Slávne osobnosti astronómie Barbard, Eduard Emerson, 1857-1923 - amer. astronóm, clen Národnej AV, priekopník astrofotografie. Objavil vela premenných hviezd, dvojhviezd a komét. Roku 1892 objavil piaty Jupiterov mesiac. Pomenovaná je po nom hviezda s najväcším vlastným pohybom (Barnardova hviezda), kt. objavil r. 1916. Brahe, Tycho, 1546-1601 - dán. astronóm, najvýznamnejší pozorovatel z éry pred vynájdením dalekohladov. Pracoval na dvore cisára Rudolfa II., r. 1572 podrobne študoval supernovu v súhvezdí Kasiopeja. Neprijal Kopernikovu heliocentrickú sústavu, zostavil vlastnú schému slnecnej sústavy, v kt. planéty obiehajú okolo Slnka a spolu s ním okolo Zeme. Jeho prezízne pozorovania Marsu poslúžili J. Keplerovi pri objave zákonov pohybu planét. Braun, Wernher von, 1912-1977 - Nemecký raketový konštruktér, ktorý vyvinul strely V-2 a nosnú raketu na Mesiac Saturn V Práca von Brauna o raketových motoroch v 30. rokoch vyústila do jeho vymenovania za technického riaditela raketového závodu v Peenemunde, kde pocas 2. svetovej vojny vyvinul raketovú zbran na kvapalné palivo V-2. V rokoch 1942 až 1945 vyrobili viac než 5 000 striel typu V-2. Po vojne von Braun pracoval v Novom Mexiku (USA). Tu navrhol raketu Redstone (iba jednostupnová), ktorá v roku 1958 vyniesla na obežnú dráhu prvú americkú družicu Explorer 1 a v roku 1961 vyniesla Alana Sheparda na prvú suborbitálnu dráhu v projekte Mercury. V roku 1960 von Braun prevzal vedenie v Marshall Space Flight Center v Alabame, kde vyvinul rakety Saturn, ktoré sa použili pri vyslaní cloveka na Mesiac v programe Apollo. Bruno, Giordano, 1548-1600 - tal. filozof, pôv. mních, zástanca heliocentrizmu a ucenia mnohosti svetov. Vydal dielo Onekonecnosti svetov, pre kt. ho inkvizícia väznila a upálila. Cassini, Giovanni, 1625-1712 - taliansky astronóm, profesor astronómie na Univerzite v Bologni, sa venoval meraniu casu, za ktorý sa Jupiter, Venuša a Mars raz otocia okolo svojej osi. Objavil aj štyri Saturnove mesiace a medzeru medzi prstencami planéty. Cassiny naznacil, že prstence nie sú celistvým útvarom, ale tvoria ich samostatné kamene. V roku 1669 odišiel do Francúzska, aby pomohol pri výstavbe Parížskeho observatória. Meral vzdialenost medzi Zemou a Marsom a výsledok použil na výpocet vzdialenosti Slnka od Zeme. Odmietal však prijat myšlienku, že Zem obieha okolo Slnka, alebo, že gravitácia je univerzálna sila. Jeho syn i vnuk sa stali riaditelmi Parížskeho observatória. Ciolkovskij, Konstantin, 1857-1935 - Ruský priekopník teórie kozmických letov. Sputnik 1 bol vypustený na pamiatku stého výrocia jeho narodenia. Ciolkovskij vypracoval teórie raketovej techniky, ale nemal zdroje na postavenie rakety. Okolo roku 1898 vypracoval teóriu, ktorá ukázala, kolko paliva spotrebuje raketa a ako jej rýchlost závisí od tahu motorov. Jeho kniha Exploration of Cosmic Space hy Means of Reaction Devices (1903) obsahovala návrhy rakiet pohánaných kvapalným vodíkom a kyslíkom. Velmi sa podobajú tým, ktoré sa používajú v súcasnosti. Poukazoval tiež na to, že na prekonanie gravitacného pola Zeme budú potrebné viacstupnové rakety, a navrhol, že by mohli byt usporiadané jedna na druhej (ako pri americkom Saturne V), alebo umiestnené jedna vedla druhej (ako pri ruských kozmických nosicoch). Eddington, Arthur, 1882-1944 - anglický astronóm, ktorý ukázal, ako možno vypocítat z povrchových crt hviezdy fyzikálne vlastnosti jej vnútra. Eddington po štúdiách v Cambridge pracoval v Greenwichskom královskom observatóriu. Neskôr sa vrátil do Cambridge, kde sa stal riaditelom observatória na celých 31 rokov. Predložil teóriu vnútornej stavby hviezd, objavil vztah medzi hmotnostou hviezdy a jej svietivostou, zdôraznil, že jadrová syntéza je zdrojom energie hviezdy a