Rádioaktivita

Rádioaktivita I. Rádioaktivita Rádioaktivita je dej, pri ktorom sa jadro atómu mení za vzniku lúcov alebo castíc – rádioaktívneho žiarenia – pricom sa zvycajne vytvorí jadro iného prvku. Je výsledkom spontánneho rozpadu nestabilných atómových jadier. Nemajú na nu vplyv chemické procesy, tlak, teplota ani pôsobenie elektrického pola. Každý chemický prvok má okrem stabilných izotopov aspon jeden rádioaktívny izotop (rádioizotop). V prírode sa ich vyskytuje málo, ale dajú sa umelo vytvorit. Dnes je známych vyše 1000 prirodzených alebo umelo vytvorených rádioizotopov.

Poznáme dva druhy rádioaktivity:

Prirodzená rádioaktivita je rádioaktivita prvkov, ktoré sa nachádzajú v prírode a je vyvolaná prirodzenou nestabilitou jadier. Tu môžeme zapocítat aj rádioaktivitu, ktorá k nám prichádza v podobe kozmického žiarenia. Umelá rádioaktivita je rádioaktivita umelo vytvorených jadier atómu. Umelé rádioizotopy sa získavajú pri bombardovaní nerádioaktívnych izotopov urýchlenými casticami alebo ožarovaním neutrónovými lúcmi najcastejšie v jadrových reaktoroch. Niektoré spôsoby rádioaktívneho rozpadu sa vyskytujú len pri umelo vytvorených rádioizotopoch. II. História Rádioaktívne žiarenie objavil v roku 1896 francúzsky vedec H. Becquerel. Položil vzorku uránovej rudy smolinca na kartón, v ktorom sa nachádzali fotografické dosky. Hoci sa do vnútra nemohlo dostat žiadne svetlo, pri vyvolávaní dosiek sa na miestach, kde bola ruda položená, objavili cierne škvrny. Zistil, že urán vysiela neviditelné žiarenie, ktoré pôsobí na zabalenú fotografickú platnu podobne ako röntgenové žiarenie a tak isto ako röntgenové žiarenie robí vzduch elektricky vodivým (ionizuje ho). Jav bol nazvaný prirodzenou rádioaktivitou. V Becquerelových pokusoch pokracovala Mária Skłodowská – Curie. Ukázala, že intenzita rádioaktívneho žiarenia je úmerná množstvu uránu v danej zlúcenine a nezávisí od jeho chemickej väzby. Neskôr zistila, že aj zlúceniny tória žiaria podobne ako urán, to znamená, že jav je všeobecnejší. Pri skúmaní smolinca z Jáchymova, ktorý je prirodzenou uránovou rudou, zistila, že jeho ionizacný úcinok je neúmerne velký, teda hornina musí obsahovat prvok, alebo prvky rádioaktívnejšie ako urán. Po namáhavom chemickom spracovaní velkého množstva týchto rúd sa podarilo dokázat, že smolinec obsahuje dva do tej doby neznáme prvky s atómovými císlami 84 a 88 – polónium a rádium. Skúmaním rádioaktívneho žiarenia v magnetickom alebo elektrickom poli zistil v roku 1899 novozélandský vedec Ernest Rutherford, že toto žiarenie sa štiepi na tri zložky: -žiarenie, -žiarenie (negatrónové a pozitrónové) a  žiarenie. Je však velmi vzácnym zjavom, že by rádioaktívny prvok bol zdrojom všetkých troch typov rádioaktívnych žiarení. III. Typy rádioaktívneho žiarenia -žiarenie – predstavuje vysielanie kladne nabitých castíc alfa, co sú jadrá atómov hélia. Obsahujú dva protóny a dva neutróny, ktoré majú rýchlost 14 000 km/s. -žiarenie má dosah len niekolko cm. -žiarenie je prúdom záporných alebo kladných elektrónov (negatrónov alebo pozitrónov). -preniká 100x silnejšie ako alfa žiarenie  žiarenie je elektromagnetické vlnenie, svojou povahou totožné so svetlom, s malou vlnovou dlžkou (10-10 m až 10-14 m). Šíri sa rýchlostou svetla. je zo všetkých druhov rádioaktívnych žiarení najprenikavejšie. Na zmenšenie intenzity  žiarenia, napr. na polovicu, je potrebná vrstva olova až niekolko cm hrubá. Je preto ovela prenikavejšie ako doteraz najintenzívnejšie umelo vyrobené röntgenové žiarenie.  premena je samovolná premena atómov, pri ktorej sa nemení nukleónové ani protónové císlo. Pri vysielaní  žiarenia prechádza atómové jadro z energeticky nestabilného stavu na izomér, ktorý je stabilný alebo sa dalej premiena. Jestvujú dva druhy jadrových reakcií – šiepenie jadra a fúzia jadier.Obidve reakcie uvolnujú,,väzbovú energiu“,ktorá drží atómové jadro pospolu.Atómy sa nazývajú ,,stabilné“,ak je ich väzbová energia kladná ,a ,,nestabilná“,ak je ich väzbová energia záporná a pri rozpade sa uvolnuje. Jadrové štiepenie Ak zasiahne neutrón jadro nestabilného uráínu 235,jadro sa rozštiepi na dva lahšie jadrá.Súcasne sa uvolnia tri nové neutróny a energia.Nové uvolnené neutróny bombardujú ostatné jadrá,cím vzniká retazová jadrová reakcia. Jadrová fúzia(syntéza) Ide o jadrovú reakciu ,pri ktorej sa spájajú atómové jadrá lahších prvkov,cím vznikne nové,tažšie jadro.Vdaka tomu sa uvolnuje velké mnonžstvo energie.Na slnku sa spájajú dve jadrá vodíka a vzniká jadro hélia.Uvedená reakcia je zdrojom slnecnej energie.Vedci dúfajú,že nájdu bezpecný spôsob,jako jadrovú fúziu uskutocnit na Zemi. IV. Využitie rádioaktivity Existencia rádioaktivity ovplyvnila i množstvo bežných meracích a diagnostických metód v rôznych odvetviach ludskej cinnosti:výroba elektrickej energie, vojenské využitie, oblastí techniky, ci medicíny. Tu sa využívajú rádionuklidy s najrôznejšími vlastnostami rádioaktívneho vyžarovania. Vyžarovanie sa líši svojou povahou (alfa, beta, gama), energiou žiarenia, polcasom rozpadu a vhodnostou daného prvku pre urcitú metódu. Rádionuklidy sa vyrábajú v rôznych špeciálnych jadrových reaktoroch a urýchlovacoch. Tu je niekolko príkladov

