potom jeho zloženie by bolo velmi podobné Zemi(tj. N:O=5:1). Vysoká teplota atmosféry, ktorá sa v priebehu cythereálneho dna nemení a je len nepatrne nižšia u pólov, naznacuje, že sa tu uplatnuje skleníkový efekt. Slnecné žiarenie v obore viditelného žiarenia, avšak zrejme je zadržané vrstvou CO2. Je možné, že pri tomto skleníkovom efekte spolupôsobí aj mraky prachových castíc. Prítomnost CO2 a, CO2 bola potvrdená spektroskopickými pozemskými pozorovaniami práve tak ako stopy chlorovodíku(HCl)a fluorovodíku(HF). V najvyšších vrstvách Venušinej atmosféry bola pozorovaná rezonancná ciara Ly[alfa] a z toho ide usúdit, že obdobne ako v exosfére Zeme i v najvyšších vrstvách atmosféry Venuše je atomárny vodík. Na rozdiel od pozemskej atmosféry je tu len nepatrné množstvo tažkého, vodíka. Venuša nemá žiadne magnetické pole silnejšie ako 5×10-6T a okolo planéty sa nevytvorili žiadne pásma prenikavého žiarenia, analogická Van Allenovým prstencom okolo Zeme. Avšak existuje tu rázová vlna v slnecnom vetre vyvolaná planétou. Tiež v atmosfére sa dá nájst dve nevýrazné ionizované vrstvy, ktoré pripomínajú E a F vrstvu v pozemskej ionosfére. Oblacnost, ktorá trvalo zakrýva, vlastný povrch planéty, má velmi clenitú štruktúru. Nad hustými mrakmi sú vo väcších výškach oblacné útvary podobné pozemským cirom. Zdá sa, že výmena vzdušných hmôt vo Venušinej atmosfére je velmi pomalá a u povrchu planéty je prakticky bezvetrie. V posledných rokoch sa podarilo analýzou radarových signálov zostavit velmi približnú mapu casti Venušinho povrchu. Zistilo sa, že rôzne casti, povrchu Venuše majú rôzne albedo pre vlnové dlžky 10-70cm a pravdepodobne existujú na tejto planéte rozsiahle kruhové moria obklopených horskými oblastami. V podstate však zostáva štruktúra vlastného povrchu tejto planéty neznáma. Polomer Venuše plynúci z najnovších meraní je 6150±15km. Z porúch spôsobených touto planétou na medziplanetárne sondy, ktoré prešli v jej blízkosti, je hmotnost, Venuše 0, 815 hmotnosti Zeme a priemerná hustota je tak 5250 kgm-3, velmi blízka priemernej hustote Zeme. Z toho sa dá usúdit, že vnútorná stavba telesa je obdobná štruktúre Zeme. Neprítomnost magnetického pola súvisí s velmi pomalou rotáciou planéty. Venuša, práve tak ako Merkúr, nemá žiadny mesiac. Nesmiernym prínosom pre výskum Venuše bolo nesporne pristátie modulu sondy Venera 9 a, 10. Modul Venery 9 priniesol prvé priame obrázky Venušinho povrchu. Povrch v mieste pristátia Venery 9 ukazuje pocetné kamene o rozmeroch až niekolko desiatok cm. Mnohé majú ostré obrysy, CO svedcí o tom, že krajina je geologicky velmi pomerne mladá. V mieste pristátia Venery 10 je povrch podstatne hladší. Je vidiet len málo vycnievajúce kamene a medzi nimi vrstvu jemnozrnnej pôdy. Kamenitá miesta, majú škvrnitý, obrúsený povrch, CO nasvedcuje tomu, že terén je geologicky starší. V porovnaní s inými planétami sú na Venuši najbližšie fázy kryštalizácie magmatických hornín, CO podporuje ich uchovanie na povrchu. Pri vysokých teplotách nieje atmosféra CO? chemicky aktívna vzhladom k takým horninám. Pri malej rýchlosti vetra, i cez vysokú hustotu atmosféry, sú nárazy medzi povrchovými, casticami malé, takže erózia povrchu obrusovaním je zanedbatelná. Za týchto podmienok nieje ani jemný prach zdvihnutý do ovzdušia. Pristávacie moduly celkom potvrdili predošlé výsledky Venery 4 až 8 pokial sa týka štruktúry atmosféry na Venuši. V mieste pristátia modulu Venery 10 bol tlak 9, 02 MPa a teplota 738 K.