zmeral, o kolko sa svetelný lúc odchýli od svojej dráhy v gravitacnom poli telesa. Vypocítal aj hmotnost vesmíru, pricom tvrdil, že konštanty, napríklad rýchlost svetla, od nej závisia. Ako skúsený spisovatel bol vynikajúcim popularizátorom astronómie i Einsteinovej všeobecnej teórie relativity. Einstein, Albert, 1879-1955 - nem. teoret. fyzik, od r. 1933 žil v USA. Pokladá sa za najvýznamnejšieho teoret. fyzika 20. storocia. Zaslúžil sa o zásadný rozvoj viacerých oblastí fyziky. Vytvoril špeciálnu (1905) a všeobecnú teóriu realitivity (1916), kt. ako zovšeobecnená gravitacná teória je základom modernej kozmológie a relativistickej astrofyziky. Jeho práce podstatne ovplyvnili vývoj astronómie (posun Merkúrovho perihélia, ohyb svetal v gravit. poli, cervený posun, gravit. kolaps atd.). Roku 1921 dostal Nobelovu cenu za objav fotoel. zákona a za zásluhy o teoret. fyziku. Galilei, Galileo, 1564-1642 - tal. fyzik, matematik a astronóm. Roku 1609 ako prvý pozoroval oblohu dalekohladom vlastnej konštrukcie. Objavil štyri Jupiterove mesiace (nazývané aj G. mesiace), škvrny na Slnku, Venušine fázy, krátery na Mesiaci. Jeho dielo Dialóg o dvoch systémoch sveta malo rozhodujúcu úlohu v boji za heliocentrizmus. Goddard, Robert, 1882-1945 - americký vynálezca a raketový inžinier, ktorý v roku 1926 ako prvý na svete zostrojil a vypustil raketu na kvapalné palivo. Bol raketovým priekopníkom. Vlastná krajina však jeho prácu prevažne ignorovala. Od malicka bol fascinovaný myšlienkou cestovania do kozmu a experimentoval na Clarkovej univerzite v Massachusetts, kde pracoval ako doktorand a 30 rokov tam potom prednášal fyziku. V roku 1919 publikoval teóriu raketovej techniky, nevediac o teóriách Konstantina Ciolkovského spred dvoch desatrocí. V 30. rokoch 20. storocia odpálil svoju prvú stabilizovanú raketu. Mala motor na kvapalné palivo, ktorý využíval benzín a kvapalný kyslík nasávaný do spalovacej komory. Tento úspech pritiahol dalšie financie a Goddard pokracoval vo výrobe rakiet s gyroskopickým ovládaním a tryskovými kormidlami. Halley, Edmond, 1656-1742 - Anglický astronóm a matematik, ktorý dokázal, že niektoré kométy sú periodické a predpovedal, kedy sa vráti Halleyho kométa. Halley pracoval pre Královské spolocnost. Bol priatelom Isaaca Newtona a v 80. rokoch 17. storocia mu pomohol pripravit knihu Principa. V roku 1698 sa Halley stal kapitánom Anglického královského lodstva, plavil sa cez severný a južný Atlantický oceán, meral odchýlky magnetického kompasu a dúfal, že objaví mechanizmus na meranie zemepisnej dlžky. Nakreslil prvú mapu južnej oblohy. Zistil, že hviezdy sa pohybujú. Najznámejší je však predpovedou, že Halleyho kométa sa vracia k Slnku každých 76 rokov. Neskôr sa stal profesorom matematiky v Oxforde a druhým královským astronómom Anglicka. Herschel, William, 1738-1822 - Astronóm nemeckého pôvodu, ktorý vyrobil vynikajúce zrkadlové dalekohlady a objavil Urán. V roku 1757 sa Herschel prestahoval z Hannoveru do Anglicka, kde sa živil ako hudobník. V roku 1766 ho angažovali ako organistu v meste Bath. Tu zacal konštruovat dalekohlady a brúsit kovové zrkadlá. V roku 1781 vyskúšal jeden zo svojich dalekohladov pred domom a náhodou objavil planétu Urán (najprv si myslel, že to je kométa). To ho tak preslávilo, že do roka sa vzdal hudby a stal sa královským astronómom. Postavil najväcší dalekohlad na svete so 100 cm zrkadlom, ktorý používal na prehliadku oblohy a našej Galaxie. Velmi mu pomáhala jeho sestra Caroline. William objavil stovky hmlovín a zistil, že Slnko sa pohybuje smerom k súhvezdiu Herkules. Jeho syn John (1792-1871) sa stal tiež slávnym astronómom. Hoyle, Fred, nar. 1915 - Anglický astrofyzik, ktorý ukázal, ako vo hviezdach vznikajú prvky, a ktorý tvrdil, že vesmír bol