využitia rádioizotopov :

a/ využitie rádioaktivity v priemysle

• meranie hrúbky materiálu (papier, fólie a pod.)
• meranie vlhkosti a hustoty látok
• meranie koncentrácie látok
• meranie polohy
• sledovanie technologických procesov
• zistovanie kvality materiálov (defektoskopia)
• kontrola opotrebovania kritických súciastok
• detektory plynov a dymu
• neutralizácia statickej elektriny
• úprava vlastností plastov
• konzervácia potravín
• dezinfekcia odpadových vôd

b/ využitie rádioaktivity v medicíne

• ožarovanie nádorov (60Co, 204Tl, 192Ir, 198Au)
• sterilizácia nástrojov a materiálu
• sledovanie pohybu jódu v organizme (131J)
• sledovanie krvných procesov (59Fe)
• sledovanie látkovej výmeny (35S)

c/ využitie rádioaktivity vo vede

• uhlíková metóda urcovania veku org. nálezov (vid dalej podrobne)
• ochrana drevených pamiatok pred škodcami
• sledovanie fotosyntézy rastlín
• sledovanie príjmu živín rastlinami
• sledovanie mechanizmu a priebehu chemických reakcií
• sterilizácia medziplanetárnych sond
• indikátory iných druhov žiarenia