v ustálenom stave. Hoyle celý život pracoval na Univerzite v Cambridge v Anglicku, okrem 10 rokov, kedy pôsobil v Hale Observatory v Kalifornii, kde spolupracoval s Williamom Fowlerom (1911-95). V roku 1957 ukázali, ako by mohli vznikat vo vnútri hviezd prvky, napríklad lítium, uhlík, kyslík a železo. Ked velké hviezdy nakoniec explodujú ako supernovy, tieto prvky sa rozptýlia do kozmického priestoru a znova sa použijú pri vzniku druhej generácie hviezd. V roku 1948 Hoyle spolu s Thomasom Goldom a Hermannom Bondim predložili teóriu tzv. kvázistacionárneho modelu vesmíru, ktorá stratila podporu v roku 1965 po objave reliktového žiarenia. Hubble, Edwin Powell, 1889-1953 - amer. astronóm. Pôsobil v Yerkesovom observatóriu a v observatóriu na Mount Wilsone. Pracoval najmä v oblasti galaktickej a mimogalaktickej astronómie, r. 1926 ako prvý rozlíšil jednotlivé hviezdy v galaxiách a dokázal tak, že sú hviezdnymi sústavami; r. 1929 objavil expanziu vesmíru (H. vztah); zaviedol prvú klasifikáciu galaxií. Pomenovaná je po nom konštanta expanzie vesmíru. Kepler, Johanes, 1571-1630 - nem. astronóm, fyzik a matematik. Objavil tri základné zákony pohybu nebeských telies, cím definitívne rozriešil spor medzi heliocentrizmom a geocentrizmom v prospech Kopernikovej teórie. Prvé dva zákony uverejnil v diele Astronomia nova (1609), tretí v diele Harmonices mundi (1619). K. je aj autorom Rudolfínskych tabuliek (Tabulae Rudolphinae) na presné výpocty polôch planét. Kopernik, Mikuláš (Mikolaj; Copernicus, Nicolaus), 1473-1543 - pol. astronóm, tvorca novej heliocentrickej sústavy. Narodil sa v Toruni, študoval teológiu, medicínu a právo na univerzitách v Krakove, Bologni a Padove; chodil aj na prednášky z matematiky a astronómie a v Bologni sa zúcastnil na astron. pozorovaniach, kt. organizoval astronóm D. Navaro (1454-1504). Po návrate do vlasti pôsobil najprv v Heilsbergu a od r. 1512 vo Fromborku. Roku 1507 napísal prvé astron. dielo Commentariolus, v kt. prvýkrát uviedol svoje tézy o heliocentrickom systéme. Uskutocnil vela pozorovaní vlastnými prístrojmi. Hlavné dielo o heliocentrizme De revolutionibus orbium coelestium libri VI (O pohyboch nebeských sfér) dokoncil okolo r. 1530; uverejnené bolo z podnetu G. J. Rhetica (1514-1575) v Norimbergu r. 1543. Na K. dielo nadviazali G. Galilei, J. Kepler, I. Newton a mnohí další. Leavittova, Henrietta, 1868-1921 - Americká astronómka, ktorá študovala premenné hviezdy typu cefeíd a zistila, že perióda zmien zavisí od ich jasnosti. Leavittová pracovala v Harvardskej univerzite v Massachusetts, kde merala jasnost obrazov hviezd na fotografických platniach. Študovala premenné hviezdy typu cefeíd - hviezdy, ktorých jasnost osciluje v pravidelných periódach - v Magellanovych mrakoch. V roku 1912 potvrdila, že cím je perióda dlhšia, tým je hviezda jasnejšia: preto urcením dlžky periódy sa môže vypocítat vzdialenost hviezdy podla jej zdanlivej a skutocnej magnitúdy. To viedlo k objavu, že Magellanove mraky sú vo vzdialenosti približne 100 000 svet. r. a sú malými galaxiami za našou vlastnou Galaxiou. Newton, sir Isaac, 1643-1727 - angl. fyzik, matematik a astronóm, od r. 1703 predseda Královskej spolocnosti (Royal society). Roku 1687 vydal dielo Philosophiae naturalis principia mathematica, v kt. sformuloval svoj gravit. zákon a zákony mechaniky. Urcil pomer hmotností Zeme, Jupitera a Saturna vzhladom na hmotnost Slnka, vysvetlil prícinu prílivu a odlivu. Roku 1672 sformuloval korpuskulárnu teóriu svetla; v diele Optics (1704) ju širšie rozviedol, vysvetlil zákony geometrickej optiky, disperziu, rozklad svetla, interferenciu difrakciu a polarizáciu. Oort, Jan, 1900-1992 - Holandský astrofyzik, ktorý sa venoval rádiovému výskumu Mliecnej cesty a predpokladal, že