Nukleárne zbrane sú extrémne silné. Ich sila spocíva v štiepiacich reakciách jadier atómov alebo izotopov urána alebo plutónia (uránium -235, uránium-238a plutonium-239) v retazovej reakcii. Pri procese štiepenia sa uvolnuje obrovská energia, extrémne teplo a tlaková vlna. Pomaly, opatrne kontrolovaná štiepiaca reakcia vyrába elektrickú energiu. Bomba má nicivé úcinky – vzniká ohen, tlaková vlna a smrtelné gama lúce, ktoré znicia všetko živé a kontaminujú zem a vodu. Štiepenie Jeden z hlavných izotopov uránu je urán 235, izotop sa rozpadne na kryptón 92 a bárium141, niekolko neutrónov a energiu. Neutróny môžu zasiahnut iné atómy uránu 235 a budú uvolnené dalšie neutróny – retazová reakcia, pri ktorej sa uvolnuje velké množstvo energie, co sa využíva pri atómových bombách a reaktoroch. Za hrst cistého uránu vydá tolko energie ako 72 000 barelov nafty, co je približne 11,52 milióna litrov. U + H  Np + 2n Ked sa zrazia atómy s mimoriadne vysokou teplotou, spoja sa a po ich zlúcení sa uvolní energia. Takýto proces jadrovej syntézy prebieha na Slnku. Vedci sa pomocou Laserov snažia zostrojit podobné „slnká“ aj na Zemi. Atómové bomby, dnes nazývané nukleárne zbrane delíme na dva základné typy: bomby, v ktorých sa atómy štiepia – otestované v 2.svetovej vojne, USA zhodila 2 atómové bomby na Hirošimu a Nagasaki v Japonsku v roku 1945. Bomby, v ktorých atómy splývajú- nazývajú sa aj vodíkové alebo termonukleárne. Sú ohromne silné, viac ako staré bomby. Boli vyvinuté a testované v roku 1950, ale nikdy neboli použité v žiadnom boji. Termonukleárny nápad je založený, tiež na báze štiepnej rekcie, co produkuje extrémne teplo co zaprícinujú izotopy vodíka – deutérium a tritium ktoré splynú alebo sa rozštiepia. Tento proces dáva energiu mnohokrát väcšiu ako atómová bomba. Na konci tridsiatych rokov 19.stor. v USA zacali relizovat projekt štiepenia uránu, co mohlo byt použité na výrobu velmi silnej a výbušnej zbrane. V auguste 1939 fyzik Albert Einstein poslal list prezidentovi USA, Franklinovi D. Roosveltovi, ktorom opísal možnost vývinu nicivej zbrane inými národmi. Americká vláda preskúmala túto možnost. V Los Alamos, Novom Mexiku vedec a fyzik J.Robert Oppenheimer navrhol a zostrojil prvú atómovú bombu na základe izotopu uranium – 235. Neskôr experimentoval aj s plutóniom – 239. Testovacia explózia plutóniovej atómovej bomby sa uskutocnila pod krycím názvom Trinity. Stalo sa to blízko Alamogorda v Novom Mexiku, 16.júla 1945. Energia uvolnená touto explóziou by sa vyrovnala v pohode výbuchu 20 000 tonám TNT. USA zhodila prvé atómové bomby na Japonské mesto Hirošima 6. augusta 1945. Potom nasledovala dalšia, na Nagasaki, 9.augusta 1945. Asi 100 000 ludí bolo zabitých v Hirošime uránovou bombou nazvanou Little Boy .Okolo 40 000 ludí bolo zabitých v Nagasaki pri výbuchu plutóniovej bomby nazvanou ,,Fat Man”. Japonsko sa vzdalo Amerike 14. augusta. Na následky choroby z ožiarenia ( popálenie, leukémia, nádory,...)bolo postihnutých a zomrelo nevycíslitelné množstvo ludí. Dnes je cas nukleárnych zbraní, ktoré môžu byt kedykolvek použité v medzinárodných konfliktoch. Zo všetkých štátov len USA, Rusko, Velká Británia, Francúzsko a Cína priznávajú nukleárne zbrane. Ostatné národy ako Izrael, India a iné ich pravdepodobne uschovávajú a sú schopné vyrábat ich rýchlo. Povojnový vývoj Od 2. svetovej vojny nukleárne zbrane vyvinuté vedcami pre špeciálne