slnecná sústava je obklopená mrakom komét.Oort po štúdiu na univerzite v Groningene odišiel na univerzitu do Leidenu, kde sa zacal zaoberat štruktúrou našej Galaxie. Okolo roku 1927 zistil, že Slnko nie je v strede Mliecnej cesty, a že dráhy blízkych hviezd naznacujú, že stred Galaxie je od nás vzdialený 30 000 svetelných rokov, za súhvezdím Strelca. Zistil, že Slnko obehne okolo stredu Mliecnej cesty raz za 200 miliónov rokov, a že hmotnost Galaxie je 100 míliárdkrát väcšia než hmotnost Slnka. V roku 1951 vypátral tvar galaktických špirálových ramien monitorovaním rádiových vln emitovaných medzihviezdnym vodíkom. Asi v tom istom case tvrdil aj to, že Slnko je obklopené obrovským rezervoárom komét, ktoré sú obcas vyrušené prechádzajúcimi hviezdami. Payenová-Gapoškinová, Cecilia, 1900-1979 - Americká astronómka britského pôvodu, ktorá ako prvá tvrdila, že vodík a hélium sú hlavnými stavebnými prvkami vesmíru. Cecilia Payneová sa po navštevovaní prednášok sira Arthura Eddingtona v Cambridge rozhodla stat astronómkou. V roku 1923 odišla z Anglicka do observatória Harvardskej univerzity v Massachusetts, aby mohla pracovat s Harlowom Shapleyom. Zistila, že teplota hviezdy súvisí s jej typom alebo spektrálnou triedou, a dokázala, že hviezdy na hlavnej postupnosti sa takmer úplne skladajú z vodíka a hélia. V roku 1934 sa vydala za Sergeja Gapoškina: spolu identifikovali premenné hviezdy pomocou fotografických pozorovaní.Skúmala aj velmi svietivé hviezdy, ktoré sa v súcasnosti používajú na meranie vzdialeností najodlahlejších galaxií. V roku 1956 získala profesúru v astronómii a stala sa prvou profesorkou v Harvarde. Ptolemaios, Klaudios al. Claudius, asi 85-166 n.l. - Egyptský astronóm, ktorý publikoval astronomické názory starovekých Grékov v knihe Almagest Astronomické práce Ptolemaia ovládali vedecké myslenie až do 17. storocia. Jeho diela boli založené na prácach Hipparcha a iných. K nim pripojil svoje vlastné pozorovania, ktoré urobil zo strechy observatória. Ptolemaios si myslel, že Zem je ideálna gula v strede vesmíru, obklopená siedmimi priehladnými gulami, z ktorých každá nesie pohybujúci sa objekt. Podla rýchlosti na oblohe (a predpokladanej vzdialenosti od Zeme) tam boli Mesiac, Merkúr, Venuša, Slnko, Mars, Jupiter a Saturn. Ôsma sféra obsahovala hviezdy. Vynašiel matematický systém, ktorým sa mal dat predvídat pohyb planét. Zistil tiež zemepisnú šírku a dlžku mnohých miest na Zemi. Jeho mapy boli také dobré, že ich použil aj Krištof Kolumbus. Pytagoras, asi 580-500 pred n.l. - gr. matematik a filozof. Bol presvedcený o gulovitom tvare Zeme. Predstavoval si, že Slnko, Mesiac a planéty obiehajú okolo Zeme po krištálových sférach a každá sféra vydáva svoj tón - hudbu sfér. Römer, Olaf al. Olaus, 1644-1710 - dán. astronóm, riaditel observatória a profesor matematiky v Kodani. Roku 1976 zmeral rýchlost svetla zo zákrytov Jupiterových mesiacov. Vynašiel ekvatoreál, meridiánový kruh a iné prístroje. Ryle, Martin, 1918-1984 - Britský priekopník rádioastronómie, ktorý zostavil katalóg 5 000 rádiových zdrojov Ryle pracoval pocas 2. svetovej vojny pri radare. Potom odišiel na univerzitu v Cambridge, kde zdokonalil techniku skladania signálov z rôznych pohyblivých rádiových dalekohladov, aby získal jeden obraz objektu emitujúceho rádiové vlny s vysokým rozlíšením (bol priekopníkom rádiovej interferometrie a apertúrovej syntézy). Koncom 40. rokov Ryle pozoroval Slnko a mapoval oblasti, ktoré vyžarovali rádiové vlny. Zaciatkom 50. rokov zistil, že rádiové vlny vyžarujú vzdialené galaxie. V sérii detailných katalógov rádiových zdrojov ukázal, že v ranom vesmíre boli galaxie bližšie pri sebe - dôkaz pre teóriu velkého tresku. V roku 1974 Ryle a Antony Hewish dostali Nobelovu cenu za fyziku.