vojenské situácie, aby mohli byt vypustené vojenskými jednotkami. Môžu byt poslané k cielu v bombe alebo navádzacími strelami, zhodené z bombardéra alebo priamo od bojovníkov; v balistickej strele vypustenou ponorkou; delostrelectvom vypálené z tanku alebo ICBMs. Strategické nukleárne zbrane sú uspôsobené na velké vzdialenosti, môžu letiet z kontinentu na kontinent. Niektoré ICBMs sú vyrobené tak, aby niesli nukleárnu hlavicu. Hlavným úcelom týchto zbraní je eliminovat schopnost nepriatela bojovat. Redukcia atómového arzenálu Vývin a použitie atómovej bomby sa velmi zmenil. Následky z Hirošimy a Nagasaki poznat dodnes, v širokom okolí týchto miest nie je možné tažit žiadnu energiu z prírody. V case Studenej vojny v roku 1950 boli atómové zbrane najobávanejšími. V roku 1960 jednotlivé národy zacali znižovat testovanie, produkciu a distribúciu nukleárnych zbraní. V roku 1963 USA, Sovietsky zväz a Velká Británia prestali testovat nukleárne zbrane v atmosfére, otvorenom vesmíre a pod morom. USA a Sovietsky Zväz podpísali dohodu o limite ich nukleárnych arzenálov Strategic Arms Limitation Talks (SALT) najprv I (v 1972) a II (v 1979), a dnes sa pocet týchto zbraní udržuje pod novým limitom – Strategic Arms Reduction Talks z roku 1993. Teraz ich Rusko a USA vlastní asi 6000ks. Dnešný problém je obmedzit šírenie nebezpecných zbraní teroristickým skupinám JADROVÁ ELEKTRÁREN (atómová elektráren) JADROVÁ REAKCIA je premena jadra atómu, ktorá nastáva pocas vzájomného pôsobenia s iným jadrom alebo elementárnou casticou. Pri jadrovej reakcií sa môže zmenit nukleónové císlo, protónové císlo, tažšie jadro sa môže rozštiepit na menšie casti( štiepenie jadier ), lahké jadrá sa môžu zlucovat (Termonukleárna reakcia). Prvú jadrovú reakciu uskutocnil v roku 1919 anglický fyzik E.RUTHERFORD. Ostreloval jadrá dusíka jadrami hélia, výsledkom boli jadrá kyslíka a protóny(retazová jadrová reakcia). JADROVÁ ELEKTRÁREN (atómová elektráren) je elektráren, v ktorej je zdrojom tepla JADROVÝ REAKTOR. Teplo sa z reaktora odvádza primárnym okruhom do generátora pary. Vyvinutá para sa sekundárnym okruhom privádza na TURBOGENERÁTOR, z ktorého sa odvádza elektrická energia do elektrickej siete. Kedže v reaktore vznikajú RÁDIOAKTÍVNE LÁTKY, musí byt elektráren zabezpecená proti úniku týchto látok. Jadrové elektrárne majú reaktor, primárny okruh a generátor pary umiestnený v špeciálnej železobetónovej budove, ktorú možno v prípade jadrovej havárie vzduchotesne a vodotesne uzavriet. JADROVÝ REAKTOR je zariadenie, v ktorom prebieha RETAZOVÁ JADROVÁ REAKCIA a udržiava sa tak, aby sa JADROVÁ ENERGIA uvolnovala požadovanou rýchlostou. Retazová reakcia prebieha v aktívnej zóne reaktora, do ktorej sú vsunuté PALIVOVÉ CLÁNKY (uránové tyce ) a regulacné (riadiace) KADMIOVÉ tyce. Táto zóna ja vyplnená MODERÁTOROM (spomalovacom) neutrónov, ktorým najcastejšie býva GRAFIT alebo TAŽKÁ VODA (deutérium). Spomalením neutrónov sa zvyšuje pravdepodobnost, že vyvolajú dalšie štiepenie jadier. Reakciu spomalujú aj regulacné kadmiové tyce, lebo silno pohlcujú neutróny. Uvolnenú energiu odvádza chladiaci okruh, ktorý pozostáva zo sústavy rúrok prechádzajúcich aktívnou zónou, cez ktoré preteká plyn, kvapalina alebo lahko tavitelný kov. Štiepenie paliva sprevádza intenzívne NEUTRÓNOVÉ ŽIARENIE a ŽIARENIE GAMA, preto musí byt reaktor obložený úcinnými ochrannými vrstvami- vodou proti neutrónom, betónom a olovom proti žiareniu gama. Pri výbuchu jadrového reaktora v Cernobyle sa uvolnilo 50 miliónov curie, co je 30-40- násobok výbuchu atómovej bomby v Hirošime roku 1945. Až tri týždne po katastrofe sa pomocou 4 000 ton piesku, bóru, olova a ílu podarilo utesnit vyžarujúci reaktor a zabránit prieniku žiarenia do pôdy. Znepokojujúcimi boli štiepne splodiny cézia, Ktoré sa pri katastrofe uvolnili. Polcas ich rozpadu sa pohybuje od dvoch do tridsat rokov, pricom ustavicne pôsobia ako rádioaktívne žiarice a dlho pretrvávajú a pôsobia v potravinách. Uhlíková(Rádiokarbónová) metóda urcovania veku nálezov Pomocou izotopu uhlíka vedci môžu vedci urcit vek ktoréhokolvek kedysi žijúceho predmetu. Uhlík 12 je stabilný. Uhlík 14 je rádioaktívny a štiepi sa stálou rýchlostou. Nový uhlík 14 sa do tela dostáva ked jeme a dýchame. Ked telo zomrie uhlík 14 sa vytráca. Meraním množstva uhlíka 14 vedci môžu urcit cas, ktorý uplynul od momentu smrti. Sterilizácia Žiarenie gama môže zahubit baktérie v potrave.Tento proces ,ktorý sa nyzýva ožiarenie,udržiava potravu dlhšie cerstvú ,avšak vela ludí sa obáva možného dlhodobého zdravotného rizika. V. Detekcia a meranie rádioaktívneho žiarenia Hoci všetky druhy rádioaktívneho žiarenia pri väcšej intenzite alebo pri dlhšom pôsobení majú zhubný vplyv na ludský organizmus, bezprostredne neúcinkujú na zmysly. preto sú potrebné detektory rádioaktívneho žiarenia, ktoré nás informujú o existencii žiarenia na skúmanom mieste, a prístrojov na kvantitatívne sledovanie jeho vlastností. Všetky tieto zariadenia sú založené na spolocnom princípe: využívajú úcinky žiarenia na prostredie, v ktorom sa žiarenie šíri, alebo na látky, na ktoré dopadá. Najcastejšie sa využívajú ionizacné a svetelné úcinky rádioaktívneho žiarenia a jeho pôsobenie na fotografické emulziu. 1. Scintilacné metódy Patria medzi historicky aj zásadne najzaujímavejšie metódy detekcie a výskumu rádioaktívneho žiarenia. V starších prístrojoch založených na tejto metóde, v tzv. spintariskopoch, sa využívala schopnost najmä rádioaktívneho -žiarenia spôsobovat luminiscenciu napríklad sírnika zinocnatého, diamantu alebo kyanidu platnatobarnatého. Svetielkovanie týchto objektov je zložené z jednotlivých zaiskrení (scintilácií), ohranicených na malý priestor a dobre pozorovatelných použitím lupy alebo mikroskopu s malým zväcšením, pricom každé zaiskrenie znamená dopad práve jednej, napríklad -castice. Výhodou týchto prístrojov je, že sú menej citlivé na - a -žiarenie, takže možno pomocou nich skúmat -žiarenie aj za prítomnosti iných žiaricov. Nevýhodou však je, že scintilácie sú velmi slabé, takže pozorovatel musí pracovat v úplnej tme. Dalším prístrojom používajúcim scintilacné metódy detekcie je tzv. scintilacný pocítac. Jeho hlavnou súciastkou je fotonásobic, v ktorom svetelné záblesky vyvolané dopadom - alebo -castíc alebo fotónov na vhodnú látku (napríklad monokryštál jodidu sodného) úcinkujú na fotokatódu velmi citlivej vákuovej fotobunky. Na rozdiel od obycajnej fotobunky sa vo fotonásobici pocet primárne uvolnených elektrónov využitím sekundárnej emisie na systéme elektród mnohonásobne zväcší. Vo výstupnom elektrickom obvode fotonásobica nimi vyvolaný elektrický impulz sa vhodným elektronickým zariadením zosilnuje a prípadne sa pocet impulzov aj mechanicky registruje. Fotonásobic je schopný zaznamenat aj jeden jediný fotón viditelného žiarenia.

2. Ionizacné komory

Ionizacná komora je detektor žiarenia, ktorý sa v svojej podstate skladá z dvoch vzájomne od seba izolovaných elektród vhodného tvaru a velkosti, umiestnených v nádobe naplnenej zvycajne suchým vzduchom alebo aj iným vhodným plynom. Pomocou dostatocne stabilizovaného zdroja konštantného napätia sa na elektródach komory udržuje napätie 100 až 1000 voltov. Toto napätie je dost velké, aby priviedlo na elektródy ióny vznikajúce pôsobením rádioaktívneho žiarenia. Pri použití ionizacnej komory sa meria elektrický prúd v okruhu komory. Toto je prvý známy detektor rádioaktívneho žiarenia.

• 3. Geigerov-Müllerov pocítac Prítomnost žiarenia sa zistuje prístrojom, ktorý sa nazýva

Geigerov- Mullerov pocítac. V trubici, ktorá je naplnená plynom s nízkym tlakom je tenký drôt. Trubica a drôt sú spojené batériou. Ak vstúpi castica do trubice, vznikne prúdový impulz, co vyvoláva zvukový signál.

4. Wilsonova hmlová komora

Najúcinnejším zariadením pre výskum vlastností casticových rádioaktívnych žiarení je Wilsonova hmlová komora. V roku 1897 Wilson zistil, že ióny prítomné v plyne môžu slúžit ako kondenzacné jadrá pre nasýtené pary. Rôzne castice zanechávajú vo Wilsonovej komore rôzne stopy. Stopy -castíc sú krátke, rovné, len na konci niekedy zalomené, co svedcí o náhlej zmene smeru ich letu. Stopy eletrónov sú ovela slabšie a prerušované. Takto môžeme sledovat aj zakrivenie dráhy nabitých castíc po priložení magnetu. Z polomeru zakrivenia môžeme vypocítat energiu a náboj príslušnej castice.

5. Polovodicové detektory

Sú moderné súciastky, ktoré využívajú pre detekciu žiarenia polovodicový prechod PN. Využívajú sa v obvodovom zapojení podobnom ako u Geiger-Müllerovho pocítaca. Sú však znacne citlivejšie ako detektory na báze scintilacných metód.

6. Osobné dozimetre

Využívajú sa na sledovanie množstva prijatého žiarenia (expozícia) u pracovníkov pracujúcich v prostredí s nebezpecným žiarením. Sú založené na nenávratnom vplyve žiarenia na niektoré látky. Môže íst o zmenu zloženia chemickej látky, ci vplyv žiarenia podobne ako svetla na fotocitlivý film. VI. Vplyv žiarenia na organizmus Rádioaktívne žiarenie má na organizmus velmi silný vplyv. Úcinky vyplývajú zo stavby organizmu a z podstaty žiarenia. -žiarenie : pred týmto žiarením nás pomerne spolahlivo ochráni pokožka. Je však velmi nebezpecné, ak by sa žiaric dostal dovnútra organizmu, kde by bol v priamom styku s bunkami. Jedna castica  je schopná ionizovat viac ako 1000 atómov. Castice s pomerne vysokou hmotnostou a energiou by bunky znicili.

-žiarenie :spôsobuje povrchové poškodenie.  žiarenie :

organizmom prechádza bez zjavného pohltenia. Po ceste ionizuje atómy, vyráža elektróny z obalu, molekuly sa rozpadajú. Následkom môže byt znicenie buniek. Najnebezpecnejšie sú prvky, ktoré priamo telo využíva, takže ich rádioaktívne izotopy sú prijímané telom prirodzene. Nebezpecné je stroncium 90Sr, velmi podobné vápniku 40Ca. Takto sa môže potravinovým retazcom cez trávu, kravu a mlieko dostat do organizmu a spôsobit rakovinu. dávkový ekvivalent : je biologickým ekvivalentom rad a Gy. Pôvodná jednotka rem (roentgen equivalent man) definuje dávku lubovolného žiarenia, ktoré má na organizmus rovnaké úcinky ako 1R röntgenového alebo  žiarenia. Táto jednotka bola v sústave SI nahradená jednotkou Sv (Sievert), pricom 1 Sv = 100rem. 1Sv má rozmer 1J/kg. Naším telom preletí každú hodinu asi 200 miliónov fotónov žiarenia . Na zemi je rocná dávka kozmického  žiarenia 0,3 mSv, vo výške 10 km (lietadlo) až 45 mSv. Zo zeme (horniny, pôda) sme vystavení dávke 0,5 mSv. Celkovo sa dávkový ekvivalent prírodného žiarenia pohybuje v rozmedzí 1 až 2 mSv rocne. Na toto žiarenie sme už svojim vývojom zvyknutí a neškodí nám. K tomu navyše prijímame žiarenie z pozemských zdrojov (elektrárne, vojenské jadrové pokusy, farebné televízory, domy zo škvárobetónu, lekársky RTG a pod.) v dávke do 0,8 mSv rocne. Normy jadrových elektrární pripúštajú maximálny nárast týchto hodnôt pozadia v dôsledku svojej cinnosti o 0,05 mSv, co je znacne menej ako sme vystavení prirodzenej rádioaktivite. Jadrové elektrárne, pokial pracujú normálne, teda nie sú vôbec nebezpecné. Je dôležité, po aký dlhý cas a ako casto bude organizmus vystavený žiareniu. Ak by sme dostali dávku, ktorú od okolia dostávame postupne, naraz, bola by pre organizmus omnoho nebezpecnejšia. Napríklad kostná dren môže byt vystavená štvrtrocne dávke 30 mSv, rocne 50 mSv. Ako medzná dávka sa z bezpecnostných dôvodov udáva už ale 5 mSv. Smrtelná jednorázová dávka sa udáva 5 Sv. Sú ale prípady, kedy sa podarilo zachránit cloveka ožiareného aj jednorázovou dávkou 10 Sv a to transplantáciou kostnej drene. Žiarenie na organizmus pôsobí postupne a jeho vplyv sa v tele akumuluje, ale i casom neutralizuje regeneráciou organizmu. Preto vznik niektorej choroby v budúcnosti je velmi tažké pripísat niektorému vplyvu vystavenia sa rádioaktívnemu žiareniu v minulosti.